Každý mail bol takmer rovnaký. V každom sa opakovali slová, ktoré by ma ešte pred pár rokmi vyniesli do nebies.
Od muža, ktorý mi ich napísal, som ich nikdy nepočula. A teraz tu svietili a vyrážali mi dych svojou naliehavosťou. Stále rovnaké slová:
„Ľúbim ťa, ľúbim ťa, ozvi sa, prosím!“
Milujeme knihy Katky Gillerovej, lebo vždy potešia, pohladia a sú zo života. Doteraz napísala 18 kníh a mnohé staršie sú vypredané a tak vychádzajú v novom, krajšom vydaní.
Tak je to aj s jej deviatym príbehom Konečne sa rozhodni.
Natália pracuje už dlhé roky v požičovni svadobných šiat a v súkromnom živote stojí pred závažným rozhodnutím. Vydala sa za Laca, idiota, ktorý nemá pre ňu milého slovka. „Večer, keď som vyšla nahá z kúpeľne, si ma Laco prezeral kritickým pohľadom a posmešne sa ma opýtal, či som jedla droždie, keď som tak nakysla…“
Mala dvadsaťšesť a jej dcérka Natálka tri roky. Laco jej s ničím nepomôže a chce ešte ďalšie dieťa, hoci nemá na Natálku čas. Chce totiž syna…
Keď už to vyzerá, že stopercentne vie, ako ďalej, zrazu objaví mail od iného muža, s ktorým ju spájajú nielen krásne spomienky, ale z jej strany i beznádejná snaha o spoločnú budúcnosť.
Teraz sa situácia obracia v Natáliin prospech, hoci ona považuje tento vzťah za navždy ukončený. Preto v spomienkach prehodnocuje celý doterajší život a hľadanie šťastia u svojich „osudových“ mužov.
Pre ktorého z nich sa napokon rozhodne?
Príbeh Konečne sa rozhodni sa odohráva v dvoch časových líniách, na ktorých striedanie si musíte trošku zvyknúť, ale potom to plynie a vy prežívate všetko spolu s hlavnou hrdinkou. Nemá to ľahké, ani zďaleka. Život ju ťažko skúša. Nielen Laco, ale ani jeho rodina ju nemá rada – švagriná, či svokra ju urážajú, zhadzujú.
Napriek tomu je Natália vzorná mama, skvelá kamoška, ktorá má však smolu na mužov. A možno práve teraz, keď je v najlepších rokoch, ju konečne stretne šťastie…
Začítajte sa do knihy Konečne sa rozhodni z vydavateľstva Slovenský spisovateľ:
T A J O M S T V O M A I L U
Sedela som sklonená nad zoznamom, ktorý som si v rýchlosti napísala ráno na papier, a kontrolovala som, či som splnila všetky jeho body. Dnešný deň bol mimoriadne rušný a teraz, o siedmej večer, som konečne chcela vypnúť počítač, zhasnúť vzadu svetlá a zavrieť dvere svojho pracoviska. Svetlo zvonku prenikalo dovnútra v šikmých vejárovitých lúčoch a mne sa zdalo, že ma chcú zlákať von, do teplého piatkového podvečera. Vyjasnilo sa len nedávno, cez deň bolo väčšinou pod mrakom.
Zahľadela som sa cez sklá výkladu do ulice so zvláštnym pocitom nervozity v žalúdku. Vedela som, že dnes sa niečo stane, dnes budem musieť…
„Mami?“ vytrhla ma z myšlienok dcéra, čakajúca pri dverách s rukou na kľučke. „Už vieš, čo urobíš?“
Vedela som. Aspoň som si to myslela.
Prikývla som. „Asi áno.“
„Už si sa rozhodla?“ spýtala sa a v očiach sa jej zračila pochybnosť.„Zatiaľ to nechajme tak,“ usmiala som sa. „Nechcem sa unáhliť.“
„Vždy si vedela, čo chceš,“ uprene sa na mňa zahľadela, „a najmä, čo nechceš. Len v poslednom čase váhaš, akoby si to ani nebola ty.“
Bože! Keby si ty, dieťa moje, vedelo, aké ťažké rozhodnutia som v živote musela spraviť. A bolestivé. A koľko nocí som prebdela v slzách a pochybnostiach, či som urobila správne. Lebo niekedy, keď sa zachováte správne, bolí to do zošalenia.
„Natálka, neskôr zistíš aj ty, že nie je všetko v živote buď — alebo. Medzi čiernou a bielou existujú aj sivé odtiene.“
„Buď niekoho máš rada, alebo ho nemáš rada, nie je to tak?“ odmietla moje poučenie. Spodnú peru odula rovnako ako v detstve. Až ma pichlo pri srdci. Obraz toho malého strapatého dievčatka s odutou perou a nenávisťou v očiach sa na sekundu zjavil predo mnou ako živý.
Hneď som túto predstavu odohnala.
„V osemnástich to tak vyzerá,“ usmiala som sa. „Bodaj by ti to vydržalo aspoň do sedemdesiatky.“
„Mami, nezdá sa ti, že všetko komplikuješ?“
„A tebe sa nezdá všetko príliš jednoduché?“
„Som zvedavá, či v tvojom veku budem ako ty. Dúfam, že mňa taká katastrofa nepostihne,“ povedala ironicky. Vzápätí zmizla za dverami, stratila sa z miestnosti tak rýchlo ako pred chvíľou moja predstava malého dievčatka.
Pokrútila som hlavou, pozerajúc na dvere, akoby tam ešte bola. Bodaj by bol osud k tebe zhovievavejší, ako bol ku mne. Bodaj by si nemusela čeliť ničomu takému ako kedysi ja. Vzdychla som si a pohľadom som uviazla v obrovskom zrkadle nášho salóna. Po oboch stranách sa v ňom odrážal dlhý rad svadobných šiat, zavesených na kovovom stojane ako nadýchané labute. Zahľadela som sa na osobu, ktorú by som mala poznať: vek štyridsaťdva, rozvedená, blond vlasy s ofinou, zelené oči. Postava ako-tak ujde, treba poriadne cvičiť, a najmä pravidelne. A tá idealistka, čo práve odišla, moja dcéra, je ako vietor, ťažko ho chytíš do dlane.
Predstavila som si, ako sa mi pred chvíľou nakláňala ponad plece a čierne vlasy jej padali na plecia k mojim plavým. Nikto by netipoval, že sme matka a dcéra. Aj oči má čierne, po otcovi, ale ten úsmev, ten je môj.
Z myšlienok ma zrazu vyrušil zvuk zvončeka nad vstupnými dverami. Odtrhla som pohľad od postavy v zrkadle a preniesla ho na postavu ženy, ktorá práve vošla.
Milan Buno, knižný publicista
