Choď na obsah Choď na menu
 


Na úteku. Novinka slovenskej autorky Michaly Ries

na-uteku.jpg
„Príbeh Na úteku nie je o klasickom milostnom trojuholníku, ale viac sa zameriavam na vnútorné prežívanie postáv a na to, ako sa dokážu vyrovnať s neželanou príťažlivosťou, ktorú k sebe cítia,“ tvrdí autorka Michala Ries o svojej novinke Na úteku.

Je to príbeh nielen o láske a vzťahoch, ale aj o vyrovnávaní sa so stratou a o tom, že tie najťažšie zápasy sa často odohrávajú v našom vnútri.

 

Adam je motorkár telom aj dušou, verný svojmu klubu a svojim zásadám. Má presnú predstavu o tom, ako má jeho život vyzerať, a je presvedčený, že svoju budúcnosť drží pevne v rukách. O pár mesiacov sa žení.

Júlia je mladá žena, ktorej otec tragicky zahynie a v ten deň stratí nielen jeho, ale aj samu seba. Ani po dvoch rokoch nevie, kto vlastne je. Je ešte mladá, nezrelá a nemá dostatok životných skúseností. Aj to sa odráža v jej vnímaní sveta a ľudí naokolo. Jedným si však je istá: vie rozoznať, čo je správne a čo nie. Nie je pre ňu ťažké určiť, do ktorej kategórie patrí snúbenec jej novej kamarátky.

Keby záležalo na nich, ani jeden by toho druhého netúžil stretnúť. Ibaže sa stalo. Ako sa Júlia vyrovná so skutočnosťou, že svet nie je čierno-biely a medzi dobrým a zlým jestvuje tisíc odtieňov? Stretnutím s Adamom sa celý jej svet otrasie v základoch a zisťuje, že jej pohľad naň bol do istej miery detský, naivný...
Je nevera neverou, až keď je fyzická, alebo sa začína už v mysli? Pretože do deja vstupuje Betka, Adamova snúbenica a Júliina kamarátka.
A bude vôbec Adam ochotný vzdať sa všetkého, čo si vybudoval, a vykročiť do neznáma?

 

Na úteku je príbeh zo života. O tom, že problémy nás vždy dobehnú, nech utekáme pred nimi akokoľvek rýchlo. Vždy si nás niekde nájdu, zaútočia v nečakanej chvíli, spoza rohu. No vtedy je najdôležitejšie postaviť sa im čelom, neutekať a začať ich riešiť. Len tak sa vieme posúvať dopredu, rozvíjať sa...a časom nájdeme tú správnu cestu, na ktorej sme šťastní a spokojní.

Pozrite si, čo hovorí o knihe autorka:

 

Michala Ries pochádza z Bánoviec nad Bebravou a spolu s manželom a synom žije v malej dedinke pod Čachtickým hradom. Vyštudovala sociálnu prácu, no roky sa pracovne pohybovala v obchodno-ekonomickej oblasti.

 

 

Začítajte sa do novinky Na úteku:

Sedím na posteli a hľadím na telefón. Mama mi volá so železnou pravidelnosťou každú nedeľu o štvrtej. Možno má v mobile posledných päť mesiacov nastavenú pripomienku s textom: Zavolať nevďačnej dcére.
Telefón zvoní celú minútu. Znervózňuje ma, ako dlho vydrží čakať na linke. Napriek tomu so zatajeným dychom sledujem displej, až kým hovor nezruší. Nikdy jej nezdvihnem a dnešok nie je výnimkou. Teraz je rad na mne. Odošlem krátku správu.
Som OK.
Smutne sa pousmejem. Dookola iba dve slová. Päť písmen. Prvé týždne som čakala na odpoveď, ale žiadna neprišla. Bol to mamin spôsob, ako mi dať najavo, že aj ona sa hnevá. Navzájom sa trestáme mlčaním a poznám ju dosť dobre, aby som vedela, že prvá neustúpi.
Tvrdohlavosť som zdedila po nej.
Vzdychnem. Pred dvoma rokmi som bola niekým celkom iným. Chodila som na gymnázium, mala som brigádu, pár kamarátok, chlapca, čo ma zbožňoval, prehnane starostlivú mamu, skvelého otca a staršiu sestru, ktorú mi mama až otravne často dávala za príklad.
Mala som normálny sedemnásťročný život, užívala som si prázdniny a svet mi ležal pri nohách. Aspoň som si to myslela.
V to leto som si všimla, že s našimi niečo nie je v poriadku, ale spočiatku som tomu neprikladala veľký význam. Ich vzťah bol odjakživa turbulentný. Vždy sa hádali, napriek tomu som nikdy nepochybovala o ich láske.
Mama je rozumná, zodpovedná, spoľahlivá a trocha upätá. Všade chodí načas, nikdy neodíde z kuchyne, kým neumyje riad, a zbožňuje plánovanie. Prvý januárový týždeň vždy strávi tým, že rozplánuje celý rok — kam sa pôjde, kedy a čo sa tam bude robiť. Podľa dôležitosti majú aktivity pridelené výkričníky — jeden znamená nízku dôležitosť a štyri maximálnu. Ak sme sa odchýlili od rozvrhu, mamina nervozita stúpala úmerne k počtu výkričníkov. Pri štyroch výkričníkoch to už vlastne ani nebola nervozita, ale hystéria. Raz som sa pošmykla na chodníku a zlomila si nohu. Iná mama by sa zľakla. Moja mi vytkla, či som s tým nemohla dva týždne počkať. Mali sme naplánovanú dovolenku, ktorá sa kvôli mne zrušila. Tri výkričníky, Júlia!
Zazerala na mňa tri dni (neviem, či išlo o náhodu, alebo to súviselo s počtom výkričníkov).
Posledný rok, ktorý sme ešte strávili všetci spolu, si dokonca určila približný dátum, kedy bude chorá — podľa svojej osobnej štatistiky a štatistík chorobnosti v našom okrese z minulého roka. Takmer som odpadla, keď v tom termíne naozaj ochorela. Ani by som sa nedivila, keby bola deň predtým oblizovať kľučky v nemocnici.
Otec bol iný v každom ohľade. Miloval voľnosť, smiech a spontánnosť. Bláznivý dobrodruh, ktorý na žiaden nápad, akokoľvek šialený, nepovedal nie. Bol živel a ľudia ho mali radi.
Nechápala som, ako sa mohli dať s mamou dokopy. On sa na mňa vždy len usmial, mykol plecami a povedal: „Láska.“
Ich odlišné povahy boli príčinou stoviek hádok. Ja a moja sestra Hermína sme rovnako rozdielne. Po fyzickej stránke sa podobám na mamu a sestra na otca. Čo sa týka povahy, Hermína je ako mama bez extrémov. Puberta ju obišla, z dieťaťa sa vzápätí stala dospelá žena. Je odo mňa o dva roky staršia, ale nikdy nemala frajera.
Všetku pozornosť venovala štúdiu, pretože od neho závisela celá jej budúcnosť. Muži počkajú. Keď nám raz túto úvahu predostrela pri večeri, mama na mňa uprela taký dlhý a významný pohľad, až netrafila lyžicou do taniera a vyliala na seba pohár vína. Smiala som sa tak veľmi, až som spadla zo stoličky.
Niežeby som Mínu neľúbila, ale máme veľmi málo spoločného, nikdy sme si nevytvorili dôverné sesterské puto.
Možno za to môže aj mama, pretože nás ustavične porovnávala a väčšinou v môj neprospech. Po otcovej smrti sme sa jedna druhej vzdialili ešte väčšmi. Po mojom odchode mi napísala niekoľko esemesiek, ale rýchlo to vzdala.
Môj vzťah s otcom bol úplne iný. Vytvorili sme spojenectvo, do ktorého mama a sestra nepatrili. Nerozumeli tomu a myslím, že mamu to trochu desilo. Hádali sa, čo je dobré a čo deštruktívne pre moju vyvíjajúcu sa osobnosť, ako to mama nazývala. A podľa nej bolo deštruktívne všetko, čo aspoň z diaľky pripomínalo zábavu.
Veľmi sa snažila urobiť zo mňa Hermínu a držať ma nakrátko, čím nás s otcom dohnala k tomu, že sme tajili, čo sa dalo.

Milan Buno, knižný publicista