Choď na obsah Choď na menu
 


Stratil svojich milovaných...a teraz si hľadá miesto v živote

mily-edward.jpg
Každý deň na nás z médií útočia tragické správy. Katastrofy, či už prírodné, technologické, ale aj vojny, nehody... Ako nepodľahnúť všetkému tomu negatívnemu a pesimistickému? A navyše – čo ak budete súčasťou takejto tragédie vy sami? Prídete o tých najbližších, stratíte milovaných...ako nájsť silu ísť ďalej?
Ako dať svojmu životu nový zmysel?

Aj o tom je dojímavý, veľmi empatický a smutno-krásny príbeh Milý Edward od talianskej autorky Ann Napolitano. 

 

Havária lietadla.
Takmer dvesto mŕtvych.
Ako zázrakom prežije len jeden chlapec.
Jedného letného rána nastúpi dvanásťročný Edward Adler s milovaným starším bratom, rodičmi a ďalšími 183 cestujúcimi do lietadla smerujúceho z Newarku do Los Angeles. Medzi pasažiermi je zázračný chlapec z Wall Street, mladá žena, ktorá sa snaží vyrovnať s nečakaným tehotenstvom, zranený veterán vracajúci sa z Afganistanu, podnikateľský magnát a slobodomyseľná žena utekajúca od panovačného manžela.

Lietadlo však na polceste havaruje a katastrofu prežije iba Edward. Edwardov príbeh priťahuje pozornosť celej krajiny, no on sám si musí hľadať miesto vo svete bez vlastnej rodiny. Stále cíti, že kus z neho ostal tam hore, navždy spojený s lietadlom, svojimi najbližšími a ostatnými cestujúcimi.

Nečakaný objav mu pomôže nájsť odpovede na niektoré z najdôležitejších existenčných otázok: Keď všetko stratíte, ako nájdete silu ísť ďalej? Ako sa naučíte opäť cítiť bezpečne? A kde máte hľadať zmysel života?

 

Hneď úvod príbehu Milý Edward od Ann Napolitano pripomína novinový titulok, a nie je to náhoda. Podobná tragédia sa naozaj stala, v roku 2010 havarovalo nad Líbyou lietadlo letiace z Južnej Afriky do Londýna. Prežil len deväťročný holandský chlapček.
Autorku jeho príbeh natoľko zaujal, že strávila osem rokov písaním majstrovského románu o tragédii, prežití, smútku a prekonaní traumy. Román sa odvíja v dvoch rovinách – v jednej sledujeme dianie v lietadle a tušíme, že sa schyľuje k tragédii, druhá opisuje Edwardov život po havárii, keď sa ho ujmú bezdetní príbuzní.

 

 

Príbeh Milý Edward je omnoho viac než len rozprávanie o dospievaní poznačenom tragédiou, stratou najbližších osôb a všetkých životných istôt. Je to príbeh o hľadaní zmyslu života, ak prídete o to najcennejšie. Príbeh nezabudnuteľných postáv a ich osudov.
Ann Napolitano majstrovsky vykresľuje proces hojenia zlomeného srdca, ktoré sa obklopené láskou množstva empatických ľudí nanovo učí milovať.

 

 „Hoci nás román Milý Edward vtiahne do zložitej situácie, je nielen krásny, ale aj jasnozrivý a plný súcitu. Skúma, čo nás robí ľuďmi, ako v tomto tajomnom svete prežívame a ako sa navzájom o seba staráme. Kniha vás presvedčí, že spisovateľke možno bezvýhradne veriť, zlomí vám srdce, ale nakoniec vás privedie k hlbokému a skutočnému citu. Po tomto brilantnom románe som ochotný ísť za Ann Napolitano aj na koniec sveta.“
- KEVIN WILSON, autor bestselleru The Family Fang

 

Začítajte sa do novinky Milý Edward:

12. júna 2013
7.45

Letisko Newark sa po nedávnej renovácii ligoce. Na každom metri bezpečnostnej čiary stojí črepník s rastlinou, aby si cestujúci neuvedomovali, ako dlho musia čakať. Ľudia sa opierajú o steny alebo sedia na kufroch.
Všetci vstávali pred úsvitom, hlasno vzdychajú a tackajú sa od únavy.
Keď sa na rad dostane rodina Adlerovcov, jej členovia vložia do prepraviek počítače a topánky. Bruce Adler si vyberie opasok, zroluje ho a pekne ho položí do sivej plastovej prepravky k hnedým mokasínam. Jeho synovia nie sú až takí poriadni, najskôr si tam dali notebooky a peňaženky, teraz navrch hádžu tenisky. Šnúrky prevísajú cez okraj a Bruce si nemôže pomôcť: zastrčí ich dovnútra.
Na veľkej obdĺžnikovej tabuli vedľa stojí: Peňaženky, kľúče, telefóny, šperky, elektronické zariadenia, počítače, tablety, kovové predmety, topánky, opasky a jedlo vložte do bezpečnostných prepraviek. Všetky nápoje a kontraband vyhoďte.
Bruce a Jane Adlerovci sa blížia ku skeneru a medzi nimi kráča ich dvanásťročný syn Eddie. Pätnásťročný syn Jordan čaká, kým prejdú kontrolou.
Potom podíde k zamestnancovi, ktorý obsluhuje zariadenie, a oznámi mu: „Žiadam o oslobodenie od detekčnej kontroly.“
Zamestnanec naňho pozrie. „Prosím?“
Chlapec si strčí ruky do vreciek a vyhlási: „Žiadam o oslobodenie od detekčnej kontroly.“
Zamestnanec zakričí zdanlivo do priestoru: „Máme tu odmietnutie kontroly. Potrebujem mužského kontrolóra!“
„Jordan,“ ozve sa otec z opačnej strany tunela. „Čo to robíš?“
Chlapec pokrčí plecami. „Oci, spätné žiarenie z tohto typu skenera zasiahne celé telo. Je to najnebezpečnejší a najmenej účinný skener na trhu. Čítal som o tom a neprejdem ním.“
Brucea od neho delí desať metrov a vie, že cez skener ho za synom nepustia, preto zavrie ústa. Nechce, aby Jordan povedal čo len jedno ďalšie slovo.
„Odstúp, chlapče,“ vraví mu úradník. „Blokuješ premávku.“
Chlapec poslúchne a úradník pokračuje: „Ver mi, že je oveľa jednoduchšie a príjemnejšie prejsť cez ten stroj, ako sa nechať prehľadať tamtým chlapom. Prehmatá ťa dôkladne, ak vieš, čo tým myslím.“
Chlapec si odhrnie vlasy z čela. Za posledný rok podrástol o pätnásť centimetrov a je chudý ako vyžla. Má kučeravé vlasy rovnako ako matka a brat, rastú mu tak rýchlo, že ich nestíha krotiť. otcove vlasy sú krátke a šedivé. Bruce začal šedivieť, keď mal dvadsaťsedem: v ten rok, keď sa narodil Jordan. Bruce si rád ukazuje na hlavu a hovorí mu: Aha, čo si mi spôsobil. Chlapec vie, že otec naňho uprene pozerá, akoby mu chcel na diaľku dohovoriť.
Jordan pokračuje: „Týmto zariadením neprejdem zo štyroch dôvodov.
Chcete ich počuť?“ Úradník vyzerá pobavene. Nie je jediný, kto venuje chlapcovi pozornosť, počúvajú všetci cestujúci naokolo.
„Ach, Bože,“ zašomre si Bruce popod nos.
Ruka Eddieho Adlera vkĺzne do matkinej dlane, asi po roku. Keď rodičov pozoroval, ako sa balia na cestu z New Yorku do Los Angeles – otec tomu hovoril Veľký zvrat –, rozbolelo ho brucho. Zase cítil, ako mu to tam buble, a premýšľal, či je niekde nablízku toaleta. „Mali sme s ním ostať,“ povie.
„Bude v poriadku,“ ubezpečí Jane jeho aj seba. Jej manžel stále uprene pozerá na Jordana, ona však ten pohľad neznesie. Namiesto Toľko vecí by sa vyriešilo, pomyslí si, keby sme sa len viac držali za ruky.
Úradník vypne hruď. „Tak vrav.“
Jordan začne vyratúvať na prstoch. „Po prvé, chcem sa čo najmenej vystavovať radiácii. Po druhé, neverím, že táto technológia zabraňuje terorizmu. Po tretie, pokladám za nechutné, že vláda si chce fotiť moje gule. A po štvrté,“ nadýchne sa, „tá póza, ktorú musí človek vnútri zariadenia zaujať: že zdvihne ruky, akoby ho prepadli, je naschvál taká, aby sa pri nej cítil bezmocný a ponížený.“