Dobré dievča je vynikajúci psychologický triler, ktorý napísal americká autorka so slovenskými koreňmi Mary Kubica. Bol to jej debut, no rýchlo sa stal bestsellerom, predalo sa z neho viac ako milión výtlačkov a preložili ho do mnohých jazykov.
„Som nadšený, že som si tento výnimočný psychologický román prečítal. Napätie od začiatku do konca a potom šokujúci, absolútne neočakávaný záver. Už teraz viem, koľkým mojim kamarátom, ktorí milujú trilery, ho na Vianoce podarujem,“ pochvaľuje si herec Vlado Kobielsky.
Raz večer v bare sa mladá učiteľka Mia Dennettová dá do reči s tajomným neznámym. Colin Thatcher jej zo začiatku pripadá ako ideálny kandidát na vzťah na jednu noc, no neskôr sa ukáže, že odísť s ním domov bolo najhoršie rozhodnutie jej života.
Colin ju mal uniesť a odovzdať známemu zločincovi, namiesto toho ju však ukryje v odľahlej chatke v hlbokých lesoch, odkiaľ Mia nemá šancu uniknúť. Miina matka Eve a detektív Gabe Hoffman sú odhodlaní nájsť ju za každú cenu. Ibaže ani jeden z nich neráta s tým, že táto vypätá situácia doslova roztrhá život rodiny Dennettovcov na márne kúsky.
Dobré dievča sa odohráva v dvoch časových rovinách. Pred únosom a po únose.
V kapitolách PRED únosom sa jej mama dozvie, že ju uniesli a spolu s detektívom sa púšťajú do pátrania.
V kapitolách PO je Mia už v bezpečí domova, ale stratila pamäť a nedokáže si rozpamätať na čas strávený v zajatí. Ani to ako únoscovi unikla…
Príbeh sa tak líši od iných podobných, v ktorých ide o únos. Mary Kubica skvele prepojili jednotlivé časové roviny a výborne vykreslila hlavnú hrdinku, motiváciu postáv, i následky únosu.
Mary Kubica má slovenské korene. Jej starí rodičia pochádzajú z obce Považany neďaleko Nového Mesta nad Váhom, aktuálne žije v Chicagu. V minulosti už navštívila svoju vzdialenú rodinu, ako aj obce, odkiaľ sú jej korene. „Bol to pre nás úžasný zážitok,“ spomína si Mary. „Prešli sme sa po Považanoch, navštívili sme cintorín, kde odpočívajú mnohí naši príbuzní a videli sme dom, v ktorom vyrastal pradedo. Naša slovenská rodina bola neuveriteľne priateľská a pohostinná a cítili sme sa u nich ako doma. Bola to jedinečná návšteva, na ktorú nikdy nezabudnem!“
Začítajte sa do novinky Dobré dievča:
E V E
P R E D T Ý M
Sedím v kuchyni za stolom a pijem kakao. Zamyslene hľadím von oknom do záhrady. Je začiatok jesene, na trávniku sa rozprestiera koberec lístia. Takmer všetko už opadalo, na stromoch ovísajú už len posledné zvyšky. Zvečerieva sa. Je pod mrakom, teplota ani nie desať stupňov. Zdá sa mi, že sa prudko ochladilo. Ako rýchlo to zas utieklo, vravím si. Iba včera sme vítali jar, vzápätí prišlo leto…
Z myšlienok ma vyruší zvonenie telefónu. Strhnem sa, no nechce sa mi vstať, určite zas niekto niečo ponúka. Vychutnávam si posledných pár hodín pokoja, kým sa James vrúti do dverí a s hrmotom vtrhne do môjho sveta. Naozaj netúžim márniť drahocenný čas počúvaním výhodných ponúk na tovar alebo služby, ktoré nepotrebujem.
Protivné drnčanie stíchne, no po chvíli sa ozve znova. Zdvihnem len preto, aby som ho umlčala.
„Haló?“ zavrčím podráždene. Stojím uprostred kuchyne, opretá bokom o pult ostrovčeka.
„Pani Dennettová?“ spýta sa ženský hlas. Chvíľu mám pokušenie odvrknúť, že je to omyl, alebo rovno vyhlásiť, že o nič nemám záujem.
„Áno.“ sa nestretli, ale vyše roka zaujíma stále miesto v Miinom živote. Neraz som od nej počula: My s Ayannou toto… My s Ayannou tamto… Teraz mi vysvetľuje, že je Miina kolegyňa, učia spolu na alternatívnej strednej škole v meste. „Dúfam, že nevyrušujem,“ dodá.
Predstieram, že som zadychčaná. „Nie, nie, v poriadku, práve som prišla domov,“ klamem.
Mia bude mať o mesiac dvadsaťpäť. Tridsiateho prvého októbra — na Halloween. Možno Ayanna volá preto… Chce jej pripraviť prekvapenie, oslavu, o ktorej nemá vopred vedieť?
„Mia dnes neprišla do práce, pani Dennettová,“ zvestuje Ayanna.
Fíha, zháčim sa. Chvíľu mi trvá, kým sa spamätám. „Asi je chorá,“ poviem prvé, čo mi napadne, snažím sa dcéru ospravedlniť. Musí mať závažný dôvod, keď sa bez vysvetlenia nedostavila do zamestnania. Mia je svojská, ale inak spoľahlivá.
„Viete o nej niečo?“
„Nie,“ odvetím. Ale nie je to nič výnimočné. Niekedy spolu nehovoríme aj pár dní, možno týždňov. Odkedy existuje e-mail, komunikujeme väčšinou cezeň, posielame si rôzne vtipy a hlúposti.
„Volala som jej domov, nedvíha.“
„Nechali ste odkaz?“
„Niekoľko.“
„A neozvala sa?“
„Nie.“
Počúvam len tak na pol ucha, dívam sa von oknom — u susedov za domom sa hrajú deti, potriasajú stromčeky, na hlavu im prší lístie. Dajú sa podľa nich nastaviť hodinky. Keď vybehnú do záhrady, viem, že sa skončila škola a popoludnie sa chýli ku koncu. Keď zájdu dnu, je čas chystať večeru.
„Skúšali ste mobil?“
„Má zapnutú odkazovú schránku.“
„Aj tam ste…?“
„Áno, aj tam som nechala správu.“
„Naozaj nikomu neoznámila, že nepríde?“
„Nie, ani v kancelárii o nej nič nevedia.“
Znervózniem. Len aby sa Mia nedostala do problémov. Čo ak ju vyhodia? Tuším, že sa schyľuje k búrke.
„Dúfam, že to v škole nespôsobilo veľké komplikácie.“
Žiaci, s ktorými mala mať Mia prvú vyučovaciu hodinu, neohlásili, že neprišla, vraví Ayanna. Prasklo to až počas druhej hodiny — slečna Dennettová sa nedostavila a nikto za ňu nesupluje. Riaditeľ sa osobne vybral robiť poriadky a zháňať záskok. V triede zistil, že na stenách sú gangové grafity, nasprejované predraženými farbami, ktoré Mia kúpila za vlastné, keď škola odmietla.
„Nezdá sa vám to čudné, pani Dennettová?“ pýta sa Ayanna. „Vôbec sa to na ňu nepodobá.“
„Musí mať nejaký dôvod.“
„Netušíte aký?“
„Obvolám nemocnice. Tam, kde býva…“
„To som už spravila.“
„Tak kamarátky, priateľov,“ navrhnem, no vzápätí si uvedomím, že nijakých nepoznám. Sem-tam medzi rečou spomenula pár mien, hovorila o Ayanne, o nejakej Lauren a o dievčine zo Zimbabwe, je tu na študentské vízum a chcú ju vyhostiť, Mia to odsudzuje. Ale nikdy som sa so žiadnou z nich nestretla, neviem priezviská, nemám čísla ani adresy.
„Aj to som už urobila.“
„Veď ona sa ozve. Určite je to len nedorozumenie. Čoskoro sa všetko vysvetlí.“
„Pani Dennettová,“ nalieha Ayanna a vtedy si uvedomím, že sa niečo muselo prihodiť. Zovrie mi žalúdok, mám pocit ako vtedy, keď som ju čakala, keď sa mi v siedmom alebo ôsmom mesiaci tehotenstva vydúvalo brucho z toho, ako kopkala nožičkami a búchala ručičkami. Pritiahnem si barovú stoličku, sadnem si k pultu. Príde mi na um, že Mia bude mať čoskoro narodeniny, dvadsaťpäť rokov, a ešte pre ňu nemám darček. Nezačala som plánovať oslavu, nenavrhla som, aby sme spoločne — James, Grace, Mia a ja — zašli do nejakej nóbl reštaurácie v meste.
„Čo by sme mali podľa vás podniknúť?“ spýtam sa.
Na druhom konci sa ozve pridusený vzdych. „Dúfala som, že Mia je u vás.“
Milan Buno, knižný publicista
