Temná adaptácia, ktorá rozdeľuje fanúšikov – a pripomína, prečo sú knihy stále silnejšie… Aj tak by sa dal v skratke zhrnúť nový seriál Harry Hole na Netflixe, ktorý priniesol na obrazovky jednu z najikonickejších postáv severskej krimi. Za projektom stojí priamo Jo Nesbo, ktorý sa rozhodol preniesť svoj svet do televíznej podoby podľa vlastných pravidiel. Výsledkom je temná, atmosférická séria inšpirovaná románom Diablova hviezda (5.kniha v sérii) – no zároveň je výrazne odlišná. Oplatí sa ju vidieť? Aké sú herecké výkony, prostredie, samotná atmosféra, hudba a zápletka? A má kniha oproti tomuto seriálu stále navrch?
Príbeh, ktorý nie je len o vraždách
Na prvý pohľad ide o klasickú detektívku. V Osle sa objavujú brutálne vraždy, ktoré pôsobia nesúrodo, no postupne začínajú vytvárať znepokojivý vzorec. Harry Hole, unavený, cynický a stále bojujúci s vlastnými démonmi, je vtiahnutý do prípadu, ktorý je komplikovanejší, než sa zdá.
Lenže práve tu sa ukazuje sila Nesbovho príbehu. Nejde totiž len o pátranie po vrahovi. V pozadí sa odohráva oveľa viac – mocenské hry v polícii, osobné konflikty, manipulácia a neustály pocit, že pravda je vždy o krok ďalej, než si myslíme.
Kniha tieto vrstvy odhaľuje pomaly, takmer nenápadne a systematicky. Máte čas pochybovať, meniť názor, skladať si obraz a uvažovať. Seriál naopak pracuje s väčšou dynamikou, nechýba akcia, niekedy až divoké a najmä brutálne scény. Snaží sa zaujať rýchlejšie, intenzívnejšie, čo mu miestami pomáha, no inokedy uberá na hĺbke.
Oslo ako temný organizmus
Jednou z vecí, ktoré seriál robí naozaj dobre, je atmosféra. Oslo tu nepôsobí ako bežné mesto, ale skôr ako živý, dýchajúci priestor, ktorý je súčasťou príbehu. Je chladné, temné, miestami až nepríjemne tiché. Autor tohto článku bol v Osle, ale takto ho rozhodne nepozná ? Je naozaj výborne vykreslená ťaživá, temná a ponurá atmosféra. Ako miesto, kde skutočne môže dochádzať k takým drastickým vraždám, ako postupne odhaľujeme.
Sám Nesbo prirovnal toto seriálové Oslo k akejsi „severskej verzii Gothamu“ a tento pocit je v seriáli citeľný. Kamera sa nebojí zotrvať, spomaliť, nechať vás v napätí. V tomto smere ide o veľmi vydarenú adaptáciu ducha jeho kníh.
Rozdiel však nastáva v tom, ako sa s touto atmosférou pracuje. Kým v románe je ticho často nositeľom významu, v seriáli slúži skôr ako vizuálny efekt. Je to silné, no menej vrstvené.
Harry Hole: aký je tento antihrdina?
Postava Harryho Holea patrí k tomu najlepšiemu, čo moderné krimi ponúka. Je brilantný, no zároveň zlomený. Má silný zmysel pre spravodlivosť, no jeho vlastný život je chaotický a často sebadeštruktívny. Je to alkoholik, ale má inštinkt, vie, ako pátrať, kde hľadať a kde pritlačiť, aby zistil viac.
Seriál túto podstatu zachováva, no mierne ju posúva. Harry je tu o niečo priamočiarejší, menej introspektívny. Viac koná a menej premýšľa. Funguje to pre televízne publikum, čo je asi pochopiteľné, no čitateľ knihy môže mať pocit, že sa vytrácajú jemné nuansy, ktoré robia túto postavu takou presvedčivou.
Práve preto sa treba odosobniť od knihy, ak ste ju čítali a pozerať sa na seriál novým pohľadom.
Zaujímavosťou je, že herec Tobias Santelmann pôvodne tvorcom nesedel. Zdal sa im „príliš sympatický“. Až na druhý pokus našiel správnu polohu. Tento detail dobre vystihuje samotný seriál: hľadá rovnováhu medzi prístupnosťou a temnotou.
Jo Nesbo adaptoval sám seba
Jedným z najzaujímavejších aspektov celej série je fakt, že ju nepísal nikto iný než samotný Jo Nesbo. Strávil na nej približne tri roky a vytvoril všetkých deväť epizód (tu len malá poznámka – stačilo by aj 7, miestami je to trošku rozťahané, takmer to neunesie 9 epizód). Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že to zaručuje vernosť predlohe. Opak je však pravdou. Nesbo otvorene priznal, že k vlastnému materiálu nemá „žiadny rešpekt“ v tom zmysle, že si dovolí meniť, upravovať a posúvať príbeh podľa potreby.
A presne to cítiť. Seriál nie je priamou adaptáciou, ale skôr reinterpretáciou. Niektoré postavy sa správajú inak, niektoré dejové línie sú rozšírené, iné zjednodušené. Pribúdajú nové prvky, ktoré v knihe nenájdete. Takže pre niekoho je to osviežujúce (najmä ak ste knihu čítali dávno a už ste väčšinu zabudli), pre iného to môže byť rušivé.
Vydarilo sa herecké obsadenie?
Najväčšia pozornosť prirodzene smeruje k predstaviteľovi Harryho Holea…a Tobias Santelmann je perfektný. Jeho interpretácia je zaujímavá najmä tým, že ide proti očakávaniam. Namiesto úplne uzavretého, chladného detektíva prináša aj náznak ľudskosti a zraniteľnosti. Pre televízne publikum to funguje veľmi dobre, no čitatelia môžu mať pocit, že ide o „jemnejšiu“ verziu Harryho.
Výraznou postavou je aj Tom Waaler v podaní Joela Kinnamana a je to ukážkový záporák-manipulátor. Chvíľami máte chuť chytiť ho pod krk a poriadne zakrútiť. Jeho výkon dodáva príbehu potrebné napätie a charizmu. Waaler však nie je len klasický záporák, ale pôsobí inteligentne, kontrolovane a o to nebezpečnejšie. Práve jeho prítomnosť často posúva scény na vyššiu úroveň.
Za zmienku stojí aj postava Rakel, ktorú stvárňuje Ine Marie Wilmann. Do príbehu prináša emocionálny kontrast k temnote a chaosu. Jej civilný, prirodzený prejav pomáha ukotviť dej v realite a pripomína, čo všetko môže Harry stratiť. Samozrejme, tam sa pridáva aj jej syn Oleg, je pekné ako sa postupne mení vzťah Harryho a Olega.
Celkovo možno povedať, že casting je jednou z najsilnejších stránok seriálu, aj keď jednotlivé interpretácie sa mierne líšia od knižných predstáv.
Hudba a zvuk: nenápadný, ale silný prvok
Rovnako dôležitú úlohu zohráva hudba, ktorá podčiarkuje celkovú atmosféru a miestami je absolútne geniálna. Seriál pracuje s temnými, minimalistickými tónmi, ktoré nenápadne budujú napätie. Ale ešte lepšie je použitie skladieb od Nicka Cavea (v spolupráci s Warrenom Ellisom), ktorého melancholický a pochmúrny štýl dokonale zapadá do sveta Harryho Holea. Hudba tu nie je dominantná, skôr sa vkráda do pozadia a práve preto funguje.
Zvukové doladenie celkovo podporuje pocit izolácie a nepokoja. Ticho, šum mesta či drobné ruchy často povedia viac než dialógy. Aj vďaka tomu si seriál zachováva charakteristickú „severskú“ náladu.
Kde seriál funguje a kde stráca?
Treba teda povedať, že seriál má silu. Dokáže byť pútavý, miestami veľmi napínavý a po dopozeraní jednej epizódy chcete vidieť ďalšiu. Má výbornú vizuálnu stránku, kvalitné herecké obsadenie a atmosféru, ktorá vás dokáže vtiahnuť.
Zároveň však pôsobí miestami nevyrovnane. Dej sa snaží obsiahnuť veľa tém naraz, čo vedie k tomu, že niektoré línie nie sú dostatočne rozvinuté. Tempo kolíše, má to silný začiatok, dve-tri epizódy…potom dochádza k miernemu poklesu, aby to všetko dospelo do bombastického, nervydrásajúceho záveru, ktorý sa naozaj vydaril.
Najväčšou stratou je však subtílnosť. To, čo Nesbo v knihách robí brilantne, čiže práca s detailom, náznakom a psychológiou, sa na obrazovke mení na niečo priamočiarejšie. Menej priestoru pre čitateľa (diváka), viac vysvetlenia.
Román Diablova hviezda (čoskoro vychádza s novou obálkou) je ukážkou toho, ako má vyzerať moderná detektívka. Nie je len o zločine, ale o ľuďoch, ich slabostiach a rozhodnutiach. V príbehu nie ste len pozorovateľom, ale účastníkom. Musíte premýšľať, spochybňovať, skladať si príbeh. Napätie nevzniká len z toho, čo sa deje, ale aj z toho, čo zostáva nevypovedané.
Seriál tento prístup nahrádza vizuálnou intenzitou. Je prístupnejší, rýchlejší, možno aj atraktívnejší na prvý pohľad. No práve preto menej rezonuje najmä u čitateľov, ktorí poznajú knižnú predlohu.
Oplatí sa seriál vidieť?
Určite áno. Najmä ak máte radi severské krimi, temnú atmosféru a komplexné príbehy. Seriál ponúka kvalitnú zábavu a momenty, ktoré Vás prinútia pozerať ďalej. Zároveň je však dobré pristupovať k nemu ako k samostatnému dielu. Nie ako k vernej adaptácii, ale ako k alternatívnej verzii príbehu, ktorý poznáte z knihy.
Je to ambiciózny projekt, ktorý má silné momenty aj slabšie miesta. Navyše sa končí tak, že ak bude úspešný, rozhodne sa môžeme tešiť na pokračovanie.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: Netflix, Netflix/Jarli Jordan
