Získaj si jej priazeň je príbeh o manželstve z rozumu – vzťah medzi južanskou dámou a pekným Írom je plný napätia a vášne. Silná zápletka, nádherné prostredie, skvele vykreslené postavy a majestátne plnokrvníky robia z knihy nezabudnuteľný kúsok na jesenné večery.
Krásny dojímavý príbeh, ktorý sa rozhodne oplatí prečítať.
Ľúbostný román, ktorý si vás získa najmä svojimi hrdinami Cullen a Maggie. Budete hltať stránku za stránkou, aby ste zistili, či sa napokon do seba naozaj zamilujú.
Maggie Lindenová je talentovaná jazdkyňa, ktorej predsudky spoločnosti nedovoľujú pretekať. A tak si zaumieni, že jej kôň sa stane šampiónom. N jediný muž, ktorý jej v tom môže pomôcť, však prisahal, že s dostihmi už nikdy nebude mať nič spoločné…
Ír Cullen McGrath nedávno zanechal úspešný život v Anglicku, pretože sa zaplietol do dostihového škandálu, ktorý ho takmer zruinoval, a v Nashville hľadá nový začiatok. Dúfa, že si tam kúpi pozemok a začne farmárčiť. Od dostihov sa však chce držať čo najďalej. Začať odznova však nie je také ľahké, ako si myslel. Najmä potom, čo mu otec Maggie Lindenovej dá ponuku, ktorú by nemal prijať, no zároveň nedokáže odmietnuť.
Maggie si je istá, že jej kobyla Bourbon Belle má na to, aby zvíťazila v prvom ročníku dostihov Peyton Stakes, ktoré ponúkajú najväčšiu odmenu, akú kedy v Amerike vyplatili. Aby mala šancu dokázať to – a zároveň aby zachránil farmu Linden Downs pred dražbou – Maggin starnúci otec urobí výmenný obchod. Dohoda však zahŕňa malý, nepríjemný detail: Maggie sa musí vydať za muža, ktorého vôbec nepozná. Muža, akého by si sama nikdy nevybrala.
„Iba zriedkakedy sa mi do rúk dostane taká dobrá kniha, ako bola Získaj si jej priazeň od Tamery Alexanderovej,“ priznáva Colleen Cobleová, autorka románu Bez stopy. „Kniha plná historických detailov, dobre charakterizovaných postáv a napínavých zvratov. Ak by ste si tento rok mali prečítať iba jeden historický román, nech je to práve Získaj si jej priazeň. Bude vo vás doznievať ešte dlho po dočítaní poslednej strany.“
Tamera Alexanderová je úspešnou autorkou románov s majstrovsky vykreslenými postavami a dejom, ktorý vás donúti zamyslieť sa. Tamera získala viacero literárnych ocenení, vrátane Christy Award, RITA a Library Journal Award.
Začítajte sa do novinky Získaj si jej srdce:
KAPITOLA PRVÁ
Nashville, Tennessee
4. mája 1869
„Len pokojne,“ zašepkala Maggie a, pevne držiac koženú uzdu, pozerala nadol zo zrázu. Studený ranný vánok k nej dovial hluk divákov. Naklonila sa dopredu, aby pohladila kobylu na krku. „Počkaj,“ povedala nežne a vzduch zaiskril očakávaním. „Teraz to príde…“ Keď to hovorila, srdce sa jej rozbúšilo o čosi rýchlejšie.
Bourbon Belle zahrabla kopytom do zeme a Maggie cítila, že je kobyla čoraz netrpezlivejšia. Zaznel výstrel. Kone na dostihovej dráhe, vrátane Bourbon Belle, vyštartovali. Maggie obliala vlna vzrušenia.
Belle uháňala ako o život a Maggie jej dala voľnosť. Zviera úplne podľahlo inštinktu, ktorý prikazoval jediné: bežať.
Kobyline podkovy duneli po prašnej ceste a Maggie si predstavovala, že čosi také musel zažívať Willie, keď pretekal s Belle na dostihovej dráhe. Chlapec však vážil o polovicu menej ako Maggie, takže sa s Belle len tak vznášali. Očakávala, že to isté sa znova udeje na kvalifikačných pretekoch, ktoré sa majú konať koncom týždňa.
Budú to sotva dvojminútové preteky, iba jeden a štvrť míle. Maggino srdce bilo ako zvon a odrátavalo čas, kým Belle trielila po známom chodníčku a každým krokom ukrajovala z jeho dĺžky.
Prikrčila sa v sedle, presne ako to učila Williho, a cítila, ako jej vietor vyťahuje z vlasov sponky. Plnými dúškami si užívala slobodu, akú človeku môže priniesť iba jazda v konskom sedle. A hoci vedela, že pokoj, ktorý cíti, je iba chvíľkový, držala sa ho ako kliešť.
Belle sa hnala dolu svahom a Maggie ju poháňala. Vtom sa z lúky pod nimi ozval potlesk a Maggie videla víťazného žrebca prebehnúť cieľovou čiarou. Belle spomalila až vtedy, keď Maggie potiahla uzdu.
Zadychčaná Maggie vpustila do pľúc prenikavo sladkú vôňu trávy a poškrabkala Belle medzi ušami. „Išlo ti to výborne.“ Znova sa zhlboka nadýchla: „To ja som nás spomaľovala.“ Belle zaerdžala, akoby jej chcela dať za pravdu a Maggie sa usmiala.
Výhra z pretekov – ak Willie a Belle zvíťazia – sotva postačí na zaplatenie dane za Linden Downs, ale Maggie dúfala, že to bude dosť na to, aby sa daňový úrad načas uspokojil. Znova.
Belle vyhrala posledných päť pretekov – a keď vezmeme do úvahy počet dostihov naplánovaných na dráhe Burns Island, tak to znamená, že má na niekoľko mesiacov celkom spoľahlivý zdroj príjmov. Maggie však upínala všetku svoju nádej k prvým dostihom Peyton Stakes – ak sa Linden Downs dovtedy vôbec udrží – ktoré sa majú konať koncom jesene. Pôjde o celonárodné dostihy s najvyššou finančnou odmenou v dejinách a usporiadajú ich práve tu: na dráhe Burns Island v Nashville.
Všetky doterajšie výsledky nasvedčovali, že jej trojročná kobyla Bourbon Belle, ktorú vychovala od žriebätka, v dostihoch zvíťazí. Ibaže by sa objavil nejaký nepredvídaný súper.
A predsa jej mesiace, ktoré ich delili od pretekov, pripadali ako nezvládnuteľná prekážková dráha. Neznesie predstavu, že po toľkom úsilí majú prísť o svoj domov.
Maggie zoskočila zo sedla a privítala možnosť ponaťahovať si nohy a Belle dopriať pred návratom domov oddych. Po chvíli, keď nadšená vrava na dráhe pod ňou postupne utíchla, myšlienky na jej žalostnú situáciu sa vrátili.
Ako je možné, že k tomu došlo? Napriek tomu, že sa tak snažila? Odmietla sa však poddať zúfalým myšlienkam. Nevzdá sa, kým bude mať v pľúcach vzduch…
A džokeja, ktorý bude za ňu pretekať.
Podarí sa to. S Belle, aj s Linden Downs. Iná možnosť neprichádza do úvahy. Jej otec bol pre ňu útočiskom a pevnou vežou už dosť dlho; nastal čas, aby sa mu odvďačila.
Maggie zo zeme zdvihla kabelu, ktorú si tam už predtým odložila spolu so zbraňou. Kabelu vopchala do vaku na sedle a zbraň vsunula do puzdra, ktoré bolo k nemu priviazané. V jeden deň si zajazdila aj zastrieľala. Napadlo jej slovo blaženosť, hoci sa pre tieto aktivity takéto slovo zrejme nehodí.
Nasadla späť do sedla, popchla Belle smerom domov, no veľmi rýchlo spozorovala, že Belle nemá chuť klusať. Dokonca ani cválať. Kobyla chcela robiť iba to, čo jej išlo najlepšie.
A Maggie jej s radosťou vyhovela.
Cullen McGrath kľačal na brehu rieky Cumberland a civel do jej kalných vôd. Videl v nich však len tiene oceánu, ktorý zhltol celý jeho svet. Nepatril k ľuďom, ktorí by o sebe pochybovali… no odvtedy, čo pred rokom prvý raz vkročil premočenou čižmou na územie tejto krajiny, nad ním pochybnosti viackrát zvíťazili.
Rovnako nepríjemného spoločníka mu robili aj výčitky. Jedným si však bol istý…
„Svoj sľub dodržím,“ zašepkal do vlhkého ranného vzduchu, „nech by ma to stálo čokoľvek.“ Počujú nahlas vyslovené sľuby aj na onom svete? Dúfal, že áno. Aspoň v tej chvíli. Starý otec, ktorý mu často rozprával o takých veciach, ho o tom uistil.
Cullen, chlapče, iba blázni veria, že všetko končí smrťou. Svet, ktorý potom príde, je oveľa väčší. Ak chceš naplno prežiť tento život, musíš ho žiť vo svetle budúceho. Nezabudni, že si…
„Hej, ty tam! Kôň je už pripravený.“
Cullen bolestivo zvraštil tvár, keď jeho myšlienkam prudko zatiahli uzdu. Dedkov írsky prízvuk mu pokrýval spomienky ako hmla vresoviská. Ľudia mu v detstve hovorievali, že rozpráva ako dedko, ale až dnes si naplno vážil toto prirovnanie.
Narovnal sa, ale vo chvíli, keď sa chystal otočiť, tak si na lúke nachádzajúcej sa na opačnom brehu rieky všimol pohyb. Kôň a jazdec prefrčali okolo rýchlejšie ako blesk. Ale naozaj to bola…?
Prižmúril oči. Určite nie…
Vejúca sukňa – z takej diaľky sa nedalo povedať, či patrila dievčaťu alebo dospelej žene – však hovorila jasne. Jazdkyňa sa na koni niesla s takou slobodou a vášňou, že v ňom vyvolala smutné spomienky. A jazdila obkročmo. Pousmial sa. Takého rýchleho a elegantného koňa nevidel odvtedy, čo pozoroval Bonnie Scotland v…
„Hej, chlapče, počuješ?“
Chlapče? Cullen sa energicky otočil k mužovi mohutnému ako strom, ktorý držal v ruke uzdu.
Nebol to kováč, majiteľ nájomnej stajne, ktorý jeho ponuku prijal s nevôľou (ak sa tak dala vysvetliť jeho neochota potriasť mu rukou). Cullen si tohto muža pamätal. Bol od neho o pár rokov mladší a pôsobil nadutým dojmom. Vošiel krátko potom, čo kováč pristal na dohodu, a zobďaleč ich pozoroval.
Cullen podišiel k mužovi, z ktorého cítil pohŕdanie. Kedysi by za taký krivý pohľad neváhal aj uštedriť ranu. Pochyboval však o tom, že by tohto statného chlapa zdolal úderom – aj keby mieril akokoľvek presne.
Keďže postavou a silou by sa mu vyrovnal, poriadna rana by mužom aspoň trochu otriasla. A keď vzal do úvahy hnev, ktorý sa v ňom za posledných pár mesiacov nahromadil, tak by mu dobre padlo, keby ho zrazil z nôh. Aspoň by sa prestal naňho tak hlúpo uškŕňať.
Potreboval však to, kvôli čomu sem prišiel, preto nepodľahol starým inštinktom, ale pozrel chlapovi priamo do očí. Z vrecka na košeli vytiahol balíček bankoviek a spočítal ich. Rád by dodal aj nejakú prívetivú vetu, ale niekoľko mesiacov práce v brooklynskom prístave ho pripravilo o všetku zdvorilosť, ktorú v sebe mal.
Natrčil ruku s bankovkami.
Muž pokrútil hlavou: „Tento kôň je hoden dve stovky.“
Cullen si ho premeral: „Zaplatím iba stopäťdesiat. Tak sme sa pred hodinou dohodli s kováčom.“
Mužovi potemnel zrak. „Dixon zmenil názor. Asi sa rozhodol, že ho za takú sumu nepredá. Aspoň nie tebe.“
Kútikom oka postrehol, že ich kováč sleduje zvnútra a rýchlo si zrátal dve a dve.
Zatiaľ strávil v Nashville iba dva dni, no už sa presvedčil, že väčšina Južanov nemá pre jeho krajanov milého slova. A keby mu to aj nejakým zázrakom uniklo, dozvedel by sa to z tabuliek s nápisom „PRIJMEME POMOCNÍKA, ÍROV NEBERIEME!“, ktoré viseli takmer v každom obchode.
Mal dojem, že príbehy o pohostinnosti Američanov, ktoré počul doma v Írsku, neboli celkom pravdivé. Ale toto je Nový svet a navyše slobodný – má právo byť tu. A prešiel až príliš dlhú cestu na to, aby sa teraz otočil.
Cullen pozrel na peniaze, potom na muža. „Ak je to tak, môžeš Dixonovi povedať, že z obchodu nič nebude.“
„Aj tak mu je to jedno.“
Cullen predstieral prekvapenie. „Keď mi potriasol rukou, nemal som dojem, že by mu to bolo jedno.“ S námahou odvrátil pohľad od majestátneho zvieraťa, kvôli ktorému dva dni prečesával všetky nashvillské nájomné stajne. Bol to pekný peršeron, akých videl niekoľko, no ani jeden sa nevyrovnal tomuto. Čiernemu, takmer dvojmetrovému žrebcovi s bystrými očami, ktoré prezrádzali inteligentnú myseľ. S takým zvieraťom sa mu podarí splniť si sen. Aspoň v to dúfal.
„Ale možno,“ pokračoval Cullen, aby zistil, kam až môže zájsť, „podanie ruky pre vás Južanov nič neznamená.“
„Ba znamená, ale nemáme radi, keď nás chce niekto podviesť.“
„Podviesť?“ Cullen sa ostro zasmial. „To je dosť hrubé slovo, priateľu. Najmä, keď si to ty, kto porušuje dohodu.“
„Ja nie som tvoj priateľ a žiadnu dohodu sme nemali. S tebou nie. S takými, ako si ty, neobchodujem.“
Cullen sa znova nazlostil. „Koho si tým myslel?“
Muž posmešne zdvihol kútik. „Podľa mňa ste takí istí ako negri, len trošku svetlejší. Oni len klamali, kradli, brali si to, čo chceli, no dali sme im príučku. A aj vás dáme do laty.“
„Ako negri, hovoríš?“ Cullen si vzdychol a peniaze bezpečne zastrčil späť do vrecka. „Takže okrem toho, že si slepý ako patrón, si ešte aj hlúpy ako poleno? Alebo si skutočne myslíš, že to, kto je čo zač, môžeš určiť podľa farby zadku?“
Cullenovi sa podarilo vyhnúť prvému úderu – a tiež kopytu vystrašeného peršerona. Druhá rana mu zasiahla žalúdok ako ťažká nákova a vyrazila mu dych. Podobné údery rozdával aj jeho starší brat Ethan, ale jeho pravý hák mal dvojnásobnú silu.
Zadychčaný Cullen, ktorý sa ešte stále držal na nohách, mieril presne – Ethan by bol naňho hrdý. Muž sa zatackal a po brade sa mu spustil pramienok krvi. Zažmurkal, akoby ho neomráčil iba samotný úder, ale aj jeho pôvodca.
Okoloidúci, medzi nimi aj deti, začali spomaľovať, aby ich pozorovali. Malé dievčatko na nich vystrašene vyvaľovalo oči. Cullenovi ruka ešte brnela od nárazu, preto využil príležitosť bitku ukončiť… a tým vliať tomu neohrabancovi do hlavy trochu rozumu.
Rýchly pravý hák – presne ako ho učil Ethan – a chlap ako dub padol s dunením na zem.
Cullen si všimol, že kováč zaliezol hlbšie do tieňa. „Nemám chuť hádať sa s tebou, Dixon,“ zvolal Cullen, naťahujúc si dlaň. „Chcem však toho koňa. A za cenu, na akej sme sa dohodli. Muža predsa robí slovo. Ak tvoje slovo nemá cenu,“ povedal viac pre seba ako pre kováča, „potom nemáš nič.“ Zhlboka sa nadýchol a podľa pichania v boku mu bolo jasné, že sa zajtra ráno dostaví silná bolesť. Znova sa za ním obzrel: „Tak čo, vyjdeš von, alebo mám ísť za tebou?“
Kováč, nízky zavalitý muž, vybehol von prekvapivo rýchlo. „Nebol to môj nápad, McGrath. To…“ Koktajúc pozrel na svojho priateľa, ktorý tam stál ako soľný stĺp. „To ti musí byť jasné.“
„Jasné je mi iba to, že sme si potriasli rukami.“ Cullen znova vytiahol z vrecka balíček bankoviek. „A to pre mňa znamená, že sme sa zjednali na cene. Čo mi na to povieš?“
Dixon váhal. Pohľadom zablúdil najprv k priateľovi, potom sa porozhliadol po ulici.
Nakoniec schmatol peniaze a napchal si ich do vrecka špinavej zástery. „Kôň je tvoj, ale už ťa tu nechcem vidieť.“ Druhý raz pozrel Cullenovi ponad plece. „Už nikdy ti nič nepredám.“
Cullen mrkol poza plece, aby zistil, čo kováča tak zaujalo, ale nevšimol si nič zvláštne. Dokonca sa rozpŕchla aj hŕstka zvedavých okoloidúcich. „A prečo mi už nikdy nič nepredáš, Dixon? Vari ti moje peniaze smrdia?“
„O peniaze nejde.“
„Ak nie, tak prečo…“
„Pretože, keď si si kúpil takého koňa,“ kováč ukázal na peršerona a v jeho hlase bolo počuť sklamanie, „znamená to, že tu chceš zostať. Možno tu zostaneš a založíš si farmu.“
„No a?“ Cullen pokrčil plecami. „Čo ak to urobím? To je predsa moja vec.“
Dixon odvrkol a pozrel naňho: „Tak to sa mýliš. Si na Juhu, chlapče. Tu nie je nič iba tvoja vec. To platí najmä o takých, ako si ty. Vezmi si už toho koňa a zmizni, kým si to nerozmyslím. A keby sa ťa niekto spýtal,“ Dixon podišiel pomôcť priateľovi, ktorý konečne prišiel k sebe, „tak si ho nekúpil odo mňa.“
Mužovo varovanie sa Cullenovi nepáčilo a pri predstave, ako asi bude ďalej obchodovať v tomto meste, jeho chuť ešte väčšmi zhorkla. Keďže ho život naučil dôležitosti správneho načasovania – či už pri fyzických konfliktoch, či v iných situáciách – tak spravil to, o čo ho muž žiadal: vzal peršerona za uzdu a odišiel. Vyžadovalo si to trochu úsilia a nútenia, preto na zoznam žrebcových vlastností pribudlo aj slovo tvrdohlavý.
Vybral sa k obchodu so sedlami, okolo ktorého pred chvíľou prechádzal, s nádejou, že jeho majiteľ bude menej zaujatý než ostatní.
Podobnú nádej v sebe živil aj v otázke nákupu pôdy. Doterajšie skúsenosti však silu jeho nádeje podkopali. Každý farmár, ktorý ponúkal pôdu na predaj, ho odbil rovnakou odpoveďou: „S Írmi nejednáme.“ Cullen sa však nedal odradiť. Nemal inú možnosť.
Napriek veľkému odhodlaniu nič nevybavil a dvakrát mu dokonca hrozili puškou za to, že vstúpil na súkromný pozemok. Sklamane si vzdychol.
Vo vrecku mal rovnaké peniaze ako oni, ale tie jeho očividne neboli dosť dobré. Jediným šťastím bolo, že nepotreboval úver. Žiadna banka by nepožičala „takému ako on“, ako povedal Dixon. Cullen mal dosť peňazí na to, aby si kúpil niektorú z menších fariem ponúkaných v novinách – len keby bol niekto ochotný rokovať s ním.
Viacero z nich by mali o dva týždne ponúknuť v dražbe, ale počas včerajšej návštevy na súde dostal na otázku, či by prijali aj jeho ponuku, rýchlu odpoveď. Nie, bude musieť nájsť človeka, ktorý s ním bude rokovať zoči-voči. A to v tejto chvíli vyzeralo takmer nemožné.
Ale možno sa niektorý zo zúfalých vlastníkov – ktorých majetok sa má predať na dražbe – nechá presvedčiť a prijme jeho ponuku, aj keby bola nižšia, ako pôvodne žiadal.
Cullen spomalil. Z diaľky k nemu doľahol nadšený krik a zvuk, ktorý by si nikdy, ale nikdy nepomýlil… Rytmické dunenie konských kopýt.
Oči akoby mu riadila neznáma sila: prebehol nimi až na koniec ulice k lúke. Nad vstupom visel niekoľkometrový transparent, ktorý v ňom prebudil staré spomienky. Zostal stáť na slnkom vysušenej ceste ako obarený.
DOSTIHOVÁ DRÁHA BURNS ISLAND, stálo na transparente. Pod tým bolo menšími písmenami napísané: Nashvillský spolok chovateľov plnokrvníkov.
Len čo si to prečítal, chcel sa otočiť a odísť, ale chuť známeho ho vábila prísť bližšie. Mal však dostatok rozumu a okrem toho, už dávno sa rozhodol utiecť. Preto odišiel z Anglicka z Ameriky. Aby začal odznova.
V mysli sa mu ozvala otázka, ktorá nebola ani nová, ani príjemná. Kiežby na ňu poznal odpoveď! Bolo to, čo sa stalo počas plavby cez Atlantik, trestom za to, čo urobil – a neurobil – v Londýne? Vari ho za to Všemohúci potrestal?
Ak áno, Boh je ešte krutejší, ako si predstavoval. Azda nebesá nevidia, že nemal inú možnosť?
Cullen tuho zovrel uzdu. Keby bol povedal pravdu, aj tak by sa nič nezmenilo. Ľudia si vtedy urobili vlastný názor – rovnako ako v tomto meste – ešte skôr, než stihol otvoriť ústa.
Nikdy sa nehanbil za svoj pôvod a nebude sa hanbiť ani teraz. Hanbil sa však za to, že toľké roky veril v dobrotu Boha Otca, o ktorej mu dedko často rozprával. Zdá sa, že Boh Otec je rovnaký ako jeho vlastný otec, a nie spravodlivý a láskavý Pán, ktorému jeho dedko Ian slúžil s takou oddanosťou a láskou.
Pokriky prešli v hlasný rev a v Cullenovi sa ozval starý smäd, ktorý sa dožadoval uhasenia. Tá časť jeho života je však už dávno preč. A s ním aj jeho drahá Moira a ich drobunká Katie…
V hrdle pocítil ostré pichanie.
Keby v ten deň mohol dať za nich svoj život, bol by to urobil. S námahou preglgol. Boh však jeho prosby nevypočul. Ani nadránom, ani v noci, keď vzácny život, ktorý zvieral v náručí, odletel do večnosti, aby utešoval svoju mamičku. Cullen s krvácajúcim srdcom prosil nebesá o pomoc, ale Boh ho ignoroval.
Zdalo sa mu, že na omši už nebol celé roky. Počas prvých dní, ktoré strávil v Brooklyne, natrafil na kostol, počul známe modlitby a vošiel dnu. Akýsi hlas vo vnútri mu však našepkával, že to bude zbytočné. Sadol si do lavice a civel na nejasnú podobu ukrižovaného Krista a znova prosil – nie, žobronil – Boha, aby mu povedal prečo. Aby mu ukázal, kam má ísť a čo robiť.
Odpoveď v podobe tichého šelestu, aký počul prorok Eliáš, však neprišla. Nebo sa ani neunúvalo čosi mu pošepnúť. Preto odišiel a zaprisahal sa, že sa tam už nikdy nevráti. Chce Všemohúci mlčať? V poriadku. Bude mu to opätovať.
Peršeron vedľa neho začal prešľapovať a zahrabol kopytom.
„Len pokojne,“ zašepkal Cullen a poškrabkal ho po hlave. Ak sa má usadiť v tomto meste, alebo v ktoromkoľvek inom, je to len v jeho rukách. Minulosť musí navždy pochovať.
Je však oceán dosť široký na to, aby ukryl ťarchu jeho hriechov? Najmä ak bo jeden z mužov, ktorým Ethan ublížil, Američan? Cullen sa dopočul, že sa o tom škandále písalo aj v amerických denníkoch. Niet sa čomu čudovať, keď bol do toho zapletený taký kôň… a toho Američana to stálo nemalé peniaze.
Cullen si vzdychol a pľúca si naplnil čerstvým vzduchom.
Nočné mory, ktoré ho kedysi prenasledovali – a ktoré určite dodnes trápia aj Ethana, nech už žije kdekoľvek – sa zrejme unavili a vzdali sa. Ak by Cullenovi znova prišli na stopu, tak by ho bezpochyby zožrali zaživa a zostal by po ňom iba prach.
Keďže odhodlanie utiecť mal v sebe hlboko vryté, otočil sa a vybral sa k obchodu so sedlami. Podarilo sa mu dostať ďaleko od vplyvu Londýnskeho spolku chovateľov plnokrvníkov – a tak to musí zostať. A nielen to, musí sa držať čo najďalej od dostihových koní a dráh.
Vedel, ako sa mu to podarí: zašije sa na nejakej tichej farme na okraji mesta. Bude tam žiť sám, ďaleko od sveta. Presne po tom túži… a možno potom konečne nájde pokoj, ktorý tak potrebuje.
V sedlárstve si vybral pekne opracované, ale jednoduché sedlo. Boli tam aj krajšie zdobené kusy, ale podľa neho im chýbalo zručné opracovanie. Do oka mu padlo jedno krásne sedlo a hneď mu bolo jasné, čo by si kúpil Ethan, keby tam s ním teraz bol.
Podišiel k pultu a kývnutím hlavy pozdravil mladú ženu, ktorá ho pozorne sledovala.
„Dobrý deň, pane,“ povedala jemne a darovala mu žiarivý úsmev. „Nepotrebujete ešte niečo?“
Cullen si prezrel svoju výbavu, ale ignoroval pozvánku v jej hlase. „Myslím, že mám všetko, čo potrebujem,“ potriasol hlavou. „Ale ďakujem Vám.“
Žene sa z očí vytratili iskierky, ako keď prievan sfúkne sviecu. Pozrela sa naňho, akoby mu narástla druhá hlava (očividne menej príťažlivá ako tá prvá). A keď mu mlčky podávala potvrdenie o zaplatení, Cullen si spomenul na istú anglickú krčmu, ktorú raz navštívil s Ethanom. Aj tam sa k nim slúžka zachovala rovnako.
Cullen, ty sopliak! Ethan so smiechom zdvihol pohár piva. Keby si sa podal na otca ako ja a mal na hlave to, podľa čoho spoznajú každého Íra, nebolo by sa to stalo. Ale takto – Ethan si nahlas odgrgol – sa môžeš poďakovať našej matke, Boh jej daj večnú slávu, za zelené oči a tmavé vlasy, ktoré tak priťahujú ženy… až kým neotvoríš ústa! Potom nasledovala ďalšia salva chrapľavého smiechu.
Cullen sa pri tej spomienke pousmial. Južanské ženy majú očividne rovnaký pohľad na Írov ako anglické slúžky. Ethan si ho neraz nemilosrdne doberal za to, že nevyzerá ako Ír. Nebyť tmavých vlasov, on a Ethan by boli na nerozoznanie. Áno, Ethan bol trochu silnejší, ale nikdy by nezapreli, že sú bratia.
O pol hodiny neskôr mal už koňa takmer osedlaného a chystal sa vyraziť, keď vtom vycítil, že za ním niekto stojí. Vedel, kto to je. Kiežby súboj dokončil ešte vtedy, keď mal výhodu! Otočil sa, pripravený zaútočiť.
Zarazene však zistil, že za ním stojí niekto celkom iný.
