Pre väčšinu ľudí je smrť udalosťou, ktorej sa snažia vyhýbať v rozhovoroch aj v myšlienkach. Pokiaľ sa nedotkne ich rodiny, zostáva niekde v diaľke. Pre pohrebníka Tomáša Stríža je však súčasťou každodenného života. Jeho kniha Smrť ako dar ukazuje, aké náročné môže byť povolanie, pri ktorom sa človek nestretáva iba so zosnulými, ale aj s tými, ktorým sa práve rozpadol svet.
Jedným z najsilnejších zážitkov, o ktorých autor rozpráva, je nález človeka, ktorý zostal v dome celé dva mesiace počas letných horúčav. Už pri príchode bolo zrejmé, že nepôjde o bežný výjazd. Pohľad na rozkladajúce sa telo a neznesiteľné podmienky si vyžadovali návrat po špeciálne ochranné oblečenie a plynové masky.
Stríž však v tej chvíli nemyslel iba na to, čo má pred sebou. V hlave sa mu vynárali otázky o človeku, ktorého príbeh sa skončil v osamelosti. Kto to bol? Mal rodinu? Kto naňho čakal? A ako vyzerali jeho posledné chvíle, keď už o ňom nikto nevedel?
Práve v takýchto okamihoch sa ukazuje, že práca v pohrebníctve nie je iba o manipulácii s telom a zabezpečení poslednej rozlúčky. Je aj o zachovaní dôstojnosti človeka, ktorý už nemôže povedať nič o svojom živote.
Najťažšie nie sú mŕtvi, ale tí, ktorí zostali
Autor sa postupne naučil, že najsilnejšie emócie sa často neodohrávajú pri zosnulom, ale v miestnosti vedľa neho. Pri matkách, ktoré nedokážu plakať, pri deťoch čakajúcich na návrat otca alebo pri partneroch, ktorí ešte nedokázali pochopiť, že ich blízky už nepríde domov. „V tejto práci musí byť človek trochu aj psychológom,“ naznačuje Stríž. Nestačí vedieť, aké úkony treba vykonať. Dôležité je aj to, ako sa prihovoriť človeku v šoku, kedy ponúknuť pomoc a kedy radšej zostať ticho. Zároveň si musel vytvoriť vlastné hranice. Ak by každú tragédiu prežíval naplno, pravdepodobne by takúto prácu nedokázal vykonávať. Ako sám opisuje, smrť ho neurobila chladným. Naučila ho regulovať vlastné emócie, aby dokázal zostať oporou pre druhých.
Osobitne silné sú pasáže o rodinách, ktoré zasiahla samovražda alebo náhla tragédia. Čitateľ pri nich vidí, že smrť neukončuje iba jeden život. Zasahuje aj všetkých, ktorí s ním boli spojení. Deti prichádzajú o rodiča, partneri o spoločnú budúcnosť a blízki zostávajú s otázkami, na ktoré už nemusia dostať odpoveď. Práve preto sa v knihe opakovane vracia myšlienka, že na zmierenie, odpustenie či obyčajné vyznanie lásky by sme nemali čakať na vhodnejšiu chvíľu.
Ružový medvedík malej Lilianky
Nie všetky príbehy v knihe sú mrazivé. Niektoré sú predovšetkým o tom, ako sa dá v najťažšom období pomôcť rodine aspoň drobným gestom. Taký je aj príbeh malej Lilianky, ktorá bojovala so zákernou chorobou. Jej rodičia vedeli, že sa blíži chvíľa, na ktorú sa nijaký rodič nedokáže pripraviť. Stríž opisuje, ako dievčatko uložili do bielo-zlatej rakvy a ako k nemu položil ružového plyšového medvedíka.
Je to jednoduchý detail, no práve v ňom sa ukazuje ľudský rozmer jeho práce. Posledná rozlúčka nemusí byť iba súborom formálnych úkonov. Môže byť aj priestorom na osobné gesto, ktoré rešpektuje príbeh zosnulého a vzťah jeho blízkych k nemu.
Podobné skúsenosti ho priviedli k nápadu uchovávať odtlačky prstov zosnulých v podobe osobných šperkov. Z jedného mimoriadne bolestného zážitku postupne vznikol projekt TOPA, teda Tvoja Osobná Pamiatka. Stríž v knihe opisuje, ako vytvoril zlatý prívesok s odtlačkom prsta a menom dieťaťa. Keď ho odovzdal rodičom, matka ho držala v rukách a prechádzala po ňom prstami. Nešlo o obyčajný šperk. Bol to jedinečný predmet, ktorý jej umožňoval uchovať si hmatateľnú pamiatku na dcéru.
Autor neskôr rozvíjal aj ďalšie možnosti, napríklad uchovanie časti popola v krištáli. Takéto predmety, samozrejme, nedokážu zmierniť stratu ani nahradiť človeka. Môžu však pozostalým poskytnúť osobný spôsob, ako si uchovať spomienku.
Hádky nad zosnulým
Smrť podľa Stríža neodhaľuje iba lásku a súdržnosť. Niekedy ukáže aj to, čo by si človek o svojich najbližších radšej nepriznal. V knihe sa objavujú situácie, keď sa príbuzní začínajú hádať o majetok v čase, keď ešte ani nestihli spracovať samotnú stratu. Práve odtiaľ pochádza aj provokatívna myšlienka, že zosnulý ešte ani nevychladol a už sa vedú spory o dedičstvo. Tieto skúsenosti tvoria nepríjemný kontrast k predstavám, že smrť automaticky spája rodinu a všetci na chvíľu odložia svoje nezhody. V skutočnosti môže byť pravdou aj opak. Dlhoročné konflikty, nevyriešené vzťahy či spory o peniaze sa v čase smútku ešte viac vyostria.
Stríž však nesúdi všetkých pozostalých rovnako. Z jeho rozprávania cítiť, že sa naučil vnímať rôzne podoby ľudského správania a rozlišovať medzi bolesťou, bezmocnosťou a situáciami, v ktorých treba nastaviť hranice.
Covid: posledná rozlúčka bez posledného pohľadu
Osobitnú kapitolu predstavujú skúsenosti z pandémie covidu. Zosnulých, ktorí zomreli na ochorenie COVID-19, museli podľa autorovho opisu ukladať do dvoch ochranných vakov. Nasledovala dezinfekcia a rakva zostávala zatvorená. Rodina tak často nemala možnosť vidieť svojho blízkeho naposledy ani sa s ním rozlúčiť spôsobom, na aký bola zvyknutá. Pre pozostalých to bolo ťažké pochopiť. Niektorí sa hnevali, že ich blízky nemôže byť oblečený alebo že ho uložia do rakvy vo vaku. Stríž ich reakcie chápal, zároveň však vedel, že pravidlá nemôže jednoducho obísť.
V tom čase sa stretával aj s popieraním pandémie. Kým niektorí tvrdili, že sa nič nedeje, on videl množstvo zosnulých a preťažené chladiarenské priestory. V jeho podaní nejde o abstraktnú debatu, ale o osobnú skúsenosť človeka, ktorý sa denne stretával s jej dôsledkami. Príbehy z tohto obdobia pripomínajú, že posledná rozlúčka nie je pre rodinu iba tradíciou. Je dôležitou súčasťou vyrovnávania sa so stratou. Keď o túto možnosť ľudia prídu, bolesť môže byť ešte komplikovanejšia.
Pozrite si video s Tomášom Strížom:
Čo nám smrť pripomína o živote
Názov Smrť ako dar môže na prvý pohľad pôsobiť provokatívne. Autor však smrť neoslavuje a netvrdí, že strata človeka je niečím dobrým. Význam názvu sa odkrýva postupne, cez udalosti, ktoré ho naučili inak premýšľať o živote.
V knihe opisuje aj stretnutie so ženou, ktorá mu kedysi povedala, že smrť bude jeho darom. Vtedy tejto vete nerozumel. Až neskôr, keď videl, ako môže jeho práca pomáhať pozostalým, začal chápať jej význam.
Práve v tom spočíva hlavné posolstvo knihy. Človek nemusí mať nad smrťou nijakú moc, môže však ovplyvniť, ako sa zachová k živým. Môže pomôcť rodine pri poslednej rozlúčke, uchovať pamiatku na zosnulého alebo jednoducho prejaviť súcit v chvíli, keď ostatní nevedia nájsť správne slová. „Smrť ma naučila jedno: neodkladať veci na potom, lebo to nemusí prísť,“ znie jedna z myšlienok spojených s knihou.
Je to veta, ktorá presahuje prostredie pohrebníctva. Platí pre vzťahy medzi rodičmi a deťmi, pre partnerov, priateľov aj ľudí, s ktorými sme sa dlho nerozprávali. Nie všetky spory sa podarí vyriešiť a nie všetko sa dá napraviť. Niekedy však stačí zavolať, ospravedlniť sa alebo povedať niekomu, že nám na ňom záleží.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: Skveleknihy.sk, AIvizuál
