Sklený zámok je srdcervúci príbeh o chaose detského sveta. Kniha neuveriteľných spomienok, ktoré však autorka ponúka bez trpkosti a hnevu. Napokon je to príbeh o triumfe a naozaj má v sebe to, čo by malo byť vo všetkých dobrých príbehoch: posilňuje našu vieru v ľudského ducha…
Život rodiny Wallsovcov s deťmi predstavoval nekonečné dobrodružstvo: sotva sa usadia, už znovu utekajú pred sociálkou a nezaplatenými faktúrami.
Matka sa považuje za spisovateľku a maliarku, otec za vedca, ktorý pracuje na vynájdení stroja na zlato a svojim deťom sľubuje veľkolepý sklený zámok… ale často majú prázdnu chladničku, sú nútení kradnúť, jedia krmivo pre mačky alebo margarín s cukrom, v škole vyberajú zvyšky z odpadkových košov.
Rodičia z ideologických dôvodov odmietajú pomoc sociálnych pracovníkov. V najtvrdšej zime sídlia v polorozpadnutej chatrči, takmer bez kúrenia a akejkoľvek hygieny.
Sklený zámok je fascinujúci, dojemný a neuveriteľný príbeh, v ktorom dieťa nájde čarovnú rozprávku a dospelý šokujúce poznanie.
Tento skutočný príbeh z autorkinho detstva sa v priebehu desaťročia stal v Amerike kultovým románom, ktorý svojím bohatým dejom a nepretržitým kaleidoskopom zvláštností a dobrodružstva musel priťahovať nejedného režiséra, aby ho sfilmoval.
Len čo režisér Destin Cretton oznámil, že má v úmysle sfilmovať Sklený zámok, jeho filmová adaptácia sa zaradila medzi najočakávanejšie filmy roka podľa knižnej predlohy. Samotnú Jeannette Wallsovú stvárnila herečka Brie Larson, jej rodičov Woody Harrelson a Naomi Watts.
Ako napísal National Review Online, „z príbehu Sklený zámok vám napokon padne od úžasu sánka.“ A Guardia dodáva: „Jeannette Wallsová dlho váhala, či sa má s čitateľmi podeliť o príbeh svojho života. Nakoniec sa rozhodla správne, inak by sme prišli o napínavé a dojímavé rozprávanie, ktoré očarilo čitateľov na celom svete.“
Začítajte sa do knihy Sklený zámok:
ŽENA NA ULICI
SEDELA SOM v taxíku a uvažovala, či som sa na večer nevyobliekala prehnane. Pozrela som cez okno a uvidela som mamu, ako sa prehrabáva v kontajneri s odpadkami. Bolo tesne po zotmení. Búrlivý marcový vietor bičoval paru vychádzajúcu z poklopov a ľudia sa náhlili po chodníkoch s vyhrnutými goliermi. Uviazla som v dopravnej zápche dva bloky od miesta, kde sa mal konať večierok.
Mama stála päť metrov odo mňa. Okolo pliec mala na ochranu pred jarným chladom uviazané handry a hrabala sa v odpade. Jej pes, čierno-biely kríženec teriéra, sa jej hral pri nohách. Mamine gestá mi boli dôverne známe – spôsob, akým nachyľovala hlavu a vysúvala spodnú peru, keď študovala predmety s potenciálnou hodnotou, ktoré vylovila zo smetí, i to, ako sa jej oči detsky rozžiarili, keď našla niečo, čo sa jej páčilo. Dlhé vlasy mala prešedivené, strapaté a matné, oči hlboko vpadnuté, no ešte vždy mi pripomínala mamu z môjho detstva, ktorá skákala do vody z útesov, maľovala v púšti a nahlas čítala Shakespeara. Jej lícne kosti boli stále výrazné a pevné, no pokožku mala vysušenú a červenú v dôsledku toho, že bola počas všetkých ročných období vystavená napospas živlom. Okoloidúcim zrejme pripadala rovnaká ako ktorýkoľvek z tisícok bezdomovcov v New York City.
Odvtedy, čo som ju naposledy videla, už prešli mesiace, a keď zdvihla hlavu, ovládla ma panika, že ma uvidí a zakričí moje meno, a že niekto, čo mieri na ten istý večierok, nás uvidí spolu, mama sa predstaví a moje tajomstvo vyjde najavo.
Spustila som sa na sedadle čo najnižšie, sklonila som hlavu a požiadala šoféra, aby sa obrátil a odviezol ma domov na Park Avenue.
Taxík zastal pred mojím domom, vrátnik mi podržal dvere a liftboy ma vyviezol na moje poschodie. Manžel, ako po väčšinu večerov, bol ešte v práci, a v byte bolo ticho až na klopkanie mojich podpätkov po vyleštenej drevenej dlážke. Ešte vždy som bola rozrušená z toho, že som tak nečakane uvidela mamu, z pohľadu na ňu, ako sa šťastne prehrabáva v odpadkoch. Pustila som si Vivaldiho v nádeji, že ma hudba upokojí.
Rozhliadla som sa po izbe. Boli tam bronzové a strieborné vázy z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia a staré knihy so zodratými koženými chrbtami, ktoré som pokúpila na blších trhoch. Georgiánske mapy, čo som dala zarámovať, perzské koberce a výplňou prepchaté kožené kreslo, do ktorého som sa rada uvelebila na konci dňa. Usilovala som sa vytvoriť z toho miesta svoj domov, zmeniť ho na byt, kde by rada bývala osoba, ktorou som chcela byť. No nevedela som si izbu vychutnať, vždy ma trápilo, že mama a otec sa chúlia niekde na chodníku pri mriežke nad tepelným potrubím. Bola som z toho nešťastná, no zároveň ma privádzali do trápnych rozpakov. Hanbila som sa, že nosím perly a bývam na Park Avenue, zatiaľ čo moji rodičia sa zamestnávajú tým, aby sa udržali v teple a našli si niečo na jedenie.
Čo som mohla urobiť? Usilovala som sa im pomôcť nespočetnekrát, no otec trval na tom, že nič nepotrebujú, a mama ma požiadala o nejakú hlúposť, napríklad rozprašovač parfumu alebo členstvo v klube zdravej životosprávy. Vraveli, že žijú tak, ako sami chcú.
Po tom, čo som sa skryla v taxíku, aby ma mama nevidela, som nenávidela samu seba, svoje starožitnosti, oblečenie i svoj byt. Musela som niečo urobiť, tak som zavolala maminej priateľke a nechala jej odkaz. Bol to náš spôsob, ako zostať v kontakte. Mame vždy trvalo niekoľko dní, kým sa mi ozvala, no potom znel jej hlas vždy bodro a ležérne, akoby sme boli deň predtým spolu na obede. Povedala som jej, že by som sa s ňou chcela stretnúť, a navrhla som, aby sa zastavila u mňa v byte, ona však chcela ísť do reštaurácie. Dohodli sme sa, že sa na obed stretneme v jej obľúbenej čínskej reštaurácii.
Keď som prišla, mama sedela v boxe a študovala menu. Urobila, čo mohla, aby ako-tak vyzerala. Na sebe mala objemný sivý sveter s len zopár nenápadnými škvrnami a čierne kožené mužské topánky. Umyla si tvár, no krk a spánky boli ešte vždy tmavé od špiny.
Zazrela ma a nadšene mi zamávala. „To je moje dievčatko!“ zvolala. Pobozkala som ju na líce. Mama si napchala do kabelky všetky plastové obaly so sójovou či pomarančovou omáčkou a korenenou horčicou, čo boli na stole. Teraz do nej vyprázdnila aj drevenú misku s instantnými rezancami. „Malá pochúťka na neskôr,“ vysvetlila mi.
Objednali sme si. Mama si vybrala plody mora. „Vieš, že ich zbožňujem,“ povedala.
Rozhovorila sa o Picassovi. Videla retrospektívu jeho diela a dospela k záveru, že ho veľmi preceňujú. Podľa nej bol celý kubizmus hlúpy výmysel. Po svojom ružovom období už nevytvoril nič ozaj hodnotné.
„Robím si o teba starosti,“ prihovorila som sa jej. „Povedz, čo môžem urobiť, aby som ti pomohla.“
Jej úsmev povädol. „Prečo si myslíš, že potrebujem tvoju pomoc?“
„Nie som bohatá,“ povedala som. „Ale mám peniaze. Povedz mi, čo potrebuješ.“
Na okamih sa zamyslela. „Zišla by sa mi elektrolytická kúra.“
„Hovor vážne.“
„Hovorím vážne. Ak žena dobre vyzerá, dobre sa cíti.“
„No tak, mama.“ Stuhli mi plecia, ako vždy počas týchto rozhovorov. „Hovorím o niečom, čo by ti mohlo pomôcť zmeniť svoj život, zlepšiť ho.“
„Chceš mi pomôcť zmeniť môj život?“ spýtala sa mama. „Som v pohode. Ty si tá, čo potrebuje pomoc. Tvoje hodnoty sú pomýlené.“
„Mama, pred pár dňami som videla, ako sa prehrabuješ v odpadkoch v East Village.“
„Nuž, ľudia v tejto krajine priveľmi plytvajú. Takže svojím spôsobom recyklujem.“ Dala si za hlt plodov mora. „A prečo si ma neoslovila?“
„Priveľmi som sa hanbila, mama. Skryla som sa.“
Mama na mňa namierila paličkami. „Vidíš? To je ono. Presne to hovorím. Veľmi ľahko sa dostaneš do rozpakov. Tvoj otec a ja sme takí, akí sme. Akceptuj to.“
„A čo mám podľa teba hovoriť ľuďom o svojich rodičoch?“
„Len hovor pravdu,“ povedala mama. „Je to jednoduché.“
Milan Buno, literárny publicista
