Danielle Steelová dokáže stále prekvapovať.
Jej romány sa neustále nachádzajú na zozname najlepšie predávaných kníh, čítajú ich muži, ženy, starí i mladí v 47 krajinách a 28 jazykoch.
A určite poteší a zaujme aj novinka Vzácne dary. Majstrovsky napísaný a hlboko dojemný príbeh očaril čitateľov na americkom aj európskom kontinente. Je plný nezameniteľných charakterov a emočnej zložitosti.
Na pulty kníhkupectiev sa dostáva v týchto dňoch, no ak neviete vydržať a navyše chcete ušetriť, Vzácne dary si môžete kúpiť tu lacnejšie o takmer 5 eur.
Ale najskôr o príbehu, ktorý je opäť veľmi čítavý.
Príťažlivý, inteligentný a šarmantný vdovec Paul Parker si získa srdce bohatej, hoci oveľa mladšej Francúzky a ožení sa s ňou. Z prvého manželstva už má nie veľmi vydareného syna a zo zväzku s krásnou Veronikou sa narodia tri charakterovo rozdielne dcéry, z ktorých vyrastú samostatné a veľmi energické mladé dámy.
Každá z nich hľadá uplatnenie v inej oblasti, ale neprítomnosť otca, ktorý rodinu nezodpovedne opustil, naruší ich vzťah k mužom a vyvolá v nich neistotu a pochybnosti o stálosti partnerských vzťahov. Bez silného otcovského vzoru sa aj syn Bertie potáca od jedného neúspechu k druhému
Paul Parker po dlhej chorobe umiera a rodina sa zíde pri čítaní závetu, čo navždy zmení ich životy. Najväčšie prekvapenie si nechal pre bývalú manželku Veroniku. Roky skrývané tajomstvo vypláva na povrch a otrasie jej svetom, paradoxne ju však vnútorne oslobodí. Zanechal jej dar, ktorý bol pre ňu po celé manželstvo záhadou, a ona sa vydá po stopách minulosti hľadať pravdu.
Stiahnite si do čítačky Vzácne dary
lacnejšie o 5 EUR.
Danielle Steelová je americká spisovateľka romantickej literatúry a autorka konvenčných drám. Dnes patrí k najobľúbenejším spisovateľkám nielen v zahraničí, ale aj na Slovensku a jej meno je priam chronicky známe.
Na konte má takmer 80 bestsellerov, vyše tucta kníh pre deti, vychovala sedem vlastných detí a dve „vyženené“, má za sebou päť stroskotaných manželstiev, dve nominácie na Zlatý Glóbus, zápis v Guinnessovej knihe rekordov, vlastný parfum, každý rok dve nové knihy na trhu a k tomu päť ďalších rozrobených súčasne…
Danielle žije momentálne v San Franciscu, niekoľko mesiacov v roku trávi s rodinou vo Francúzsku.
Začítajte sa do novinky Danielle Steelovej Vzácne dary:
Kapitola 1
Timmie Parkerová sedela za stolom s jednou nohou skrčenou pod sebou. Napätie sa od rána stupňovalo. Mladá žena si dlhé plavé vlasy stiahla do gumičky a už napoludnie jej z vlasov trčali štyri ceruzky a pero. V ten deň si obliekla čistú, hoci pokrčenú kockovanú blúzku s vykasanými rukávmi, na ktorej mala vestu. Jej odev dopĺňali roztrhané džínsy a na nohách vysoké značkové tenisky konversky. Timmie sa do práce nemaľovala. Dvadsaťdeväťročná mladá žena mala po otcovi vysokú, štíhlu a ladnú postavu a bez opätkov merala stoosemdesiat centimetrov. Vyštudovala sociálnu prácu na Kolumbijskej univerzite. Pracovala pre nadáciu, ktorej poslaním bolo hľadať bezplatné či lacné bývanie pre bezdomovcov v New Yorku, ktorí o to stáli. V práci bola už od šiestej ráno, aby všetko stihla. Na pracovnom stole jej ležala hŕba spisov. Timmie Parkerová by sa najradšej postarala o každého chudáka, ktorý jej prešiel rukami. Vytrvalo búchala na dvere vládnych úradov a hľadala ďalšie dostupné možnosti, aby s trochou šťastia mohla nájsť domov pre jedného či dvoch, ktorí boli spôsobilí. Výrazom spôsobilý označovali tých, ktorí ich pomoc potrebovali najviac.
Bol sparný júlový deň. Klimatizácia ako zvyčajne nefungovala. Timmie tušila, že ju čaká zasa smoliarsky deň, keď nič nešlo ako po masle. Navyše sa chystala jednému zúfalému klientovi oznámiť zlé správy. Utrpenie bolo v tejto branži stálou súčasťou života. Timmie Parkerová dennodenne zúrila nad nespravodlivým systémom, ktorý ľuďom v núdzi nedokázal pomôcť. Už ako tínedžerka zanietene pomáhala bezdomovcom. Bola horlivá a starostlivá, hoci často podliehala návalom zlosti. V mladosti boli jej tirády o sociálnej problematike počas večere bežné. Odvtedy sa celé roky snažila naprávať krivdy, ktoré podľa nej páchala spoločnosť na tých najúbohejších. Timmie sa však nevzdávala – neúnavne sa starala o tých, ktorí ju potrebovali. Aj keď im našla ubytovanie, neopustila ich. Odrezaní od sveta, ktorý dovtedy poznali, v malých štátnych bytoch bez podpory, na ktorú sa spoliehali na ulici, často podliehali zúfalstvu zo samoty a beznádeje. Samovraždy boli na dennom poriadku. Timmie mala stovky skvelých nápadov, ako zlepšiť fungovanie systému, ale zakaždým narazila na prekážku v podobe chýbajúcich finančných zdrojov či podporných tímov. Mnohé programy boja proti chudobe počas ekonomickej krízy zrušili, súkromné fondy zanikli. Vláda riešila zložitejšie problémy. Timmie sa zdalo, akoby náprstkom vylievala vodu z oceánu. Jej klienti sa medzitým strácali v systéme, roky čakali na bezplatné detoxikačné programy či šancu na bývanie. Na ulici sa ženám vodilo horšie než mužom, v útulku boli často obeťami násilných činov. Timmie každodenne čelila náporu byrokracie, pomáhala vypisovať formuláre na získanie invalidného dôchodku či osobných dokladov. Na deti a tínedžerov na ulici bola najviac citlivá, bolo však jednoduchšie odovzdať ich do rúk kompetentných sociálnych pracovníkov, vďaka ktorým mali väčšiu šancu na ulici prežiť. Timmie v to dopoludnie navštívila šesť klientov a ďalší ju čakali popoludní. Málokedy odchádzala z práce pred ôsmou či deviatou večer, niekedy tam zostávala do polnoci a prichádzala ešte pred začiatkom pracovného času. Práca pre ňu znamenala celý život a nateraz jej to stačilo.
Počas vysokej školy žila s chlapcom, ktorý ju podvádzal s najlepšou priateľkou.
Neskôr sa zasnúbila s iným mužom, po čase však zistila, že snúbenec ju tiež podvádza, ale aspoň s nikým známym. Rozišla sa s ním a odvtedy venovala všetku lásku, zanietenie a energiu práci. Posledné dva roky s nikým nechodila. Často hovorievala, že ženy v jej rodine nemajú šťastie. Jej mladšia sestra Juliette mala slabosť na stroskotancov, ktorí žili na jej účet tak dlho, ako to len šlo, využili jej miernu a láskavú povahu, a keď ju vyžmýkali, odkopli ju kvôli nejakej inej. Juliette to zakaždým prekvapilo, celé mesiace nariekala a potom si našla ďalšieho ničomníka.
Jej matka Veronika bola už dvadsať rokov rozvedená. Predtým sa správala ako milujúca a chápavá manželka ich očarujúceho a šarmantného otca, ktorý ju na každom kroku podvádzal. Ich manželstvo sa skončilo, keď zistila, že má pomer s dvadsaťtriročnou topmodelkou. Neodolal mladým krásnym dievčatám, čo jeho bývalá manželka vždy ospravedlňovala. Hovorievala, viete, aký je váš otec. Timmie presne vedela, aký je. Dospela k záveru, že všetci muži sú rovnakí. Príťažliví neverníci a klamári, ktorí zneužívajú dobrotu žien. S otcom nikdy nemala blízky vzťah a s hrôzou si uvedomila, že muži, s ktorými chodila, sa na neho podobali, hoci nemali jeho šarm a bezchybné vystupovanie. Jej otec bol majster v zvádzaní a ženy ľahko podľahli jeho čaru. Dostal každú, na ktorú ukázal prstom, čo Timmie na ňom neznášala. Nenávidela charizmatických mužov a matka so sestrami ju obviňovali, že je zaujatá proti všetkým mužom. Trvala na tom, že ju rozčuľujú len klamári a podvodníci a tí, ktorí predstierajú lásku. Keď o ňu nejaký muž prejavil záujem, okamžite ho podozrievala z postranných úmyslov.
Len ich najmladšia sestra Joy sa vyhla podobnému osudu. Vždy bola otcovým miláčikom, bola krásna a podobala sa na matku, ktorá si aj v päťdesiatich dvoch rokoch zachovala mladistvý vzhľad. Veronika a Joy mali obe tmavé vlasy, porcelánovú pleť a fialkové oči, Joy bola vyššia a počas vysokej školy pracovala ako modelka. Len čo sa naučila rozprávať, omotala si otca okolo prsta a dostala od neho všetko, čo si zaumienila. Od iných ľudí si udržiavala odstup, bola veľmi nezávislá a k mužom sa správala odmerane. Bála sa, aby jej nezlomili srdce. Chodila len s mužmi, ktorí žili na opačnom pobreží a sústredili sa na kariéru rovnako ako ona, a tým si ich držala od tela. Síce ju milovali, ale nikdy neboli nablízku.
Timmie rada zdôrazňovala, že ani jedna z nich nenadviazala skutočný vzťah, čo pripisovala rodinnej kliatbe. Podľa nej otec ich odsúdil na to, aby sa osudovo zamilovali do nesprávnych mužov. Mali to zakódované a jej sa to doteraz nepodarilo prelomiť. Už sa o to ani nepokúšala. Mala priveľa práce, nájsť ubytovanie pre ľudí v núdzi bolo pre ňu oveľa dôležitejšie než hľadať správneho chlapa. Teraz jej na tom nezáležalo.
Vtom zazvonil telefón. Timmie sa ponáhľala za čakajúcimi klientmi a najskôr chcela dať hovor presmerovať do hlasovej schránky. Bála sa však, aby nezmeškala volanie od niekoho, kto súrne potreboval jej pomoc, okrem toho mali sa ozvať z realitnej agentúry, s ktorou sa ráno skontaktovala telefonicky aj mailom. Náhlivo preto siahla po telefóne.
„Timmie Parkerová,“ ozvala sa strohým, úradným tónom. Neoplývala prílišnou srdečnosťou a láskavosťou, hoci mala dobré srdce, čo dokazovala jej práca.
„Ahoj, Timmie. Tu je Arnold,“ ozvalo sa na druhej strane linky. Timmie zamrazilo v chrbte. Okamžite spoznala hlas Arnolda Sandsa, otcovho právnika a najlepšieho priateľa. Poznala ho od detstva. Jej otec bol posledný rok ťažko chorý, po mŕtvici nebol schopný sa o seba postarať a žil v sanatóriu. Navštívila ho pred dvomi týždňami, mlčky pri ňom sedela, držala ho za ruku a pozorovala, ako upadá do bezvedomia a zase sa prebúdza. Ochrnul na ľavú stranu tela. Dcéru bolel pohľad na jeho nemohúcnosť. Kedysi energický a aj v osemdesiatke mladistvo vyzerajúci muž po mŕtvici postupne chradol. Timmie s jeho životným štýlom nesúhlasila, no predsa len bol to jej otec. Nikdy by to navonok nepriznala, ale v kútiku duše tajne dúfala v zázrak, že jedného dňa sa jej vzťah s otcom zmení a on sa ako mávnutím čarovného prútika zmení na človeka, ktorého by obdivovala a mohla sa naňho spoľahnúť. Vedela, že to sa nikdy nestane, ale pokiaľ žil, nádejala sa. Nikdy sa pre nikoho, ani pre ňu, manželku či sestry, neobetoval. Matka mu to odpustila, ale Timmie to nedokázala.
„Prepáč, že ťa vyrušujem v práci,“ ozval sa Arnold vážnym hlasom. Timmie v okamihu vytušila, čo príde.
„Ocko?“
„V noci odišiel v spánku.“ Všetci vedeli, že sa nezadržateľne blíži jeho koniec, dokonca to trvalo dlhšie, než čakali. Juliette ho navštevovala niekoľko ráz v týždni, Joy ho nevidela dva mesiace – žila v L. A. a mala veľa práce. Pohľad na otca v zúboženom stave znášala veľmi ťažko a všemožne sa snažila tomu vyhnúť. Timmie za ním chodila každých pár týždňov, ale zakaždým to pretrpela. Matka ho navštívila pred mesiacom pred odchodom do južného Francúzska, kde prežívala leto. Veronika si na dva mesiace prenajímala dom neďaleko Saint-Tropez. Pred odchodom strávila s Paulom celý deň a zdôverila sa Timmie s obavami, že ho zrejme vidí naposledy. Stihli si ešte povedať všetko podstatné. Matka sa pred dcérou nezmienila, že sa jej otec ospravedlnil za všetky zlyhania nielen ako manžel, ale aj priateľ. Keď od neho Veronika odchádzala, v duši sa jej rozhostil pokoj. Vyrovnala sa so všetkým už pred rokmi. Dvadsať rokov po rozvode bol dostatočne dlhý čas a ona bola ochotná mu odpustiť. Nebola zatrpknutá, že sa ich manželstvo skončilo, neriešila nevery, pre ktoré sa rozišli, nehnevala sa ani preto, že mu musela vyplatiť vysoké vyrovnanie a on ho míňal na iné ženy a pohodlný životný štýl v prepychu. Usporiadanie majetku Veroniku nezruinovalo a neohrozilo dedičstvo, ktoré po jej smrti spadne do lona deťom. Dcéry do dospelosti záviseli len od nej.
„Už si to oznámil mame?“ spýtala sa potichu Timmie. Očakávala, že skôr či neskôr sa dozvie o otcovi zlé správy, že každú chvíľu príde koniec, ale na to človek nikdy nie je pripravený.
„Najprv som chcel zavolať tebe. Myslel som, že to radšej povieš matke a dievčatám sama. Možno bude tvoja matka chcieť, aby som zariadil všetko potrebné,“ spresnil. Paul po rozvode s Veronikou nemal vážny vzťah, v posledných rokoch sa okolo neho stále točili mladé dievčatá, mladšie než jeho dcéry, no keď ochorel, postupne sa vytratili. Bývalá manželka zostala jeho najbližšou priateľkou. Nechodil so ženami, ktoré by sa oňho ochotne postarali, keď sa jeho zdravotný stav zhoršil a prestal vypisovať šeky. Ešte v osemdesiatke viedol aktívny milostný život, ženy priťahoval rovnako ako kedysi dvadsaťjedenročnú Veroniku, s ktorou sa zoznámil, keď mal štyridsaťdeväť. Jeho vzhľadu, šarmu a elegancii sa nedalo odolať. Dokonca aj opatrovateľky v sanatóriu o ňom hovorili, že je aj napriek veku a chorobe stále fešák. Timmie zdedila jeho výzor, ale povahu mala úplne odlišnú. Bola zásadová, spoľahlivá, pracovitá a dôveryhodná.
„Zavolám mame o pár hodín,“ podotkla rozvážne Timmie. „Najprv musím vybaviť dvoch klientov. Mohol by si zavolať sestrám? Očakávajú to, nebudú prekvapené.“ Timmie musela pripustiť, že cíti smútok. Napokon to prišlo, hra sa skončila. Otec, ktorý nikdy nebol skutočným otcom, navždy odišiel. Bojovala so zmiešanými pocitmi, doliehal na ňu pocit straty a bola si istá, že sestry sa budú cítiť podobne. Pre matku to bude ťažké. V živote dcér bol len prázdnou figúrkou, ale ich matka ho tridsaťjeden rokov milovala najskôr ako manžela, neskôr ako brata a priateľa. V poslednom období sa k nej vzhľadom na svoj vek správal otcovsky. Ona ho rozmaznávala, a keď ochorel, stála po jeho boku. Mali vzťah, ktorý Timmie nechápala. Pre matku musel byť bolestivý, ale fungovalo to medzi nimi. Prešli aj zlým obdobím, keď vyšiel najavo jeho nechutný románik so slávnou modelkou, ktorý ukončil ich manželstvo. Ešte horšia fáza nastala, keď matka zistila, že modelka nebola jeho prvým prehreškom. Po rozvode mu odpustila natoľko, že sa z nich stali priatelia a ich puto vydržalo dvadsať rokov a ukázalo sa trvácnejšie než ich manželstvo. Veronika vravievala, že to robí kvôli deťom, ale Timmie vedela, že to rodičia robili kvôli sebe, pretože sa vzájomne potrebovali.
„Dievčatám poviem, aby matke nevolali, kým sa im neozveš,“ povzdychol si Arnold. Starý priateľ mu bude chýbať, no od mŕtvice pred rokom, ktorá ho oslabila, už len duch doňho chodil spávať. Odrazu zostarol, už nebol mužom, akého poznali.
„Ďakujem, Arnold,“ odvetila Timmie potichu. „Spojím sa s tebou.“ Znovu mu poďakovala a zložila. Chvíľu nehybne sedela, hľadela na ponurú ulicu Harlemu, kde sa nachádzala jej kancelária, a na deti hrajúce sa s požiarnym hydrantom. Timmie mysľou na chvíľu zablúdila do minulosti, zaspomínala si na detstvo, otca považovala za hrdinu až do rozvodu, potom sa z ich života úplne vytratil. Keď sa rodičia rozviedli, mala deväť rokov. Počas prázdnin, narodenín a Vianoc ešte prežívala sladké okamihy, keď sa zjavil vo dverách. Bol ako nádherný vták s krásnym perím, ktorého ste nikdy nechytili, obdivovali ste ho na oblohe, kým sa po skončení leta nestratil, a nikdy ste nevedeli, kedy sa znovu objaví a len vtedy, keď sa to hodilo jemu. Bol stelesnením typického narcistického človeka. Nebol zlý, len príliš zameraný sám na seba, a mizerný otec. Jeho deti za to zaplatili – ona hlbokou nedôverou k mužom ako otec a sestry tým, že si podvedome vyberali nevhodných partnerov, ktorí sa naňho podobali. Juliette natrafila zakaždým na skrachovancov, ktorí ju len využili a odkopli. Joy sa bála sklamania a že zostane opustená, a od každého chlapa si radšej držala odstup. Bola ešte veľmi mladá, stále mala nádej, že sa jej postoj k mužom zmení. Ale Timmie bola presvedčená, že jej a Juliette sa to nikdy nepodarí. Kocky boli hodené. Nedôvera k mužom, ktorú do nich zasial otec, si vybrala svoju daň. Nedalo sa to zmeniť.
Timmie vstala. Prešla okolo stola a otvorila dvere. Čakali na ňu dvaja ľudia. Usmiala sa na nich, muža požiadala, aby ešte chvíľu vydržal, a mladú ženu, bezzubú s rozstrapatenými vlasmi, uviedla do kancelárie. Na ulici žila už tri roky a brala drogy. Tri deti jej odobrali do pestúnskej starostlivosti. Všetok majetok si priniesla so sebou – špinavý spací vak a dve igelitky s oblečením. Čakala na detoxikačný program. Timmie pre ňu nemala dobré správy. Zariadenie zatvárali a žena bude musieť začať odznovu niekde inde naspodku zoznamu, čo mohlo trvať ďalšie dva roky. Vyzeralo to beznádejne. Timmie sa usadila z druhej strany stola. Kým klientke rozprávala, hlavou jej bežali myšlienky na otca, aký bol jeho život v porovnaní so životom jej klientov smiešny, sebecký a premárnený. Nikdy pre nikoho, okrem seba a mileniek, nič neurobil. Žil nestriedmo a pôžitkársky, čomu sa Timmie vždy vyhýbala. Od detstva vedela, že sa naňho nechce podobať, a darilo sa jej to. Teraz bol navždy preč. Spamätala sa a sústredila myšlienky na klientku. Najbližšiu hodinu či dve sa snažila nemyslieť na otca, kým nebude musieť zavolať matke a oznámiť jej správu o otcovej smrti. Ako najstaršej zo sestier jej pripadla najťažšia úloha. Juliette mala príliš mäkké srdce a Joy sa od rodinných problémov dávno odpútala.
Keď Arnold zavolal Juliette do jej malého obchodu s lahôdkami, v ktorom predávala chlebíčky a pekárenské výrobky v brooklynskej štvrti Park Slope, mala ako každý deň plné ruky práce s prípravou obeda. Jej obchod Juliettina kuchyňa bol vyhľadávaným miestom, odkedy ho pred tromi rokmi otvorila. Na matkino naliehanie vyštudovala dejiny umenia a získala titul na Sorbonne. Po kurze na Cordon Bleu v Paríži, kde sa zo zábavy prihlásila, zistila, že ju baví pečenie. Každý deň piekla čerstvé neodolateľné kroasanty a pripravovala chlebíčky, predávala sušienky, torty, koláče a pečivo, ktoré vyrábala podľa francúzskych receptov. Plány stať sa kurátorkou v múzeu či vyučovať dejiny umenia upadli do zabudnutia. V kuchyni, kde nazerala do rúry, servírovala šálku horúcej kávy postarším zákazníkom alebo dieťaťu nalievala šálku horúcej čokolády so šľahačkou, bola najšťastnejšia. Napĺňalo ju to a uspokojovalo jej vnútornú potrebu starať sa o ľudí. Obchodíku sa darilo dobre. Matka jej po nekonečných rozhovoroch a starostlivom zvážení požičala na začiatok peniaze, hoci ju Juliettino rozhodnutie opustiť sféru umenia sklamalo. Veronika dúfala, že Juliette pečenie jedného dňa omrzí. V dvadsiatich ôsmich rokoch bola stále mladá. Matka si pre dcéru vysnívala zaujímavejšiu kariéru a hlavne intelektuálnu, tešilo ju, že dcéra zdedila vášeň k umeniu po nej a starom otcovi. Mali to v krvi. Juliette sa však umenia vzdala pre croissanty.
Juliette bola jemnejšia a nižšia než o rok staršia Timmie, s ktorou vyrastali takmer ako dvojčatá. Ich povahy sa však líšili ako deň a noc. Timmie a Juliette mali obe zelené oči po otcovi, Juliette bojovala s miernou nadváhou, napriek tomu bola veľmi pekná. Timmie bola vyššia a štíhlejšia, Juliette nižšia a okrúhlejšia, mala plné ženské tvary, ktoré sa zaoblili vďaka ochutnávaniu pečených výrobkov pri testovaní nových receptov. Pýšila sa veľkým poprsím, za čo si ju Timmie vždy doberala. Spoločné mali dlhé plavé vlasy, Juliette sa v detstve kučeravili, teraz sa len mierne vlnili. Mali prirodzenú svetlú farbu, a keď si ich rozpustila, čo pri práci nemohla, bola nádherná. Zvyčajne si vlasy zaplietala do vrkoča, len okolo tváre jej poskakovali neposlušné kučery. Z Juliette vyžarovala láskavosť a srdečnosť, napriek mladému veku mala materinské sklony. O všetkých sa chcela starať, Timmie hovorievala, že Juliette zbiera chudákov priamo z ulice.
Všetky jej vzťahy sa začali tým, že jej partneri potrebovali ubytovanie, peniaze či prácu. Spočiatku prespávali u nej na gauči a skončili v jej spálni, napokon disponovali jej bankovým účtom, chvíľu sa oddávali bezstarostnému životu a potom, keď ich úplne skazila, opustili ju kvôli inej. Podľa Timmie sa to stávalo pričasto, aby to bola náhoda. Juliette sa správala ako podľa šablóny. Zakaždým si našla príťažlivého muža, ako bol ich otec, ktorý ju využil. Ani jeden nestál za nič, zvyčajne sa okolo nej motali pol roka, a zasa sa pohli ďalej. Juliette rozchody oplakala, útechu našla v práci, vymyslela niekoľko nových receptov, vďaka ktorým zarobila o čosi viac. Potom sa objavil ďalší chlapík v núdzi so zlomeným krídlom. Juliette bola krásna a pôvabná žena, no na rozdiel od Timmie, ktorá už dva roky uprednostňovala samotu a hnevala sa na seba za chyby, ktoré urobila, nikdy nebola dlho sama. Juliette bola ochotná všetkým odpustiť, aj sebe samej, a bola nepoučiteľná. Nikdy nikomu okrem seba neublížila. Najsilnejšou stránkou jej osobnosti bola jej milý prístup ku všetkým, k zákazníkom, rodine, mužom.
Práve obsluhovala pravidelného zákazníka, keď zazvonil Arnold. Na rozdiel od Timmie, ktorá bola praktickejšia a zdanlivo ľahšie sa vyrovnávala s bolesťou, Arnold vedel, že Juliette jeho správa veľmi rozruší. Netešilo ho, že jej musí oznámiť zlú novinu. Presne ako očakával, dievčina sa okamžite, ako jej povedal o otcovej smrti, rozvzlykala. Posledný zákazník z rušného obeda práve odišiel. Juliette na chvíľu osamela a prepukla v plač.
Bola otcovi najbližšie, vždy totiž ochotne urobila čokoľvek, aby získala jeho lásku. Podľa nej nikdy nič zlé nevykonal a dennodenne mu volala dokonca ešte predtým, než ochorel, zhovárala sa s ním o tom, čo robí, a vypytovala sa, ako sa mu darí. Otec navštívil jej obchodík len raz, ale Juliette sa správala, akoby tam bol častým hosťom. Vôbec jej neprekážalo, že všetky telefonáty iniciovala zakaždým ona. Otec nikdy nevolal svojim deťom, a kým sa mu samy neozvali, týždne aj mesiace zostal bez kontaktu s nimi. Každý jeho vzťah bol jednostranný, pokiaľ jeho blízki sami nevyvinuli snahu spojiť sa s ním. Timmie a Joy na otca nemrhali energiou, Juliette však bola iná. Nosievala mu najlepšie pečivo, aby mohol ochutnať jej nové recepty. Zúfalo túžila po jeho uznaní.
Paul Parker svoje dcéry nikdy neodmietal a bol na ne pyšný. Odmietal len hrať otcovskú rolu a všetko, čo s tým súviselo. Keď dospeli, stal sa ich priateľom. Matka svoje postavenie v živote dcér jasne stanovila, bola ich matka, nie kamarátka, hoci s nimi rada trávila čas. Veronika prevzala celú zodpovednosť za ich výchovu, no Juliette trvala na tom, že má k otcovi najbližšie. Presne ako Arnold predpokladal, správa o otcovej smrti ju zdrvila, akoby si posledný rok vôbec neuvedomovala, že umiera. Ostatní to očakávali a neprekvapilo ich to, no Juliette to niesla veľmi ťažko.
„Dúfala som, že sa z toho dostane,“ vzlykajúc si zásterou utierala slzy. Arnold si povzdychol. Nádej na Paulovo zotavenie v posledných mesiacoch úplne zmizla, jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval. Dokonca aj v posledných týždňoch, keď nadobudol vedomie len zriedkavo, Juliette sa s ním pri návštevách zhovárala, presvedčená, že ju počuje, a opäť sa postaví na nohy. Boli to márne nádeje a podľa Arnolda bola smrť pre priateľa vykúpením. Paul, s ktorým sa priatelil už tridsať rokov, by nikdy nechcel živoriť v úbohom stave, ktorý spôsobila mŕtvica. Býval vitálny a plný života, vidieť ho zúboženého napĺňalo Arnolda smútkom. Pre Paula znamenala smrť vyslobodenie a z mnohých rozhovorov za posledný rok Arnold pochopil, že Paul bol so smrťou zmierený a nič v živote neľutoval. Juliette však nebola pripravená nechať otca či ilúzie, ktoré o ňom mala, odísť. Aj po dvadsiatich minútach stále plakala. Arnold sa snažil ukončiť rozhovor.
„Timmie povedala, že o pár hodín zavolá vašej mame, preto jej ty nevolaj,“ upozornil ju Arnold.
„Nezavolám,“ poslušne odvetila Juliette. Keď zložila, podišla k dverám obchodu a otočila ceduľku s nápisom Otvorené naopak. Napísala ešte jeden oznam a prilepila ho na dvere: Zatvorené z dôvodu úmrtia v rodine. Potom odišla do svojho jednoizbového bytu, vzdialeného štyri bloky od obchodu. Zariaďovaniu bytu nevenovala veľkú pozornosť, len tam prespávala a zvyšok času trávila v práci. Do pekárne prichádzala o štvrtej ráno, aby mali prví zákazníci o šiestej čerstvé pečivo na raňajky. Domov odchádzala po siedmej a zvyčajne zaspala pred televízorom, vyčerpaná po dlhom dni. Jej život sa podobne ako u sestry Timmie točil len okolo práce.
V čase, keď Juliette popoludní dorazila domov, Arnold zavolal Joy, najmladšej sestre. Presne ako očakával, bolo ťažké ju zastihnúť. Joy žila v L. A., kde sa venovala hereckej kariére. Mala úžasný hudobný talent a matka chcela, aby išla na Juilliard a rozvíjala ho. Namiesto toho sa Joy hneď pri prvej príležitosti vykašľala na vysokú školu, zamierila do L. A. a zaplatila si hodiny spevu. Po polroku spievania s beznádejnými kapelami sa rozhodla pre hodiny herectva a bojovala o to, aby sa presadila. Objavila sa v niekoľkých reklamách a malých úlohách v televízii. Dúfala, že dostane hlavnú rolu v seriáli, mala totiž aj komediálny talent. V dvadsiatich šiestich rokoch popri tom všetkom pracovala ešte aj ako čašníčka. V L. A. bola už päť rokov. Jej veľká príležitosť ešte neprišla, no dúfala, že raz úspech dosiahne. Otec jej tiež dôveroval a podporoval ju.
Bolo to nesmierne krásne dievča s dlhými tmavými vlasmi, obrovskými fialkovými očami, neuveriteľnou postavou a skvelým hlasom, no spievala málokedy. Využila každú príležitosť zahrať si. Nevynechala ani jeden konkurz a bola ochotná vydržať všetky strasti sľubnej hereckej kariéry. Verila že jedného dňa prerazí. Sestrám sa zdôverila, že ak sa jej do tridsiatky nepodarí dostať veľkú úlohu v L. A., skúsi Off Broadway v New Yorku. Zatiaľ sa však nádeje na úlohu v dobrom seriáli nevzdávala. Bola rozhodnutá preraziť v Hollywoode. Keď ju Veronika sledovala v niekoľkých seriáloch v televízii, nariekala, že dostáva len bezvýznamné šteky.
Joy chodila s hercom z kočovnej divadelnej spoločnosti, musela sa uspokojiť s druhotriednymi vystúpeniami, a do L. A. sa vracal len občas. Takmer sa nevídali, čo Joy vyhovovalo. Zakaždým si vybrala niekoho, kto sa k nej intelektuálne nehodil alebo žil ďaleko. Za posledných päť rokov naháňala kariéru v L. A. a rodine sa trochu odcudzila. Žila úplne odlišne a so sestrami toho mala čoraz menej spoločného, dokonca sa na ne ani nepodobala. Občas mala pocit, že ju pri pôrode vymenili a nie je ani ich príbuzná. A hoci ju otec uprednostňoval, pretože bola nádherné dieťaťa, nemala ani s ním nič spoločné. Dokonalý vzhľad najmladšej dcéry živil jeho narcistické sklony, ale Joy vytušila, že ju v skutočnosti vôbec nepozná a ani sa o to nesnaží.
S matkou mali už roky problematický vzťah. Veronika sa stále hnevala, že dcéra nechala školu a vybrala si náročné povolanie herečky, ktoré ju však nedokázalo uživiť a musela pracovať ako čašníčka. Nebol to život, aký si pre ňu vysnívala. Mohla dokázať oveľa viac a podľa matky sa ocitla v slepej uličke. Stále dúfala, že sa spamätá a vráti sa do New Yorku. V tomto sa rodičia Joy nikdy nezhodli a vždy sa preto hádali. Otec debatu uzavrel slovami: len ju nechaj, nech robí, čo ju baví, ľahostajný ako vždy. Matka si o dcéru robila starosti a ani sestry Joy nebrali vážne. Sestrina snaha presadiť sa ako herečka v Hollywoode im pripadala beznádejná, vnímali to skôr ako jej koníček než kariéru. Napriek ich námietkam si Joy robila, čo chcela, od nikoho nežiadala pomoc a pretĺkala sa životom. Žila z toho, čo zarobila z drobných úloh a ako čašníčka. Chcela si nájsť dobrého manažéra a agenta, ale doteraz sa jej to nepodarilo. Bola však trpezlivá. Milovala svoju prácu a roky, ktoré tomu obetovala, sa jej nezdali dlhé. Mala byt v meste West Hollywood, ktorý milovala a mohla si ho dovoliť. Keď zavolal Arnold, práve bola na kastingu do reklamy. Čakala, kým na ňu príde rad. Vedela, že otcov zdravotný stav je vážny a že koniec môže prísť kedykoľvek, len naň nebola ešte pripravená. Vyšla na chodbu, aby sa s Arnoldom mohla porozprávať.
„Ach,“ vzdychla si, keď jej oznámil zlú správu. V telefóne sa rozhostilo ticho. Joy nevedela, čo povedať. Otec ju tiež sklamal, podobne ako sestry, hoci sa s ním nehádala. Zakaždým keď vyhlásil, dokonca aj pred sestrami, že je jeho miláčikom, cítila sa čudne, veď sa takmer vôbec nezhovárali. Jej otec udržiaval s každým len povrchné vzťahy. Jeho tvrdenie, že je jeho obľúbenkyňou, jej pripadalo neúprimné. Napriek tomu ju Arnoldova správa zarmútila. Koniec koncov bol to jej otec a jediný, akého mala, hoci si svoju otcovskú úlohu veľmi neplnil.
„Si v poriadku?“ spýtal sa Arnold po chvíli mlčania.
„Áno, len ma to prekvapilo. Nečakala som to tak skoro.“ Už dva mesiace ho nenavštívila, preto nevidela ako ostatní, že sa otcova choroba prudko zhoršila. „Vieš, kedy bude pohreb?“
„Timmie sa o to postará. O pár hodín zavolá vašej matke. Určite sa s tebou spojí,“ ubezpečil ju Arnold. „Je mi to ľúto, Joy. Všetci vieme, že ťa mal najradšej. Až do konca si zostala jeho miláčikom.“
Joy so slzami v očiach prikývla. „Viem,“ vyriekla priškrteným hlasom. Náhle ju premkla ľútosť a dopadla na ňu krutá realita, že jej otec je mŕtvy. Na rozdiel od zvyšku rodiny aspoň on schvaľoval jej hereckú kariéru a sen stať sa hviezdou. Ostatní sa nazdávali, že ju to prejde a pustí to z hlavy. Otec bol jej najväčším fanúšikom. Joy mu posielala dévedéčka zo všetkých vystúpení. Aspoň tvrdil, že si všetky pozrel, a súhlasil s jej konaním. Jediný ju povzbudzoval a chválil.
„Uvidíme sa na pohrebe,“ povedal Arnold sústrastne. Joy sa vrátila na kasting. Úlohu však nedostala. Otupená sa vrátila do bytu a premýšľala o otcovi. Náhle sa jej za ním zacnelo. Jeho smrť vnímala ako obrovskú stratu. Nečakala, že ju to zasiahne tak tvrdo.
Popoludní poslala Juliette a Timmie esemesku, spýtala sa Timmie, či môže u nej prespať. V poslednej chvíli sa rozhodla cestovať do New Yorku. Túžila aspoň na krátky čas vrátiť sa domov. Timmie jej obratom odpovedala, že môže. Bývala vo West Village, odkiaľ mala ďaleko do práce, ale túto štvrť milovala. Platila slušné nájomné, byt sa síce nachádzal na treťom poschodí, ale bol slnečný a útulný. Joy u nej vždy rada prespala, v malinkom byte u Juliette v Brooklyne sa necítila dobre, navyše chcela byť v centre. Mohla ísť k matke, ale u Timmie to bolo menej napäté, nemiešala sa jej do života, na rozdiel od matky, a jej sklamané pohľady boli horšie než slová. Veronika sa nemohla zmieriť s tým, že jej dcéra pracuje ako čašníčka a vždy si našla príležitosť na nejaký komentár. Ako najmladšej v rodine sa Joy zdalo, že sa k nej správajú, akoby mala štrnásť, a nie dvadsaťšesť. Teraz im bude musieť čeliť bez otca, ktorý na ňu už nebude spievať chválospevy a nežne ju oslovovať. Zrazu si nevedela svet bez neho predstaviť. Po lícach sa jej rinuli slzy. Vytočila číslo leteckej spoločnosti a rezervovala si let.
