Poznáte Gayle Formanovú?
Úspešná americká spisovateľka a novinárka, ktorej články sa objavujú v mnohých známych časopisoch, napríklad Seventeen, Cosmopolitan a Elle.
V roku 2002 sa vrátila z cesty okolo sveta, ktorú podnikla s manželom Nickom. A začala písať. Je autorkou bestsellerov Iba jeden deň, Iba jeden rok, Ak zostanem, ktorý sa dočkal aj filmového spracovania, Kam zmizla, Bola som tu a ďalších.
Po sérii úspešných kníh pre mládež prichádza so svojou prvou knihou pre dospelého čitateľa Nehľadaj ma.
Ktorá žena by niekedy netúžila zbaliť sa, sadnúť na vlak a odviezť sa niekam, kde ju nikto nepozná a kde sa nebude musieť stále o niekoho starať?
Ktorá žena by niekedy netúžila utiecť od všetkého a od všetkých? Aspoň na chvíľu…
Štyridsiatnička Maribeth Kleinová si v kolotoči pracovných a rodinných povinností ani neuvedomí, že prekonala infarkt. Pri vyšetrení sa zistí, že poškodenie je vážnejšie, než sa na prvý pohľad zdalo. Po náročnej operácii sa zotavuje doma, no ani tu sa jej nedarí opäť nadobudnúť stratené sily. A to je vážne!
Domáce prostredie ju ubíja, manžel je priveľmi zaneprázdnený, dvojčatá si vyžadujú neustálu pozornosť. Všetci sa spoliehajú iba na ňu.
A vtedy sa odhodlá urobiť niečo nepredstaviteľné: jednoducho si zbalí pár vecí a zmizne. Zrazu stretáva nových ľudí, nadväzuje nové priateľstvá, čo jej pomáha pozrieť sa na svoj život z inej perspektívy. Musí si rozmyslieť, ako ďalej.
No čo ju to všetko bude stáť?
Čo získa a čo stratí?
Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy.
Číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Začítajte sa do novinky Nehľadaj ma:
New York
1
Maribeth Kleinová sa zdržala v práci až do večera, potrebovala odovzdať posledné korektúry decembrového vydania. A dostala infarkt.
Vôbec jej nenapadlo, že by to mohlo byť srdce. V hrudníku necítila bolesť, skôr ťažobu. Nepríjemný pocit pripísala pokazenému tráveniu po tanieri mastného čínskeho jedla, ktoré pred hodinou skonzumovala pri písacom stole. Alebo nervozite z nabitého zajtrajška. Alebo rozčúleniu po rozhovore so svojím manželom Jasonom. Keď mu zavolala, práve si s Oscarom a Liv robili doma diskotéku, hoci dobre vedel, že spodný sused Earl Jablonski sa zasa príde sťažovať a dvojčatá majú byť najneskôr o ôsmej v posteli, inak sa niektoré z nich v noci zobudí (a zobudí aj ju.)
Na srdce nepomyslela, ani náhodou. Mala štyridsaťštyri rokov. Bola síce preťažená, unavená, ale ktorá pracujúca matka nie je? Navyše bola ten typ, ktorému pri zvuku dupotajúcich kopýt nezídu na um kone, tobôž nie zebry, ale priveľmi nahlas pustený televízor.
A tak, keď jej srdce vyslalo prvý výstražný signál, vyhrabala zo zásuvky stola pastilky proti páleniu záhy, pár si ich vhodila do úst a modlila sa, aby sa dvere na Elizabethinej kancelárii otvorili čím skôr. Nestalo sa, Elizabeth a Jacqueline, kreatívne riaditeľky Frapu, donekonečna rozoberali, či na poslednú chvíľu nezmeniť obálku, keďže na internete začalo kolovať pikantné video so slávnou mladou herečkou, ako si to s niekým rozdáva v posteli.
Rozhodnutie padlo až o hodinu, posledné korektúry sa konečne dočkali podpisu a číslo odišlo do tlačiarne. Maribeth sa pred odchodom zastavila v Elizabethinej kancelárii, aby sa s ňou rozlúčila, no hneď to obanovala. Po prvé preto, lebo Elizabeth, ktorá si až vtedy všimla, koľko je hodín, poznamenala, že Maribeth vyzerá vyšťavená, a na cestu domov jej ponúkla auto so šoférom – láskavosť, ktorá Maribeth priviedla do rozpakov, no zasa nie takých, aby odmietla –, a po druhé, Elizabeth a Jacqueline, ktoré práve rozoberali plány na nastávajúci večer, okamžite zmĺkli, keď vošla do miestnosti, akoby bola reč o žúrke, na ktorú nebola pozvaná.
Doma upadla do nepokojného spánku, a keď sa zobudila, našla vedľa seba Oscara. Jason bol už preč. Cítila sa ešte horšie než včera – vyčerpaná, žalúdok na vode – čo pripísala nedostatočnému spánku a čínskemu jedlu, no z nepochopiteľných dôvodov ju rozbolela aj sánka. Až neskôr sa dozvedela, že to bol ďalší príznak srdcového záchvatu. Vyvliekla sa z postele, po biede poobliekala deti, pešky ich odviedla do škôlky o desať blokov ďalej a prešla špalierom ostatných matiek, ktoré si ju chladne premeriavali – aspoň mala ten pocit. Do škôlky vodila deti iba v piatok, v ostatné dni to zvládal Jason (čím si od ostatných matiek vyslúžil neskonalý obdiv a sympatie), aby sa Maribeth včas dostala do práce a mohla skončiť najneskôr o pol piatej.
„Krátka pracovná doba a nijaké nadčasy,“ sľubovala jej Elizabeth, keď ju pred dvoma rokmi vymenovali za šéfredaktorku Frapu, nového (a dobre financovaného) lifestylového časopisu o celebritách. „A voľné piatky,“ bolo ďalšie lesklé jabĺčko, ktorým ju lákala do práce na plný úväzok. Plus vynikajúci plat. Ten s Jasonom potrebovali, aby, až príde čas, mohli dvojčatám zaplatiť škôlku – nekresťansky drahú, ako žartoval Jason. V tom čase bola Maribeth na voľnej nohe, a to, čo zarobila z domu, sa nedalo porovnať s platom za plný úväzok. Jason pracoval v nevýnosnom hudobnom archíve a poplatky za škôlku by zhltli polovicu jeho ročného príjmu. Pravda, bolo tu dedičstvo po Maribethinom otcovi, dokonca slušné, ale aj to by im pokrylo nanajvýš rok, ak pre dvojičky nezískajú miesto v štátnej škôlke (ich známi tvrdili, že je to ešte ťažšie, než dostať potomka na Harvard). Tie peniaze potrebovali.
Maribeth by tú prácu zrejme vzala, aj keby bola predškolská príprava bezplatná ako vo Francúzsku – jednoducho preto, lebo to bola šanca pracovať po boku Elizabeth. Ibaže z krátkeho pracovného času sa zanedlho vykľuli osemhodinové šichty, počas uzávierok aj dlhšie, a z piatkov najrušnejšie dni v týždni. Ani práca po Elizabethinom boku nebola taká, ako dúfala. Nič nevyšlo podľa predpokladov, okrem tej škôlky. Bola presne taká drahá, ako čakali.
V škôlke ju dnes čakala povinnosť – rodičovské čítanie. Otvorila knižočku, ktorú Liv starostlivo vybrala včera večer, Lillina fialová kabelka, a písmená sa jej roztancovali pred očami. Keď ráno na záchode vyvrátila žlč, spýtala sa dcéry, či by to čítanie nemohli preložiť na ďalší piatok, na čo Liv dostala záchvat plaču: „Nikdy tam nechodíš,“ kvílila. „A slovo sa má dodržať!“
Maribeth s vypätím síl dotiahla čítanie do konca, no podľa Livinej zamračenej tváre vedela, že s jej výkonom nie je spokojná. Po čítaní sa s dvojčatami rozlúčila, autobusom sa vrátila domov, prekonala chuť zaliezť späť do postele, hoci si zúfalo potrebovala odpočinúť, a skontrolovala maily. Na súkromnom aj na pracovnom konte svietila na prvom mieste správa od Finouly, Elizabethinej asistentky, s požiadavkou, aby urgentne zredigovala pripojený článok. Hneď za tým mail so zoznamom dnešných povinností, ktorý si včera večer poslala z práce. Bolo v ňom dvanásť položiek, s článkom od Finouly trinásť. Inokedy nič neodkladala – zoznam povinností tým len metastázoval – no teraz zvažovala priority: čo sa nedá odsunúť (preventívka na gynekológii, účtovník, stretnutie s Andreou), čo by sa eventuálne dalo (telefonát Oscarovej logopedičke, čistiareň, pošta, prehliadka v autoservise) a čo by mohla nechať na Jasona, ktorému okamžite zavolala do práce.
„Ahoj, to som ja,“ začala. „Myslíš, že by si dnes zvládol urobiť večeru?“
„Niečo si objednáme, ak sa ti nechce variť.“
„Nemôžeme. Dnes je u nás tá rodičovská seansa,“ pripomenula mu. Mali to zapísané v kalendári, aj mu to začiatkom týždňa pripomínala, a hoci sa stretnutia rodičov konali každý druhý mesiac už štvrtý rok, Jasona to zakaždým zaskočilo. „Nie som vo svojej koži,“ dodala.
„Tak to odvolaj,“ navrhol.
Vedela, že to povie. Jej muž bol milovníkom ľahkých riešení, no doteraz sa stretnutie zrušilo len raz – pre hurikán Sandy. Áno, uvedomovala si, že Jasona sa to vlastne netýka. Ona sa ku skupine pridala, keď mali dvojčatá šesť týždňov: celé dni trávila zavretá doma len s deťmi, padala od únavy a pripadala si hrozne osamelá. A áno, niektoré matky boli naozaj dosť otravné (napríklad Adrienne, tá podľa toho, čo si práve prečítala v Timesoch, v jednom kuse menila zoznam povolených jedál, ktoré jej Clementine a Mo smú alebo nesmú – raz vylúčila mlieko, potom lepok a najnovšie sa dala na paleolitickú stravu), ale boli to jej prvé priateľky, keď zostala na materskej. Ani ona nimi nebola vždy nadšená, ale boli to družky v zbrani.
„Som vyšťavená,“ vysvetlila. „A na poslednú chvíľu to odvolať nemôžem.“
„No ja len, že tu dnes máme šialenú naháňačku,“ povedal. „Upgraduje sa databáza, musíme preklopiť tisícky súborov.“
Predstavila si svet, v ktorom náročný deň v práci stačí ako dôvod na odvolanie večere. Na zrušenie čohokoľvek. Páčilo by sa jej žiť v takom svete. „Nemohol by si niečo ukuchtiť ty, Jason? Prosím.“ Len mi nepovedz, aby som objednala pizzu, pomyslela si a pocítila zvieranie v hrudi – nespôsobil ho však stres, ako sa domnievala, ale krv nahromadená v zúženej koronárnej artérii. Len mi nepovedz, aby som objednala pizzu!
Jason vzdychol. „Dobre. Urobím kura s olivami. To má rád každý.“
„Si poklad.“ Takmer sa rozplakala od vďačnosti, že ju vytiahol z kaše, no kdesi v zadnom priečinku zabublal hnev: prečo sa musí každá nepríjemná situácia zosypať na jej hlavu?
Cesta do kaviarne, v ktorej sa mala stretnúť s Andreou Davisovou, bývalou kolegyňou z časopisu Rule, jej trvala pätnásť minút. Najradšej by schôdzku odvolala, ale Andrea, rozvedená, s dvoma deťmi, zostala bez práce: reklamný časopis, pre ktorý pracovala, skrachoval. Tak ako skrachovalo viacero časopisov, v ktorých spolu robili.
„Máš šťastie, že si zakotvila vo Frape pri Elizabeth,“ vzdychla Andrea nad šálkou kávy. Maribeth sa z vône kávy dvíhal žalúdok. „Vydavateľský svet je neľútostná džungľa.“
Áno. Maribeth si uvedomovala, aké je to tam brutálne. Naozaj mala šťastie.
„Veľa sa toho zmenilo od čias, keď sme boli v Rule,“ prehodila Andrea. „Pamätáš, ako sme po jedenástom septembri prerábali celé číslo od podlahy? Ťahali sme do noci, všetci za jeden povraz… a vo vzduchu smrad spálenej umelej hmoty. Občas si myslím, že to boli najlepšie okamihy môjho života. Nie je to choré?“
Maribeth jej chcela povedať, že aj ona má ten pocit, no zrazu sa nevedela nadýchnuť.
„Čo je?“ vyplašila sa Andrea.
„Je mi nanič,“ priznala. A potom vyšla s pravdou von: s Andreou sa nepoznali dôverne, o to to bolo ľahšie. „Mám taký čudný pocit… pobolieva ma hrudníku. Bojím sa, aby to nebolo…“ nevládala dopovedať.
„Srdce?“
Maribeth prikývla a zmienený orgán zovrel ďalší kŕč.
„Aspoň raz za rok utekám na pohotovosť v presvedčení, že mám infarkt. Rozbolí ma ruka, potom celý človek,“ povedala Andrea a potriasla hlavou. „A zakaždým sa ukáže, že to nič nie je. Teda nie celkom nič… v mojom prípade ide o reflux.“
„Reflux?“
Andrea prikývla. „Kyselina sa vracia zo žalúdka nahor. Vedľajší prejav stresu. Ešte si o tom nepočula?“
No jasné, stres. Pochopiteľne. Frap nedávno uverejnil profil dvadsaťsedemročnej sitkomovej hviezdy, ktorej diagnostikovali roztrúsenú sklerózu. „Nikdy neviete dňa ani hodiny,“ povedala herečka v interview. A ani nie pred dvoma týždňami Maribeth zavolala mama a oznámila jej, že tridsaťšesťročnej dcére jej kamarátky Ellen Bermanovej zistili rakovinu prsníka v poslednom štádiu. Maribeth nepoznala ani Ellen, ani jej dcéru, no vyplašila sa na smrť a okamžite sa objednala na preventívku (určite požiada o mamografiu, naposledy jej ju robili po narodení dvojčiat.) Pretože tá herečka mala pravdu: Človek nikdy nevie.
Ani ona v tej chvíli nevedela, že jej nedostatočne okysličené srdce odumiera, a tak pokračovala podľa plánu na celý deň. Andrei prisľúbila, že sa opýta Elizabeth, či náhodou nemá voľné miesto, alebo či aspoň neporadí, a potom sa vypravila do kancelárie svojho účtovníka s podkladmi na daňové priznanie, aby jej ho pripravili do konca budúceho týždňa. Požiadala o predĺženie lehoty, no aj odložený termín bol už na spadnutie. Potom zakývala na taxík a odviezla sa do ambulancie doktorky Crayovej, hoci sa jej krútila hlava a najradšej by sa vrátila domov a hodila sa do postele. Lenže termín pravidelnej preventívky pretiahla už o šesť mesiacov a naozaj netúžila dopadnúť ako dcéra Ellen Bermanovej.
A keďže nevedela, že smrteľná únava, ktorá ju valcuje, spôsobuje nedostatočne okysličená krv, sestričke tvrdila, že sa má celkom fajn, hoci tá jej namerala enormne znížený tlak a spýtala sa, či nemôže byť dehydrovaná. Vylúčiť sa to nedalo, a tak Maribeth ochotne prijala pohár vody.
Ani vo sne jej nenapadlo, že by to mohlo byť srdce. A možno by jej to nenapadlo nikdy, keby sa jej lekárka neopýtala, či je v poriadku.
Bola to bežná zdvorilostná otázka, no doktorka Crayová odrodila jej dvojčatá a vídali sa pomerne často. Spýtala sa jej to vo chvíli, keď jej jemne prehmatávala ľavý prsník a miesto tesne nad srdcom. To síce nebolelo, no Maribeth mala čudný pocit, že je napnuté ako bubon alebo tehotenské brucho. „No vlastne ani nie,“ priznala neochotne.
2
O dve hodiny ju chytala panika.
Doktorka Crayová ju síce uistila, že to zrejme nebude nič vážne, no dala ju odviezť na najbližšiu pohotovosť, dokonca tam vopred zavolala. „Nech sa na vás pozrú. Len pre istotu,“ dodala. Na pohotovosti jej dali náramok, pripojili ju k monitoru a odviezli na pozorovanie na kardiológiu, kde sa pri nej vystriedal zástup doktorov. Všetci jej pripadali takí mladí, že by im po správnosti ani nemali naliať v bare. Ako môžu také uchá robiť medicínu?
Zo sanitky zavolala Jasonovi do práce, no ozval sa iba odkazovač. Vravel, že väčšinu dňa strávi mimo kancelárie, spomenula si, a tak to skúsila na mobil. Odkazová schránka. Typické. Jason bol alergický na telefonovanie. Odkaz mu nenechala, načo. Zavezú ju, kam treba, a o hodinku-dve bude doma.
Napadlo jej poslať esemesku Robbie, ktorá im chodievala varovať dvojčatá, odkedy dovŕšili rok a Maribeth začala pracovať na voľnej nohe. Vtedy to bolo zlaté, kreatívne dievča, študentka herectva na NYU. Medzičasom však spromovala a teraz venovala všetok čas hľadaniu práce. Diár mala preplnený, takže Maribeth neprekvapilo, keď jej Robbie odpísala: Nemôžem. Pozvali ma na kasting a za tým celý riadok smajlíkov. Je mi ľúto, dodala ešte a pridala riadok smutných smajlíkov.
Bolo takmer pol tretej, dvojčatám sa onedlho skončí škôlka a nemá ich kto vybrať. Znova vytočila Jasonovo číslo a znova sa jej ozvala iba schránka. Posielať správu nemalo zmysel, do škôlky by to už nestihol a navyše mal mobil plný neprečítaných správ hádam od minulých prezidentských volieb.
Zavolala do škôlky. Zdvihla to ich sekretárka, mladá žena s výzorom modelky, no totálne neschopná – večne strácala doklady a potvrdenky. Maribeth sa opýtala, či by dnes Oscar a Liv nemohli zostať v škôlke dlhšie.
„Je mi ľúto, túto službu neposkytujeme,“ odvetila sekretárka, akoby Maribeth bola úplne cudzia osoba, a nie matka detí, ktoré chodia do ich škôlky viac než rok.
„Uvedomujem si to, ale… nečakane som sa musela zdržať.“
„Pravidlo je jasné, deti treba vyzdvihnúť do pol štvrtej,“ odsekla modelka. V telefóne zapískalo, v nemocnici bol mizerný signál.
„To všetko viem, ale je to…“ Maribeth zaváhala. Má jej povedať, že ju vezú na urgentný príjem? Ona sama to pokladala za nezmyselnú stratu času. „Vyskytla sa nepredvídaná situácia, do pol štvrtej to nestihnem. Ani manžel, ani opatrovateľka. Viem, že učiteľky sú tam aj po pol štvrtej. Nemôžu sa Oscar a Liv hrať niekde v kúte? Nechce sa mi veriť, že som prvý rodič, ktorému sa prihodilo niečo také.“ Ale bohvie. Možno sa to naozaj stalo len jej. Newyorská štvrť Tribecca, v ktorej bola škôlka a v ktorej Maribeth žila už dvadsať rokov v prenajatom byte s garantovaným nájomným, sa medzičasom stala takmer najdrahšou adresou v celých Štátoch. Maribeth sa občas zdalo, že v Tribecce si ešte aj opatrovateľky najímajú opatrovateľky.
Sekretárka vydala nepríjemný zvuk a kázala Maribeth, aby vydržala na linke. O niekoľko minút jej oznámila, že o deti bude postarané: jedna z matiek sa ponúkla, že ich vezme k sebe.
„Vďaka. A smiem vedieť ktorá?“
„Niff Spencerová.“
Niff Spencerová nemala momentálne v škôlke žiadne dieťa: dve staršie už navštevovali základnú školu a tretie nastúpi do škôlky až o rok. Niff však ten rok vypomáhala ako dobrovoľníčka, aby „nestratila kontakt“. Akoby predškolská výučba bola čosi také závratne náročné, že človek nesmie premrhať ani deň. Maribeth ju nemohla vystáť.
Lenže Jason nedvíhal telefón a Robbie nemala čas. Napadla jej Elizabeth, ale tej nechcela volať. Videlo sa jej to nevhodné: Elizabeth teraz považovala hlavne za šéfku, nie kamarátku.
Vypýtala si od recepčnej číslo na Niff a poslala jej kontakt na Jasona spolu so sľubom, že deti vyzdvihne ešte pred večerou. Potom ďalšiu esemesku Jasonovi s kontaktom na Niff a s vysvetlením, že sa nepredvídane zdržala, takže odvoz detí musí skoordinovať on. Prosím ťa, napíš, či si to dostal, dopísala na záver.
Dostal, znela odpoveď.
A vtedy sa rozhodla: dôvod meškania Jasonovi vysvetlí, až keď bude po všetkom. A ak sa ukáže, že to bol planý poplach, možno mu to nepovie vôbec. Nie je vylúčené, že sa jej na nič nebude pýtať.
Zadívala sa na štipec pricviknutý na prste. Pulzný oxymeter. Aj jej otcovi ho dali, keď dostal porážku. Hrudník ju svrbel pod leukoplastom, ktorým jej prilepili ďalší aparát. Večer sa bude hodinu drhnúť, než zo seba zmyje všetko lepkavé svinstvo. „Prosím vás!“ zavolala na jednu zo službukonajúcich doktoriek na urgente. Bola to elegantná mladá žena v drahých topánkach a s prízvukom kalifornskej seriálovej hviezdy. „Neviete, kedy sa odtiaľto dostanem?“
„Mám dojem, že nariadili ďalší odber krvi,“ odvetila lekárka.
„Zasa? Ale prečo? Veď EKG bolo normálne.“
„Taký je postup.“
Skôr si kryjú chrbát alebo chcú vyšraubovať účet, usúdila Maribeth. Nedávno redigovala článok o tom, ako sa nemocnice naháňajú za ziskom.
A vtedy si spomenula na text, ktorý jej poslala Finoula. Mrkne sa naň hneď teraz, nech aspoň niečo odfajkne zo zoznamu. Vytiahla telefón. Téma bol zaujímavá – o celebritách, ktoré využívajú sociálne siete na charitatívne účely. Navrhla som ju ja, spomenula si, ale napísali to pod kritiku. Inokedy jej stačilo prečítať si článok raz: našla slabé miesta v štruktúre alebo logike a okamžite vedela problém vyriešiť. No teraz si ten článok prečítala raz, dvakrát, trikrát, a pre stromy nevidela les. Nič, ani ťuk.
To je tým špitálom, povedala si. Nevhodné miesto na prácu, musím sa čím skôr dostať domov. Pomaly sa zvečerieva, Jason už bude doma aj s deťmi. Možno si o ňu nerobí starosti, ale určite mu nejde do hlavy, kde toľko trčí. Zatvorila súbor s článkom a zavolala na pevnú linku domov. Jason to zdvihol po prvom zvonení. „Maribeth! Kde si?“
Pri zvuku jeho pokojného sýteho barytónu sa trocha spamätala. Možno preto, lebo jeho hlas, rovnako zvučný ako v rádiu, jej doteraz spoľahlivo prebúdzal motýle v bruchu, tak ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď s kamarátkami na internáte počúvali jeho reláciu Demo a donekonečna sa dohadovali, kto za skrýva za menom Jinx, ktoré používal v éteri. Aký asi je? „Určite škaredý ako čert,“ tvrdila jej spolubývajúca Courtney. „Sexi hlas, hnusná tvár.“ Maribeth, ktorá pracovala vo fakultnom časopise, si ho nepredstavovala, bola presvedčená, že musí byť príšerný snob – ako všetci, ktorí do ich časopisu píšu o filme a hudbe. „Mala by si s ním urobiť interview a zistiť, čo je zač,“ navrhla Courtney.
„Kde si?“ zopakoval Jason. V hlase mal podráždenie. A ona okamžite vedela prečo. V pozadí začula šum dospelých aj detských hlasov. Mnohých detských hlasov.
Mamičkovská seansa. Dnes večer. Doriti!
„Chcela si, aby som urobil kura, ale doma žiadne kura nie je a hostia sa už schádzajú,“ pokračoval. „Donesieš niečo jesť?“
„Nie. Odpusť. Zabudla som.“
„Zabudla?“ do hlasu sa mu vkradla zlosť. Chápala ho, no bolesť v hrudníku to len zhoršilo. Koľkokrát na niečo zabudol on a pokojne ju nechal, nech si to vyžerie.
„No tak som zabudla!“ odvrkla hádavo. „Mala som v hlave dosť iných starostí a celé popoludnie trčím na urgente.“
„Moment! Na urgente? Prečo?“
„Bolelo ma v hrudníku a doktorka Crayová ma pre istotu poslala do špitála,“ vysvetlila.
„Čo jej šibe?“ Teraz už bol fakt napálený, ale inak než pred chvíľou. Akoby ju chcel brániť.
„Pravdepodobne to nebude nič vážne, len stres,“ dodala a zamrzelo ju, že mu o nemocnici povedala v zlosti. „Už ma pozorujú dve hodiny.“
„Prečo si mi nezavolala?“
„Jasné, že som ti volala, ale nedvíhal si. A myslela som si, že o tomto čase už budem dávno doma.“
„V ktorej nemocnici si?“
„V Rooseveltovej.“
„Mám prísť?“
„Blázniš? Dom je plný ľudí. Len im povedz, že som sa zdržala v práci a objednaj pizzu. O chvíľu ma odtiaľto určite vysáčkujú.“ Pobúchala sa päsťou po hrudníku v nádeji, že tým zaženie bolesť.
„Nemal by som byť pri tebe?“
„Kým sa sem dostaneš, prepustia ma. Podľa mňa to bola len záha, nafúkli to.“ Z úzadia počula Oscarov plač. „Čo sa tam deje?“
„Mo mu vzala Umazančeka.“
Umazanček bol otrhaný plyšový macík, bez ktorého Oscar nezaspal. „Nejako ju presvedč, aby mu ho vrátila,“ radila Jasonovi. „Nemôžeš mi ho dať k telefónu? Alebo Liv?“
Počula, ako sa snaží deti utíšiť, vzápätí jej mobil vydal smutný zvuk, potom pípol ešte raz a vybil sa.
„Jason, o chvíľu som doma,“ zakričala, ale zbytočne.
***
K jej posteli sa dohrnul postarší lekár s bodkovaným motýlikom bod bradou, predstavil sa ako doktor Sterling, kardiológ. „Na jednom EKG sa ukázali isté odchýlky, preto sme spravili ďalší odber krvi. Vyšla vám zvýšená hodnota troponínu,“ vysvetlil.
„Ale predchádzajúce EKG bolo predsa v poriadku.“
„To sa občas stáva,“ odvetil. „Podľa mňa máte to, čo nazývame čiastočne bezpríznakový infarkt.“
„Čože?“ vyhŕkla.
„Je dosť pravdepodobné, že už dvadsaťštyri hodín u vás prebieha ischémia, preto tie prechodné záchvaty bolesti. Výsledky posledného krvného testu naznačujú, že došlo k úplnému uzáveru niektorej z artérií.“
„Aha,“ hlesla. Pokúšala sa to stráviť.
„Teraz vás premiestnime na katetrizačnú jednotku. Tam vám urobia koronárnu angiografiu, určia, na ktorom mieste nastala blokáda, a hneď vám zavedú stent.“
„Kedy to bude?“
„Okamžite, len čo vás dopravíme hore.“
„Čože? Teraz?“ Pozrela na nástenné hodiny. Bolo čosi po siedmej. „Je piatok večer.“
„Chystáte sa na bál?“ zasmial sa, viditeľne pobavený vlastným vtipom.
„Nie, len sa pýtam, či by to nepočkalo do budúceho týždňa.“
„To by teda nepočkalo. Musíme zasiahnuť, než dôjde k ďalšiemu poškodeniu.“
Poškodeniu? To neznelo dobre. „Okej. Ako dlho to potrvá? Potrebujem vedieť, kedy sa odtiaľto dostanem.“
„Ale, ale… To ste vždy v takom zhone?“ opýtal sa a znova sa zasmial, no tentoraz akoby pod čiarou vravel: Je mi jasné, čo vás sem dostalo.
Lenže jej v tej chvíli dvanásť detí obracalo byt naruby. Niekto to po nich musí upratať, nájsť keksy, ktoré Mo zakaždým poschováva do skriniek, a vyniesť špinavé plienky, pretože Taši ich zaručene napchala do odpadkového koša v kuchyni (jej Ellery doteraz kaká len do pampersiek.) A niekto sa musí postarať, aby bolo v špajze všetko potrebné na palacinky s čokoládou, ktorých sa dvojčatá domáhajú každé sobotné ráno.
A to bol len dnešok. Čo bude ďalej? Kto zavezie deti na balet, do detskej futbalovej akadémie, k logopedičke, ku kamarátovi na narodeninovú oslavu? Kto ich vezme do obchodu, aby si vybrali kostýmy na Halloween, k lekárke na očkovanie proti chrípke, k zubárovi na dentálnu hygienu? Niekto musí naplánovať domáci jedálny lístok na budúci týždeň, poplatiť účty, vyrovnať sekeru na kreditkách. A ten niekto, kto má toto všetko na starosti, musí chodiť aj do práce.
Maribeth vzdychla. „Ja len, že mám dom plný štvorročných detí a pred sebou ťažký víkend.“
Zadíval sa na ňu so zvrašteným čelom. Vzdorovito mu pohľad opätovala. Doktor Sterling sa jej nepáčil ešte predtým, než povedal: „Vážená pani, uvedomujete si, že ste mali infarkt?“
