Ak patríte aj vy k fanúšikom Harriet, určite si nedajte ujsť jej nový príbeh.
Tentoraz to má namierené rovno do Tokia, a to znie ako skvelá dovolenka! Aj napriek tomu, že tam musí vziať svoju mierne strelenú starú mamu Bunty alebo že by tam nedajbože natrafila na bývalého frajera, ktorým je zhodou okolností superúžasný model Nick…
Dievča, vitaj späť! ♡
Harriet Mannersová je opäť tu. A navyše je celkom iná. Už to nie je šprtka, teraz sa z nej stala očarujúca, obľúbená a coolová baba, ktorá žije vo svete módy. Je z nej modelka, ale napodiv, cíti sa menej populárna a ešte trápnejšia ako v čase, keď bola obyčajnou pehavou ryšaňou s okuliarmi na nose.
No ponuka modelingovej agentúry ísť v lete na fotenie do Japonska, to znie ako skvelá dovolenka! Aj napriek tomu, že tam musí vziať svoju mierne strelenú starú mamu Bunty alebo že by tam nedajbože natrafila na bývalého frajera, ktorým je zhodou okolností superúžasný model Nick.
Harriet sa však nikto nechystá zničiť senzačné dobrodružstvo v Tokiu, na to si vystačí aj sama…
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta Lucia Vráblicová:
Holly Smalová je britská spisovateľka. V pätnástich ju nečakane objavila známa londýnska modelingová agentúra, a tak ďalšie dva roky strávila padaním na móle, červenaním sa a ničením všetkého, čo sa už nedalo nahradiť.
Keď vyštudovala anglickú literatúru na univerzite v Bristole, pričom sa špecializovala na Shakespearove diela, skončila s modelingom a vydala sa na spisovateľskú dráhu. Vystriedala viacero profesií, vyučovala angličtinu v Japonsku a veľa cestovala.
Humorná viacdielna fikcia Geek Girl, ktorá sleduje život Harriet Mannersovej, mala mimoriadne priaznivý ohlas a v roku 2013 sa na rebríčku debutovej literatúry pre dospievajúcu mládež vo Veľkej Británii dlho držala na prvej priečke. V roku 2014 kniha získala Waterstones Children’s Book Prize. Sériu preložili do 26 svetových jazykov.
V slovenčine vyšla po prvej knihe Šprtka druhá s názvom Modelka.
Prečítajte si úryvok z novinky Modelka:
Volám sa Harriet Mannersová a som modelka. Viem to, lebo:
1. Je pondelok ráno a ja mám oblečenú zlatú baletnú sukňu, zlaté sako, zlaté baleríny a zlaté náušnice. Tvár mi natreli zlatou farbou a hlavu obmotali dlhým zlatým drôtom. V pondelok sa zvyčajne obliekam celkom inak.
2. Mám osobného strážcu. Moje náušnice sú také drahé, že mi po každej návšteve toalety kontroluje uši, aby sa uistil, že som ich nespláchla.
3. Celé dve hodiny sa nesmiem usmievať.
4. Len čo si odhryznem zo šišky, aby som nabrala silu, všetci zalapajú po dychu, akoby som sa zohla a oblízala podlahu.
5. Stojí predo mnou chlapík s obrovským fotoaparátom, stále opakuje: „Hej, modelka!“ a lúska na mňa prstami.
Je tu aj zopár ďalších drobností – mám našpúlené ústa a každých päť sekúnd spravím takmer nebadaný robotický pohyb –, ale to ešte nič neznamená. Tatko to robí zakaždým, keď v telke beží reklama na autá.
Skutočný dôvod, prečo viem, že som modelka, je tento:
6. Stala sa zo mňa pôvabná, elegantná, štýlová bytosť.
Dalo by sa povedať, že som od nášho posledného stretnutia dosť vyrástla.
Dospela. Rozkvitla.
Nie doslovne. Za posledný polrok, ba i rok som sa z fyzickej stránky vôbec nezmenila. Pokiaľ ide o ženské krivky, puberta si vzala príklad z našej basketbalovej kapitánky – necháva si ma na samý koniec.
Nie, hovorím o metaforickom raste. Jedného dňa som sa zobudila a zrazu BUM! – móda a ja sme boli jedno telo, jedna duša. Spolupracujeme a navzájom si pomáhame, presne ako krokodíl a krokodíliar žltobruchý, ten vtáčik, čo mu vlezie do tlamy a vyzobe zo zubov kúsky mäsa. Pravdaže, v oveľa úchvatnejšom a hygienickejšom zmysle slova.
Poviem vám pravdu: zmenila som sa. Šprtka je dávna minulosť, nahradila ju celkom iná osoba. Očarujúca. Obľúbená. Coolová.
Nová Harriet Mannersová.
2
Asi tak. Odkedy žijem v synergii so svetom módy, všetky fotenia prebiehajú hladko a sústredene.
„Dobre, modelka,“ ozve sa fotograf menom Aiden, „čo máme dnes na mysli?“
(Vidíte to? Čo máme na mysli: v podstate sa delím o mozog s módou.)
„Niečo záhadné,“ odvetím. „Tajomné. Nevysvetliteľné.“
„A prečo práve to?“
„Lebo sa to píše na škatuľke parfumu.“
„Presne tak. Chcel by som vidieť zmes Garbo a Grablovej, Hepburnovej a Hayworthovej, Bacallovej a Bardotovej, ale najlepšie bude, keď si predstavíš súťažiacu z televíznej šou a predvedieš pravý opak.“
„Jasné,“ pritakám, pomrvím sa a natočím nohu, aby podrážka smerovala ku mne. Vzápätí sa k nej elegantne nakloním. Záhadná. Nadvihnem okraj saka, takže pripomína motýlie krídlo, a zvesím hlavu. Tajomná. Napokon prehnem chrbát, vystrčím ruku a uprene sa zahľadím na lakeť. Nevysvetliteľná.
„Výborne.“ Aiden zdvihne zrak od foťáka. „Yuka Ito mala pravdu. Vymýšľaš čudné polohy, ale funguje to. Ten prevratný výraz. Veľmi moderné.“
Čo som vám vravela? Spolupracujem s módou: lietam jej do tlamy a ona sa ma viac nepokúša zožrať.
„Teraz vystrč lakeť do opačnej strany.“ Fotograf si kvokne, upraví uzávierku objektívu a pozrie na mňa. „Smerom k foťáku.“
Moje nervy.
„Viete,“ vyhŕknem bez pohybu, „záhadná, tajomná a nevysvetliteľná sú vlastne synonymá. Keby si Yuka vybrala len jedno, ušetrila by kopu miesta.“
„Proste pohni rukou.“
„Hm… zvážila aj slovo ,mätúca‘? Námorníkov kedysi miatol vietor, čo fúkal zo všetkých strán. Na parfum sa to celkom hodí, nemyslíte?“
Aiden si prstami stisne koreň nosa. „Pravdaže. Čo keby si mi ukázala podrážku? Na fotke by vytvorila krásny kontrast.“
Odkašlem si a v duchu zúrivo premýšľam. „Hm… ale čo Saudská Arábia, Čína a Thajsko? Ukazovať podrážky je v týchto krajinách veľmi nezdvorilé…“ Splašene sa poobzerám po miestnosti. „Nechceme si ich znepriateliť, všakže?“
Vtom sa mi Aiden zahľadí na rukáv.
Len to nie. Nie, nie, nie.
„Čo to tam máš?“ vyzvedá, vstane a podíde ku mne. Snažím sa čo najrýchlejšie postaviť, no zamotala som sa v obrovskej sukni. Fotograf ma chytí za ruku a z vnútornej strany lakťa strhne maličkú zlatú nálepku. „Čo je to?“
„Čože?“ vytisnem, prehltnem a nevinne vypleštím oči.
Aiden skúma papierik. „F = M × A?“ prečíta pomaly. Z podšívky vytiahne ďalšie tri nálepky. „V = I × R? Ek = ½ × M × V2? W = M × G?“
Než stihnem zasiahnuť, vezme mi topánku, obráti ju a nájde lístoček na podpätku. Jeden mám aj na lakti a ďalšie štyri zase v záhyboch sukne.
Aiden párkrát zažmurká. Sklopím zrak a zhrbím sa, ako sa len dá. „Harriet,“ vyhlási pomaly neveriacim hlasom. „Harriet Mannersová, vážne študuješ matematiku priamo uprostred môjho fotenia?“
Pokrútim hlavou a zahľadím sa mu nad ľavé ucho. Spomínala som krokodíla a vtáka? Jedného z nás čochvíľa zožerú.
„Nie,“ odvetím čo najtichšie. Pretože: a) je to fyzika, a b) robila som to po celý čas.
3
Dobre, dobre, nebola som k vám celkom úprimná.
Vlastne vôbec.
Nezmenila som sa. Vlastne som ešte väčšia šprtka než predtým, lebo:
a) moja sivá mozgová hmota dennodenne vytvára nové spojenia,
b) poznám viac faktov ako minule,
c) blíži sa koniec skúšok, čo znamená, že moje krátkodobé kognitívne schopnosti pracujú naplno.
Okrem toho nie som pôvabná, elegantná ani štýlová, ale to ste si už asi domysleli.
„Neuveriteľné,“ zamrmle Aiden a preklikáva sa obrázkami. Vkĺznem za záves v zadnej časti miestnosti, aby som sa prezliekla do školskej uniformy.
„Vážne ma to mrzí, pán Thomas,“ zavolám. „Nechcela som uraziť vás ani krokodí… teda, módny priemysel. Vydarili sa vám fotky?“
„O to nejde. Vieš, koľko modeliek chcelo túto fušku?“
Áno. Keď som bola v Infinity Models, dve z nich ma zamkli do komory, takže som zmeškala obrovský kasting. Musela som počkať, kým ma vypustí upratovačka.
„Prepáčte, ale dnes mám poslednú záverečnú skúšku,“ vysvetľujem. Pri sťahovaní obrovskej sukne lakťom bolestivo udriem do steny. „Britský vzdelávací systém o druhej rozhodne, či zo mňa vyrastie úspešná fyzička. V stávke je moje celoživotné smerovanie.“
Natiahnem si školskú mikinu, a tá okamžite uviazne v zlatom drôte, čo mi obopína hlavu. Chvíľu poskakujem po provizórnej šatni so svetrom na tvári a mávam rukami ako šialený zajac s hrozivými ušami.
„Mhm,“ pritaká Aiden, no neodtrhne zrak od fotiek. „Ako vidím, určite patríš k budúcim laureátkam Nobelovej ceny.“
„V pokročilej fyzike nejde o priestorové vnímanie,“ zafuním, poslepiačky sa chytím za hlavu a kolenom tresnem do steny. „Zaoberá sa najmä konceptuálnymi teóriami, a to je veľký rozdiel.“
Našťastie, lebo zlatý drôt sa zachytil o všetko v dosahu dvoch metrov. V taške mám presný plán, ako sa dostať do školy, ale nepíše sa tam: Vyslobodiť sa zo záclony.
„To nič, Harriet,“ vyhlásim a bezmocne sa vrtím dokola. „Cesta vlakom trvá hodinu a jedenásť minút. Taxíkom je to hodina a šestnásť minút. Ostáva ti kopa času.“
„Hm… vieš, že tie hodiny na zadnej stene idú pozadu, však?“
Okamžite sa prestanem točiť.
Božemôj. BOŽEMÔJ! Tušila som, že na náboženstve nespomínali karmu len tak pre nič za nič.
„Nie,“ zapištím a vytrhnem sa z kovového zovretia za cenu niekoľkých vlasov, škrabanca na líci, krúžka na záclony a polovice školskej uniformy. „O koľko?“
„O hodinu,“ odvetí Aiden.
Môžem zabudnúť na plán, ako sa dostať do školy, nehovoriac o celoživotnom smerovaní.
