Ešte jednu epizódu, ešte pár minút na sociálnych sieťach, ešte niečo sladké. Okamžité potešenie máme na dosah, no spokojnosť sa akosi nedostavuje. Americká psychiatrička Anna Lembke v knihe Dopamínová pasca vysvetľuje, prečo nás svet neustálych odmien môže priviesť k nespokojnosti a ako znovu nájsť rovnováhu.
Ešte pred niekoľkými desaťročiami sme museli na mnohé veci čakať. Na obľúbenú pesničku v rádiu, na nový diel seriálu, na stretnutie s priateľmi či na ďalšie pokračovanie knihy. Dnes stačí niekoľko ťuknutí na displej a máme k dispozícii takmer nekonečný prúd zábavy, informácií aj príležitostí na okamžité potešenie. O niekoľkohodinovom scrollovaní sociálnych sietí ani nehovoriac – lenže s rastúcim množstvom možností sa automaticky nezvyšuje aj naša spokojnosť. Niekedy je to presne naopak. Čoraz častejšie siahneme po mobile, otvoríme sociálne siete alebo si doprajeme niečo dobré, hoci sme to pôvodne vôbec neplánovali. Na chvíľu sa cítime lepšie, no vzápätí prichádza chuť na ďalšiu odmenu.
No tú už nevieme uspokojiť a tak upadáme do smútku, sme nespokojní, čosi nám chýba.
Práve tento paradox skúma americká psychiatrička Anna Lembke v knihe Dopamínová pasca. Venuje sa vzťahu medzi potešením a bolesťou, mechanizmom vzniku závislostí aj tomu, prečo môže byť také ťažké zastaviť správanie, ktoré nám už neprináša skutočnú radosť.
Dopamín nie je hormón šťastia
Dopamín sa často označuje za hormón šťastia. V skutočnosti ide o neurotransmiter, ktorý sa podieľa okrem iného na motivácii, učení a spracovaní odmien. Pomáha nám rozpoznávať, čo sa oplatí vyhľadávať, a ovplyvňuje naše očakávania aj správanie. Nie je teda problémom samotný dopamín. Bez jeho pôsobenia by sme nemali motiváciu učiť sa, objavovať nové veci ani usilovať sa o dosiahnutie cieľov. Otázkou je skôr to, čo sa stane, keď svoj mozog opakovane vystavujeme mimoriadne lákavým podnetom.
Lembke upozorňuje, že moderný svet premenil niekdajší nedostatok na ohromujúci prebytok. Jedlo, nakupovanie, hazard, hry, pornografia aj sociálne siete sú dostupné takmer nepretržite. Smartfón pritom umožňuje vyhľadávať nové podnety prakticky kdekoľvek a kedykoľvek. Keď sa z príjemnej činnosti stane automatická reakcia na nudu, stres alebo nepríjemné emócie, môže sa postupne meniť aj náš vzťah k nej. Už nejde len o to, že si chceme niečo užiť. Niekedy to robíme preto, aby sme sa zbavili nepohody, ktorú sami nedokážeme inak zvládnuť.
Jednou z ústredných myšlienok knihy je rovnováha medzi potešením a bolesťou. Autorka vysvetľuje, že mozog sa usiluje udržiavať určitú rovnováhu a opakované intenzívne odmeňovanie môže viesť k tomu, že potrebujeme silnejšie alebo častejšie podnety, aby sme dosiahli podobný pocit uspokojenia.
Predstavte si človeka, ktorý si večer pustí jeden diel seriálu na oddych. Postupne však sleduje ďalší a ďalší, hoci je unavený a ráno musí skoro vstávať. Alebo niekoho, kto kontroluje telefón pri každej voľnej chvíli, pretože má pocit, že by mu mohlo niečo uniknúť. Pôvodná odmena sa mení na zvyk, ktorý už nie vždy prináša radosť.
Práve v tom spočíva pasca. Činnosť, po ktorej siahneme, aby sme sa cítili lepšie, nám môže časom začať komplikovať život. Menej spíme, horšie sa sústredíme, odkladáme povinnosti alebo strácame záujem o aktivity, ktoré nás kedysi tešili.
Lembke pritom nezostáva iba pri digitálnych návykoch. Na základe príbehov pacientov rozoberá aj vážnejšie formy závislostí a ukazuje, aké komplikované môže byť ich liečenie. Príbehy z klinickej praxe dodávajú vedeckým vysvetleniam ľudský rozmer a pripomínajú, že za závislosťou sa často skrývajú bolesť, hanba či snaha uniknúť pred vlastnými problémami.
Studená sprcha ako cesta k odolnosti?
Jednou zo zaujímavých tém knihy je aj dobrovoľné vystavovanie sa nepohodliu. Lembke opisuje výskum studenej vody, ktorý skúmal zmeny hladín dopamínu a noradrenalínu u dobrovoľníkov ponorených do vody s teplotou 14 stupňov Celzia. V citovanej štúdii sa desať mužov ponorilo do studenej vody na jednu hodinu. Výskumníci zaznamenali zvýšenie koncentrácie dopamínu v krvnej plazme približne o 250 percent a noradrenalínu o 530 percent. Ide o výsledky konkrétneho experimentu, nie o univerzálnu záruku rovnakého účinku u každého človeka. Prečítajte si o tom viac v článku Studená sprcha Jamesa Bonda vraj naštartuje organizmus.
Podstatnejšia je myšlienka, ktorú autorka rozvíja: nemusíme sa za každú cenu vyhýbať každému nepohodliu. Primeraná fyzická námaha, pravidelný pohyb alebo zvládnutie náročnej úlohy môžu byť cestou k väčšej odolnosti a spokojnosti. To však neznamená, že bolesť je vždy prospešná alebo že by sme mali zámerne vyhľadávať utrpenie. Studené kúpele nie sú vhodné pre každého a výsledky jednotlivých štúdií nemožno automaticky prenášať na všetky situácie. Zmyslom nie je trpieť, ale naučiť sa, že nepríjemný pocit nemusíme okamžite potláčať ďalšou odmenou.
Úprimnosť, ktorá môže zmeniť naše návyky
Medzi najpraktickejšie témy knihy patrí radikálna úprimnosť. Lembke ju považuje za dôležitú súčasť zotavovania zo závislosti, ale aj za užitočný princíp pre ľudí, ktorí chcú lepšie porozumieť vlastnému správaniu.
Začína sa jednoduchými otázkami. Koľko času skutočne trávime na telefóne? Prečo si dávame ďalší pohárik, hoci sme pôvodne nechceli? Jeme preto, že sme hladní, alebo preto, že sme v strese? Dokážeme si priznať, že nám určitý návyk škodí, aj keď ho pred okolím zľahčujeme?
Úprimné pomenovanie problému pomáha uvedomiť si vlastné konanie, ale aj otvorenejšie komunikovať s blízkymi. Samotné priznanie však nie je zázračným riešením. Pri závislosti môže byť potrebná odborná pomoc, psychoterapia alebo liečba. Autorka zároveň zdôrazňuje význam spomalenia, obmedzenia nadmerne stimulujúcich činností a opätovného objavovania obyčajných radostí. Nejde o to, aby sme sa vzdali všetkého príjemného, ale aby sme získali väčšiu slobodu rozhodovať sa, čo nám skutočne prospieva.
Dopamínová pasca…a ako z nej uniknúť
Anna Lembke je profesorkou psychiatrie na Lekárskej fakulte Stanfordovej univerzity a odborníčkou na liečbu závislostí. Vo svojej práci spája klinické skúsenosti s vedeckým výskumom a v knihe Dopamínová pasca ich približuje zrozumiteľným spôsobom.
Veľkou prednosťou publikácie je striedanie odborných vysvetlení s príbehmi ľudí, ktorí zápasia s rôznymi podobami závislostí. Kniha preto nie je iba teoretickým výkladom fungovania mozgu. Čitateľ si pri nej môže uvedomiť vlastné návyky a zamyslieť sa, či niektoré z nich neovplyvňujú jeho život viac, než si pripúšťa.
Možno nepotrebujeme ďalšiu odmenu, ale viac priestoru, aby sme si dokázali vychutnať tie, ktoré už máme. A práve v tom spočíva hlavný odkaz knihy Dopamínová pasca: spokojnejší život nemusí znamenať viac zážitkov, viac nákupov ani viac času online. Môže sa začať tým, že lepšie pochopíme vlastné túžby a prestaneme na každú z nich automaticky reagovať.
Zdroj a foto: Skveleknihy.sk, Noxi
