Niektoré knihy vedia byť nenápadné, možno na prvý pohľad ani nezaujmú a ich názov preletí okolo vás ako vážka. Nevšimnete si ho.
Pritom vo vnútri sa môže skrývať krásny príbeh, do ktorého sa zamilujete.
Presne taká je kniha Čo Clara zanechala, ktorá vyšla vlani, ale teraz je v špeciálnej niekoľkodňovej akcii len za 2,90€, tak neváhajte – rozhodne odporúčame.
Je to príbeh, ktorý vo vás zostane ešte dlho po dočítaní.
Je to príbeh o zakázanej láske spútanej vo zvieracej kazajke a o jedinečnej žene, ktorá aj napriek krutým okolnostiam dala svetu dcéru a ktorá dokázala prežiť len s myšlienkami na ňu…
Sedemnásťročná Izzy Stonová žije v usporiadanej pestúnskej rodine. Pred desiatimi rokmi jej mama zastrelila svojho manžela, Izzinho otca, a odsúdili ju na doživotie. Izzy, zdrvená matkinou zjavnou stratou zdravého rozumu, ju odmieta navštíviť vo väzení.
Náhradní rodičia pracujú v miestnom múzeu a Izzy zapoja do projektu katalogizácie predmetov objavených za múrmi chátrajúcej štátnej psychiatrickej liečebne. V záplave opustených osobných vecí pacientov Izzy v batožine Clary Cartwrightovej nachádza kôpku neodoslaných listov, starý denník – a svoju vlastnú trinástu komnatu.
Clara v roku 1929 dovŕšila plnoletosť a ocitla sa v životnej etape, keď ju ubíja spolužitie s panovačnými rodičmi a jej jedinou nádejou je láska k chudobnému prisťahovalcovi z Talianska. Odmietne sa vydať za muža, ktorého jej rodičia vybrali, a otec ju proti jej vôli posiela do nóbl domova pre psychicky labilných ľudí, po páde na burze však prichádza o majetok. Claru preto premiestnia do štátneho psychiatrického ústavu, kde liečba na úrovni doby prináša ľuďom viac utrpenia ako úľavy.
Zatiaľ čo Izzy čelí výzvam, ktoré prináša nová etapa jej života, Clarin príbeh je úzko spätý s minulosťou. Napriek tomu majú niečo spoločné. Ak Clara nikdy netrpela žiadnou duševnou poruchou, čo by mohlo vysvetliť či obhájiť násilný čin Izzinej mamy?
Skladaním mozaiky Clarinho života je Izzy nútená prehodnotiť svoje vlastné životné kroky. Závery sú nečakané a ohromujúce.
Stiahnite si knihu Čo Clara zanechala za 2,90€.
Autorkou knihy Čo Clara zanechala je Ellen Marie Wisemanová. Lásku ku knihám a k písaniu v sebe objavila, keď začala navštevovať jednu z posledných škôl s jednou triedou v štáte New York.
V januári roku 2013 debutovala románom The Plum Tree, príbehom z obdobia druhej svetovej vojny o boji mladej Nemky za záchranu lásky svojho života. Jej knihy vychádzajú v prekladoch po celom svete.
Začítajte sa do knihy Čo Clara zanechala:
Kapitola 1
Isabelle
Willardská psychiatrická liečebňa, 1995
Sotva sedemnásťročná Isabelle Stonová vstúpila do areálu opustenej Willardskej psychiatrickej liečebne, došlo jej, že urobila veľkú chybu. Ak by ju ktosi videl stáť na popukanej príjazdovej ceste plnej výmoľov, v obkľúčení rozsiahleho priestranstva liečebne lemovaného stromami, isto by nemal ani potuchy o hrôze, ktorá ňou zmietala.
Bola sparná augustová sobota. Teplé povetrie voňalo po trstine a morských riasach. Občasný poryv vetra rozhojdal vrcholky borovíc, vypínajúcich sa naľavo od veľkorysého nádvoria. Z rozpálenej zeme sálal mihajúci sa horúci vzduch a vo vysokej tráve pri lese vyhrávali cikády – živý bzučiaci teplomer, ktorý stúpal čoraz vyššie a pridával na intenzite trilkovania úmerne s narastajúcou teplotou. Hlavné budovy obkolesovali udržiavané trávnaté plochy. Mierne sa zvažovali k skalnatému pobrežiu jazera Seneca. Na vlnách sa pohupovali člny. Veľké mólo vábilo zájsť k trblietajúcej sa vodnej hladine.
Keby si Isabelle – otec ju volal Izzy – mohla užívať hrejivé lúče slnka a nádherný výhľad! No namiesto toho len škrípala zubami a z mysle úpenlivo vyháňala spomienku na krv valiacu sa z oteckovej hlavy. Akoby bola uväznená v očistci! Nájde niekedy vytúžený pokoj alebo navždy zostane sedemročným dievčaťom s bremenom tej hrôzostrašnej noci, keď sa jej otec stal obeťou vraždy?
Izzy vykročila z tieňa Chapinovej haly, najväčšej budovy liečebne, a s privretými viečkami nastavila tvár slnku. Všemožne zaháňala dotieravé myšlienky. Otočila sa a zdvihla hlavu k dvojposchodovej tehlovej stavbe s katedrálovými oknami, postavenej vo viktoriánskom štýle. Žiaľ a úzkosť ju opäť zdrapli do pazúrov. Nad čiernou manzardovou strechou s množstvom vikierov, vežičiek a komínov sa vypínala obrovská dvojposchodová kupola so svetlíkmi. Rozpadávajúca sa kamenná arkáda chránila rozmerné dvojkrídlové dvere hlavného vchodu. Na vysokých oknách s mriežkami medzi sklami sa černeli mreže. Väčšina okien bola zvnútra zadebnená, až na vikiere na povale a okrúhle svetlíky na kupole. Akoby Izzy hľadela na strašidelný dom, a nie na miesto určené na pomoc ľuďom.
Premýšľala, aké hrôzostrašné svedectvá kolosálna stavba ukrýva. Koľko nešťastných spomienok sa vrylo do tehál, malty, špinavých okenných tabúľ? Koľko krvi a sĺz vpili múry budovy? Práve tak ako sa Izzy nikdy nezbaví bolesti a strachu, tak Chapinova hala a okolité budovy Willardskej psychiatrickej liečebne navždy ponesú stopy tisícov mučených duší. Dalo by sa toto miesto nazvať inak než len úbohým pamätníkom stratených životov a milovaných bytostí?
Preglgla a otočila sa k jazeru. Rukou si zaclonila oči pred slnkom. Napadlo jej, či sa člnkujúci zahľadia na liečebňu a usúdia, že zhluk budov z tehál a rozsiahly areál nemôžu byť nič iné len vidiecky športový klub alebo univerzita. Z diaľky liečebňa pôsobila udržiavane, priam snobsky. Ale Izzy vedela svoje. Predstavila si bývalých pacientov, ako na dvore sedia na invalidných vozíkoch alebo sa motajú po trávniku. Nemocničné župany im padajú z vetchých tiel, pohľad majú zastretý. Izzy hľadela na modrú hladinu jazera pred sebou a pomyslela si, že je jedna z nich. Uvedomovali si vôbec, že tam vonku, na opačnom brehu, sa ľudia člnkujú, varia večeru, zažívajú lásku a plodia deti? Napadlo im niekedy, či sa ešte dostanú na slobodu, či ešte budú mať príležitosť, aby sa znovu zaradili do normálneho života? Alebo si vôbec neuvedomovali, o čo prichádzajú?
Izzy zovrelo žalúdok, keď jej mysľou prebleskla ďalšia spomienka. Spomienka na mamu Joyce, rozvalenú na posteli Psychiatrického centra v Elmire. Neprítomný pohľad upierala do stropu, strapaté vlasy jej trčali na všetky strany. Bol taký sparný deň ako dnes. Izzy si zreteľne vybavovala, ako sa mame topila maskara a očné linky jej stekali po bledých lícach ako v daždi klaunovi líčidlá. Spomenula si, ako si zaborila tvár do sukne starej mamy a dožadovala sa návratu domov. Dosiaľ má v živej pamäti nekonečné biele steny psychiatrického oddelenia, ostrý zápach moču a chlóru, ponuré izby, pacientov na vozíkoch a vystužené sieťové postele. Táto návšteva spôsobila niekoľkoročné nočné mory. Priala si, aby sa tam už nikdy nemusela vrátiť. Chvalabohu, stará mama nenamietala.
Izzy si ovinula ruky okolo tela a rozpadnutým chodníkom vykročila k hlavným budovám. V duchu si kládla otázku, ako sa tu vôbec ocitla. Skúmavo hľadela na obrovskú konštrukciu nemocničného traktu. Naháňala jej hrôzu. Načo sem chodila? Prečo sa nevyhovorila na bolesť hlavy alebo podráždený žalúdok? Sú predsa aj iní zamestnanci múzea, ktorých sem mohli poslať namiesto nej! Ibaže Izzy nechcela sklamať svoju novú nevlastnú mamu Peg, kurátorku múzea. Zdalo sa, že azda prvý raz od svojich desiatych narodenín, keď stará mama naveky odišla z tohto sveta, sa dostala do pestúnskej starostlivosti k rodičom, ktorým na nej záležalo.
Isteže, o necelý rok už bude plnoletá. Ibaže tento systém už dobre pozná a vie, že osemnáste narodeniny nesprevádzajú bujaré oslavy. Ak prestanú chodiť poštové poukážky, je to znamenie, že už je odkázaná len sama na seba. Ak človek z pestúnskej starostlivosti „vyrastie“, stáva sa z neho bezdomovec. Počula príbehy deciek, ktoré sa po dovŕšení plnoletosti dostali rovno do väzenia či na urgentný príjem do nemocnice, ktoré predávali drogy, žili zo sociálnych dávok a z potravinových lístkov. Ako sa asi v človeku zahniezdi zúfalstvo, keď sa rozhodne porušiť zákon, aby prežil? Teraz sa v jej živote všetko vyvíjalo priaznivo, a tak sa nechcela pripraviť o pohodu, ktorú zažívala.
Peg ju nedávno poprosila, aby s ňou zašla do spustnutého ústavu a pomohla jej zachrániť všetko, čo by stálo za uchovanie, skôr než objekt zrovnajú so zemou. Izzy si nedovolila namietať. Uľavilo sa jej, keď jej Peg najskôr dovolila preskúmať okolie a nenútila ju vojsť dnu spolu s ostatnými, zakrádať sa po pivniciach, blúdiť po pitevni či prechádzať desiatkami opustených izieb. Čo by si Peg pomyslela, keby vedela, že už len zo samotnej prítomnosti vo Willardskej psychiatrickej liečebni sa jej dvíha žalúdok?
Prešla po drevenej lávke nad vyschnutým riečiskom potoka a po úzkej vozovke sa vydala k borovicovému háju. Na zarastenom poli naľavo od nej sa pásol kŕdeľ bernikiel kanadských. Dlhé krky sa im v zlatobyle vlnili ako trstina. Asi meter od okraja cesty sa v hniezde uvitom timotejky lúčnej a rožca roľného tisli k sebe tri žltosivé húsatká. Naťahovali krky. Izzy zastala a sledovala ich. Húsatá mali otvorené oči, no nehýbali sa. Pristúpila bližšie. Jedným okom bedlivo pozorovala dospelé bernikle pasúce sa v poli. Mohla by sa k mláďatám priblížiť hádam na centimeter, no ony zostávali na tom istom mieste, bez jediného pohybu, ako z kameňa. Izzy preglgla. Hrdlo mala ako v ohni. Buď boli húsatá mŕtve, alebo mali smrť na jazyku.
Kľakla si a jedno mláďa vzala do rúk. V dlaniach prevracala mäkké bezvládne telíčko. Prehmatávala mu krídla a bruško, pátrala po zraneniach. Hýbala mu nôžkami aj krkom, či nie sú zlomené. Zdalo sa, že húsatku nič nie je. Jemné chumáčiky páperia boli na dotyk teplé. Vtom mláďa zažmurkalo. Tak predsa sú nažive! Možno sú choré alebo sa otrávili zvyškami nezlikvidovaných psychofarmák či chemikálií z ústavu. Izzy vzala do rúk aj ďalšie dve húsatká, prezrela ich a položila naspäť do hniezda.
Hlavou jej prebleslo, či jej Peg dovolí vziať si húsatká domov a postarať sa o ne, kým budú opäť schopné postaviť sa na nohy. Vzápätí si však uvedomila, že voľne žijúce zvieratá je lepšie nechať v prírode. Keď sa k nim vráti ich mama, možno inštinktívne spozná, čo sa deje. Izzy sa vystrela a pokračovala v ceste. Do očí sa jej tlačili slzy. Obzerala sa za seba, či pri húsatkách nezbadá rodičov. Dúfala, že sa im nič zlé nestalo. Odrazu húsatká vyskočili a cupitali do poľa. Trávou sa k nim predierala mama a gágala. Izzy sa usmiala a utrela si zaslzené oči. Netušila, že aj husi vedia predstierať smrť.
Vydýchla si od úľavy a pokračovala k borovicovému háju. Cestou natrafila na trojposchodovú budovu. Stála v strede poľa a nakláňala sa nabok, strecha prevalená. Na porozbíjaných oknách zostali železné mreže. Zelenú dlažbu a popadané drevo pokrývala čierna pleseň. Dom vyzeral, akoby spadol z neba, ako vrak lode vymrštený tisíce kilometrov od pobrežia. Na opačnej strane cesty neudržiavanú lúku lemovali rady železných krížov. Zub času ich nachýlil na stranu. Pripomínali vykývané sivé zuby. V ústach pocítila horkú pachuť. Dívala sa na willardský cintorín. Zvrtla sa a rozbehla sa k hlavným budovám, k šachovnicovým radom tehál, k stavbám veľkosti továrne, pripojeným k Chapinovej hale. Boli to psychiatrické oddelenia.
Požiarne únikové východy oddelení vyúsťovali do drôtených klietok. Hrubé mreže ukrývali špinavé okná a z hrdzavých spojov stekal po tehlových múroch čierny kal. Väčšina okien a dverí bola zvnútra zadebnená, akoby sa nič z toho, čo sa v liečebni odohralo, nikdy nemalo dostať na denné svetlo. Izzy striaslo. Koľko pacientov trpelo na tomto desivom mieste a koľkí z nich tu našli svoju smrť?
Vtom na ňu niekto zavolal. Vytrhla sa zo zadumania a otočila sa za hlasom. Zbadala Peg. Náhlila sa k nej a zoširoka sa na ňu usmievala. Keď sa Izzy prvý raz uvidela s náhradnou mamou, v mysli sa jej okamžite vybavili šesťdesiate roky a éra hippies. Ani dnešok nebol výnimka. Peg mala oblečený džínsový overal a kvetovanú blúzu. Hlavu jej zdobila záplava poletujúcich kučier bez ladu a skladu.
„No nie je to úžasné miesto?“ nadchýnala sa Peg. „Nemala som potuchy, kam až siaha!“
„Je obrovské, to je fakt,“ pritakala Izzy.
„Videla si úschovňu lodí a lodenicu?“ spýtala sa Peg. „Tam sa v októbri v roku 1869 vylodil z parníka prvý pacient willardskej liečebne. Presnejšie pacientka. Volala sa Mary Rotová. Okrem toho, že bola duševne chorá, mala úplne zdeformované telo. Nahú ju desať rokov držali zviazanú v reťaziach na zemi v starobinci Kolumbijského okresu. V ten deň sa spolu s ňou vylodili aj ďalší traja pacienti, muži. Všetci v okovách. Jedného uväznili v klietke, ktorá pripomínala prepravku na sliepky.“
Izzy sa pozrela na mólo. Napravo od lodenice stála poschodová úschovňa lodí s porozbíjanými oknami a chýbajúcim šindľom. Pripomínala jej doudieranú tvár s ovisnutými viečkami. „To je teda riadne barbarstvo!“ zhodnotila.
„Máš pravdu,“ súhlasila Peg. „Ale na ten účel willardský ústav zriadili. Mal slúžiť nevyliečiteľne chorým psychiatrickým pacientom, ktorí zaberali miesto v chudobincoch a vo väzniciach. Po príchode do nového ústavu sa o pacientov riadne postarali. Umyli ich, obliekli, nakŕmili… Pacienti potom zvyčajne oddychovali v izbách.“
„Chceš povedať, že sa tu o ľudí dobre starali?“
Na Peginu tvár sadol tieň. „V začiatkoch určite. Ale postupom času sa liečebňa preplnila a podmienky sa zhoršili. Žiaľ, temer polovica z päťdesiattisíc pacientov tu zomrela.“
Izzy si zahryzla do vnútornej strany líca a premýšľala, ako sa má Peg spýtať, či by na ňu mohla počkať v aute. Peg sa na ňu usmiala a chytila ju za ruku.
„Ide sa!“ zvolala a oči sa jej rozžiarili. „Jedna bývalá zamestnankyňa ústavu nám chce čosi ukázať. Myslím, že to bude dôležitý objav, a nechcem, aby si ho premeškala!“
Izzy v duchu zastonala a s náhradnou mamou po boku sa vydala hlavnou cestou k spustnutej dielni. Úmorne vymýšľala dôvod, ktorý by ju pred vstupom do nej zachránil. Ale nič jej nenapadalo. Nič, čo by neznelo hlúpo alebo pochabo. Nechcela, aby si o nej Peg myslela, že jej šibe. Prvý raz prišla do rodiny k Peg a Harrymu minulé leto. Predpokladala, že sa v ničom nebudú odlišovať od všetkých náhradných rodičov, ku ktorým sa dostala do pestúnskej starostlivosti a ktorí si deti osvojili len pre peniaze a ako neplatenú pracovnú silu. Harry pracoval ako umelecký riaditeľ štátneho múzea. Izzy mala pocit, že s Peg istotne nezarábajú veľa. Ale chvalabohu, tentoraz sa už konečne mýlila. Jej noví náhradní rodičia sa ukázali ako slušní ľudia a ochotne jej nechávali priestor fyzicky aj citovo – presne ako to mladá žena potrebuje. V ich dvojposchodovom dome v Interlakene mala svoju vlastnú izbu s výhľadom na jazero. Nechýbal v nej televízor, DVD prehrávač či počítač. Povedali, že je len a len v jej rukách, aby nestratila ich dôveru. Prvý raz v živote jej niekto dal šancu, aby sa rozhodla sama, bez toho, aby nad ňou vopred vyniesol súd. A teraz, prvý raz za veľmi dlhý čas, Izzy cítila, že je súčasťou čohosi „normálneho“.
Niekedy jej tento nový život pripadal ako príliš rozprávkový, aby to bola pravda. Niekde v zákutiach mysle tušila, že príde niečo alebo niekto, kto jej to celé pokazí. Tak to v jej živote skrátka chodilo. Potom jej odrazu prišlo na um, že do prvého školského dňa v novej škole zostávajú už len dva dni. Stiahlo jej žalúdok. Noví žiaci to v novom prostredí nikdy nemajú ľahké.
Ako sa približovali k dielni, Izzin krk a hrudník spaľovala silnejúca horúčava. Izzy mala sivomodré oči, čierne vlasy a porcelánovú pokožku, presne ako jej mama. Vždy keď ju zachvátila nervozita, na krku a hrudi sa jej objavili pálivé červené fľaky. Cítila, ako jej koža mení farbu. Vonku na trávniku pred liečebňou sa to ešte dalo zvládnuť. No teraz vstupovala dovnútra budovy. Nutkanie zobrať nohy na plecia jej naplno ovládlo myseľ. Srdce jej bilo ako o život. Je to len súčasť mojej práce, opakovala si v duchu. So mnou to nemá nič spoločné. Ani s mamou. Napokon, nemala by som sa konečne zbaviť tých hrôz z detstva?
Dlhé vlasy si stiahla gumičkou. Vánok jej príjemne chladil rozpálený krk.
„Nie je ti v dlhých rukávoch teplo?“ spýtala sa Peg.
„Nie,“ odvetila Izzy a stiahla si rukávy ešte nižšie. V dlaniach žmolila ich okraje. „To je tenké tričko.“
„Keď som ti skladala vypraté oblečenie, všimla som si, že máš len tričká s dlhými rukávmi,“ konštatovala Peg. „Čo keby sme si vyšli na nákupy a vybrali ti nejaké nové?“
Izzy sa strojene usmiala. „Ďakujem, ale mne sa dlhé rukávy páčia. A nemusíš mi prať, zvládnem to sama.“
„Ako chceš,“ nenamietala Peg a odmenila Izzy úsmevom. „Len nepochopím, ako si v tomto počasí môže niekto na seba dobrovoľne vziať dlhé rukávy.“
Izzy mykla plecom. „Trochu sa za svoje ruky hanbím,“ zdôverila sa. „Sú kosť a koža, a ešte aj biele ako sneh.“
„Čo by iné dievčatá dali za to, keby mali také dlhé a štíhle ruky ako ty,“ smiala sa Peg. Nič, keby videli, aké sú zjazvené, pomyslela si Izzy.
Zahľadela sa na jazero a na jeho brehu zbadala zopár ľudí. Sedeli za piknikovými stolmi, prechádzali sa, hrali softbal či bedminton. Mali oblečené obnosené a vyblednuté šaty. Ponevierali sa po okolí, akoby boli pod silnými dávkami liekov. Izzy zastala. „Čo sú to za ľudia?“ spýtala sa nevlastnej mamy.
Peg si rukou zaclonila oči pred slnkom a zaškúlila k brehom jazera. „To sú zrejme pacienti z neďalekého Psychiatrického centra v Elmire. Dole pri jazere je kemping a personál ich tam niekedy zoberie na výlet.“
Izzy sa zaliali oči slzami. So sklonenou hlavou vykročila.
Peg išla za ňou. „Stalo sa niečo?“ starostila sa.
„Aj mama tam bola,“ prezradila Izzy. „V elmirskej liečebni.“
Peg ju chytila za plece. „To ma mrzí, netušila som…“
Izzy k nej zdvihla hlavu a prinútila sa do úsmevu. „To nič. Už je to dávno.“
„Vieš, dúfam, že som tu pre teba, ak sa budeš chcieť zdôveriť,“ ubezpečila ju Peg.
„Viem,“ odvetila Izzy. „Ďakujem.“ Nie, ďakujem, pomyslela si. Žiaden rozhovor na svete nezmení fakt, že ľudia sú poškodený tovar. Skôr než sa pred siedmimi rokmi jej stará mama pobrala na druhý svet, Izzy sa bola ukázať u troch rozličných lekárov v nádeji, že jej pomôžu zbaviť sa úzkostí, ktoré sa jej ustavične vracali. Ale nič nezabralo. Všetci lekári sú poriadne neschopní! Celá ordinácia špecialistov sa domnievala, že Izzina matka je zdravá ako repa a jednoznačne sa môže zúčastniť na súdnom pojednávaní. A tak teraz trčala vo väzení namiesto toho, aby sa jej dostalo pomoci, ktorú potrebovala. Izzy vedela, že iba zlomená psychika je dôvodom, prečo mama zastrelila ocka, keď spal.
Napokon sa dostali pred spustnutú dielňu. Bývalá zamestnankyňa odomkla dvere a viedla Izzy, Peg a ešte ďalších dvoch pracovníkov múzea dnu.
„Práve na tomto mieste balili pacienti perá a lepili papierové vrecká,“ radostne zvolala bývalá posila liečebne, akoby im na farmárskom trhu ukazovala prešívané deky.
Vnútri opustenej dielne stáli prázdne stoly. Na popukaných a olupujúcich sa stenách viseli otáčavé kalendáre a staré hasiace prístroje. Nákladný výťah bol už roky vyradený z činnosti, a tak sa Izzy spolu s ostatnými museli vydať hore strmým úzkym schodiskom. Tri poschodia prekonávali polámané stupne, kusy starej omietky a pavučiny, až sa napokon dostali k dreveným dverám vedúcim na povalu. Bývalá zamestnankyňa ústavu ich odomkla a zatlačila do nich, aby ich otvorila. No dvere sa ani nepohli. Peg sa ponúkla, že jej pomôže. Zaprela sa oboma rukami. Za hlasitého vrzgotu pántov sa dvere napokon otvorili. Na neveľký priestor schodiska sa vyrútil zatuchnutý vzduch a kúdol prachu. Akoby si povala poriadne vydýchla. Vošli dnu.
Na povale bolo horúco ako v pekle, sotva sa tam dalo dýchať. Vo vzduchu sa prelínala vôňa starého dreva, prachu a vtáčieho trusu. Kde-tu dlážku pokrývalo suché lístie, ktoré sem nafúkal vietor cez rozbitú okennú tabuľu. Na klinci visel zafúľaný biely plášť. Na drevenej podlahe ležal obsah viacerých vyplienených kufrov. Kľúče od domu, fotografie, náušnice, opasky, blúzky a kožené topánky sa miešali so špinou a s opadaným lístím. Vyzerali ako nejaké spráchnivené osobné veci objavené v hrobke. V strede obrovskej povaly ležala lekárska taška a čosi, čo pripomínalo roztrhanú mapu, oboje ukryté pod hrubou vrstvou suchého holubieho trusu.
Takmer celú plochu povaly zaberali až po hrady rady drevených regálov. Boli označené nápismi Muži a Ženy a na každej strane olepené písmenami abecedy od A po Z. Obrovské police stáli kolmo na vysoké steny povaly. Medzi regálmi viedla stredom dlhá ulička ako v obchode s potravinami či v knižnici. Ale namiesto konzerv a kníh sa police prehýbali pod stovkami zaprášených kufrov, prepraviek, tašiek a lodných kufrov.
„Čo to je?“ spýtala sa Peg s neskrývaným úžasom v hlase.
„Tu sa skladovala batožina,“ odvetila bývalá pracovníčka ústavu. „Tieto kufre a prepravky tu ostali po pacientoch ústavu, ktorí v ňom zostali až do smrti. Ako si majitelia zbalili kufre pred príchodom do liečebne, tak sú tu doteraz. Nikto sa ich odvtedy nedotkol.“
Izzy si zahryzla do pery a žmurkaním zaháňala slzy, čo sa jej tlačili do očí. Predstavila si mamin otvorený cestovný kufor na stole pri nemocničnej posteli. Spodná bielizeň, podprsenky, župan – to všetko zhúžvané dokopy. Nikdy nezabudne na okamih, keď po ockovej smrti vošla prvýkrát do rodičovskej spálne. Stará mama potrebovala pomôcť s balením maminých vecí. Izzy bojazlivo otvorila zásuvky s oblečením. Zo živôtikov a nohavičiek sa na ňu vyvalila známa vôňa maminho parfumu, aby jej pripomenula, o čo všetko v jedinom okamihu prišla. Vo vzduchu sa vznášal zápach ockovej krvi a pušného prachu. Spomenula si, ako civela na manželskú posteľ rodičov, na rozobraté čelá a boky postele opreté o steny spálne. Akoby sa mame splnil sen a konečne sa mali sťahovať do väčšieho domu. Mala sto chutí prebehnúť povalou ústavu, zletieť dolu schodmi a vybehnúť na čerstvý vzduch, ďaleko od svedectiev o stratených a zdevastovaných životoch.
Stiahnite si knihu Čo Clara zanechala za 2,90€.
