Tanečník vo vetre

Iris Johansen

Tanečník vo vetre

V originále: The Wind Dancer

Vydal: Wist 1995. – 390 s. – (Edícia: Camea; Zv. 8)

Anotácia:

Renesančná Itália je známa ako krajina, v ktorej nebola núdza o intrigy a úklady. Svojou rafinovanosťou sa nezriedka vyrovnali dielam renesančných staviteľov, tvorcov monumentálnych katedrál, ktoré obdivujeme dodnes…
O dôležitých politických záležitostiach sa často rozhodovalo
v spálňach krásnych žien. Spod"drahého zamatu a brokátu
"sa neraz vynorila ruka s vražednou čepeľou dýky.
Z času na čas sa stávalo, že do skvelého portského vína zákerný travič namiešal jed…
Hrdinka románu "Tanečník vo vetre", mladučká, skromná, ale pritom hrdá otrokyňa Sancia, zvádza dramatický zápas o svoju slobodu so vznešeným pánom Lionellom Andreasom. Lion kúpil Sanciu ako šikovnú zlodejku vo Florencii, aby mu pomohla získať späť Tanečníka vo vetre, tajomnú, legendami opradenú sošku Pegasa, ktorá bola Kto raz vstúpi do vzrušujúceho sveta lásky a nenávisti ovplyvňujúceho osud Sancie a Lionella, kto nazrie do ich sŕdc, ten sa s nimi nedokáže len tak ľahko rozlúčiť. Upútajú ho rovnako, ako sa to stalo už miliónom čitateľov románov Iris Johansen na celom svete…
"Tanečník vo vetre" je prvý z románov Iris Johansen, ktoré pre Vás chystá vydavateľstvo WIST.

Tak som sa rozhodla si po rokoch po x-krát prečítať tento klenot od Johansenovej, verím že každý kto tanečníka čítal súhlasí, že je to jedna z najlepších kníh od Johansenovej, a pre nás čo hltáme tieto knihy patrí na vrchol čitateľského rebríčka. Príbeh vás vtiahne do deja, zrazu sa ocitáte v renesančnom Taliansku a okolo Vás sa to hemží intrigami ale i láskou a vášňou a to nielen medzi mužom a ženou ale i vášňou pre umenie a krásu.

Sancia však dômyselným trikom svoju krásu maskuje, a tak Lion ostáva neskutočne prekvapený koho to vlastne kúpil. Ich vzťah je búrlivý a krásny, ale i veľmi smutný….

Verím, že po prečítaní tohto príspevku oprášite túto skvelú knihu zo svojej poličky, alebo pobežíte do knižnice, aby ste sa dozvedeli ako to vlastne s tou Sanciou a Lionom bolo

POSTAVY, KTORÝCH OSUD JE SPOJENÝ S NEOBVYKLOU SOŠKOU PEGASA:
LIONELLO ANDREAS – vládca Mandary a staviteľ korábov, ktorého rodinná tradícia zaväzuje strážiť Tanečníka vo vetre. Bojuje proti zákernému Damarimu, ktorý ohrozuje jeho blízkych. Lio-nellovou jedinou slabosťou je láska ku krásnej Sancii.
SANCIA – otrokyňa túžiaca po slobode a nezávislosti, ktorá sa dokáže brániť proti drsnému svetu vdaka svojej inteligencii a šikovnosti. Pevnou vôľou prekoná ponižovanie, dokonca aj mučenie, ale podľahne sile lásky.
CATERINA ANDREASOVÁ – Lionellova matka. Hrdá a smelá žena, ktorá si vie poradiť aj pri obliehaní Mandary. Ale iba ten, kto videl, s akou láskou pestuje ruže vo svojej záhrade, pochopí, že v jej hrudi nebije chladné povýšenecké srdce.
LORENZO VASARO – rafinovaný travič a zabijak, ironický posmeškár, ktorý je však hlboko oddaný rodu Andreasovcov. Táto oddanosť ho privedie na pokraj smrti…
MARCO ANDREAS – Lionellov brat, citlivý, umelecky založený mladý muž, ktorý je protikladom svojho impulzívneho brata. Marco horí čistou láskou k žene, o ktorej vie, že mu nikdy nebude patriť.
FRANCISCO DAMARI – mocichtivý zvrhlík, posadnutý nenávisťou voči rodu Andreasovcov. Jeho povaha je temná a nevypočitateľná ako chodby labyrintu, v ktorom týra svoje obete. Kuje pikle spolu s bezohľadným Cesarem Borgiom, aby za každú cenu získal Tanečníka vo vetre.
GUIDO CAPRINO – pasák, ktorý ponúkne Lionellovi Sanciu ako šikovnú zlodejku. Spolu so ziskuchtivou Giuliou pripravia Sancii a Lionellovi nejednu trpkú chvíľu.

Pre navnadenie malá ukážka z knihy

3. marec 1503 Florencia, Itália
Zlodejka! Zlodejka! Chyťte ju! Okradla ma!"
Sancia sa horko-ťažko predrala cez dav ľudí na Mer-cato Vecchio, prebehla okolo kostola a utekala dolu ulicou. Preskočila bielo-hnedého vyciveného túlavého psa, ktorý žral zvyšky jedla. Vyhrabával ich spomedzi smetí, povaľujúcich sa na dlažbe. Vrtko sa prešmyk-la popod vystreté rameno obuvníka v koženej zástere, ktorý ju chcel zastaviť. Podarilo sa mu však zachytiť hrubý vlniak, ktorý mala na hlave. Prudkým trhnutím sa vyslobodila a pokračovala v zúfalom úteku.
Kupec, ktorý ju prenasledoval, bol síce tučný, ale napriek tomu sa vzdialenosť medzi nimi stále zmenšovala. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude.
Chytia ju…
Odseknú jej ruky až po zápästia…
Alebo ju uväznia v Stinche. A tam ju zožerú potkany.
V ľavom boku pocítila ostrú, prenikavú bolesť. Kolika. Nadaľej však bežala, ako len vládala.
Čo bude s chudákom malým Pierom? preblesklo jej mysľou. Elizabet a Bartolomeo sú starší a voľajako si pomôžu. Ale Piero má iba šesť rokov a takému malému dieťaťu hrozí nejedno nebezpečenstvo, keď sa oňho nebude
nikto starať… „Chyťte ju! Tá pobehlica mi ukradla mešec." Zdalo sa, že mužov krik znie čoraz bližšie. Ako len mohol tak rýchlo bežať s takým veľkým brušiskom? Takmer sa potkla o drevené tácky plné rýb, keď zabočila do Canto di Vaccherec-cio. Vzápätí sa vrhla do úzkej uličky medzi zlatníctvom a malou apatiekou. Konečne! Na mesto padal súmrak, ale hustol len pomaly, zato v tejto úzkej uličke už vládla takmer tma. V prítmí na zemi pri stene nízkych domkov zbadala desiatky malých, bystrých a striehnucich očí. Potkany. Húfy potkanov! Zastala. Striasla sa od hnusu.
Pod tenkými podošvami topánok cítila odpadky, ktoré sa povaľovali na zemi. Odhadzovali ich sem majitelia okolitých krá-mikov. Kým na nich potkany hodujú, nemusí z nich mať strach. V uličke bol neznesiteľný zápach z hnijúcich zvyškov jedál. Namáhavo prehltla, usilujúc sa zahnať nutkanie na vracanie. Prišlo jej zle od zápachu i od hrôzy, ktorú prežívala. „Kam mohla ujsť?"
Zadychčaný hlas kupca doliehal teraz už z väčšej vzdialenosti. Vari sa jej únikom do tejto špinavej uličky podarilo striasť prenasledovateľa? Pritisla sa chrbtom k stene ponorenej do tmy. Pod dlaňami cítila kamenné murivo zlatníckeho obchodu. Sťažka, takmer bolestivo, lapala po dychu. Naozaj ju ten muž nemôže počuť? Pokúšala sa zatajiť dych, ale nedokázala to. Cristo, čo ak ju
počuť, ako dychčí?!
Cez vlnenú látku cítila studený vlhký múr, ktorý ju chladil na chrbte. Mala pocit, že jej svaly stuhli a krv v žilách prestala kolovať. Dlaňami zreteľne vnímala nerovnosti a drsnosť múru. Bol to taký príjemný pocit. Dio, aký je to príjemný pocit, keď má človek možnosť dotýkať sa vecí. Ako by len. mohla žiť bez rúk? Čo by si bez nich počala? Ako by mohli prežiť jej chránenci, ktorí sú na ňu odkázaní?
„Hybaj sem, ty hlúpe nemehlo!"
Stuhla hrôzou. Potom si však uvedomila, že ten hlas nepatrí tučnému kupcovi, ktorého okradla. Bol to hlas človeka, ktorého poznala až príliš dobre. V srdci jej svitla nádej. Bočné dvere apa-tieky sa otvorili a v nich sa objavila štíhla, elegantne oblečená Caprinova silueta.
Bleskové prebehla niekoľko metrov dopredu. Na prahu vchodu do apatieky zakopla a len-len že nespadla. Pohľad jej okamžite padol na majiteľa, ktorý sedel za pultom v prednej časti miestnosti. Ten sa však tváril, že ju vôbec nevidí.
„Nemusíš sa ho báť," posmeľoval ju Caprino. „Tiež pracuje pre mňa."
Mieša pre teba jed, ty diabol, preblesklo jej hlavou a na tele jej naskočili zimomriavky. Jed alebo ten biely prášok, ktorý dávaš tým svojim neviestkam.
Caprino zabuchol za ňou dvere a vystrel ruku. „Daj mi ten mešec."
Strčila ruku pod vlniak, vybrala ukryté vrecko z mäkkej kože a položila ho do natečenej Caprinovej dlane. Oprela sa plecami o dvere. Kolená sa jej triasli, takže sa ledva držala na nohách.
„Poriadne si to sfušovala," karhal ju Caprino. „Mal som ťa nechať, aby ťa chytil. Nabudúce tak jednoducho urobím."
Musela počkať, kým sa jej podarí nadýchnuť a až potom odpovedala. „Už to nikdy viac neurobím."
„Ale urobíš," odsekol mrazivo. „Teraz máš strach, ale ten ťa rýchlo prejde. Zabudneš na strach a budeš myslieť len na peniaze, za ktoré sa dá kúpiť chlieb. Aj keď si to dnes zbabrala, doteraz ti to šlo celkom dobre. Som presvedčený, že ďalšie záťahy zvládneš lepšie."
„Nájdem si iný zdroj obživy." Odhodlane si dala ruky v bok. „Musí existovať predsa aj nejaký iný spôsob, ako sa dá prísť k peniazom."
„Keď si za mnou prišla po prvý raz, nehovorila si takto." Caprino otvoril dvere. „Už na teba nemám čas. Musím niečo vybaviť s Giuliou. Počkaj tu ešte zopár minút a potom sa vráť k Giovannimu." Nato sa za ním zavreli dvere.
Smutne si uvedomila, že nedostala od Caprina podiel na koristi, ktorý jej podľa dohody patril. Ale čo iné mohla od neho vlastne čakať? Vedela predsa, aký je. Ak sa mu naskytne príležitosť, ulakomí sa aj na ten najmenší obnos peňazí.

Kniha má voľné pokračovanie  z obdobia Francúzskej revolúcie  Víchrica 1,2

                                   zo súčasnosti V zajatí nádejí 1,2

Spracovala LENKA