Choď na obsah Choď na menu
 


Road novela Krátky list na dlhú rozlúčku

kratky-list-na-dlhu-rozlucku.jpg
Peter Handke patrí k najúspešnejším nemeckým spisovateľom povojnovej generácie. Uznala to aj Švédska akadémia, keď mu v roku 2019 udelila Nobelovu cenu za literatúru. Handke je rebel, provokatér, ale aj výnimočný pozorovateľ, ktorý vidí aj to, čo ostatným zostáva skryté. Aj najmenším detailom pripisuje obrovskú dôležitosť.

Práve mu v slovenčine vyšla kniha Krátky list na dlhú rozlúčku, v ktorej napohľad bezcieľne cestuje s jedným kufrom po Amerike. Nie je to preňho len civilizačný šok, ale aj namáhavá cesta k sebe samému po rozchode s Judith. Je to pohľad bežného Európana na bežný život v Amerike.

Cez autorovo rozprávanie spoznávame Ameriku 80. rokov. Je prítomná v jeho rozhovoroch s Claire a Johnom Fordom. V jeho spomienkach na filmy, knihy a piesne, v ktorých sa odráža americká história. Stretáva Američanov v hoteloch, baroch, na ulici, pozorne si ich všíma, nadchýna ho ich bezprostrednosť a sloboda, úplne odlišná od rakúskej upätosti.

V jeho podaní vnímame Spojené štáty všetkými zmyslami do najmenších detailov. Opisy tancujúceho vojaka, ktorého stretol na letisku, Clairinej dcérky alebo mileneckého páru sú v jeho podaní výnimočné a priam dojímavé.
Amerika bola pre Handkeho takmer magickým miestom, rozľahlé Štáty mu pripadali ako zasľúbená zem, ktorú treba bezpodmienečne navštíviť. Je to príbeh o tom, ako americká popkultúra pomohla rozprávačovi úspešne zvládnuť jeho problémy.

 

Začítajte sa do knihy Krátky list na dlhú rozlúčku:

Barmanka kývla rukou, aby som si k nim prisadol. Až keď jeden z obchodníkov pritiahol voľnú stoličku a ukázal na ňu, pobral som sa k nim. Sprvu som sa len prizeral, potom som si raz zahral, chcel som však prestať, pretože pri hre mi vždy spadla jedna kocka pod stôl. Ešte raz som si objednal tequilu.
Barmanka vzala z pultu fľašku a pustila magnetofón. Potom si prisadla, na chrbát ruky nasypala soľ, oblizla ju, pár zrniečok spadlo na stôl, a napila sa z môjho pohára. Na fľaške bol obrázok agávy rastúcej uprostred púšte v žiarivo žltom piesku; z magnetofónu sa ozývala hudba z divokého západu: mužský zbor spieval pieseň o jazdectve Spojených štátov, potom nasledovala dohra bez spevu, postupne vypadávali trúbky, nakoniec hrala len ústna harmonika. Barmanka rozprávala, že jej syn slúži pri vojsku. Povedal som, že by som si rád ešte raz zahral v kocky.
Pri hre sa mi prihodilo niečo zvláštne: potreboval som určité číslo a vo chvíli, keď som prevrátil pohár, všetky kocky okrem jednej hneď zastali; kým sa táto ešte kotúľala pome-dzi poháre, videl som, ako sa na nej krátko zablyslo a náhle zmizlo číslo, ktoré som potreboval, potom kocka zastala s iným číslom navrchu. Tento krátky záblesk správneho čísla bol natoľko silný, že vo mne vyvolal pocit, akoby číslo skutočne bolo vyšlo, no nie teraz, ale v INoM ČASE.
Tento iný čas neznamenal ani budúcnosť, ani minulosť, v podstate to bol INÝ ČAS ako ten, v ktorom som žil a rozmýšľal. Bol to prenikavý pocit o INoM čase, kde existovali iné miesta ako v súčasnosti. Tam všetko nadobúdalo iný význam ako v mojom terajšom vedomí, takisto pocity sa prejavovali ináč ako teraz, človek bol v podobnom rozpoložení ako asi neoživená zem, keď po tisícročnom daždi po prvý raz spadla kvapka, ktorá sa hneď nevyparila. Rýchlo sa strácajúci pocit bol jednako veľmi ostrý, bolestivý a ešte trval, kým som vnímal krátky nevšímavý pohľad barmanky: nevyvolal vo mne pocit letmého, ale ani upreného pohľadu, iba nekonečne ďalekého, donekonečna sa prebúdzajúceho a zároveň dohasínajúceho, chvel sa na sietnici, dobreže ju neroztrhol, a pripomínal tichý výkrik túžobného pohľadu INEJ ŽENY v INoM ČASE. Môj doterajší život, nie, to predsa nebolo všetko! Pozrel som na hodinky, zaplatil a vyšiel do izby.