„Most lásky v Paríži je strhujúca rodinná sága a zároveň dojímavý príbeh o láske a strate, ktorý vás úplne pohltí,“ oceňuje novinku Dust Jacket Books.
Tamara McKinley je zručnou rozprávačkou a jej príbehy ponúkajú príjemné čítanie o láske, nezhodách v rodine, o priateľstve i smútku. Vždy dokáže dostať do knihy tú správnu dávku napätia, tajomstva, ale aj intríg a romantiky, ktorá rozhodne nie je presladená.
Tak toto je Paríž, pomyslela si s úžasom. Rozprestieral sa pred ňou pod jasnou modrou oblohou a popod jeho stáročné mosty sa valili tmavé vody rieky. Nečudo, že ho nazývajú mestom lásky…
Najromantickejšiemu veľkomestu sveta podľahla aj austrálska spisovateľka Tamara McKinley – narodila sa u protinožcov, potom však odišla do Anglicka, kde už zostala. V Austrálii sa však odohráva veľa jej príbehov. Rada sa vracia ku svojím koreňom v podobe rodinných ság. Jej knihy preložili do desiatok jazykov a predali sa milióny kusov.
V najnovšom trinástom románe nás však zavedie do Paríža, ktorý ju očaril počas jednej návštevy a opäť je to úžasné čítanie. Most lásky v Paríži.
Mladá a pekná zdravotná sestra Annabelle opúšťa z vážnych dôvodov rodný Londýn a hľadá si uplatnenie na druhom brehu Lamanšského prielivu – v Paríži. V cudzej krajine a cudzom meste sa zoznamuje s novými ľuďmi a prostredím, spoznáva bohémsky život parížskych umelcov 30. rokov minulého storočia a dúfa, že nájde lásku. Čoskoro ju však osud zaveje do Španielska a tam Annabelle zažije bezhraničné šťastie, ale i hlboký žiaľ.
O dve desaťročia neskôr iná mladá žena, Annabellina dcéra Eugenie, vystúpi v Paríži z vlaku a na prvý pohľad si toto nádherné mesto zamiluje. Talentovaná umelkyňa sa s vášňou vrhá do víru nového vzrušujúceho sveta, no zakrátko zistí, že v jeho tmavých zákutiach sa skrývajú dávne tajomstvá jej rodiny…
„Fascinujúci viacgeneračný príbeh o temnom tajomstve, ktoré spalo pod žiarivými parížskymi svetlami,“ píše Lancashire Evening Post.
Začítajte sa do novinky Most lásky v Paríži:
Londýn 1936
AnnabelleBlaková naboso precupkala po chladnom linoleu k oknu, roztiahla tenké závesy a zistila, že leje ako z kanvy. Pohľad na prúdy vody, čo sa valili z odkvapových rúr na dlažbu chodníka, vytvárali špinavé mláky a vzápätí vírili v upchatých kanáloch, akoby znásoboval bezútešnosť jej situácie. Pred dvoma týždňami ju nespravodlivo prepustili z nemocnice, kde pracovala ako zdravotná sestra, a horko-ťažko jej poslali neveľmi pochvalné odporúčanie. Znamenalo to, že hľadanie nového miesta nebude jednoduché – a peniaze sa jej rýchlo míňali.
Annabelle mala dvadsaťtri rokov a za sebou dlhé roky štúdia, ale aj ťažkú prácu v nemocnici. Na rodinu sa o pomoc obrátiť nemohla, pretože otec ju vyhodil z domu a matka, neschopná odporu, sa priveľmi bála zostať s ňou v kontakte; našla si bývanie v ošarpanom penzióne v chudobnejšej štvrti Londýna, no s ostatnými podnájomníkmi sa veľmi nestýkala. Pocit izolácie prehlbovala skutočnosť, že jej najlepšia priateľka CarolineHowdenová odišla do Španielska zachváteného občianskou vojnou, aby tam ošetrovala ranených. Aj Annabellin priateľ George Ashton, na ktorého sa vždy mohla spoľahnúť, sa vyparil, len čo odmietla jeho ponuku na sobáš.
Odstúpila od okna izby, ktorá jej slúžila ako obývačka a spálňa v jednom, a zaborila si prsty do rozkuštrených vlasov. Pokúšala sa brať veci z pozitívnej stránky. Aspoň už vedela, na čom je – akokoľvek to bolo nepríjemné; George bol dosť inteligentný, aby nakoniec pochopil, prečo ho musela odmietnuť. A dnes, hoci počasie nijako nelákalo ísť von, sa mala stretnúť na káve so svojou matkou Camille. Stretávali sa len veľmi zriedkavo, lebo to museli pred jej otcom tajiť. Annabelle si povedala, že sa pokúsi predstierať pokoj, bude sa tváriť, že je všetko v najlepšom poriadku, a sústredí sa na preklenutie priepasti, ktorá sa medzi ňou a jej matkou posledných päť rokov rozširovala.
Bolo jej ľúto, že si s matkou nikdy neboli blízke. Vedela, že ju Camilleľúbi, ale nedávala to veľmi najavo, city starostlivo ukrývala pod chladnou maskou. Keď Annabellevyrastala vo veľkom pochmúrnom dome vo Fulhame, mala iba málo príležitostí matku naozaj spoznať – ešte menej otca, hoci sa to ukázalo ako požehnanie, pretože sa priam desila tvrdého pohľadu jeho sivých očí a železných pravidiel.
Útle detstvo strávila s celým radom pestúnok v detskej izbe na poschodí, matku vídavala iba nakrátko, keď jej prišla zaželať dobrú noc. Ani vtedy ju neobjala ani nepobozkala, iba roztržito potľapkala po hlave či pleci. Camille nikdy nevyhľadávala dotyky, správala sa rezervovane; keď Annabelle dospela, pochopila, že celá Camillina existencia sa krúti okolo Edwina – hoci bolo celkom jasné, že aj jej naháňa strach.
Annabellesa strhla zo zamyslenia, pozrela na hodinky a rýchlo vkĺzla do svojej najlepšej tvídovej sukne a vlneného pulóvra. Keďže jej peniaze stačili sotva na jedlo, nieto na nové oblečenie, musela sa uspokojiť so zaštopkanými pančuchami, gabardénovým plášťom do dažďa a čiernymi topánkami, ktoré už zažili aj lepšie časy.
Rezignovane si pretrela pery rúžom, na mihalnice si naniesla maskaru a ako-tak si upravila plavé kučery. Pri pohľade do zrkadla posiateho mušincami si všimla, že po prebdených nociach má pod fialkovými očami kruhy a jej kedysi smotanová pleť nadobudla mdlý odtieň. Narýchlo si tvár poprášila púdrom, na hlavu si nasadila starý plstený klobúk, okolo krku uviazala šatku a schmatla dáždnik. Muselo to stačiť, aj keď Camille určite zhrozene zalomí rukami, lebo pre ňu bol vzhľad veľmi dôležitý.
Rozhodla sa ísť na bicykli, aby tam bola skôr. Kabelku a dáždnik položila do košíka na bicykli a zišla s ním dolu schodmi. Len čo sa za ňou zabuchli predné dvere, roztvorila dáždnik a pokúšala sa jednou rukou viesť bicykel po hrboľatých dlažobných kockách a zároveň krútiť pedálmi cez špinavé mláky.
Ako sa blížila k bistru, kde sa mala stretnúť s matkou, uvedomovala si, že určite vyzerá príšerne. Dáždnik jej vyvrátil vietor, plášť mala premočený a pančuchy ofŕkané blatom. Dáždnik radšej zložila a dala do košíka, rozstrapatené mokré vlasy si zastrčila za uši a pokračovala v ceste.
Bistro Medený čajník sa nachádzalo v úzkej uličke vydláždenej mačacími hlavami a v takej mestskej štvrti, kam jej otec nikdy nechodil. Zo studeného lejaku vošla do teplej, útulnej kaviarne, stoly s bielymi obrusmi a kvetinkovým porcelánom pôsobili veselým dojmom. Nad rannou kávou tu sedela trojica žien, no boli celkom pohrúžené do klebetenia, a tak si ju ani nevšimli.
Camille sa ešte neukázala a Annabelle sa obávala, či si to pre počasie nerozmyslela. V peňaženke mala iba šesť pencí a veľmi pochybovala, že by to v takomto honosnom podniku stačilo čo len na kávu. „Niekoho čakám,“ oznámila servírke rázne. „Prišla som o niečo skôr, nemohla by som sa na toalete trochu upraviť?“
Servírka ju nasmerovala do malej miestnosti, vymaľovanej svetloružovou a bielou farbou. Tiekla tam horúca voda, k dispozícii bolo mydlo aj uterák. Annabelle sa zmŕštila, keď sa uvidela v zrkadle. Spod pokrkvaného plsteného klobúka jej ovísali schlpené mokré vlasy, maskara a rúž sa jej rozmazali a šatka i plášť boli také premočené, že by sa dali žmýkať.
Vreckovkousi poutierala šmuhy od líčidiel, uterákom si vyšúchala vlasy a ofŕkané pančuchy. Veľmi to nepomohlo, a tak si ešte prešla hrebeňom po strapatých vlasoch v nádeji, že to bude stačiť.
Kým z plášťa striasala vodu a mokrú šatku pchala do vrecka, modlila sa, aby Camille prišla. Bolo by príšerne trápne požiadať personál iba o pohár minerálky, najmä keď použila toaletu. Pozbierala si veci a vrátila sa do bistra.
„Mondieu,“ zhíklaCamille, ktorá sa práve vyslobodzovala z norkového kožucha. „Tu fais peur à voir! Qu´est-ce qui est arrivée?“
Tak ako na ich predošlom stretnutí Camille sa očividne rozhodla konverzovať po francúzsky, aby ostatní zákazníci nenačúvali. „Viem, že je na mňa príšerný pohľad,“ uznala Annabelle tým istým jazykom – odmalička ho plynulo ovládala. „No takto to dopadne, keď človek sadne na bicykel v daždi.“ Usmiala sa na matku, ktorá pôsobila vyrovnane v čiernom klobúčiku so závojom, tmavosivom dvojdielnom kostýme a kožených lakovaných topánkach na vysokých podpätkoch. „Vidím, že ty si vôbec nezmokla.“
Camille našpúlila pery, a skôr než si sadla, prehodila si kožuch cez plecia. „V daždi londýnske taxíky padnú veľmi vhod. Aj ty si mala namiesto bicyklovania jeden zastaviť.“
Annabelle si šokovane uvedomila, že matka vôbec nemá predstavu, v akých pomeroch jej dcéra žije, ani v akej vážnej situácii sa nachádza. No keďže Camille nikdy neokúsila chudobu na vlastnej koži, netušila, že väčšina ľudí, nehovoriac o nezamestnanej zdravotnej sestre, si taxík nemôže dovoliť.
Annabelle odložila plášť aj klobúk a prisadla si k matke. „Zobrala by som si taxík, keby som na to mala,“ povedala mierne. „Najmä v takomto počasí.“
Camille sa na ňu pokojne zahľadela, no vzápätí ich vyrušila servírka. Keď si objednala, obrátila sa späť k dcére. „Zvyčajne si zákusok nedávam,“ zamrmlala a skúmavo sa Annabelle prizrela. „No tuším ti dobre padne nejaká malá maškrtka na povzbudenie. Zdá sa, že si schudla, a tie tvoje topánky – priam hrôza.“
Annabelleto nemusela pripomínať, no bola pevne rozhodnutá udržať odľahčenú a príjemnú konverzáciu. „Zákusok bude skvelým povzbudením, vďaka, mami.“
Camille sa na chvíľu odmlčala, zamyslene ju pozorovala spoza závoja na čiernom klobúčiku. „Carolinina matka mi povedala, čo sa stalo, až potom som od teba dostala list,“ ozvala sa napokon. „Ako to znášaš?“
„Prišla som o prácu, ktorú som mala rada, mami, a aj o dobré meno. Žiadna nemocnica ma zrejme už nepozve na pohovor, ba ani v továrni ma nechceli zamestnať. Súhlasila by som aj s podradnou prácou. Jasné, že to nemám ľahké.“ Potriasla vlhkými kučerami a okamžite oľutovala svoj príkry tón. „Neboj sa, prežijem to.“
Kým pred ne servírka kládla kávu a zákusky, Camille mlčala. Keď sa napokon vzdialila, Camille nenáhlivo ponalievala aromatickú kávu do malých šáločiek. Trochu si odpila, aby ju ochutnala, a potom sa naklonila ponad stôl. „Je mi ľúto, že si sa ocitla v takej ošemetnej situácii,“ začala jemne. „Možno teraz znovu zvážiš ponuku doktora Ashtona. Koniec koncov už nie si mladá žabka, Annabelle, a on ti môže zabezpečiť dôstojnú a oveľa lepšiu existenciu.“
Annabelle na ňu zmätene civela. „Mám dvadsaťtri, mami, a ešte nie som pripravená vzdať sa svojho vlastného života. Nemienim sa za niekoho vydať len preto, aby som sa zbavila problémov,“ vyhlásila rázne. „George je môj priateľ – veľmi dobrý priateľ –, ale nie som doňho zamilovaná a nebolo by správne prijať jeho ponuku, keď mu nemôžem dať ten druh lásky, aký sa vyžaduje od manželky.“
„Ech, láska s tým nemá veľa spoločného,“ netrpezlivo mávla Camille rukou. „Ak ho máš rada ako priateľa a máte spoločné záujmy, to je pevný základ akéhokoľvek manželstva. Nemala by si byť taká prieberčivá, Annabelle. George Ashton je síce Ír, čo je dosť nešťastné, ale je to solídny, spoľahlivý mladý muž s úctyhodnou kariérou a vynikajúcimi perspektívami. Čo viac by si ešte chcela?“
Annabelle matkine slová nahnevali, ale rozhodla sa nedať to najavo. „Byť zaľúbená do muža, za ktorého sa vydám,“ odvetila pokojne. „Už hovoríš ako otec,“ dodala po chvíli mierne. „Prosím ťa, mami, dovoľ mi, aby som sama našla východisko z tejto situácie a nemusela robiť kompromisy. Manželstvo nie je riešenie, nikdy nebolo. Som zdravotná sestra – hoci momentálne bez práce – a zúfalo si potrebujem očistiť meno a pokračovať v tom, na čo som prišla na tento svet. To je všetko, čo ma v tejto chvíli zaujíma.“
Camille si zhlboka vzdychla. „Tušila som to a rada by som ti pomohla.“
„Domov sa nevrátim, mami, ak ide o to.“
„Nie, nie, o to vôbec nejde.“ Roztvorila drahú koženú kabelku a vybrala obálku. „Vezmi si to.“
Annabelle zalapala po dychu, keď si uvedomila, že obálka je napchatá bankovkami. „Mami! To si nemôžem vziať. Ak otec zistí, že si mi dala peniaze, bude zúriť – a obe vieme, čoho je schopný.“
Camille sa na ňu potuteľne usmiala, naložila Annabelle na tanierik zákusok s cukrovou polevou a sebe punčový rez à la Madeira. „Daj si, Annabelle.“
Annabelle si uvedomila, že matka jej o tých záhadných peniazoch nepovie nič, kým nezje zákusok, a hoci bola hladná a zákusok bol vynikajúci, od nervozity sotva cítila jeho chuť.
Camille súhlasne prikývla, vložila si kúsok punčového rezu do úst a pôžitkársky vzdychla. „Je takmer taký dobrý ako parížska torta,“ zamrmlala. „Dáš si ešte jeden?“
Annabelle bola čoraz podráždenejšia a obálka v jej lone sa jej každou ubiehajúcou minútou zdala ťažšia a ťažšia. „Nie, mami,“ ozvala sa napokon. „Radšej mi prezraď, prečo si myslíš, že mi môžeš dať toľko peňazí bez obáv, že to otec zistí.“
Camille si vychutnávala ďalší kúsok rezu. „Edwin nevie, že ich mám,“ prehodila nonšalantne.
„Ty predsa nemáš vlastné peniaze,“ robila si starosti Annabelle. „A ja na sto percent viem, že otec má prehľad o každej penci, čo si utratila.“
Camille to vôbec nevyviedlo z rovnováhy a ďalej si pochutnávala na zákusku. Annabellehorúčkovito uvažovala, o čo tu vlastne ide a – čo je dôležitejšie – odkiaľ pochádzajú tie peniaze. Ešte nikdy nevidela matku takúto a naháňalo jej to strach.
„Pred časom som začala šetriť na domácnosti a odkladať si sousem, sou tam,“ prehodila Camille nenútene.
Annabelle pokrútila hlavou. „Ušetriť takú sumu by ti trvalo celé roky, mami. Kde si ich naozaj vzala?“
Camille si zhlboka vzdychla. „Nuž, mám takú drobnú záľubu, občas mi vynesie extra kapitál,“ vyjadrila sa neurčito.
„Akú záľubu?“ nástojila Annabelle podráždene.
Camille pokrčila plecami a vzápätí sa šibalsky usmiala. „Sem-tam si zahrám karty — piket alebo bridž. Býva to celkom výnosné, keď hráš so ženami, ktorým ide skôr o klebety než o hru.“
„Nevedela som, že hráš karty o peniaze.“ Annabelle zízala na matku, ktorá sa tvárila, že je sama so sebou výsostne spokojná, a uvažovala, či pri hre nepodvádza, keď jej vynáša toľko peňazí. Bola to však nepekná myšlienka a nemienila ju vysloviť nahlas. „Očividne hráš veľmi dobre,“ poznamenala opatrne, „ale prečo si si výhry odkladala? Prečo si si niečo nekúpila?“
Camille sklonila hlavu a začala sa prehrabovať v kabelke. „Tvoj otec hazard neschvaľuje, takže som ich, samozrejme, nemohla minúť na nové šaty alebo apartný klobúčik – zaujímalo by ho, odkiaľ na to mám.“
Annabelle netrpezlivo sledovala, ako matka vyťahuje zlaté cigaretové puzdro a vyberá z neho ružovú cigaretu značky Sobranie.
„Istý čas som si myslela, že si tie peniaze nechám, keby som konečne nabrala odvahu Edwina opustiť,“ priznala Camille, „ale tešilo ma sledovať, ako pribúdajú, a keď nebol doma, zvykla som ich rátať a snívať o tom, ako by som ich minula, keby som na to mala príležitosť.“
Annabelle na ňu v úžase hľadela, pretože ešte nikdy nepočula matku takto hovoriť. Spamätala sa a posunula obálku po stole k nej. „Vezmi si ich späť, mami,“ nástojila. „Potrebuješ ich oveľa väčšmi ako ja. Môžeš odísť do Paríža k tete Aline, som si istá, že by sisi našla aj nejakú prácu alebo…“
Zarazila sa, keď si uvedomila, aký to bol od nej smiešny nápad, aby Camillebývala u sestry v prepchatom parížskom byte, nehovoriac o nejakom zamestnaní.
Camille sústredene vsúvala cigaretu do dlhej slonovinovej špičky. Keď sa plamienok zlatého zapaľovača dotkol tabaku, vtiahla do seba dym a hneď ho netrpezlivo vyfúkla. „Tie peniaze sú pre teba,“ povedala rozhodne. „Zvykla som si tu a som už pristará, aby som sa prispôsobovala svojej sestre v Paríži. Ty, Annabelle, si ešte mladá, a práve ty musíš začať u Aline nový život.“
„Ja nechcem ísť do Paríža,“ protestovala Annabelle. „Som Angličanka, chcem žiť tu.“
„Máš v sebe aj francúzsku krv, ma chère, a je načase, aby si spoznala aj iný svet okrem tohto.“ Opovržlivým gestom obsiahla dážď, bistro a Londýn vo všeobecnosti.
„Ale ja tu mám prácu,“ nevzdávala sa Annabelle. „A som presvedčená, že keď už som dostala odporúčanie, aspoň jedna nemocnica ma pozve na pohovor.“
Camille sklopila pohľad na stôl a odklepla popol z cigarety do skleneného popolníka. „Niekedy je lepšie odísť a začať odznovu niekde inde,“ stíšila hlas.
„Nie som pripravená hodiť všetko za hlavu a ujsť do Paríža,“ vyhŕkla Annabelle. „Chcem si očistiť meno a zamestnať sa ako sestrička tu v Londýne.“
Keď Camille zdvihla hlavu, v očiach mala smútok. „Vždy si bola silná, Annabelle, hoci niekto by to nazval tvrdohlavosťou a neposlušnosťou. Obdivujem tvoju guráž, no v tomto prípade nie je namieste.“ Načiahla sa ponad stôl za Annabellinou rukou. „Nestrácaj čas bojom, ktorý nemôžeš vyhrať. Nie tu. Nie v Londýne.“
Annabelle zamrazilo v zlej predtuche. „Čo tým chceš povedať?“
Camille si zhlboka vzdychla, odložila cigaretu do popolníka a oboma dlaňami zovrela dcérine. „Kiežby si tentoraz jednoducho poslúchla moju radu a netrápila ma otázkami, Annabelle. Vezmi si tie peniaze, choď do Paríža a začni odznova. Tu nič nedosiahneš.“
„Ako si tým môžeš byť taká istá?“ hlesla Annabelle.
Camille jej pustila ruky. „Zutalors, už žiadne otázky. Skúšaš moju trpezlivosť, Annabelle.“
Annabelle si všimla, že matka sa vyhla jej pohľadu a ako sa jej zatriasla ruka, keď opäť siahla po cigarete. „Čo predo mnou tajíš, mami?“
Camille s typicky francúzskym šarmom mykla plecom a našpúlila pery. „Prečo by som niečo tajila? Koniec koncov som iba žena v domácnosti a nič neviem.“
„Prestaň s tým, mami,“ oborila sa na ňu Annabelle po anglicky. „Prestaň sa vykrúcať a vysyp, o čo tu vlastne ide.“ Znovu potisla obálku k nej.
Camille zahasila cigaretu; všimla si, že ženy od susedných stolov na ne zvedavo pokukujú. Naklonila sa ponad stôl a tlmene prehovorila rýchlou francúzštinou. „Odporúčanie ti dali len preto, lebo na tom trval Carolinin otec, no v žiadnej londýnskej nemocnici nezískaš miesto zdravotnej sestry. Mám podozrenie, že to zariadil tvoj otec.“
Annabelle sa oprela o stoličku a zízala na matku, v hlave mala zmätok. „Otec? Ako to? Nechápem.“
„Samozrejme, že nechápeš, prečo aj? Nemám síce dôkaz, že to bol on, ale presne to zodpovedá jeho metódam. Je veľmi pomstychtivý a nikdy ti neodpustí, že si ho neposlúchla a šla do školy pre zdravotné sestry.“
„Ale to je už päť rokov,“ začudovala sa Annabelle. „Prečo by čakal tak dlho?“
Camille pokrčila plecami pod kožuchom. „Je trpezlivý. Bolo mu jasné, že skôr či neskôr sa dopustíš nejakej chyby – a len čo sa to stalo, nemilosrdne zasiahol.“
Annabelle vedela, že EdwinBlake je jeden z najobávanejších advokátov v Anglicku a vynikajúci žalobca – pánboh pomáhaj osobe na lavici obžalovaných. Dlhý zoznam obvinených, ktorí si momentálne vo väzniciach odpykávali trest, svedčil o jeho machiavelliovských schopnostiach. Annabelle ani najmenej nepochybovala, že by ich pomstychtivo použil aj proti vlastnej dcére, ktorá mu odoprela poslušnosť.
„Ty si taký blázonko,“ vzdychla si Camille. „Prečo si sa len musela zapliesť do tých nepokojov na CableStreet? A potom si napriek výslovnému zákazu nemocnice ošetrila jedného z jarrowských demonštrantov. Nemyslela si na následky?“
Annabelle sa veľmi dobre pamätala na ten deň v Hyde Parku. Odohralo sa to len niekoľko dní po tom, ako sa s Georgeom na Town Hille a CableStreet nechtiac priplietli do pouličných šarvátok medzi fašistami, unionistami a komunistami. Jazdecká polícia chránila nenávidené čierne košele, na dav nahuckala kone, ktoré pošliapali ženy a deti, vháňala ľudí do bočných uličiek.
Annabelle bola zvedavá na jarrowských demonštrantov, ktorí prišli do Londýna ukončiť dlhý, mierumilovný protestný pochod za svoje práva, a vybrala sa do Hyde Parku vypočuť si ich prejavy. Zbadala, ako jeden z demonštrantov spadol a poranil si hlavu. Keď zistila, že to nie je nič vážne, priniesla mu vodu a dala mu zopár drobných mincí, aby sa mohol autobusom odviezť na miesto ďalšieho zrazu.
„Neurobila som to náročky,“ protestovala Annabelle. „Iba sme sa s Georgeom ocitli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. A pokiaľ ide o zákaz nemocnice pomáhať demonštrantom, odporuje to všetkému, čo uznávam ako zdravotníčka, a urobila som iba to, čo by v takej situácii urobil každý slušný človek. Ako som mohla tušiť, že ma niekto udá vedeniu nemocnice a že ma tak prísne potrestajú?“
Pozrela sa na matku a vyčítala jej z tváre, že Camille presne vie, kto informoval vedenie nemocnice, ale nie je ochotná – možno zo strachu – priznať to. „Za tým všetkým stojí otec, však?“
„Nemám žiaden dôkaz, naozaj nie,“ zdráhala sa Camille, „ale na svoj inštinkt sa môžem spoľahnúť. Dlhé roky sledujem, ako tvoj otec postupuje, keď sa chce pomstiť. Neviem, ako sa dozvedel, čo sa stalo v tom parku – možno prechádzal okolo a zbadal ťa. S istotou však viem, že má vplyvných priateľov na vysokých miestach a ich tajomstvá sú preňho zlatou baňou.“
Camille si zapálila ďalšiu cigaretu. „Aj zo mňa sa stala majsterka v zbieraní tajomstiev,“ sarkasticky sa uškrnula. „Načúvam za dverami a na telefónnej prípojke. Mať informácie je užitočná vec. Odkedy som zaňho vydatá, veľa som sa toho naučila,“ dodala trpko.
Annabelleužasnuto civela na matku, o tejto jej tvári nemala ani tušenia. Táto Camille sa naučila, ako prežiť Edwinov drsný režim a zastrašovacie taktiky, a stala sa z nej silná, skúsená a prefíkaná žena – nijaká utiahnutá, bezmocná obeť, za akú ju pokladala Annabelle.
„Pravdaže, sama by som to nedokázala,“ pokračovala Camille. „Z mojej upratovačky MabelWatkinsovej sa vykľula zdatná konšpirátorka. Vždy mi prezradí, kto Edwinanavštívil a čo počuje, keď nie som doma. Vďaka nej mám perfektný prehľad o jeho každodenných plánoch.“
Odmlčala sa, aby si uchlipla z druhej šálky kávy. „Práve ona ma pred pár týždňami informovala o nečakanej návšteve riaditeľa nemocnice u Edwina a je nám jasné, prečo si ho asi pozval.“
Annabelle prišlo zle od žalúdka a káva jej zhorkla v ústach.
„Zdá sa, že ten človek potreboval pomoc pri získaní členstva v akomsi prestížnom klube, kde tvoj otec sedí vo výbore. Podľa mňa sprvu ani neuvažoval, že by Edwina o to požiadal, ale tvoj otec mu ponúkol, že podporí jeho vstup do klubu, ak on zariadi, aby si prišla o miesto v nemocnici.“
„Určite ho takáto žiadosť šokovala, nie? A okrem toho iba jeho slovo by nestačilo. Všetko predsa musí schváliť celé predstavenstvo nemocnice!“
Camille zahasila cigaretu. „Nuž, smola je, že predseda predstavenstva má synovca, ktorý sa správa ako odtrhnutý z reťaze. Pred niekoľkými mesiacmi ho za čosi zatkli, no Edwin napriek rukolapným dôkazom našiel medzierku v zákone a zbavil ho obvinenia.“ Pokrčila plecami. „Niečo za niečo. Predseda sa vyhol rodinnému škandálu a riaditeľzískal členstvo v klube. Nahrala si im do karát, keď si pomohla tomu jarrowskému demonštrantovi.“
„A čo iné nemocnice? Otec určite nemá taký veľký vplyv, aby ich všetky mohol zmanipulovať!“
„Slovíčko sem, slovíčko tam, aká si nespoľahlivá; náznaky, že za tvojím prepustením môže byť čosi viac; šuškané klebety v uzavretej spoločnosti. To všetko máva fatálne následky, Annabelle.“ Camille si zhlboka vzdychla.
Príliš veľa svedčilo proti Edwinovi, aby sa to dalo ignorovať. Annabelle zatvorila oči a ukryla si tvár do dlaní. EdwinBlake sa navonok prezentoval ako inteligentný, úspešný a úctyhodný človek, no pod touto maskou sa skrýval tyran, ktorý rád šikanoval a páčilo by sa mu, keby sa jeho manželka a dcéra pred ním krčili od strachu a podrobovali sa jeho vôli. Už dávnejšie dokázal, že vie zájsť poriadne ďaleko, a to vtedy, keď vyhodil Annabelle z domu, lebo sa odmietla vydať za muža, ktorého jej vybral on sám, a vďaka malému dedičstvu po pratete začala študovať na zdravotníckej škole. Nikdy nepochopila, prečo je proti tomu, aby sa stala zdravotnou sestrou – a on to nikdy ani nevysvetlil –, a tak usúdila, že je celkom jedno, aké povolanie by si vybrala, on by to neschválil jednoducho preto, lebo ju chcel ovládať.
„Je mi ľúto, Annabelle, nechcela som ti prezradiť túto podlosť voči tebe. Ale keď už vieš, čo proti tebe stojí, mala by si mať rozum, vziať si tie peniaze a odísť od neho čo najďalej.“ Camille posunula obálku po stole naspäť. „Je tam aj cestovný lístok na vlak do Paríža. Z Londýna odchádza o deviatej večer.“
Annabelleto ohúrilo. „Dnes večer?“
„O deviatej.“
„Ale ja…“
„Annabelle,“ naliehavo šepla Camille, „aspoň raz v živote poslúchni moju radu a buď rozumná. Otec ti zničil kariéru a chce ťa prinútiť k poslušnosti. Vie, ako žiješ a v akej si situácii, a keďže ho dobre poznám, vôbec by ma neprekvapilo, keby vymyslel niečo také, aby ti nezostala iná možnosť, len sa vrátiť domov.“
„Nikdy sa nevrátim,“ vyhŕkla Annabelle.
„Tak choď k Aline. Tam budeš v bezpečí a vďaka svojej plynulej francúzštine sa čoskoro uplatníš ako sestrička.“ Camille siahla do kabelky a vytiahla z nej Annabellin pas a ďalšiu obálku. „Podarilo sa mi dostať k tvojmu pasu, bol pod zámkou v otcovom pracovnom stole – no vysvitlo, že Mabel je odborníčka na odomykanie zámok,“ uškrnula sa Camille. „Tu máš list pre Aline, v ktorom jej objasňujem situáciu. Na obálku som ti napísala jej adresu pre prípad, že si ju zabudla.“
Camille podala dcére list a pas. „Paríž si zamiluješ, Annabelle. Je to nádherné mesto mladých. Skoro ti závidím.“
„Tak poď so mnou, mami. Obe môžeme začať znovu a — “
„Non, ma chere,“ prerušila ju Camille. „Pre mňa je už prineskoro, ale ty si mladá a krásna a máš pred sebou celý život.“ Nežne ju potľapkala po líci. „Choď do Paríža a ži, ako si vždy chcela, aby som na teba mohla byť hrdá.“
Annabelle si oprela líce o jej mäkkú, jemnú dlaň a premáhala slzy. „Ľúbim ťa, mami,“ zašepkala.
„Aj ja ťa ľúbim,“ ticho odvetila Camille. Keď okamih dojatia pominul, opäť nasadila vecný tón. „Mali by sme už ísť. Popoludní máme doma bridžový večierok a ty sa musíš zbaliť na cestu.“ Zakývala na servírku, aby jej priniesla účet, a kým si obliekala kožuch a naťahovala rukavičky, požiadala ju, nech jej zavolá taxík.
Aj Annabelle si prehodila plášť, ešte vždy šokovaná z toho, čo sa dozvedela. Predstava, že len o pár hodín bude na ceste do Paríža, jej jednoducho vyrážala dych, no uvedomovala si, že matka jej radí dobre a mala by ju poslúchnuť. Edwin už dokázal, aký vie byť pomstychtivý a krutý, a bolo jasné, že sa nezastaví, kým ju celkom nezlomí a neprinúti vrátiť sa pod jeho strechu – no to sa nikdy nesmie stať.
Keď dorazil taxík, vyšli spolu von a zistili, že už prestalo pršať. Keď ju Camille objala, Annabelle zacítila známy francúzsky parfum a na chvíľku sa vrátila do detstva. „Uvidím ťa ešte, mami?“
„Možno,“ zamrmlala Camille. „Zatiaľ si budeme vymieňať listy, mnoho listov. Posielaj ich Carolininej matke, ma chere. Postará sa, aby som ich dostala.“
Annabellecez slzy sotva videla, ako matka nastúpila do taxíka a vodič za ňou zabuchol dvere. „Zbohom, mami,“ hlesla.
„Nie zbohom, moja drahá, au revoir,“ donieslo sa k nej cez otvorené okienko.
Taxík vyrazil od chodníka a Annabelle potláčala slzy, kým auto nezmizlo za rohom. Keď v diaľke utíchol aj jeho motor, nasadla na bicykel a pomaly sa viezla späť do penziónu. V duchu horúčkovito uvažovala, čo všetko musí zvládnuť, než sadne na večerný vlak.
O niečo neskôr sa aj doktor George Ashton vybral do Annabellinho penziónu, pretože ráno sa dozvedel, že AngusFraser sa konečne rozhodol odstúpiť mu svoju ordináciu všeobecného lekára v Dartforde, a tak dychtil podeliť sa s priateľkou o svoje šťastie. Keď sa v penzióne dozvedel, že Annabelle z ničoho nič náhle odcestovala, radosť a vzrušenie ho okamžite opustili. Zlostil sa sám na seba, že to odkladal tak dlho.
Kráčal po ulici, nahnevaný na seba aj na Annabelle. Na čo sa to, dopekla, hrá, takto utiecť bez jediného slova vysvetlenia? A prečo ju vlastne posledné týždne ignoroval, keď vedel o jej ťažkej situácii? Samozrejme, len preto, lebo zo seba spravil blázna, keď ju požiadal o ruku v tom najnevhodnejšom čase, a jeho hrdosť utrpela úder. Jednoducho nevedel stráviť také strašné poníženie. To ho však nijako neospravedlňovalo, že sa o ňu nezaujímal, keď ho najviac potrebovala.
Vytrhol sa zo zamyslenia, lebo zbadal okoloidúci taxík; mávnutím ho zastavil. „Stanica Victoria,“ prikázal úsečne. „A dostanete šiling navyše, ak tam budeme do piatich minút.“
Zatiaľ čo sa taxikár prepletal prepchatými ulicami, George si z čela odhodil večne padajúcu šticu tmavých vlasov a pokúšal sa upokojiť. Annabelle opustila penzión s dvoma kuframi a podľa všetkého smerovala na stanicu Victoria – čo znamená, že sa nevracia do rodného domu vo Fulhame. Niečo sa muselo stať, keď odišla tak narýchlo; veľmi sa obával, že stratila rozum a rozhodla sa nasledovať Caroline do Španielska.
To by bol teda vrchol, po všetkých tých pochabých nápadoch, pomyslel si nazlostene. Občianska vojna nie je miesto pre mladú ženu ako Annabelle – v podstate pre žiadnu mladú ženu – a mohol sa iba modliť, že príde včas, aby jej v tom zabránil.
Len čo taxík so škrípajúcimi brzdami zastavil pred stanicou, George v letku hodil peniaze vodičovi a už sa náhlil do staničnej haly. Nervózne sa zahľadel na tabuľu s vyznačenými odchodmi a príchodmi; všimol si, že vlak do prístavu práve odchádza.
Rozbehol sa na nástupište, no videl už len posledný vozeň, ako mizne na trati. „Dopsej matere,“ neudržal sa.
„Zmeškali ste, pane,“ skonštatoval nosič celkom zbytočne.
„To je mi jasné,“ zavrčal George.
„Ďalší odchádza až zajtra večer,“ dodal muž.
George sa horko-ťažko ovládol, aby nevybuchol. „Nevideli ste nastúpiť do vlaku peknú svetlovlasú mladú ženu? Nemohli ste ju prehliadnuť. Má tie najkrajšie fialkové oči na svete.“
„Po dvadsiatich rokoch na tejto stanici si toho veľa nevšímam. Nejaká pekná dievčina nastupovala do vozňa prvej triedy.“
George vedel, že taký luxus by si Annabelle nemohla dovoliť, a tak mužovi poďakoval a vrátil sa do staničnej haly v nerozumnej nádeji, že ju tam možno nájde. Napokon si priznal porážku a pobral sa do baru na dvojitú írsku whisky.
Uprene zízal na svoj odraz v zrkadlách za barom a jeho hnev i netrpezlivosť sa pozvoľna menili na bolestný pocit straty. Zamiloval sa do Annabelle od prvej chvíle, čo sa zahľadel do jej nádherných očí, a posledných päť rokov dúfal, že jedného dňa ju bude môcť požiadať o ruku. Uvedomoval si, že je málovravný a netrpezlivý, aj že pod maskou bezúhonného, dôveryhodného človeka, ktorý je hrdý na to, čím sa stal a čo dosiahol, sa skrýva nešťastne zamilovaný muž. Vždy mal problém prejavovať city a rozčuľovalo ho, že pripustil, aby sa mu Annabelle dostala tak hlboko pod kožu.
Odpil si z pohára a pocítil pálčivú bolesť, keď mu whisky stiekla dolu hrdlom. Neprekvapilo ho, že Annabelle jeho ponuku na sobáš odmietla, no čo jej to, doparoma, napadlo, takto zdupkať bez jediného slova vysvetlenia? Záleží jej vôbec na ňom?
Prázdny pohár položil na barový pult a odišiel. Nemal na výber, mohol len dúfať, že Annabelle dostane rozum a vráti sa k nemu. Neodvážil sa ani len pomyslieť na to, že by sa aj nemusela vrátiť.
