Candice Cohenová-Ahninová sa nikdy nevenovala písaniu, no jej kniha prekvapila, zaujala, mnohých šokovala. Príbehom Vráťte mi moju dcéru, ktorý napísala v spolupráci s novinárom Jeanom-Claudom Elfacssim, chcela upriamiť pozornosť verejnosti, úradov a polície na prípad násilného zadržiavania jej dcéry Haye kráľovskou rodinou Al-Saud v Saudskej Arábii.
Candice zomrela 16. augusta 2012 v Paríži za nejasných okolností, deň po tom, čo ju našli ležať vo vchode jej bytu v bezvedomí. Vyšetrovanie prípadu dodnes nie je uzavreté…
Osemnásťročná francúzska židovka Candice sa počas prázdninového pobytu v Londýne zamiluje do princa Saddáma, člena saudskoarabskej kráľovskej rodiny. Oboch spája vášnivá láska, zásadné kultúrne aj náboženské rozdiely však ich vzťahu neprajú…
V roku 2001 sa Candice a princovi Saddámovi narodí dcéra Haya. Netrvá dlho a Candicin rozprávkový princ odhalí svoju pravú tvár. Naivná mladá žena roky znáša jeho nadvládu, násilie, až ju jedného dňa hrubo odtrhne od jej dcéry a uväzní v paláci.
Pomocou francúzskeho ministerstva zahraničných vecí sa Candice dostáva von z krajiny, v ktorej jej hrozí trest smrti, a púšťa sa do neľahkého boja o dieťa. Šanca je mizivá, úrady majú zviazané ruky, proti nim stojí člen váženej kráľovskej rodiny.
Kniha Vráťte mi moju dcéru pritom vznikol úplnou náhodou. „V auguste 2010 Candice s bratom večerali v parížskej reštaurácii,“ spomína novinár Jean-Claude Elfacssi, ktorý jej napokon pomohol s písaním knihy. „Počas večere sa mu zverila s tým, v akom zmätku a skľúčenosti žije, odkedy jej uniesli osemročnú dcéru Hayu. Moja priateľka sedela pri vedľajšom stole a vypočula si celý ich rozhovor, až kým nezaznelo:
„Je to škandál, ministerstvo nič nerobí. Čo keby sme zalarmovali tlač?“
Prečítajte si prvé strany z novinky Vráťte mi moju dcéru:
Prológ
Skôr než vám porozprávam svoj príbeh a príbeh mojej dcéry Haye, ktorá má dnes desať rokov, musím uviesť nasledujúce: šialene, vášnivo som milovala muža, o ktorom vám budem rozprávať v tejto knihe. Láska k nemu ma živila dlhé roky. Žila som preňho, žila som ním. Bol to cestovateľ,, a aby som mohla voľne chodiť za ním všade po svete, prerušila som štúdium. Aby som mu bola vždy poruke, súhlasila som, že nebudem chodiť do práce a že budem finančne závislá od neho. Áno, milovala som toho muža. Rozmaznávala som ho, chcela som byť jeho milenkou, priateľkou, sestrou. Aby som si ho udržala, zo strachu, že ho stratím, súhlasila som so všeličím, o čom som si nikdy nemyslela, že to budem schopná akceptovať. Aj ten muž ma hlboko miloval, dodnes som o tom presvedčená. Dal mi najkrajší dar na svete: moju dcéru.
A potom mi ju zobral.
Keď som ho stretla, bola som veľmi mladá, ešte som nemala ani dvadsať rokov. Nebola som ešte celkom dospelá. Ospravedlňuje to moju prílišnú dôverčivosť? Rada by som verila, že áno, aspoň by som sa menej obviňovala. A lepšie by ste pochopili obrovské chyby, ktorých som sa dopustila. Pri čítaní týchto stránok ma nepochybne budete neraz považovať za veľmi naivnú. Možno dokonca hlúpu. Poviete si, že som stratila akúkoľvek súdnosť. Niektorí mi budú vyčítať, že som sa dala ponižovať, iní zasa, že som zle chránila svoju dcéru, napokon sa nájdu aj takí, čo si dokonca možno povedia, že som dostala, čo som si zaslúžila. Všetky tie výčitky som si už nespočetne často adresovala sama sebe. Dlho som v sebe nosila pocit viny, lenže energia, ktorú musím každý deň vkladať do boja, je príliš vzácna, aby som ju zbytočne míňala. Dnes je mojím jediným cieľom konečne získať späť svoje dieťa: veď prešli tri roky, čo mi ju uniesli.
Stretnutie
Už niekoľko rokov žijeme aj s bratom Salomonom v Paríži. Predtým sme žili na juhu, v Juan-les-Pins. Otec viedol niekoľko kaderníckych salónov na Azúrovom pobreží, ale aj v Paríži, preto bol nútený často cestovať hore-dolu medzi Parížom a pobrežím, a mama toho mala jedného dňa dosť. Roky štúdia na gymnáziu a lýceu prebiehali pokojne. Možno povedať, že som mala šťastné detstvo aj dospievanie. Otec bol veľký pracant a veľmi dobre zarábal. Mama nepracovala, všetok čas venovala svojim dvom deťom, bratovi a mne. Treba povedať, že naša rodina je veľmi súdržná. Otec pochádza z početnej rodiny, má trinásť bratov a sestier! Mama má štyroch súrodencov!
A takmer všetci sa pravidelne stretávajú. Celé detstvo, celú mladosť a ešte aj teraz som zvyčajne jedávala minimálne s pätnástimi stolovníkmi. Strýkovia, tety, bratanci, všetci majú zmysel pre rodinu, a aj pre mňa to je podstatné. Myslím, že rodinná kultúra je základ, ktorý mi dával silu, a že tá sila, ten dych mi ešte aj dnes pomáhajú vydržať napriek všetkým drámam. Každý deň ďakujem svojim rodičom, že ma takto vychovali.
Na gymnáziu a potom na lýceu som mala dve „najlepšie priateľky“: Šanu a Rachel. V druhom ročníku si Šana vybrala svoju profesiu a odišla zo školy, no každý víkend sme sa stretávali. V poslednej triede som viedla skôr rozumný život: lýceum, kaviareň s priateľkami, nezáväzný kamarát… Dlhé štúdium nebolo pre mňa: chcela som si zarábať na život. Po maturite, ale aj preto, aby som upokojila rodičov, som čoskoro našla riešenie: zapísala som sa na CAPA, právnu spôsobilosť na Sorbonnu-Tolbiac, kde po dvoch rokoch večerného štúdia, ak budem chcieť, získam vzdelanie na to, aby som sa stala právnickou asistentkou. Ak budem pokračovať v štúdiu, môžem získať právnický licenciát. Dovtedy si budem zarábať na vreckové tak, že dva razy do týždňa budem vypomáhať v jednom z otcových kaderníctiev. Okrem toho som sa zapísala do istej agentúry ako hosteska na výstavy, kongresy a podobne.
Celý ten rok som žila ako dobre vychované dievča. Nevynechala som ani jednu prednášku, pracovala som na polovičný úväzok v otcovom salóne pri Bastile a navyše trikrát do týždňa navštevovala večerný kurz na Sorbonne. Domov som iba zriedka prichádzala pred jedenástou v noci. Približne jeden víkend v mesiaci som pracovala ako hosteska. Žila som u svojich rodičov, zarábala som a cez víkendy – ak som nepracovala, som si opakovala naštudovanú látku v knižnici na Sorbonne spolu s novou priateľkou Rebekou, ktorá študovala večerne ako ja. Rozhodla som sa, že nech to stojí čokoľvek, prejdem do druhého ročníka na CAPA…
Na konci mesiaca som so šampanským oslavovala zápis do druhého ročníka. Bola som na seba pyšná: po večeroch sa mi podarilo zvládnuť ťažké prednášky, pričom cez deň som pracovala, aby som nebola závislá od rodičov. Štúdium mi išlo dobre, dôverovala som si aj do budúcnosti. Keď príde leto, konečne si budem môcť užiť moje blížiace sa dvadsiate narodeniny!
Aj priateľka Rebeka mala dvadsať rokov. Na narodeniny jej rodina darovala pobyt v Londýne, v hoteli neďaleko Knightsbridge. Navrhla mi, aby som šla s ňou. Prvý raz pôjdem s priateľkou do Londýna! S mojimi úsporami si môžem dovoliť pätnásťdňové bezstarostné prázdniny. V prvý júlový týždeň 1997 nastúpime do Eurostaru a hurá za slobodou!
Toho leta sa na nás usmialo šťastie: nebo nad Londýnom bolo bez jediného obláčika, slnko niekedy svietilo tak intenzívne ako na Azúrovom pobreží. Izba v hoteli Halkin bola priestorná, takže stačila nám obom… Aj tak sme v nej iba spávali! Britské hlavné mesto som navštívila po prvý raz. Všetkým som bola očarená: butikmi, tými modernými, ale aj tými kitsch, nádherou zelených parkov, kde sa dalo dýchať, na rozdiel od Paríža… A tiež samotnými Britmi: každý sa tam obliekal, ako chcel, na ulici sa nikto za nikým neobracal… Iba my, Frenchies! Všade sa vznášala vôňa slobody a my sme si ju naplno užívali . Naše dni sa nikdy nezačínali pred poludním alebo pred jednou hodinou. Väčšinou nás budili hotelové upratovačky, ktoré sa dožadovali, aby sme ich vpustili, lebo si chceli robiť svoju prácu.
Len čo sme sa poobliekali, vybrali sme sa obzerať výklady, alebo sem sa len tak túlali. Na utrácanie sme mali obe dosť peňazí. Prechádzali sme sa po Oxford Street a King´s Road, opaľovali sa na trávniku v Hyde Parku… Keď sa zotmelo, vrátili sme sa do hotela, aby sme sa vychystali, lebo každý večer znamenal príležitosť niekam si vyraziť. Rebeka mala v Londýne veľa známych. Na rozdiel odo mňa tu bola už mnohokrát a mala tu priateľov, hlavne francúzskych. To sa nám hodilo, lebo miestne diskotéky boli skôr privátne kluby, kde sa väčšinou večeria na prvom poschodí, ktoré prečnieva nad veľkým tanečným parketom na prízemí. Navštevovali sme takmer stále tie isté podniky, Emporium v Soho, Café de Paris na Picadilly, alebo Brownʼs na Hackney Road. Večerali sme sendviče alebo take away: rybu alebo vegetariánske jedlo v kartónových škatuľkách, ktoré sa dalo jesť kráčajúc po ulici, tak, ako to mali vo zvyku aj Angličania. Potom sme šli za Rebekinou partiou. Počas týchto večerov nás bolo minimálne desať a vždy sme sa výborne bavili. Rebeka sa dala znova dokopy s bývalým londýnskym priateľom Sofianom. On bol Saudskoarab, ona Francúzka alžírskeho pôvodu. Z času na čas sa stretali v podniku. Väčšinou sme si obsadili stôl pre viacerých na poschodí a rozdelili sme si jednu či dve fľaše šampanského. Rebekin priateľ mal svoju partiu – pekné, výrazne namaľované dievčatá a parádne vyobliekaní chlapci. Všetci pochádzali zo Saudskej Arábie a hovorili, samozrejme, po anglicky. Často sme sa s nimi stretali, hlavne v Brownʼs. Jeden z nich, volal sa Džafar, pomenší hnedovlasý mladý muž, ktorý si potrpel na módu, si chodieval posedieť pri našom stole. Bol vynikajúci tanečník, hotový dvojník Michaela Jacksona! Keďže tanec zbožňujem, rozbalila som to s ním na parkete. Nemôžem povedať, že by ma balil, bol len pozorný a zábavný. Aj on bol Saudskoarab. Pri jeho stole takmer vždy sedával pekný, vysoký mládenec s hnedými vlasmi, úzkou tvárou a ostro rezanou bradou. Pozdravil nás zakaždým rovnakým poloúsmevom a kývnutím hlavy, ale k nám, tancujúcim, sa nepridával. Povedali nám o ňom, že patrí do Saudskoarabskej kráľovskej rodiny. To ma rozosmialo: žeby ozajstný princ? Ako Princ z rozprávok nášho detstva? Neskôr som sa dozvedela, že princ, lebo on bol skutočne princom, si ma „všimol“ hneď na prvý raz. V jeden večer sme sa s Rebekou rozhodli, že ostaneme sedieť pri stole na prvom poschodí, nad tanečným parketom. Odtiaľ sme sledovali našich priateľov, ako tancovali a vystrájali. Z neustáleho ponocovania sme už boli trocha unavené. Nič sme si neobjednali, no akoby zázrakom sa na našom stole objavila veľká fľaša ružového Cristal Roederer. Čašník oznámil, že nám ju posiela princ Saddám… A od stola, asi dvadsať metrov od nás slávny princ Saddám kývol hlavou a zodvihol pohár so šampanským na našu počesť. Musela som uznať, že mu nechýbala úroveň…
Noc za nocou sme sa, samozrejme, čoraz väčšmi zbližovali so saudskoarabskými priateľmi a Džafar sa veľmi rýchlo stal organizátorom všetkých našich stretnutí. Každý deň okolo jednej na poludnie zavolal na hotel a opýtal sa, čo plánujeme na večer. Nikdy nijaké stretnutia počas dňa. Aj oni vstávali doobeda, ale na rozdiel od nás mali presný rozvrh: každý deň trávili hodinu v športovej sále hotela ešte pred obedom, ktorý im servírovali v ich izbách. S Džafarom sme sa telefonicky dohodli na mieste stretnutia, to znamená v nočnom podniku, kde na nás počkajú, pretože sme často za noc prešli aj niekoľkými klubmi, samozrejme, že s členskými kartami našich priateľov… Ich „šéfom“ bol princ Saddám. Naše večery sa končili vždy na svitaní pri spoločnom stole. Veľa sme sa smiali. Prv než som ich spoznala, myslela som si, že Saudskoarabi nepijú ani kvapku alkoholu. Rýchlo som však prišla na to, že som sa mýlila…! Niektorí zašli tak ďaleko, že skúšali aj iné radosti, ktoré im islam zakazoval…. Medzi nimi koloval nielen hašiš, ale aj kokaín a ďalšie drogy. V každom prípade boli naše večery veľmi živé. Jedného večera, keď sme si dosť výdatne vypili, zmenili sme tanečný parket diskotéky na plaváreň. A mládenci začali boj s vodou! A keď sa objavil rozhnevaný majiteľ, problém vyriešili tak, že zaplatili všetkým prítomným šampanské… Slovom, s nimi bolo všetko ľahké, jednoduché, bol to čas zábav, voľnosti, osláv. Ja som však s nikým nechodila, nemala som nijaké ľúbostné romániky. Niekedy som mala pocit, že som bola vedľa Rebeky dievča navyše, lebo tá sa venovala iba svojmu priateľovi Sofianovi, peknému, urastenému chlapcovi.
Džafar sa stal mojím ozajstným kamarátom. Vždy bol pripravený oslavovať, zabávať sa, bol úslužný a výborne naladený… Nebol to však vôbec môj typ. Mne sa páčil iba jeden Saudskoarab: princ Saddám. Vyzeral skutočne očarujúco, navyše bol zahalený rúškom tajomstva. Očividne bol veľmi charizmatický: stačilo jediné jeho slovo a všetci vstali a nasledovali ho ako jeden muž. Bol to ich vodca. Treba však povedať aj to, že všetky účty platil on, čo nepochybne tiež súviselo s rešpektom, ktorý mu preukazovali…
Večer, keď som prišla na jednu z diskoték, kde sme trávili takmer všetky noci, som ho inštinktívne hľadala pohľadom. A vždy, keď som zdvihla hlavu, zistila som, že sa na mňa pozeral. Priťahoval ma. Boli to nádherné okamihy, keď som sa dala unášať rovnakou vzájomnou príťažlivosťou, pričom som vedela, že čo nevidieť bude neskoro cúvnuť… V tých okamihoch sme už obaja mysleli iba na toho druhého, no napriek tomu ani jeden z nás neurobil prvý krok.
Zatiaľ som však ani len netušila, že ma ovládne šialená, ničivá vášeň. V tej chvíli by som sa vysmiala každému, kto by mi tvrdil, že som sa už do Saddáma zaľúbila, lebo moslimský princ mi jednoducho nemohol byť predurčený, veď ja som bola iba pekná mladá žena oveľa skromnejšieho pôvodu a uctievala som židovské tradície.
Napriek tomu som každým dňom čoraz menej odolávala princovmu šarmu. Samozrejme, že peniaze neboli preňho najmenší problém, ale bol natoľko jemnocitný, že na túto strunu nehral. Veľa času sme trávili debatami, rozprávali sme sa po anglicky, pretože Saddám nehovoril po francúzsky. Angličtinu som našťastie slušne ovládala, takže mi nebola prekážkou. A keď som urobila nejakú chybu, milo, láskavým hlasom ma opravil. Neustále som však mala na mysli, že patríme k rozličným cirkvám, takže sa k sebe vôbec nehodíme. So všetkou skromnosťou uvádzam, že ako každý z nás, aj ja som poznačená svojou kultúrou a židovskou výchovou. Aspoň som o tom bola až dovtedy pevne presvedčená. Saddám, ktorý bol mimoriadne inteligentný, to ihneď pochopil. Očividne to nepovažoval za dôvod, aby si ma prestal získavať. Bol zábavný, pozorný, slovom gavalier. Vždy nám, dievčatám, darúval kvety, pričom nezabudol zdôrazniť, že „najkrajšia ruža je pre Candice“. Nosil mi drobné darčeky: cédečko mixovanej hudby, ktorú práve púšťal v klube dídžej Boy George, šiltovku, kaméliu… Často ma pozýval do reštaurácie a správal sa ako džentlmen: otváral mi dvere, ustupoval cestu, posúval stoličku, keď som si sadala, a zásadne nikdy mi nedovolil platiť účet.
Raz večer prišiel za Rebekou a mnou do hotela. Prišiel na jaguári so šoférom… a zaviezol nás do MacDo, vlastne do McDrive! Ľudia, čo tam stáli v rade, na nás uprene hľadeli, nepochybne sme boli jediní, čo si prišli po Big Mac na aute so šoférom! Páčil sa mi ten anachronizmus. Takému bohatému a pozornému donchuanovi sa jednoducho nedalo odolať.
Skrátka, Saddám neľutoval námahu, aby ma dostal do pasce. A pomaly, krok za krokom sa mu to darilo. Bolo ťažké nepodľahnúť jeho šarmu. Nikdy nebol nástojčivý, a keď hrozilo, že by mal v niečom prepnúť, situáciu obrátil na žart a smial sa sám zo seba.
Raz večer som s ním po prvý raz večerala vo dvojici u Scaliniho, v talianskej reštaurácii, kam rada chodievala Lady Di. Dlhé hodiny sme sa rozprávali o všetkom a o ničom. Prekvapovalo ma, že si tak dokonale rozumieme, dokonca som mala zvláštny pocit, akoby som ho odjakživa poznala. Džafar mi viac ráz povedal, že princ sa do mňa zaľúbil, ja som však jeho slová nebrala vážne, lebo som vedela, že Saddám sa nebránil ľúbostným dobrodružstvám. Lenže jeho spoločnosť mi bola čoraz príjemnejšia. Rozprával mi o živote v Saudskej Arábii a ja som si predstavovala jeho každodenný honosný a zároveň prísne rozvrhnutý život.
Saddám dostával pravidelne každý mesiac „štipendium“, akúsi rentu, ktorú mu pridelila ústredná administrácia diván. S desaťtisíc eurami mesačne si mohol robiť, čo chcel. Každé dva mesiace sa však musel dostaviť na kráľovský dvor. Keď bol v Saudskej Arábii, býval v jednom zo svojich palácov v hlavnom meste Rijád, alebo v Džidde pri Červenom mori. Podľa toho, čo mi povedal, som pochopila, že každý člen kráľovskej rodiny vlastnil najmenej jeden či dva paláce… Ale väčšinu času Saddám trávil na „obchodných cestách“. Vysvetlil mi, že je reprezentant veľkého saudskoarabského naftárskeho gigantu, ktorý patril kráľovskej rodine. Pravidelne chodieval podpisovať zmluvy do Európy, najmä do Spojeného kráľovstva. V Londýne mal svoj vlastný byt, v ktorom býval tri mesiace do roka. Vo zvyšnom čase ho využívala jeho sestra Sultana alebo niektorý z jeho početných bratancov pri svojich cestách.
Skrátka, Saddám bol bohatý, veľmi bohatý, a veľa cestoval. Poviete si, že taký život „ako vo sne“ mi nevyhnutne zamotá hlavu. Lenže nie celkom. Pre mňa bol princ bohatý, ale nie slobodný – bol viazaný tými, čo ho platili. A okrem toho som v podstate tým jeho historkám celkom neverila. Niežeby som pochybovala o jeho slovách, to nie, lenže jeho svet vyzeral natoľko vzdialený od toho môjho, nášho, že sa mi videl neskutočný.
Ostávalo mi ešte šesť dní pobytu v Londýne a neustále som myslela na chvíľu, keď sa budeme musieť rozlúčiť, pričom som cítila slabé pichnutie v srdci. Veď sme trávili takmer všetok čas spolu. A pritom sme sa ani len neobjali!
Raz večer nás Saddám pozval na večeru do jeho bytu oproti Hyde Parku. Objednali sme si pizzu a videá čiernobielych filmov. Na druhý deň to bolo na počesť Maria Karta Nintendo. A na ten ďalší, keď ostatní odišli do klubu, som so Saddámom ostala sama. Ani jemu, ani mne sa nechcelo nikam ísť.
Pršalo ako z krhly, takže nám bolo v pohodlnom byte príjemne. Keď Džafar zatváral dvere, žartovne na nás žmurkol. So Saddámom sme sa rozprávali pohodlne usadení na kanape pred televízorom. A čo muselo prísť… Jeho ústa sa priblížili k mojim. Vášnivý bozk. V jeho náručí som sa cítila dokonale šťastná. Nekládla som si nijaké otázky. Jeho postoj ma očaril: nijako sa nepokúšal dostať ma do svojej izby. Ak to bola jeho technika balenia, zabrala!
Okolo šiestej ráno som sa vrátila do hotela. Tichučko som si ľahla vedľa Rebeky a cítila som sa ako v siedmom nebi, no súčasne vystrašená. Vôbec sa mi nežiadalo spať, obracala som sa v posteli: vedela som, že ten bozk nič neznamenal, že celý náš príbeh nemal budúcnosť a ani trocha som netúžila pripútať sa k mužovi, ktorý je princ a Arab!
Keď som sa o pár hodín prebudila, bola som rozhodnutá. Saddám mi ako zvyčajne telefonoval, ja som mu však chladne odpovedala. Z jeho hlasu som cítila, že ho to prekvapilo, ale nič nedal najavo. Dohodli sme si stretnutie v pube oproti jeho bytu. Hneď na úvod som zaútočila: „Počuj, Saddám, je pravda, že sa mi veľmi páčiš. Ale ak mám byť úprimná, nežiada sa mi trpieť, preto bude dobre, keď to medzi nami nezájde ďalej. Nepatríme do toho istého sveta. Ja nie som nijaká princezná… a som židovka! Nebudem ti nič prikrášľovať… V každom prípade pozajtra sa vraciam do Paríža.“
Hlas sa mi trocha triasol, ale jeho tón bol pevný. Bola som rozhodnutá na Saddáma zabudnúť. Nechal ma hovoriť, hľadel na mňa, chytil ma za ruku, objal a stíšeným hlasom spustil: „Poviem ti, čo som ešte nikdy nikomu nepovedal, musíš mi ale prisahať, že o tom nebudeš nikdy hovoriť ani s priateľmi, ani s tvojou rodinou, a už vôbec nie s mojím okolím. Len moja matka, brat Talal a sestra Sultana sa delíme o toto tajomstvo, ale ani s nimi nesmieš nikdy o tom hovoriť. Bolo by to veľmi vážne. Sľubuješ?“
Sľúbila som to, lebo na mňa zapôsobil jeho slávnostný tón. Nevedela som, čo mám očakávať, ale chápala som, že je to vážna chvíľa, že mi nejde predviesť veľké číslo typického zvodcu v štýle „ty si prvá žena, čo sa mi tak veľmi páči“. Saddám ešte chvíľu váhal, žiadal, aby som prisahala na každého člena mojej rodiny, že im nikdy neprezradím jeho tajomstvo, aspoň nie dovtedy, kým mi to nedovolí on sám. Potom začal a to, čo hovoril, mi pripadalo neuveriteľné. Bolo to ozajstné rodinné tajomstvo, ktoré poznalo len niekoľko osôb a už päťdesiat rokov ho dobre strážili. Tajomstvo, ktoré by bolo v saudskoarabskom kráľovstve ozajstnou bombou.
„Moja stará matka nebola pôvodom so Saudskej Arábie, ale zo Sýrie. Jej dievčenské meno bolo Samson: bola židovka. Počas vojny v Golane a Izraelskej anexie Golanu v roku 1967 ušla aj s rodičmi zo Sýrie. Jej rodičia boli obchodníci, mali trocha peňazí, ale odišli a všetko zanechali v Sýrii. Usadili sa v Libanone a tam sa pokúsili zariadiť si nový život. Bolo to ťažké. Stará mama mala vtedy, tak ako ja, dvadsať rokov. O pol roka neskôr sa v Bejrúte bezhlavo zaľúbila do istého mladého muža. Bola to vzájomná láska. A on bol princ Al Saúd, môj starý otec. Samozrejme, že neprichádzalo do úvahy, aby sa oficiálne oženil so židovkou! A tak sa po dohovore s rodinou starej mamy s ňou oženil a doviedol ju do Saudskej Arábie, kde ju predstavil ako Sýrčanku. Moji prastarí rodičia mali zákaz vstúpiť do Saudskej Arábie. Ale ich dcéra, moja stará matka, k nim pravidelne chodievala do Libanonu na návštevu a finančne ich podporovala… Vidíš, pre židovku bolo výhodné oženiť sa s Arabom, dodal šibalsky. Na kráľovskom dvore sa nikto nikdy nedozvedel, že sýrska manželka bola židovka, v každom prípade bolo natoľko nepredstaviteľné, že by si Al Saúd priviedol židovku, že to podľa mňa nikomu ani na um nezišlo! Mali spolu niekoľko detí, medzi nimi moju matku. Takže ona je židovka… Ako aj môj brat Talal a moja sestra Sultana. A ako ja!“
Ostala som ticho. Akokoľvek neuveriteľne to mohlo vyznieť, princ Saddám, jeho matka, sestra aj brat boli židia… A nevie to ani jeden člen ich rodiny, alebo takmer ani jeden! Saddám mi povedal, že saudskoarabský starý otec zaprisahal svoje deti, aby nikdy neprezradili pôvod ich matky, ani len svojim vlastným deťom, zo strachu, že by ich nielen vyhnali z dvora, ale aj odsúdili, uväznili a možno aj zlikvidovali, pretože nijaký žid nemá právo šliapať po saudskoarabskej zemi.
Saddámova matka však tento zákaz porušila, vysvetľoval mi. Celý príbeh vyrozprávala jeho sestre aj jemu, potom aj jeho bratovi Talalovi, keď boli ešte malí.
„Každý z nás musel prisahať, že o tom nebude s nikým hovoriť, ba nemali sme právo o tom rozprávať ani medzi sebou! V každom prípade, ani sme sa o to nepokúsili. Vyzeralo to tak vážne a tajomne, že sme sa príliš báli, aby nás nepotrestali, ak začneme hovoriť!“
Až do dnešného dňa – ubezpečoval ma – rešpektoval zákaz a nehovoril o tom ani so sestrou, ani s bratom, a už vôbec nie s niekým iným. Všetci traja sa správali tak, akoby nič nevedeli. Ich matka nikdy viac tú tému nespomenula a oni sa jej nikdy neodvážili pýtať na podrobnosti. Ich bratanci, strýkovia a tety sú všetci z otcovej strany, takže o tom nevedia.
„Ale s tebou,“ priznal sa mi, „je to iné. Nemám na výber, je to strašné, trápi ma to od prvého dňa, ako som ťa uvidel. Okamžite som sa do teba šialene zamiloval a povedal som si, že ak nebudeš poznať moje tajomstvo, nikdy sa o mňa nebudeš vážne zaujímať. Lenže ja som vedel, že našej láske nebude nič brániť, pretože som žid! Vieš si predstaviť tú dilemu? Porušiť mlčanie, alebo ťa stratiť! Čakal som tak dlho, koľko sa dalo… Doteraz.“
Bola som nesmierne dojatá, ale aj trocha zmätená. Tiež pyšná, že mi takto prejavil svoju obrovskú dôveru… A veľmi mi odľahlo! Mal pravdu, nič nám nebránilo dokonca ani v tom, aby… sme sa jedného dňa nezobrali! Obaja sme boli židia, a aj keď som už flirtovala s niekoľkými chlapcami, čo neboli židia, z náboženských dôvodov som si nikdy nepredstavovala, že s niektorým budem vážne chodiť…
Vedela som, že existujú ťaživé rodinné tajomstvá, ako to Saddámovej rodiny, hlavne u generácie, ktorej sa dotýkali vojny v rokoch 1967 alebo 1973. Židov často vyháňali z arabských krajín počas vojen o nezávislosť alebo i neskôr. Historické udalosti spôsobili, že tisícky ľudí museli ujsť z arabských krajín, hoci tie pritom patrili aj im.
Samozrejme, že som sľúbila nikomu nič nepovedať, ani len mojim alebo jeho priateľom, ktorí o tom nevedeli. V najhlbšom vnútri som si však povedala, že to budem musieť jedného dňa povedať mojej rodine. Ak bude náš vzťah naozaj vážny. Odrazu akoby sa olovený kryt, ktorý ležal na našom vzťahu, nadvihol. Konečne som sa odvážila priznať si, že si ma Saddám získal, že by som chcela, aby náš ľúbostný román trval i naďalej. Ten večer bol rozhodujúci pre nás oboch. Moja priateľka Rebeka sa vráti do Paríža bezo mňa, Saddáma som nemohla opustiť. Ani on nechcel, aby sme sa rozlúčili. A nasťahovala som sa k nemu.
Aby sa moji rodičia nič nedozvedeli, narozprávala som im, že som si našla menšiu prácu, vďaka ktorej budem môcť ostať v Londýne trocha dlhšie… Nerada im klamem, ale ak by som im povedala, že ostávam, pretože som sa zamilovala do arabského princa… Určite by nasadli do prvého lietadla a prišli by si po mňa! Pätnásť dní a pätnásť nocí sme sa so Saddámom nehli od seba.
Každou hodinou strávenou spolu sme si boli bližší. Toľko vecí sme si museli povedať! Bolo to zvláštne. Hoci sme žili absolútne odlišné životy vo veľmi vzdialených krajinách, zistili sme, že ako deti sme sa zabávali na tých istých kreslených filmoch a ako dospievajúci mladí ľudia sme plakali pri tých istých filmoch a zbožňovali tých istých spevákov! Zo starého kufra vybral fľakatý školský zošit zaplnený veľkým okrúhlym písmom: R. Kelly, Whitney Houston, Babyface alebo Montell Jordan… Bol blázon, rovnako ako ja. Bolo to očarujúce.
Čím dlhšie som naňho hľadela, tým väčšmi sa mi páčil. Bol mužný a príťažlivý. Páčili sa mi jeho štíhle, no mocné ruky, páčila sa mi jeho chôdza dlhými krokmi, páčilo sa mi, ako ladne pohyboval plecami, ako prižmuroval oči, keď si zapaľoval cigaretu, ako si ma nežne bral do náručia… Zbožňovala som jeho pohľad, ktorý sa pri mne stával nežným. Trhalo mi srdce, že sa čoskoro budem musieť vrátiť do Paríža. Bola som si istá, že aj on ma ľúbil. Lenže premôže naša láska odlúčenie? Z týchto dôvodov som sa nechcela „poddať“ a milovať sa s ním. Flirtovali sme spolu, a to bolo všetko. Pre mňa to bol spoľahlivý spôsob, ako si ho otestovať… Starý, osvedčený recept! A musím povedať, že bol skvelý. Saddám bol veľmi nežný, veľmi trpezlivý, rešpektoval moju zdržanlivosť a ubezpečoval ma, že môže počkať… Priznával, ako sa obáva najmä toho, že naňho nebudem čakať. A ja som sa ho nesnažila upokojovať. Nepovedala som mu, že cítim, ako mi zlyháva srdce pri predstave, že čo nevidieť budeme ďaleko jeden od druhého. Načo by to bolo dobré?
Využívala som každú chvíľu nášho šťastia, až kým vlak, v ktorom som sa viezla, neodišiel zo stanice Saint-Pancras. Bola som smutná. A pesimistická. Keď tam nebudem, Saddám sa znova dostane do víru londýnskeho života a možno veľmi rýchlo na mňa zabudne. Nielenže bol princ, ale žil rušným životom a ja som bola iba malá parížska študentka, ktoré prežila rozprávkové prázdniny.
Rozdeľoval nás celý svet! Bol to dobrý dôvod na to, aby sa naše stretnutie postupne vytratilo z jeho pamäti, či nie?
