Čo zostane z románu, keď z neho vyškrtnete všetko zbytočné? Podľa Stana Radiča aforizmus. A práve v tejto disciplíne bol mimoriadne silný. Kniha Žuj a nechaj žuť prináša výber jeho aforizmov a spoločensko-politických glos, pri ktorých sa človek najskôr pousmeje. A potom zistí, že ten úsmev je trochu trpký.
Stano Radič mal rád aforizmus. Nie náhodou. Sám ho kedysi opísal takmer dokonale: je to to, čo zostane z románu po vyškrtnutí všetkého zbytočného. To je vlastne dobrý návod na čítanie tejto knihy. Nemusíte si sadnúť na dve hodiny a sústredene „čítať Radiča“. Pokojne otvoríte knihu pri káve, prečítate desať strán, jednu vetu si zapamätáte a knihu zatvoríte. O hodinu neskôr vám tá veta napadne znova.
Napríklad: „Snom každého väzňa je deň otvorených dverí.“
Jednoduché. A pritom v tej jednej vete funguje doslovný význam, absurdnosť aj trochu nepríjemná spoločenská metafora.
Alebo: „Srdce má iba dve komory a predsa sa doň zmestí toľko ľudí.“
To už je iný druh humoru. Nie je to vtip, pri ktorom čakáte na veľký výbuch smiechu. Skôr sa pousmejete a možno si poviete: Áno. Presne.
A potom príde veta: „Babka k babce – bude domov dôchodcov.“
A človek si uvedomí, že Radič dokázal pracovať s jazykom tak, aby pointa nebola nalepená na konci ako nálepka. Vyrastá priamo z vety.
Nebol to humor pre samotný smiech
Možno práve tu je najväčší rozdiel medzi Radičom a množstvom humoru, ktorý poznáme dnes. Jeho dcéra Eva Radičová o otcovi povedala: „Boli to skôr až tragikomické náhľady na svet. Nebola to nejaká treskúca sranda, že teraz sa ideme váľať od rehotu niekde po stoloch. Vždy to malo nejaký hlbší význam.“
A to je pri tejto knihe dôležité. Radič sa nesnaží za každú cenu dostať čitateľa do záchvatu smiechu. Skôr ho trochu štuchne lakťom. Pozri sa tam. Vidíš to? Nie je to celé trochu absurdné?
„Aj na ľudí, ktorí sú na výslní, si treba občas posvietiť.“
Vtipné? Áno. Ale zároveň veľmi presné.
A čo veta „Kto sa smeje z riaditeľa, ten sa smeje naposledy.“? Stačí si predstaviť bežné pracovisko, poradu a človeka, ktorý sa smeje zo šéfa o niečo hlasnejšie, než by bolo rozumné. Zrazu tá staršia veta funguje úplne súčasne.
Sociológ, ktorý sa rozhodol pre humor
Na Radičovi je zaujímavé aj to, odkiaľ prišiel. Vyštudoval sociológiu a začínal v sociologickom výskume v Československom rozhlase. Neskôr sa naplno venoval humoristickej rozhlasovej, televíznej a divadelnej tvorbe. Možno práve sociologické uvažovanie vysvetľuje, prečo jeho humor tak často smeruje k pozorovaniu spoločnosti. Nešlo iba o slovnú hračku. Za pointou býval človek, vzťah medzi ľuďmi, moc, politika, spoločenské pravidlá alebo jednoducho nejaký nezmysel, ktorý všetci akceptujeme, hoci by sme možno nemali.
A potom prišla politika.
Po roku 1989 bol Radič ako jeden zo spoluzakladateľov Verejnosti proti násiliu zvolený za poslanca Národnej rady SR. Mandátu sa však zakrátko vzdal. Pred politikou dal prednosť slobodnej tvorbe. Aj táto epizóda je dôležitá pre pochopenie človeka, ktorý stojí za knihou Žuj a nechaj žuť. Radič nebol iba pozorovateľ, ktorý sedel v bezpečnej vzdialenosti a komentoval dianie. Keď mal pocit, že treba niečo urobiť, vstúpil priamo do udalostí.
Iveta Radičová v úvode knihy pripomína hodnotenie spisovateľa Kornela Földváriho, ktorý o Radičovi napísal, že „mal srdce bojovníka“. A dodal, že v spolupráci s Jarom Filipom vytvoril výraznú stopu „morálnej zodpovednosti“ v slovenskom humore. To je možno trochu veľké slovo na knihu plnú aforizmov. Lenže pri Radičovi dáva zmysel.
Vypočujte si podcast s Evou Radičovou:
Radič počasia: predpoveď, ktorá nebola iba o počasí
Súčasťou knihy sú aj spoločensko-politické glosy z legendárnej relácie Radič počasia, ktorú v rokoch 2002 až 2005 vysielalo Rádio Expres. A práve tu si možno dnešný čitateľ uvedomí, akú zvláštnu disciplínu Radič ovládal. Počasie je predsa ideálny materiál na humor. Všetci ho poznáme, všetci sa naň sťažujeme a nikto s ním nič neurobí. Radič však dokázal predpoveď počasia premeniť na komentár k spoločnosti.
„V skutočnosti sme mali také počasie, aké sme si zaslúžili. Niekto bol na výslní, iný v chládku, ďalšieho triaslo, viacerí sa spálili.“
A potom príde pointa o demokratickej vrstve nad Slovenskom, ktorá má „svoje diery“. Čítate to dnes a je v tom čosi nepríjemne povedomé. Nie preto, že by Radič predpovedal konkrétne udalosti. To by bolo príliš veľké tvrdenie. Skôr preto, že dobre odpozoroval mechanizmy, ktoré sa v spoločnosti opakujú.
Smiech, ktorý má aj druhú stranu
Radičova dcéra to pomenovala ako kultivovaný humor. A práve slovo kultivovaný je tu podstatné. Jeho humor nepotreboval nadávku, aby bol ostrý. Nepotreboval ponižovať človeka, aby z neho urobil terč. A nepotreboval ani vysvetľovať, že teraz prichádza vtip. Pozrite sa na túto vetu:
„Napísať dobrý román je dnes ľahšie ako ho uverejniť.“
Čitateľ, ktorý sa pohybuje okolo kníh, sa na nej pousmeje možno ešte viac než človek zvonka. Spisovateľ v nej uvidí svoju skúsenosť, vydavateľ inú, čitateľ zase ďalšiu. A práve preto aforizmus funguje. Je krátky, ale nie je malý.
Pozrite si video s dcérou Stana Radiča Evou:
Prečo má Radič čo povedať aj dnešnému čitateľovi?
Možno si pri staršej knihe humoru položíte otázku: Nebude to už celé zastarané?
Časť nepochybne áno. Niektoré narážky sú pevne spojené s obdobím, v ktorom vznikli. To je pri politickej satire prirodzené. Lenže potom narazíte na vetu ako „Stále sa porovnávať s inými – to je najistejšia cesta k priemernosti.“
A zrazu sme niekde pri sociálnych sieťach, kariére, susedovom aute, dovolenkách, úspešnejšom kolegovi či večnom porovnávaní sa s ľuďmi, ktorých život poznáme iba z fotografií.
Alebo: „Poznávanie je často krajšie ako poznanie.“
To pokojne môžete povedať človeku, ktorý trávi hodiny na internete hľadaním ďalšej informácie a pritom si zabudol užiť samotné objavovanie.
A potom je tu nádherne absurdná veta o kaproch a Vianociach či hubárska sezóna, v ktorej každý sníva o tom, že bude „držať hubu“. Radič jednoducho vedel, že jazyk má vlastné malé pasce. Stačí ich správne nastaviť.
Majster nenápadnej pointy
Stano Radič zomrel príliš skoro, vo veku iba päťdesiat rokov. Po jeho smrti o ňom Kornel Földvári napísal, že Radičov humor ešte len čaká na zhodnotenie a že jeho aforistické útvary sú vizitkou brilantne fungujúceho intelektu.
O desať rokov neskôr sa k jeho odkazu vrátil aj Rasťo Piško v knihe Stano Radič – majster nenápadnej pointy. Napísal, že človek ako Radič je nenahraditeľný, pretože humor spojený s pevným názorom je vzácna kombinácia.
A možno práve preto má zmysel vracať sa k jeho textom. Nie kvôli nostalgii za starým slovenským humorom. Ani preto, aby sme si pripomenuli, čo kedysi zaznievalo v rozhlase či televízii. Skôr preto, že dobrý humor má zvláštnu vlastnosť: vie prežiť svojho autora aj dobu, ktorá ho vytvorila. Žuj a nechaj žuť je presne taká kniha. Dá sa čítať po stránkach, po náhodne otvorených dvojstranách aj po jednej vete. A možno práve ten posledný spôsob je najlepší.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: Skveleknihy.sk
