Choď na obsah Choď na menu
 


Netopierka (Michaela Ella Hajduková)

netopierka.jpg
Michaela Ella Hajduková vie poriadne prekvapiť. Jej autorský záber je naozaj široký a či už ste si obľúbili jej „vojnové“ príbehy ako Berlínske hviezdy, Zlatovlásska...alebo nadprirodzené Draculova žena, Rekviem pre anjela, Démonov anjel...prípadne s nádychom fantasy a sci-fi Nájdem ťa v čase.
Tentoraz je to young adult rocková Netopierka.

 

Linda má sedemnásť a vlastný svet, keď nastupuje do novej školy. Číta klasickú literatúru a pôsobí na svoj vek zrelšie ako spolužiačky, no z predošlých škôl si zo sebou ťahá problémy, ktoré sa pokúšali riešiť školskí psychológovia. Ten nový, Erik, ale nemieni pristúpiť na hru som okej, ktorú na neho Linda skúša. Cíti, že za jej čiernym zjavom a rockovými nášivkami na školskej taške sú veľké tajomstvá. Rozohráva atramentovú terapiu a odhaľuje jej zranené miesto. Nečaká však, že nájde omnoho viac.

V rockovom klube Aligátor vystupuje skupina Kvety zla. Ich speváčka Netopierka je mladá a výnimočná, ale dokáže odolať tlaku bulváru i spoločnosti, ktorá v mnohom mladým posúva hranice a mätie ich vnímanie sveta?
Keď Erik stretáva Netopierku, zbúrajú sa iné hranice. Môže však prežiť cit, ktorý by mal byť pre oboch zakázaný?

 

Netopierka je neprikrášlený príbeh zo sveta mladých ľudí. O médiách a spoločnosti, ktoré posúvajú hranice, pričom nie všetko, čo napíšu, musí byť pravda.
Nevšedný príbeh, v ktorom Michaela opäť dokazuje svoje rozprávačské schopnosti. Na jednej strane vás pobaví, aby vás vzápätí dojala a rozplakala. Príbeh o láske a tínedžerskom veku, o šikane, sexuálnom obťažovaní i vydieraní, o rodine, jej rozpade i problémoch, ktoré zažívajú mnohí.

„Dospelácke vzťahy sú horšie ako bermudský trojuholník!“

 

 

 

Začítajte sa do novinky Netopierka:

Apríl 2018

Hlava mi trešťala bodavou bolesťou, hoci v izbe bolo ticho. A šero. Nezažala som, nechala som do izby prúdiť iba svetlo z ulice. Do ticha znelo len pravidelné trhanie papiera. Kmásala som ho pomaly, na drobné kúsky, až okolo mňa na zemi vzniklo papierové more. Oči ma štípali od uschnutých sĺz. Všetky časopisy ležali okolo mňa totálne potrhané, a predsa som mala pred očami každú fotku, každé slovo, každý titulok, ktorý ma bodal so stále novšou bolesťou.
Chytila som do ruky mobil a ignorovala všetky nové správy i zmeškané hovory. Nevedela som v týchto veciach chodiť a stále ma prekvapovala drzosť, s akou sa pokúšali niektorí ku mne dostať. Nová správa, ktorú som tak veľmi chcela nájsť, tam však nebola.
Otvorila som našu poslednú komunikáciu a napísala:
Chýbaš mi. Všetko ma tak veľmi mrzí. Prosím, odpusť mi. Potrebujem ťa. Milujem ťa. Je mi to všetko ľúto… Nie je to pravda. Nič z toho nie je pravda, ver mi. Nie je! Ver mi, prosím. Prosím… Ty si ma učil, že…
Nové slzy sa rozliali po mojej tvári, keď som správu znova vymazala. Koľkýkrát som sa ju pokúšala odoslať a vždy som zbabelo cúvla? Na displeji mi zasvietilo 0:01.
Posediačky som si pritisla kolená k brade a nesnažila sa utierať si slzy. Mám osemnásť. Všetko najlepšie, Linda, pomyslela som si sucho a ľahla som si do potrhaných časopisov.
Želala som si byť niekde inde. Myslela som na to, že ešte pred niekoľkými mesiacmi bolo všetko iné. Všetko bolo predo mnou.
A dnes?
Dnes mi neostalo nič.
Len potrhaný život okolo mňa.