Na starnutie neexistuje zázračný krém, univerzálny návod ani tabletka, ktorá by zastavila čas. Existuje však humor. Emma Tekelyová ho vo svojej novinke Pani Emma používa ako účinnú zbraň proti obavám z veku, stereotypom o starobe aj vlastným nedokonalostiam. Výsledkom je kniha pre ženy, ktoré sa už nechcú brať tak vážne.
Emma Tekelyová sa na tieto otázky pozerá s humorom, ktorý jej čitateľky dobre poznajú. Namiesto vážnych poučiek ponúka krátke úvahy, situačný humor a postrehy zo života, v ktorých sa mnohé ženy môžu spoznať. Veď kto niekedy neodkladal obľúbené oblečenie s nádejou, že sa doň ešte zmestí? Kto sa nezamyslel nad tým, či už naozaj potrebuje okuliare, alebo sa s prekvapením nepristihol pri tom, že začína hovoriť a konať podobne ako vlastná mama?
Autorka tieto drobné situácie nepovažuje za tragédie. Práve naopak. Pripomína, že život sa nekončí vekom, ktorý spoločnosť označila za hranicu mladosti. Mení sa, prináša nové skúsenosti a niekedy aj nepríjemné prekvapenia. Stále však ponúka dostatok dôvodov na smiech.
Od prvých vrások až po tabletky na tlak
Predslov knihy sa začína jednoduchým zistením: „Jedného dňa som zistila, že už nie som Emma. Som pani Emma.“ Žiadna dramatická udalosť, žiadne veľké životné zemetrasenie. Len postupné uvedomovanie si zmien, ktoré prichádzajú s vekom.
Prvé vrásky, bifokálne okuliare, pichnutie v kolene, kilá navyše či tabletky na tlak. Tekelyová ich zhromažďuje do zoznamu ženských „katastrof“, ktoré sú v skutočnosti súčasťou obyčajného života. Jej rozprávanie stojí na schopnosti pomenovať situácie, ktoré poznáme, ale často sa o nich rozprávame iba medzi blízkymi.
Výhodou takéhoto prístupu je, že autorka nemusí čitateľkám vysvetľovať, ako majú žiť. Neponúka ďalší prísny režim ani zoznam povinností, ktoré treba splniť, aby človek zostal večne mladý. Skôr ukazuje, že niekedy je užitočnejšie zasmiať sa na vlastných nedokonalostiach než sa ich za každú cenu pokúšať odstrániť.
Výraznou témou knihy je oblečenie a vzťah žien k vlastnému vzhľadu. V kapitole Nenosíš to, predaj to! Tekelyová s humorom opisuje známy ženský problém: šatník je plný, no napriek tomu si nemáme čo obliecť. Odložené džínsy, blúzky, bodkované šaty či čipkované topy čakajú na svoju druhú šancu. Možno sa do nich ešte schudne, možno sa vrátia do módy, možno ich raz predsa len vynesieme. A tak sa oblečenie hromadí, zatiaľ čo rozhodnutie rozlúčiť sa s ním sa neustále odkladá.
Autorka si pritom všíma aj meniace sa módne pravidlá. Spomína časy, keď sa oblečenie tvorilo a upravovalo svojpomocne, keď sa v obchodoch hľadali látky, zipsy či lemovky a keď sa módne trendy vnímali inak ako dnes. Za úsmevnými poznámkami sa skrýva aj spomienka na dobu, v ktorej sa ženy usilovali vyzerať moderne, hoci mali podstatne menej možností než súčasné generácie.
Kniha sa tak dotýka nielen starnutia, ale aj premien ženského sveta. Móda sa mení, predstavy o kráse sa posúvajú, no potreba cítiť sa dobre vo vlastnej koži zostáva.
Žena po šesťdesiatke sa nemusí iba upokojiť
Zaujímavým motívom je aj oslobodenie, ktoré môže prísť s vyšším vekom. V kapitole Terapia prežitia autorka s nadsádzkou spochybňuje predstavu, že žena sa po šesťdesiatke automaticky upokojí. Možno sa podľa nej iba prestane toľko kontrolovať a začne otvorene hovoriť to, čo si predtým nechávala pre seba.
Spomína aj televíznu bufetárku Gizelu, ktorá počas desaťročí zažila niekoľko generácií moderátorov, redaktorov a riaditeľov. Mnohí z nich prišli a odišli, no ona zostala. Je to drobný, humorne vykreslený portrét ženy, ktorá sa nenechá zatlačiť do úzadia a má na všetko vlastný názor.
Práve takéto postavy a situácie dávajú knihe konkrétnosť. Namiesto abstraktných úvah o sebavedomí ponúka autorka príbehy zo života, v ktorých sa miešajú generačné rozdiely, ženské skúsenosti a každodenné absurdity.

Starnutie bez zbytočnej drámy
Už keď pozriete na obsah knihy a názvy kapitol, máte predstavu o šírke záberu. Od módy a chudnutia cez návštevy lekárov, kúpele a účtovníčku až po otázky, na koľko rokov vyzeráme a či sa z nás postupne stávajú naše mamy. Pobavia a veľa naznačia názvy kapitol, ako Načo sa rúžuješ, keď nikam nejdeš?, Byť šlank či nešlank alebo Fakt som ako moja mama?, naznačujú, že Tekelyová chce čitateľky predovšetkým pobaviť.
Text dopĺňajú ilustrácie Kataríny Holkovej, ktoré dotvárajú odľahčený charakter publikácie.
Najdôležitejším posolstvom knihy je, že vek nemusí určovať našu náladu, sebavedomie ani chuť do života. Nie všetko sa dá zmeniť, nie každá vráska zmizne a nie každé koleno bude spolupracovať. Stále sa však môžeme rozhodnúť, či budeme každú zmenu vnímať ako osobnú prehru, alebo sa na ňu dokážeme pozrieť s odstupom.
A možno práve v tom spočíva čaro Pani Emmy. Vie, že roky sa nedajú zastaviť. O to viac sa oplatí prežiť ich s humorom, ľahkosťou a schopnosťou zasmiať sa aj na sebe.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: Skveleknihy.sk, Ikar






