Túto novinku si zamilujete.
Hniezdo je príbeh o štyroch dospelých súrodencoch, ktorí majú vlastné životy, vlastné problémy a črtá sa ich vyriešenie. Čoskoro im totiž majú vyplatiť peniaze z rodinného fondu Hniezdo. Všetci sa na to spoliehajú, čakajú na zaslúžené dedičstvo, no to nerátali s bezohľadnosťou jedného zo súrodencov. Ten svojimi činmi poškodil nielen peňažné, ale aj to rodinné Hniezdo…
„Majstrovsky napísané,“ pochvaľuje si svetoznáma autorka hitu Jedz, modli sa a miluj Elizabeth Gilbertová. „Temne komické a nesmierne podmanivé.“
Každá rodina má problémy.
Ale Plumbovci vyčnievajú ešte aj medzi tými najproblematickejšími. Roky napätia hromadiaceho sa pod povrchom vyvrcholia v jeden chladný októbrový deň v New Yorku. Melody, Beatrice a Jack Plumbovci sa zídu, aby si pohovorili so svojím charizmatickým, ale ľahkomyseľným starším bratom Leom, ktorého práve prepustili z protidrogového liečenia.
Leo totiž prednedávnom zdúchol z bratrancovej svadby v aute spolu s príťažlivou devätnásťročnou čašníčkou. Za volant si sadol pod vplyvom drog aj alkoholu. Jeho následná nehoda ohrozí spoločný fond Plumbovcov zvaný Hniezdo, ktorého prostriedky majú súrodencom o niekoľko mesiacov konečne vyplatiť. Hodnota Hniezda nečakane vzrástla a všetci sa už dlho spoliehajú, že tie peniaze im pomôžu vyriešiť problémy, ktoré si sami spôsobili.
Melody, vzorná manželka a matka žijúca na „lepšom“ predmestí, má na krku hypotéku a pred sebou hrozivú vyhliadku školného, ktoré bude musieť platiť dcéram-dvojčatám, až začnú chodiť na vysokú.
Jack, obchodník so starožitnosťami, si tajne vzal pôžičku a zaručil sa za ňu plážovou chatou, ktorú vlastní so svojím manželom Walkerom.
A Bei, kedysi sľubnej autorke krátkych poviedok, sa akosi nedarí dopísať dlho očakávaný román ani nájsť si partnera.
Zachráni Leo súrodencov a tým aj ľudí, ktorých milujú? Alebo budú všetci musieť prehodnotiť starostlivo naplánovanú budúcnosť?
Súrodenci spoja sily a pustia sa do boja so starými spormi aj súčasnými problémami. A práve v tom je sila príbehu Hniezdo, ktorý akoby napísal skúsený profesionálny spisovateľ. Čoskoro sa dozviete, že za Leovu nehodu napokon všetci draho zaplatia v svojom citovom aj materiálnom živote a túžby musia prispôsobiť realite.
Vypočujte si ADUIO úryvok z knihy.
Číta Vlado Kobielsky:
„Neuveriteľne návykové, silné a zároveň láskavé čítanie,“ napísal prestížny Los Angeles Times o knihe Hniezdo. Je to debut americkej autorky Cynthie D´Aprix Sweeneyovej a na prekvapenie mnohých, mimoriadne vydarený. Zaskočil kritikov, médiá a potešil čitateľov. „Cynthia Sweeneyová píše ako absolútny profík. Perfektne pohybuje šachovými figúrkami na preplnenej šachovnici,“ dodáva The New York Times.
Cynthia DʼAprix Sweeneyová žije v Los Angeles s manželom a dvomi synmi. Po absolvovaní seminárov tvorivého písania na Benningtonskej vysokej škole získala diplom magisterky umenia. Predtým vyše dvadsať rokov žila v New Yorku, pracovala ako copywriterka pre rozličných klientov vrátane American Express či McDonaldʼs a písala eseje pre časopisy New York Times Magazine a Martha Stewart Living.
Začítajte sa do knihy Hniezdo:
PROLÓG
Poslední hostia sa prechádzali po terase plážového klubu pod večernou letnou oblohou, ochutnávali jedlá, usrkávali z koktailov a posudzovali, či barmani používajú najkvalitnejšie suroviny. Balansovali s krabími koláčikmi na papierových servítkach a pochvaľovali si, že mali veľké šťastie s počasím, lebo dážď sa zajtra určite vráti. Niektorí si neslušne šepkali o nevestiných priliehavých saténových šatách a odhadovali, či ich hlbokánsky výstrih je výsledkom práce nešikovnej krajčírky, zlého vkusu, alebo nečakaného prírastku telesnej hmotnosti. Zatiaľ čo na seba veľavýznamne žmurkali a trúsili otrepané vtipy o výmene hriankovačov za plienky, Leo Plumb odišiel z bratrancovej svadby s jednou čašníčkou.
Leo sa vyhýbal manželke Victorii, ktorá sa s ním takmer nerozprávala, aj svojej sestre Beatrice, ktorej sa, naopak, ústa nezatvorili neúnavne omieľala, že by mali všetci spolu stráviť Deň vďakyvzdania. Vďakyvzdanie. Navyše v júli. Leo nestrávil s rodinou ani jeden sviatok už dvadsať rokov ak sa dobre pamätal, od polovice deväťdesiatych rokov a teraz sa mu s tým nechcelo začínať.
Povzbudený drogou hľadal prázdny bar pod šírym nebom, o ktorom počul od svadobných hostí, a vtedy zbadal Matildu Rodriguezovú s podnosom plným pohárov šampanského. Prechádzala davom obklopená svätožiarou čiastočne preto, lebo východný koniec Long Islandu sa kúpal v ružových lúčoch zapadajúceho slnka, a čiastočne vďaka veľmi kvalitnému kokaínu, ktorý pustošil Leovu nervovú sústavu. Bublinky stúpajúce z pohárov, ktoré dopadali na Matildin podnos, vnímal ako vzrušujúcu výzvu, pozvanie určené iba jemu. Husté čierne vlasy mala odhrnuté zo širokej tváre a vzadu zviazané do praktického uzla. Ale najnápadnejšie boli na nej oči čierne ako atrament a plné červené pery. Leo sledoval pôvabné vlnenie jej bokov, zatiaľ čo sa prepletala medzi svadobčanmi. Podnos, teraz už prázdny, držala vysoko nad hlavou ako fakľu. Leo vzal okoloidúcej čašníčke z tácky pohár martini a nasledoval Matildu cez výkyvné oceľové dvere do kuchyne.
MATILDA (devätnásťročná nádejná speváčka a nesmelá čašníčka) mala pocit, že sa jej sníva. Jednu minútu podávala šampanské sedemdesiatim piatim členom širšej rodiny Plumbovcov a ich najlepším priateľom, a nasledujúcu sa valila k Long Island Soundu v Leovom novučičkom požičanom porsche. Rukou mu hladkala predok príliš tesných plátenných nohavíc a bruškom palca nešikovne pracovala na spodnej strane jeho penisu.
Matilda odolala Leovmu prvému pokusu vtiahnuť ju do komory vedľa kuchyne, keď jej prstami objímal zápästia a zasýpal ju otázkami: Kto si? Odkiaľ si prišla? Čo inak robíš? Si modelka? Herečka? Vieš, že si krásna?
Matilda vedela, o čo Leovi ide; na týchto podujatiach jej bežne predkladali neslušné návrhy, no zvyčajne oveľa mladší muži alebo smiešne starí chlapi, storoční starci vyzbrojení otrepanými frázami a vytrvalo ju zahŕňali trápnymi lichôtkami. (Volali ju J. Lo, hoci sa na slávnu speváčku vôbec nepodobala, jej rodičia boli Mexičania, nie Portoričania.) Aj v tomto dave plnom pracháčov sa jej Leo zdal neskutočne krásny tým slovom by v minulosti nikdy neoznačila človeka, ktorého pozornosť si teraz takmer užívala. Možno by si pomyslela, že je sexi, chutný alebo dokonca očarujúci, ale krásny? Chlapci, ktorých poznala, ešte nevyrástli do krásy. Matilda si uvedomila, že zíza Leovi do tváre a uvažuje, aké ďalšie prívlastky by pripojila k slovu krásny. Aj on mal tmavé oči aj vlasy a husté obočie, ale hranatú tvár s výraznými črtami, nie okrúhlu a jemnú ako ona. V televíznom seriáli by určite hral významného človeka, možno chirurga, a ona smrteľne chorú pacientku, ktorá prosí, aby ju vyliečil.
Cez dvere komory počula hudobnú skupinu, vlastne orchester, lebo mal aspoň šestnásť členov, ako hrá zvyčajnú svadobnú zmes melódií. Leo ju chytil za ruky a začal s ňou tancovať v dvojštvrťovom takte. Spieval jej tesne pri uchu príjemným sýtym hlasom. „Až raz budem strašne smutný a svet bude studený, da-da-bum, spomeniem si na teba a na to, ako si dnes večer vyzerala.“
Matilda pokrútila hlavou a so smiechom sa odtiahla. Svojou pozornosťou ju miatol, no súčasne rozochvieval strunu hlboko v nej. Odrážať Leove útoky v komore bolo určite zaujímavejšie ako obaľovať špargľu šunkou prosciutto v kuchyni, kde by teraz mala byť. Keď sa mu hanblivo priznala, že chce byť speváčkou, okamžite zareagoval, že má priateľov v hudobnom vydavateľstve Columbia Records, ktorí ustavične hľadajú nové talenty. Znovu sa k nej priblížil, pričom sa trochu potkol, a keď sa dlaňou oprel o stenu, aby udržal rovnováhu, prebudila sa v nej ostražitosť. Matildine obavy sa však rýchlo rozplynuli, keď sa jej spýtal, či má demonahrávku, ktorú by si mohli vypočuť v jeho aute.
„Ak sa mi to bude páčiť,“ Leo stisol Matildine štíhle prsty svojimi, „rád by som sa do toho hneď pustil. Pomôžem ti ju dostať k správnym ľuďom.“
KEĎ JU LEO SVIŽNE PREVIEDOL okolo obsluhy parkoviska, Matilda sa obzrela na kuchynské dvere. Tú prácu jej zohnal bratranec Fernando. Určite bude zúriť, až zistí, že sa jednoducho pobrala a odišla. Ale Leo vyslovil čarovné slová Columbia Records a dodal, že tí ľudia ustavične hľadajú nové talenty. Kedy sa jej zase ponúkne taká skvelá príležitosť? Odíde z práce len na chvíľu, aby na tých dôležitých ľudí urobila dobrý dojem.
„Tommy Mottola objavil Mariah Careyovú, keď bola čašníčkou,“ prehodila napoly žartom a napoly v úsilí ospravedlniť svoje správanie.
„Vážne?“ Leo ju strkal k autu a pozorne si prezeral okná plážového klubu nad parkoviskom. Victoria by ho mohla uvidieť z bočnej terasy, kde sa všetci zhromaždili. Pravdepodobne si už všimla jeho neprítomnosť, všade ho hľadá… a zúri ako čert.
Matilda zastala pred dverami auta, vyzula si čierne plátenné pracovné topánky a z ošúchanej igelitovej nákupnej tašky vybrala strieborné sandále s ihličkovými podpätkami.
„Na toto sa naozaj nemusíš prezúvať,“ utrúsil Leo a odolal túžbe objať jej útly pás aj s rizikom, či ich niekto neuvidí.
„Ideme predsa na pohárik, alebo nie?“ spýtala sa Matilda.
Zmienil sa jej o pití? Pohárik neprichádzal do úvahy. V malom rodnom meste všetci poznali nielen Lea, ale aj jeho rodinu, matku a manželku. Leo dopil martini a prázdny pohár hodil do kríkov. „Ak dáma túži po drinku, kúpime dáme drink,“ vyhlásil rozhodne.
Matilda si obula sandále a jemne si omotala úzky kovový remienok okolo členka ľavej a potom pravej nohy. Keď sa znovu narovnala, oči mala v jednej rovine s Leovými. „Neznášam topánky bez podpätkov,“ zdôverila sa mu a stiahla si priliehavú bielu blúzku trochu nižšie. „Cítim sa v nich strašne plochá.“ Leo doslova vtlačil Matildu na predné sedadlo, aby ju za tónovaným sklom bezpečne skryl pred očami zvedavcov.
MATILDA SEDELA NA PREDNOM SEDADLE a ohromená počúvala svoj dutý, nosový hlas ozývajúci sa z hriešne drahých reproduktorov v Leovom aute. Zo starých reproduktorov značky Dell, ktoré patrili jej sestre, znel celkom inak. Oveľa lepšie ako teraz.
Aj Leo počúval jej spev a rukou udieral do volantu. Svadobná obrúčka sa mu ligotala v svetle stropnej žiarovky. Schôdzka so ženatým mužom bola rozhodne proti Matildiným pravidlám. Videla, že Leo horko-ťažko predstiera záujem o jej hlas a v duchu hľadá lichotivé slová.
„Mám aj lepšie nahrávky. Asi som nahrala nesprávnu verziu,“ vysvetľovala rozpačito Matilda a uši jej horeli od hanby. Leo uprene hľadel von oknom. „Radšej sa vrátim,“ rozhodla sa a siahla na kľučku dverí.
„Nechoď,“ ozval sa Leo a položil jej ruku na stehno. Potlačila v sebe nutkanie odtiahnuť sa a trochu vystrela chrbát. Horúčkovito premýšľala. Čím by si udržala jeho pozornosť? Obsluhovať hostí sa jej nechcelo, ale Fernando ju určite zabije, až zistí, že zmizla v čase podávania večere. Leo jej drzo zízal na prsia. Sklopila zrak a na čiernych nohaviciach si zbadala malý fľak. Nechtom poškriabala škvrnu od balzamového octu; dnes ho namiešala niekoľko litrov. Všetci vnútri teraz zrejme nakladajú na taniere zmes listových šalátov a grilované garnáty, vytláčajú dresing z fliaš na okraje tanierov a vytvárajú na nich z neho vlnkový vzor ako deti, keď kreslia na výkres more. „Rada by som sa pozrela na oceán,“ šepla.
Leo vzal jej ruku a položil si ju do lona tak pomaly, že najprv nechápala, čo sa deje. (Chvíľu si myslela, že ju pobozká ako herec v niektorej z obľúbených matkiných telenoviel). Na túto časť večera, keď od nej ani na sekundu neodtrhol zrak, určite nikdy nezabudne. Nezatvoril oči, nezaklonil hlavu, nevrhol sa na ňu, aby ju vášnivo pobozkal, ani sa nepustil nešikovne rozopínať gombíky na blúzke, len na ňu upieral tvrdý, skúmavý pohľad. Vnímal ju.
Pod rukou cítila Leovu reakciu na svoj dotyk a zaplavilo ju vzrušenie. Zatiaľ čo ju hypnotizoval pohľadom, jemne zatlačila prstami a pomer síl v aute sa nečakane zmenil v jej prospech. „Myslela som si, že sa pôjdeme pozrieť na oceán,“ pripomenula mu, lebo túžila zmiznúť z dohľadu kuchynského personálu. Leo sa uškrnul a začal s autom cúvať. Zips na nohaviciach mu stiahla, skôr ako si stihol zapnúť bezpečnostný pás.
LEOVI STE NEMOHLI VYČÍTAŤ rýchlosť, s akou dosiahol orgazmus. Manželka mu odopierala sex už niekoľko týždňov – odkedy ho prichytila, ako obchytkáva opatrovateľku detí v zadnej chodbe letného sídla ich priateľa. Leo mieril s autom k vode a dúfal, že kombinácia alkoholu, kokaínu a wellbutrínu spomalí jeho reakciu. Keď ho však Matildina ruka odhodlane stisla, vedel, že všetko sa deje príliš rýchlo. Zatvoril oči, len na sekundu, aby sa spamätal a nemusel očarene hľadieť na jej ruku s polámanými modrými nechtami, rytmicky sa pohybujúcu hore-dolu. Leo vôbec nezbadal SUV valiace sa sprava po Ocean Avenue kolmo na ich auto. Príliš neskoro si uvedomil, že škrípanie, ktoré sa ozvalo, nie je Matildin hlas šíriaci sa zo stereosúpravy, ale niečo celkom iné. Nestihli dokonca ani vykríknuť.
PRVÁ ČASŤ
SNEŽNÝ OKTÓBER
1
Keďže Plumbovci sa predchádzajúci večer telefonicky zhodli na tom, že v prítomnosti svojho brata Lea by nemali piť, všetci traja sa ocitli – bez toho, aby o sebe vedeli – v rôznych baroch okolo stanice Grand Central a previnilo si pochutnávali na koktaile pred obedom.
Bolo to čudné jesenné popoludnie. Pred dvomi dňami sa stredoatlantickým pobrežím prehnal severovýchodný vietor a zrazil sa so studeným frontom tlačiacim sa z Ohia na východ a s arktickou masou presúvajúcou sa z Kanady na juh. Výsledkom bola búrka a na niektorých miestach napadalo rekordné množstvo snehu, ktorý predčasnou zimnou prikrývkou zahalil mestá od Pensylvánie až po Maine. V mestečku ležiacom približne päťdesiat kilometrov na sever od Manhattanu, kde žila Melody Plumbová, väčšina stromov ešte mala na konároch jesenné lístie a mnohé z nich boli zničené alebo poškodené snehom a ľadom. Ulice pokrývali popadané konáre, v niektorých mestách ešte neobnovili dodávky elektriny a starosta hovoril o zrušení Halloweenu.
Napriek pretrvávajúcemu chladnému počasiu a občasným výpadkom elektrického prúdu počas Melodinej cesty vlakom do Manhattanu sa neprihodilo nič mimoriadne. Sedela v bare hotela Hyatt na Štyridsiatej druhej ulici, kde mala istotu, že nenarazí na súrodencov. Spoločný obed im navrhla v hotelovej reštaurácii a nie v Oyster Bare na stanici Grand Central, kde sa zvyčajne stretávali, ale Jack a Beatrice ju vysmiali. Hyatt nebol na zozname miest, ktoré považovali za prijateľné podľa nejakých tajomných kritérií. Tie sa Melody ani neunúvala dešifrovať. Odmietala sa cítiť menejcenná a dať sa ďalej ponižovať súrodencami iba preto, lebo nepociťuje ich nekritický obdiv k všetkému, čo sa spája so starým Manhattanom.
Sadla si k stolu neďaleko vysokánskych okien na poschodí priestrannej hotelovej haly. V duchu uznala, že pôsobí dosť neprívetivo (príliš veľká, sivá a moderná, s ohavnou sochou z oceľových rúr visiacou zo stropu), a keď si prestavila Jackove a Beine posmešné poznámky, veľmi sa jej uľavilo, že tam ešte nie sú. Objednala si pohár najlacnejšieho bieleho vína (dvanásť dolárov, viac než by doma minula za celú fľašu) a dúfala, že barman má pri nalievaní štedrú ruku.
Od tej búrky počasie zostávalo nezvyčajne chladné, no slnko sa napokon predralo cez oblaky a vonkajšia teplota stúpala. Kopy snehu na priechodoch pre chodcov v centre mesta sa rýchlo topili a menili na neprekonateľné kaluže snehovej kaše a ľadu. Melody pozorovala veľmi nevkusne oblečenú ženu, ako sa snaží jednu mláku preskočiť. Chýbalo len zopár centimetrov a podarilo by sa jej to. Svojimi žiarivo červenými balerínkami pristála rovno vo vode, určite ľadovej a špinavej. Melody by sa potešila peknému páru topánok, aké mala na nohách neznáma, ale určite by si ich neobula v taký nevľúdny deň.
Pri predstave, že jej dcéry práve idú cez mesto a opatrne manévrujú ulicami plnými nástrah, sa zachvela úzkosťou. Napila sa vína (celkom ušlo), vybrala si z vrecka mobil a otvorila v ňom obľúbenú aplikáciu, Nora ju volala Stalkerville. Zadala príkaz „hľadať“ a čakala, kým sa na displeji objaví mapa s bodmi predstavujúcimi jej šestnásťročné dvojčatá.
Melody nevychádzala z údivu nad zázračným vynálezom, ktorý jej umožňoval presne sledovať Norine a Louisine pohyby, kým mali pri sebe mobily. A keďže boli tínedžerky, nosili ich so sebou všade. Mapa sa pomaly vynárala na displeji a Melody cítila v hrudi známy trepot motýlích krídel, kým sa v jeho hornej časti neobjavili malé modré pulzujúce krúžky a víťazoslávne Mám ťa! Dievčatá boli presne tam, kde mali byť vo vzdelávacom centre v hornom Manhattane.
Už vyše mesiaca tam navštevovali víkendový prípravný kurz a Melody zvyčajne sledovala ich rannú cestu od kuchynského stola – modré bodky sa pomaly presúvali od Grand Central na sever presne podľa jej pokynov: zo železničnej stanice sa mali odviezť autobusom smerujúcim k Madison Avenue na Päťdesiatu deviatu ulicu a odtiaľ pokračovať pešo na západ do vzdelávacieho centra na Šesťdesiatej tretej ulici vedľa Columbusu. Nesmeli ísť po chodníku tesne vedľa parku, ale mali prejsť po južnej strane ulice okolo vrátnikov v uniformách zoradených vedľa seba, ktorí by počuli ich krik o pomoc, keby sa ocitli v problémoch. Melody im zakázala vojsť do Central Parku alebo sa odkloniť od predpísanej trasy. Každý týždeň ich strašila vymyslenými príbehmi o dievčatách, ktoré sa stratili alebo ktoré uniesli, prinútili k prostitúcii alebo zavraždili a hodili do rieky.
„Upper West Side nie je Kalkata,“ namietol jemne jej manžel Walter, ale Melody sa naozaj bála. Pri predstave, že dcéry sa prechádzajú po meste bez jej ochranných krídel, sa jej zakaždým rozbúchalo srdce a zvlhli jej dlane. Aj teraz sa jej potili. Keď ráno všetky tri vystúpili na stanici Grand Central, nechcela ich nikam pustiť. V sobotu bola stanica plná turistov, študovali sprievodcov a tabule s odchodmi vlakov alebo hľadali Šepkajúcu galériu. Napokon dcéry neochotne pobozkala a hľadela za nimi, kým jej ich hlavy nezmizli z očí jedna svetlovlasá, druhá hnedovlasá. Nevyzerali ako turistky, davom prechádzali bez najmenšieho váhania. Vyzerali, akoby patrili k mestu, ale práve to napĺňalo Melody hrôzou. Želala si, aby patrili iba jej, aby prestali rásť. Už sa nej nezdôverovali so svojimi myšlienkami, túžbami a obavami, nepoznala ich srdcia a mysle tak dobre ako kedysi. Melody vedela, že svoje dievčatá musí nechať dospieť a odísť. Chcela, aby boli silné, nezávislé a šťastné – šťastie im želala viac než čokoľvek iné -, no veľmi ju trápilo, že už nevie, čo sa im odohráva v mysliach. Ak nemôže osobne kontrolovať ich pohyb svetom, môže ho aspoň sledovať rovno vo svojej dlani, utešovala sa v duchu.
„Leo vám nikdy dlh nesplatí,“ upozornil ju Walter, keď odchádzala na železničnú stanicu. „Všetci snívate a strácate s ním čas.“
Melody sa obávala, že jej muž má pravdu, ale musela veriť v opak. Požičali si veľa peňazí na kúpu domu malej, no historickej budovy v jednej z najkrajších ulíc mesta a potom sa bezmocne prizerali, ako padá ekonomika a nehnuteľnosti strácajú hodnotu. Čoskoro sa zvýši pohyblivá úroková sadzba za ich hypotéku, ktorú si už aj tak nemôžu dovoliť. Skromné úspory investovali do domu, takže ju neboli schopní refinancovať. Blížil sa začiatok školského roka a na bankovom účte im nezostalo takmer nič. Melody sa spoliehala už len na Hniezdo.
Pozorovala ľudí na ulici, ako si sťahujú rukavice, rozväzujú šály a dvíhajú tváre k slnku. Predstava, že keby chcela, mohla by stráviť celé popoludnie vnútri, ju naplnila uspokojením. Melody milovala bar v hoteli Hyatt najmä preto, lebo sa k nemu dostala takmer prázdnou, nenápadnou chodbou spájajúcou hotel so stanicou Grand Central. Keď prišiel čas obeda, vrátila sa na stanicu svojou tajnou chodbou a po schodoch zišla do Oyster Baru. V New Yorku mohla tráviť celé hodiny bez toho, aby musela položiť nohu obutú v slušnej topánke na chodník a dýchať manhattanský vzduch, ktorý si vždy predstavovala zamorený sivými časticami prachu. Počas jej a Waltovho krátkeho skromného života v Hornom Manhattane, kde sa narodili dvojčatá, zvádzala neľútostný, ale márny boj s mestskými sadzami. Čo ako často utrela vlhkou handrou drevený nábytok, čierne zrniečka sa zjavili znovu, niekedy už o pár hodín. Keďže neobjavila nijaký overiteľný zdroj, znepokojovalo ju to. Považovala ich za fyzický prejav úpadku mesta, pre ktorý sa hemžiace masy postupne rozpadajú na sivý prach usádzajúci sa na oknách.
