Kniha Kým prišla búrka je skutočný príbeh o tom, ako sa Tami zázračne podarilo po štyridsaťjeden dňoch doplávať do bezpečného prístavu, hoci jej nefungoval motor a nemala sťažne.
Napínavé rozprávanie, miestami dojímavé a srdcervúce, inokedy zasa dobrodružné. Úžasný príbeh o prežití uprostred nehostinného oceána, ktorý vás miestami doženie k slzám, ale predovšetkým – uvedomíte si, aká sila sa skrýva aj vo vás.
Tami Oldhamová a jej snúbenec Richard Sharp boli mladí a zaľúbení, život mali pred sebou. Keď vyrazili na jachte Hazana z Tahiti, obloha bola belasá, slnko žiarivé. Ich cieľom bolo San Diego.
Po dvoch týždňoch plavby ich postretla pohroma. Hoci sa všemožne usilovali vyhnúť blížiacemu sa hurikánu, ocitli sa v pasci na rozbúrenom mori, s vlnami vysokými ako mrakodrapy a vetrom fučiacim rýchlosťou 140 uzlov. Richard sa pripútal a zostal na palube, Tami poslal do podpalubia. Poslednou Taminou spomienkou bol Richardov výkrik. Potom nastala tma.
Keď sa Tami po niekoľkých hodinách prebrala a vyšla na palubu, zistila, že Richardov bezpečnostný popruh sa utrhol.
Ďalší dlhý deň. Pokúšala som sa čítať navlhnutý paperback, triler, ktorý som našla v skrinke, pritom som prežúvala studenú fazuľu z konzervy. Ale nevydržala som sa dlho sústreďovať na tie drobné písmenká, videnie som mala rozmazané, bolela ma hlava.
Podriemkavajúc som sa usilovala držať kurz v bezvetrí, a zrazu som uvidela ako v sne loď, veľkú loď, z komína sa jej dymilo, za ňou sa ťahala spenená voda. „Spenená voda!“ vyskočila som na nohy, hneď som sa prebrala. Loď? „LOĎ!“ zvolala som.
Z nepremokavej tašky, čo som mala v kokpite, som vybrala signálnu pištoľ.
BUM! Ten zvuk ma prekvapil. Svetlica vyletela k oblohe, žiarila ako slnko.
BUM! Vypálila som druhú svetlicu.
Hľadela som na loď. Nič. Nezmenila kurz.
BUM! Vyletela tretia svetlica.
Loď sa zmenšovala.
Schytila som dymovnicu a zapálila som ju vodovzdornými zápalkami z batoha so svetlicami. Bola som taká nervózna, že keď začala dymiť, vypadla mi z ruky na dlážku v kokpite. Zdvihla som ju, že ju prehodím cez palubu, a popálila som si ruku.
„DOŠĽAKA!“
Kým prišla búrka je nezabudnuteľný skutočný príbeh o láske, strate a prežití na rozbúrenom mori a o tom, že ani v tých najtemnejších chvíľach nie sme sami.
Je to príbeh o nesmierne odvahe a trpezlivosti, ktorá sa v nás skrýva. A niekedy ani netušíme, akých hrdinských činov sme schopní…
Tami Oldhamová-Ashcraftová často prednáša o svojich skúsenostiach a naďalej je náruživá jachtárka – má kapitánsku licenciu na stotonové plavidlá. Dokopy preplávala na lodiach 50 000 námorných míľ.
Začítajte sa do novinky Kým prišla búrka:
V palebnej línii
Keď som začula rinčanie, ako driek kotvy narazil na kladku výložníka, upriamila som pozornosť na Richarda. Veľkolepo mi zakýval rukou: „Poďme!“ Zapla som motor na predný chod. Keď som pridala plyn, Hazana nabrala rýchlosť a vyrazili sme z prístavu Papeete na ostrove Tahiti. Bolo 22. septembra 1983, 13.30. O mesiac sa vrátime do San Diega v Kalifornii. Keby ma to väčšmi vzrušovalo. Nerada som opúšťala južný Pacifik. Niežeby som netúžila vidieť rodinu a priateľov, len sa mi to zdalo privčas. Odišli sme z Kalifornie iba pred šiestimi mesiacmi a pôvodne sme plánovali plávať okolo ostrovov v južnom Pacifiku a okolo Nového Zélandu, až potom sa vrátiť domov. Táto zmena plánov ma vykoľajila. Ale, ako podotkol Richard, tento džob –preplaviť jachtu – bol veľmi výhodný, nemohli sme si ho dať ujsť.
Moju pozornosť upútali výkriky z brehu. Obrátila som sa a videla som našich priateľov, ako nám kývajú na rozlúčku. Postavila som sa na sedadlo pri kormidle a oboma rukami som mávala vysoko nad hlavou, pritom som bosou ľavou nohou ovládala kormidlové koleso. Vtedy ma Richard uštipol na palci, jednou rukou sa ujal kormidla, druhou ma objal okolo pása. Pozrela som mu do belasých očí. Zračila sa v nich nesmierna radosť. Privinul si ma a pobozkal ma na brucho zahalené pareom. Neubránila som sa úsmevu, bol vzrušený ako malý chlapec.
„Kotva zdvihnutá, láska moja.“
„Áno, kotva zdvihnutá!" odvetila som.
Oči sa mi zaliali slzami, naposledy som zakývala priateľom na móle. Teraz pôsobili ako pouličné lampy na nábreží. V hrdle som cítila dobre známu hrču, pripomínala mi, že každý odchod je ťažký, veď možno sa s tými ľuďmi viac nestretneme. Pripomínala som si, že aj keď sa onedlho vrátime, naši priatelia tam pravdepodobne nebudú. Jachtári nezostávajú dlho na jednom mieste – stále cestujú.
Ujala som sa kormidla a Richard zatiaľ vytiahol hlavnú plachtu. Ostrov Moorea ležal na severozápade. Ach, ako som mala rada more! Keď som loď postavila proti vetru, hlavná plachta trepotala a plieskala. Keď som otočila loď po vetre, samonavíjacia kosatka skĺzla hladko ako dažďová kvapka po skle. Hazana sa mierne naklonila nabok. Skvelá jachta, táto Trintella, premýšľala som. Takmer štrnásť metrov dokonalosti. Bola oveľa luxusnejšia než naša Mayaluga.
Keď som pozorovala Richarda, ako vyvažuje plachty na Hazane, uvažovala som, aké preňho muselo byť ťažké rozlúčiť sa s Mayalugou. Postavil ju v južnej Afrike a dal jej meno, ktoré po swahilsky znamenalo Tá, ktorá ide za obzor. Dlhé roky bola jeho domovom a s týmto dvanásťmetrovým ferocementovým kečom oboplával pol sveta. Mayaluga mala štíhle línie, potešenie pre oči, a jej interiér bol sen každého remeselníka –lepené mahagónové nosníky paluby sa leskli od vrstiev zamatovej politúry, podlaha tíková a dubová.
Nechceli sme veľmi rozmýšľať o tom, čo nechávame za sebou, a obaja sme sa usilovali počas posledných dní na Mayaluge venovať práci. Ja som balila šatstvo a osobné veci, všetko, čo budeme potrebovať na dvoch polguliach, ktorými budeme plávať a ktoré navštívime v najbližších štyroch mesiacoch: tričká na jeseň v San Diegu, bundy na Vianoce v Anglicku, mikiny na začiatok zimy v San Diegu, pareá a šortky na návrat na Tahiti koncom januára. Richard sa zameral na prípravu Mayalugy na nastávajúce mesiace bez nás.
V zátoke Mataiea bude v bezpečí. Náš priateľ Haipade, ktorý žil v zátoke s manželkou Antoinette a s tromi deťmi, sľúbil, že raz do týždňa pretočí motor. Všetky epedy a krycie dosky sme zanechali tak, aby mohol vlhký tahitský vzduch cirkulovať, dali sme si na tom záležať. Nechali sme plátennú striešku napnutú, aby chránila lakované drevené časti lode pred intenzívnym slnkom, vchod do kajuty sme nechali otvorený.
Keď sme opúšťali Mayalugu, bola som obrátená chrbtom a Richard vesloval k brehu. Cez okuliare som mu nevidela do očí, ale vedela som, že ich má zahmlené. „Viem, že Haipade sa o ňu dobre postará,“ uisťovala som ho.
„Áno, viem. Táto zátoka je dobre chránená.“
„Okrem toho onedlho sa vrátime, nie?“
„No veru.“ Usmial sa na mňa, keď som napodobnila jeho britský prízvuk.
Na palube Hazany sa teraz vietor stočil, zmenila som kurz o desať stupňov. Richard sa naklonil predo mnou, blokoval mi výhľad. „Všetko v pohode?“
„Jasné.“
Prešiel za mňa, uvoľnil lano výťahu, aby vytiahol zadnú plachtu.
Všetko nám vychádzalo. Počasie, vietor, spoločnosť. Šíril nákazlivý optimizmus. Nejde o toto pri plavbe? premýšľala som. Dobrodružstvo. Ideme do toho. Dofrasa, čas uletí.
Milan Buno, literárny publicista
