Tomi Adeyemi vyčarila krajinu Orishu plnú mágie a fantázie, ktorá zaujme už po prvých stránkach. Svoj fantazijný príbeh pretkala realitou africkej mágie a mytológie, hrala sa s jednotlivými postavami deja a výborne prepracovaným svetom.
Navyše má skvelý a príťažlivý štýl písania, ktorý vás pohltí.
Jej Deti krvi a kostí sú preto také magické, plné zvratov a nútia premýšľať o nerovnosti i ľudskej dôstojnosti.
Zabili mi matku.
Vzali nám mágiu.
Snažili sa nás pochovať.
Teraz povstaneme.
Zélie si pamätá, že kedysi bola celá krajina Orïsha plná mágie. Ohnivci zapaľovali plamene, Vlnopáni rozkazovali vlnám a Zéliina mama Smrtonoska vzývala duše mŕtvych.
No potom mágia kamsi zmizla a všetko sa zmenilo. Všetkých Madžiov na príkaz krutého kráľa vyvraždili, Zélie obrali o mamu a jej ľud o nádej.
Teraz však má Zélie jedinečnú šancu zaútočiť na kráľovskú rodinu a vrátiť krajine mágiu. Musí zabrániť korunnému princovi, aby definitívne zničil mágiu, a s pomocou princeznej mu prejsť cez rozum. Na každom kroku na ne číha nebezpečenstvo, z krovín vrčia snežné lepardnéry a vo vodách vyčkávajú pomstychtiví duchovia.
Najväčšou hrozbou pre krajinu sa však môže stať práve Zélie – ak sa nenaučí kontrolovať svoju moc.
Deti krvi a kostí sa pokladajú za oživenie a novú krv v oblasti young adult literatúry.
Tomi Adeyemi nadväzuje na tradíciu veľkých fantasy románov. Navyše prišla s neošúchaným námetom čerpajúcim z africkej mytológie a mágie. Autorkin štýl je plný farbistej fantázie, napínavú tajomnú atmosféru spestrujú prvky africkej kultúry a opisy rôznych druhov mágie.
Začítajte sa do novinky Deti krvi a kostí:
VYBER SI MŇA.
Robím, čo môžem, len aby som nevykríkla. Zaryjem nechty do palice z dreva marulového duba a pevne ju zovriem, aby som ňou nevrtela. Po chrbte mi stekajú kvapôčky potu, ale neviem, či je to pre páľavu úsvitu, alebo preto, ako mi srdce divo búši v hrudi. Doteraz ma lunu za lunou vynechávali.
Dnes to tak nemôže byť.
Zastrčím si kader snehobielych vlasov za ucho a zo všetkých síl sa snažím sedieť pokojne. Ako vždy, Mama Agba si vyberá s vypätím všetkých síl, uprene sa díva na každú tak dlho, až sa začneme hniezdiť.
Sústredene vraští obočím, vrásky na jej vyholenej hlave sa prehlbujú. So svojou tmavohnedou pokožkou a kaftanom tlmených farieb vyzerá Mama Agba ako ktorákoľvek iná starká v dedine. Nikdy by ste nepovedali, že žena v jej veku dokáže byť taká smrtonosná.
„Ehm.“ Yemi si odkašle pred vchodom do chatrče, nazývanej ahéré, čo nie je práve nenápadný spôsob, ako pripomenúť, že ona už túto skúšku zložila. Uškŕňa sa na nás a pritom krúži ručne vyrezávanou palicou; nevie sa dočkať, kedy zistí, ktorú z nás porazí pri súboji dospelosti. Väčšina dievčat sa pri predstave, že budú musieť čeliť Yemi, prihrbí, ale ja po tom dnes túžim. Trénovala som a som pripravená.
Viem, že mám šancu vyhrať.
„Zélie.“
Ticho pretne unavený hlas Mamy Agby. Od pätnástich ostatných dievčat, ktoré nevybrala, sa rozľahne spoločný výdych. Moje meno sa odrazí od pletených stien trstinovej ahéré, až potom si uvedomím, že Mama Agba predvolala mňa.
„Naozaj?“
Mama Agba mľaskne. „Môžem si vybrať niektorú inú…“
„Nie!“ Vydriapem sa na nohy a rýchlo sa ukloním. „Ďakujem, Mama. Som pripravená.“
Prechádzam skupinkou a more hnedých tvárí sa rozostupuje. Pri každom kroku sa sústreďujem na to, ako mi bosé chodidlá brzdí tŕstie na podlahe chatrče Mamy Agby, testujem trenie, ktoré budem potrebovať, aby som zvíťazila v tomto súboji a konečne zložila skúšku.
Keď prídem k čiernej rohoži, ktorá označuje arénu, prvá sa ukloní Yemi. Čaká, kým urobím to isté, no jej pohľad len prilieva olej do ohňa, ktorý mi blčí v tele. V jej postoji nie je žiadny rešpekt, žiadny prísľub vyrovnaného súboja. Myslí si, že keď som divínka, som pod jej úroveň.
Myslí si, že prehrám.
„Ukloň sa, Zélie.“ Hoci v hlase Mamy Agby počujem varovný tón, nedokážem sa prinútiť k pohybu. Takto blízko Yemi nevidím nič iné, len jej zvodné čierne vlasy, jej kokosovohnedú kožu, oveľa jasnejšiu, než je tá moja. Jej pleť má tlmene hnedý odtieň Orïshanov, čo nikdy nestrávili ani deň lopotením na slnku, žije život privilegovaných, za mlčanie jej ho platí otec, ktorého nikdy nepoznala. Ktosi urodzený, kto s hanbou vyhostil svoju dcéru-ľavobočka do našej dediny.
Plecia zatlačím dozadu, hruď vypnem a narovnám sa, hoci by som sa mala skloniť. Yemine črty sa vynímajú v skupinke divínok ozdobených snehobielymi vlasmi. Divínok, ktoré bez prestania nútili ukláňať sa takým, čo vyzerajú ako ona.
„Zélie, nech to nemusím opakovať.“
„Ale Mama…“
„Ukloň sa alebo odíď z ringu! Márniš čas nás všetkých.“
Keďže nemám na výber, zatnem zuby a ukloním sa, načo Yemin neznesiteľný úškrn len tak rozkvitne.
„Bolo to také ťažké?“ Yemi sa ukloní znovu, hoci nemusí. „Ak máš prehrať, prehraj s hrdosťou.“
Medzi dievčatami prepukne tlmený chichot, ktorý Mama Agba rýchlo umlčí prísnym gestom. Šibnem po nich pohľadom a potom sa už sústredím na svoju protivníčku.
Uvidíme, kto sa bude chichotať, keď vyhrám.
„Zaujmite miesta.“
Postavíme sa chrbtom k okraju rohože a vyhodíme palice vysoko zo zeme. Yemin úškrn mizne, prižmúri oči. Ukáže sa jej inštinkt zabijaka.
Uprene hľadíme jedna na druhú, čakáme, kým zaznie signál, že môžeme začať. Začínam sa obávať, že Mama Agba to bude naťahovať celé veky, keď vtom konečne vykríkne.
„Začnite!“
V mihu som v defenzíve.
Skôr než vôbec pomyslím na úder, Yemi sa prešvihne rýchlosťou gepardnéry. Palica jej v jednej chvíli presviští nad hlavou, v ďalšej mi mieri na krk. Dievčatá za mnou zhíknu, lenže ja nezaváham ani na sekundu.
Yemi je možno rýchla, ale ja viem byť rýchlejšia.
Jej palica sa blíži ku mne, predkloním sa tak hlboko, ako mi to len chrbát dovolí, a tak sa vyhnem jej útoku. Stojím stále v predklone, keď Yemi udrie znovu, tentoraz švihne palicou nadol silou dievčaťa dvakrát takého veľkého, než je v skutočnosti.
Vrhnem sa nabok, pregúľam sa po rohoži, a tak jej palica zasiahne len tŕstie. Yemi sa týči nado mnou a ja sa snažím znovu získať rovnováhu.
„Zélie,“ osloví ma varovne Mama Agba, lenže nepotrebujem jej pomoc. Jediným plavným pohybom sa prekotúľam na nohy, vysuniem palicu a zablokujem ďalší Yemin úder.
Palice sa nám zrazia s hlasitým praskotom. Trstinové steny chatrče sa zatrasú. Moja zbraň sa stále chveje od zrážky a Yemi sa už otáča a mieri mi na kolená.
Nohu, ktorú mám vysunutú, stiahnem, zaženiem sa rukami, aby som nabrala švih, a vo vzduchu urobím premet. Pri prelete ponad jej natiahnutú palicu zbadám svoju prvú príležitosť – šancu prejsť do útoku.
„Uff!“ vzdychnem. Rýchlosť z preletu využijem, aby som udrela.
Poďme…
Yemina palica tresne o moju a zastaví môj útok ešte v zárodku.
„Trpezlivosť, Zélie,“ volá Mama Agba. „Ešte nie je čas na útok. Pozoruj. Reaguj. Počkaj, kým zaútočí súperka.“
Mám chuť zavrčať, ale len prikývnem a uhnem palicou dozadu. Tvoja šanca ešte príde, povzbudzujem sa v duchu. Len vyčkaj, kým prídeš na ra…“
„Výborne, Zél.“ Yemi tak stíši hlas, že ju počujem len ja. „Poslúchni Mamu Agbu. Buď poslušná malá larva.“
A je to tu.
To slovo.
Tá ohavná, ponižujúca urážka.
Zašepkaná bezohľadne. Zabalená do toho arogantného úškrnu.
Milan Buno, literárny publicista
