Novinka Dym je originálny príbeh zasadený do viktoriánskeho Anglicka, ktoré je trochu iné, ako ho poznáme z učebníc dejepisu.
Spoločenské vrstvy obyvateľov kráľovstva rozdeľujú tajomné sadze. Ukrytá neostane žiadna emócia a pri najmenšom náznaku hnevu či hriešnych myšlienok ľuďom z tela uniká dym. Čistí a hrdí aristokrati považujú začmudený plebs za spodinu a pomocou náboženstva a ideológie, ktorá je okolo dymu vystavaná, si udržiavajú moc.
Náboženskí fanatici a bezcitní vedci.
Anglicko pred sto rokmi.
Ľudia s nečistými myšlienkami tu boli označení dymom, ktorý im unikal z tela a bol znakom ich úpadku. Šľachta nevypúšťala dym, bol to dôkaz ich cnosti a práva vládnuť, zatiaľ čo nižšie spoločenské vrstvy sa utápali v hriechu a sadziach.
Celkom čudné, no celkom skutočné Anglicko.
Elitná internátna škola, kde vychovávajú synov zámožných ľudí, aby podľa práva prvorodených prevzali moc. Učitelia so záhadnými prepojeniami na súperiace politické frakcie na najvyšších vládnych úrovniach.
Traja mladí ľudia, ktorí zistia, že všetko, čo ich učia, je lož – toto poznanie ich môže stáť život. Majestátny kaštieľ, kde v podkrovných izbách a v skrytom laboratóriu číhajú tajomstvá. Milostný trojuholník. Zúfalé prenasledovanie. Revolucionári a tajná polícia. Náboženskí fanatici a bezcitní vedci. Vražda. Londýn plný nebezpečenstiev a divov. Strastiplný vzťah medzi matkou a dcérou a matkou a synom. Nečakaní zloduchovia a nečakaní hrdinovia. Chladný rozum a vášeň. Bohatí a chudobní. Správne a nesprávne, hoci nie je jasné, čo je čo.
Toto je svet Dymu, majstrovské rozprávačské dielo. Spletitý príbeh a la Charles Dickens. Vyznačuje sa urputnou silou predstavivosti, bohatou atmosférou a napätím.
Londýnska hmla smrdí hriechom.
Dym sa toleroval do jedenásteho roku: Svätá kniha stanovovala hranicu, pred ktorou mravnosť dosahovali iba svätci. Ak dieťa zomrelo pred jedenástym rokom, zomrelo v hriechu a išlo do pekla. Bolo to však (vďaka Panne) menšie peklo než to vyhradené pre dospelých – detské peklo. V obrázkových knihách sa často zobrazovalo ako akási nemocnica či škola, s dlhokánskymi chodbami a nekonečnými radmi zastlaných bielych postelí. Aj Thomas mal takú knihu, keď vyrastal, a kreslil si do nej: farby, ľudí, zvláštne chodiace vtáky, čo ťahali za sebou dlhé pierka ako svadobný závoj. V mnohých starších rodinách bolo zvykom zaobstarať si otroka, keď dieťa dovŕšilo desiaty rok, ktorého jedinou úlohou bolo dávať pozor na jeho život. Ak otrok zlyhal, čakala ho smrť. Týchto otrokov nazývali havrany, pretože boli odetí v čiernom a často sa za nimi ako kliatba vliekol ich vlastný dym.
Začítajte sa do novinky Dym:
SKÚŠKA
„Thomas, Thomas! Zobuď sa!“
Keď sa prebral, ako prvé sa pozrel, či nemá ušpinenú nočnú košeľu a lôžko. Urobil to rýchlo, mechanicky, ešte napoly v spánku – dlaňou si prešiel po pokožke, či nepocíti drsné sadze, ktoré by ho usvedčili. Až potom sa zaujímal, koľko je hodín a kto ho budí.
Pravdaže, bol to Charlie. Vo svetle sviečky, ktorú držal, sa mu neprestajne menila tvár. V jednom okamihu ju mal pevnú, vyrezanú z bielych plôch a tieňov. Vzápätí sa mu zvlnila: oči, nos a pery sa roztúlali a preskupili; svetlo plameňa mu preskočilo do červenkastých vlasov.
„Charlie? Koľko je hodín?“
„Je neskoro. Teda, skoro ráno. Začul som ktoréhosi z chlapcov, že sú dve hodiny. Aj keď čertvie, odkiaľ by to vedel.“ Charlie sa sklonil, aby mohol šepkať. Sviečka klesla spolu s ním a naháňala tiene po posteli. „Julius prikázal, že sa máme všetci zhromaždiť. Na toaletách. Ihneď.“
Celá internátna spálňa sa dala do pohybu. Bledé postavy sa naťahovali, vstávali, šuškali v skupinkách. Náhlenie zápasilo s neochotou. V izbe svietilo iba niekoľko sviečok a za oknami sa od snehu odrážal prízračný svit mesiaca. Okenným tabuliam dodával mliečny nádych. Zakrátko už cez dvojkrídlové dvere vychádzal sprievod chlapcov. Nikto nechcel byť prvý ani posledný – Charlie ani Thomas, dokonca ani hŕstka chlapcov tešiacich sa osobitnej priazni. Najlepšie bolo stratiť sa v dave.
*
Dlaždice na toaletách ich chladili pod chodidlami. Bola to veľká miestnosť lemovaná hranatými umývadlami z bieleho porcelánu, ktorých povrch križovali pavučiny prasklín takých jemných, že by ste ich nenahmatali prstom – akoby ich niekto nakreslil tenkou ceruzkou. Na opačnom konci boli záchody a za nimi, v dlhom, úzkom prístavku sa ťahal rad hranatých vaní, obložených svetlozelenými obkladačkami. Dlážka v umyvárni sa mierne zvažovala do stredu. Zistili by ste to, keby ste tam naliali vodu. Tvorila potôčiky a stekala do nižšie položenej časti. V najnižšom bode uprostred miestnosti bol neveľký odtok zanesený špinou. Štvorcová kovová mriežka bola napoly upchatá vlasmi a smietkami.
Presne tam si Julius postavil stoličku. Chlapci z nižšieho stupňa ho volali Caesar, pričom C vyslovovali ako K, tak ich to učil učiteľ latinčiny: Ké-zar. Znamenalo to budúci cisár. Ten, čo bude vládnuť ako ďalší. V celej miestnosti bol oblečený iba on: mal vyžehlené nohavice, poltopánky vyleštené ani zrkadlo. Vestička bez saka pútala pozornosť na košeľu: pri pohľade na rukávy biele ako ľalia sa človek až ľakal. Keď pohol rukami, naškrobené plátno vydávalo zvuk – niečo medzi šuchotom a pukaním, podľa toho, aký rýchly pohyb urobil. Dalo sa až počuť, aké čisté bolo. A on takisto. Nedotklo sa ho nijaké zlo. Julius mal na škole najbližšie k svätcovi.
Obe ruky si položil na operadlo stoličky a sledoval, ako sa medzi chlapcami šíril strach ani kruhy na vode. Aj Thomas sa bál. Nie je to otázka odvahy, pomyslel si, ale fyzikálna sila. Ako keď za búrky cítite na tvári vietor. Nedalo sa mu vyhnúť.
„Budeme žrebovať,“ potichu oznámil Julius bez pozdravu. Jeden z jeho kamošov, osemnásťročný mladík so širokými plecami, podišiel dopredu s krátkymi ceruzkami, štôsom štvorcových lístkov papiera a veľkým jutovým vrecom. V takom vreci by ste nosili zemiaky alebo by ste ho použili na tvár strašiaka. Alebo by ste ho prehodili cez hlavu niekomu, koho by ste viedli na šibenicu. Ale to je iba fantazírovanie, pomyslel si Thomas, keď prijal papier a ceruzku. Napísal svoje meno. Thomas Argyle. Titul vynechal. Potom papier putoval do vreca.
Thomas netušil, ako Julius podvádzal, ale určite musel podvádzať. Možno si nejako poznačil lístočky alebo sa len pretvaroval, že číta meno, čo vytiahol z vreca, a nahradil ho menom podľa vlastného výberu. Jediná osoba, ktorá sa mohla zaručiť za priebeh, bol onen verný kamoš, čo rozdal papieriky. Julius si vyhrnul rukáv na košeli a pustil sa šmátrať vo vreci, akoby prehrabával dno kalného rybníka a hľadal tam hriechy. A akoby si dával pozor, aby sa nezašpinil.
Prvé meno bolo prekvapením. Collingwood. Jeden z jeho vlastných, „strážca“, ako sa rád nazýval, kolega prefekt, ktorý mal kľúče od spálne a dôveru učiteľov. Jeho výber Thomasa na okamih zmiatol. Vzápätí mu to došlo. Bola to názorná ukážka spravodlivosti, demonštrácia skutočnosti, že nikto nie je mimo pravidiel. Nebol nikto, kto by sa nemal čoho báť.
„Collingwood,“ zopakoval Julius len tak, bez krstného mena. Tak to tu medzi nimi chodilo. Krstné meno bolo pre kamarátov, používalo sa iba v súkromí. A ešte v prípade Juliusa, ktorý bol priateľom všetkých.
Musel zvolať tretíkrát, až potom sa Collingwood pohol. Nebolo to tým, že by chcel vzdorovať. Jednoducho nemohol uveriť vlastným ušiam, obzeral sa naokolo a hľadal vysvetlenie. Chlapci okolo neho sa však už odtiahli; vyhýbali sa jeho očiam, akoby na nich mohol pohľadom preniesť nejakú chorobu. A tak napokon predstúpil s rukami prekríženými na hrudi – vysoký nemotorný mládenec s dychom ustavične skazeným od kataru.
Keď si sadol na stoličku, nočná košeľa sa mu vyhrnula do polovice lýtok. Pokúsil sa o úsmev. Julius mu ho nenútene opätoval, ale neodhalil pritom zuby. Vzápätí sa zvrtol a vykročil pozdĺž miestnosti, chlapci sa pred ním rozstupovali ako Červené more. Na jednej z vaní stála ako liatinová vrana ťažká železničiarska lampa so strieškou, čo svietila iba na jednu stranu. Otvoril ju, škrtol zápalkou a strčil ruku dnu, aby zapálil knôt. Klapka sa odklopila, zápalka zasyčala pri kontakte s olejom a z lampy vyrazil sústredený lúč silného žltého svetla, ako obdĺžnikové okno do iného sveta.
Julius uchopil držadlo a kráčal. Hojdajúca sa lampa vrhala svetlo na telá a napäté tváre, vytrhávala ich z prítmia a oddeľovala od druhov. Aj Thomas pocítil na sebe lúč svetla a prihrbil sa pred ním. Videl svoj tieň, ako vyštartoval z topánok, akoby hľadal úkryt. Napadlo mu, že Julius nemusel položiť lampu tak ďaleko od stoličky, že všetko – to, ako kráčal, keď išiel po ňu, akt zapálenia, majestátny návrat – bolo súčasťou vopred naplánovaného predstavenia. Rovnako aj to, ako sa vytiahol do plnej výšky, aby zavesil lampu na hák, zhodou okolností pribitý do stropu dva kroky od stoličky. Nechal na nej položenú ruku a naklonil ju tak, že Collingwood sedel vo svetelnom rovnobežníku s hranami akoby narysovanými podľa pravítka. Svetlo ho takmer vyzlieklo donaha, presvecovalo bavlnu nočnej košele, až sa pod ňou dali rozoznať tmavé bradavky a ohnuté perá úzkeho hrudného koša. Collingwood mal v tvári napätý, ale pokojný výraz. Thomas na okamih pocítil k nemu obdiv, hoci ho jeho ruka neraz strestala. Zniesť žiaru tej lampy určite vyžadovalo ohromné sebaovládanie. Bola taká prenikavá, až sa zdalo, že oddelila Collingwoodovi pehy od pleti – vznášali sa mu kúsok nad lícami.
„Môžeme začať?“
Collingwood potreboval chvíľku, kým sa zmohol na slovo. Odpovedal obradnou frázou.
„Prosím, pane, podrobte ma skúške.“
„Podrobuješ sa dobrovoľne?“
„Áno. Nech moje hriechy vyjdú na povrch.“
„Tak sa aj stane, pretože sa tak musí stať. Ďakujme dymu.“
„Ďakujeme dymu.“
A vzápätí zborovo: „Ďakujeme dymu.“
Dokonca aj Thomas pohyboval perami a nečujne vyslovil tú nenávidenú frázu. Naučil sa ju ani nie pred šiestimi týždňami, keď prišiel do školy, no už doňho stihla vrásť a zmocnila sa mu jazyka. Možno sa dala odstrániť už iba nožom.
Začal sa výsluch. Vo veľkej miestnosti sa zreteľne rozliehal Juliusov hlas. Mal ho príjemný, precízny, rytmický, zvučný. Keď chcel, vedel hovoriť ako váš obľúbený strýko. Ako brat. Priateľ.
„Collingwood, si prefekt,“ začal. To bolo preňho typické, začať niečím neškodným. Oslabiť ostražitosť. „Koľko času už prešlo, odkedy si získal odznak?“
„Rok a pol, pane.“
„Rok a pol. A tešíš sa zo svojho postavenia?“
„Služba je mi potešením.“
„Služba je ti potešením. Skvelá odpoveď. Predpokladám, že svoje povinnosti vykonávaš poctivo.“
„Snažím sa, pane.“
„A ako uvažuješ o chlapcoch, ktorí ti boli zverení?“
„Ako o nich uvažujem, pane? S… s láskou. S náklonnosťou.“
„Áno, výborne. Aj keď zavše sú to pekné beštie, nemám pravdu?“
„Verím, pane, že sú takí dobrí, ako dokážu, pane.“
„Jedno ‚pane‘ stačí, Collingwood.“
Julius počkal, kým miestnosťou prešumel chvíľkový chichot. Stál zboku pri lampe a tvár mal v tme. Celý svet sa scvrkol na jedného chlapca, jednu stoličku. Keď sa Collingwood pohniezdil, nočná košeľa sa mu vyhrnula ešte vyššie a musel si ju stiahnuť rukami. Išlo mu to nešikovne. Dlane mal zovreté do pästí a nedarilo sa mu ich roztvoriť.
„Ale rád ich trestáš, však, svojich malých zverencov, ktorí sú takí dobrí, ako dokážu. Myslím, že niekedy ich trestáš dosť kruto. Len včera ťa mnohí tu prítomní chlapci videli, ako si uštedroval výprask trstenicou. Dvadsaťjeden úderov. A poriadnych. Podliatiny musela ošetriť školská sestra.“
Collingwood sa potil, no tento sled otázok ho nezaskočil.
„Všetko, čo robím,“ odvetil, „robím len preto, aby som ich polepšil.“ A vzápätí dodal s náznakom odvahy: „Tie tresty ma bolia viac než ich.“
„Máš ich teda rád, tých chlapcov.“
Collingwood zaváhal. Mať rád bol silný výraz. Hneď však dospel k záveru: „Mám ich rád ako otec.“
„Výborne.“
