Neobyčajný príbeh Alfréda a ďalších osamelých detí, ktoré nechcú byť samy. Niečo na spôsob Roalda Dahla, či Astrid Lindgrenovej. Zábavné, aj napínavé, láskavé… To sú Zabudnuté deti.
Zabudnuté deti
Deväťročný Alfréd žije so svojím otcom, ktorý je ustavične na cestách a na syna mu nezostáva čas. Alfréd je bystrý a samostatný, veľa vecí si vie zariadiť sám, a predsa sa cíti osamelý.
Otec zarábal peniaze, podľa jeho slov sa staral o biznis či rokoval s dôležitými ľuďmi niekde vo svete. Možno v Taliansku či Mexiku. Alebo na Bali. Nikdy mi nehovoril, kam ide a kedy sa vráti.
Raz večer, keď nemôže zaspať, ustelie si v predsieni pri vchodových dverách. Nadránom začuje na chodbe kroky, čosi zašuchoce a cez otvor na poštu prepadnú dnu noviny, jabĺčko, obložený chlebíček a vlnené ponožky. Alfréd si na dobrotách pochutí, ale ďalšiu noc sa rozhodne zistiť, kto je ten záhadný dobrodinec.
Tak sa zoznámi s láskavou poštárkou Amandou, ktorá má také citlivé uši, že aj spoza dverí zachytí vzdychy osamelých detí. Spoločnými silami prekonávajú prekážky a budujú si priateľské zázemie, pričom dôležitú úlohu zohrá staré rádio, ktoré sa počas nocí na špeciálnej frekvencii prihovára všetkým deťom, čo túžia po láske, pozornosti a priateľstve.
Keď Amanda rozprávala, telo mi zalievalo teplo. Neodvážil som sa spýtať, či aj ja patrím k nám, ale potajme som v to dúfal. My by sme prebrali jablká. My by sme zabalili Antonovky do hodvábneho papiera. My by sme uvarili džem. Bolo to už dávno, odkedy niekto hovoril o nás spôsobom, že som si mohol myslieť, že patrím do okruhu ľudí, ktorých ohraničuje slovo my. Je úplne iné byť súčasťou nás ako súčasťou trpného rodu. Už nie: treba zabaliť, treba uvariť. Ale: my zabalíme, my uvaríme, my hento a toto. Nech už to znie akokoľvek smiešne!
Som Alfféd…Zabudnutý
Zabudnuté deti je pútavá kniha so silným posolstvom. O deťoch, ktoré síce žijú s rodičmi, majú ich nablízku, no cítia sa veľmi osamelé. Rodičia sú totiž neraz zaneprázdnení, nevšímajú si deti, majú svoje problémy, prípadne do toho vstupuje rozvod, alkohol, hádky…a deti trpia.
Som Alfréd. Alfréd Zabudnutý, rozprávač tohto príbehu. Každý rozprávač vie, že príbehy musia mať nejaký začiatok. Taký, čo udalosti nakopne. Niektoré príbehy sa začínajú šokujúcim zvratom, napríklad výbuchom sopky alebo narodením či smrťou. Alebo tak, že niekomu doručia nezvyčajnú poštu. Iné príbehy sa zase začínajú tým, že sa niekomu v hlave zrodí bezvýznamný nápad, napríklad rozhodne sa zistiť, či sa mu bude lepšie spať v predsieni na zemi než vo vlastnej posteli. Presne to som sa jednej októbrovej noci rozhodol urobiť ja.
