Štyri petrohradské noci, osamelý rojko a dievča, do ktorého sa zamiluje. Biele noci patria medzi najznámejšie Dostojevského kratšie prózy, no zbierka ponúka oveľa viac. Aj v ďalších poviedkach autor rozoberá ľudskú samotu, lakomstvo, spoločenské pokrytectvo, túžbu po uznaní či zvláštnu neschopnosť prijať vlastné šťastie.
Biele noci a iné poviedky.
Osamelý rojko, ktorý stretne Nastenku
Najsilnejším a zároveň najznámejším textom zbierky sú Biele noci. Hlavnou postavou je mladý muž bez mena, osamelý rojko, ktorý žije viac vo svojich predstavách než v skutočných vzťahoch. V Petrohrade sa túla ulicami, pozná mesto a jeho zákutia, no ľudí v pravom zmysle slova akoby nepoznal. Je to trochu zvláštny človek. A práve preto zaujímavý.
Počas jednej zo svojich prechádzok stretne Nastenku. Plače pri kanáli a od tej chvíle sa začína ich nezvyčajný vzťah. Nasledujú štyri noci rozhovorov, spomienok, nádejí a postupne aj lásky. Rozprávajú sa o svojich životoch a o tom, čo ich trápi. Rojko prvýkrát získava pocit, že niekam patrí. Lenže Nastenka má vlastný príbeh. A v ňom je ešte jeden muž.
Dostojevskij tak vytvára jednoduchú, na prvý pohľad takmer romantickú situáciu, no pod ňou rozoberá oveľa zaujímavejšiu otázku: čo sa stane, keď sa naše sny stretnú s realitou? Rojko si totiž svoj život vysníval. V predstavách môže byť všetko krásne, dokonalé a presne také, ako si želáme. Skutočný človek však má vlastnú vôľu, vlastné city a vlastné rozhodnutia.
A realita sa napokon nedá prehovoriť.
Aj krátke šťastie môže mať cenu celého života
Práve preto je Biele noci možné čítať nielen ako romantickú poviedku, ale aj ako veľmi jemnú psychologickú štúdiu človeka, ktorý je hladný po blízkosti. Dostojevskij tu dobre zachytáva rozdiel medzi snívaním a skutočným životom. Rojko túži po láske, ale veľkú časť svojho života vlastne prežíva iba v predstavách. Stretnutie s Nastenkou mu na chvíľu umožní vystúpiť z jeho sveta a skutočne niekoho spoznať. A hoci to nedopadne tak, ako by si želal, práve toto krátke obdobie má pre neho obrovskú hodnotu.
Záver preto nepôsobí iba ako smutné sklamanie. Je v ňom aj určitý zmier. Aj krátky okamih šťastia môže mať význam. Človek nemusí s niekým prežiť celý život, aby ho toto stretnutie navždy ovplyvnilo.
Titulné „biele noci“ pritom nie sú iba romantickou kulisou. Príbeh je zasadený do obdobia, keď sa v Petrohrade noci vďaka severnej zemepisnej polohe úplne nezotmie. Dostojevskij túto zvláštnu atmosféru využíva veľmi dobre. Mesto je svetlé, tiché, trochu snové a akoby vytrhnuté z bežného rytmu.
Malý hrdina a veľké emócie detstva
Zaujímavé sú však aj ďalšie poviedky.
Malý hrdina sa venuje detstvu, dospievaniu a formovaniu osobnosti. Dostojevskij ukazuje citlivé obdobie, keď človek ešte len začína chápať vlastné emócie, vzťahy a svet dospelých. A možno práve preto je táto poviedka zaujímavá aj pre dnešného čitateľa. Niektoré zážitky z detstva totiž nezmiznú v okamihu, keď vyrastieme. Spôsob, akým sme prežívali prvé sympatie, žiarlivosť, obdiv či poníženie, môže zostať niekde hlboko v nás. Dostojevskij tieto emócie nepredkladá ako veľké životné poučky. Skôr ich necháva postupne presvitať cez príbeh a správanie postáv.
Starý jazyk, ale stále živé otázky
Treba však povedať aj druhú stranu. Biele noci a iné poviedky nie sú moderné čítanie. Jazyk, spôsob rozprávania, dlhšie vety aj tempo sú výrazne dobové. Pre čitateľa, ktorý je zvyknutý na súčasnú prózu, môžu byť niektoré pasáže náročnejšie. Za tou na prvý pohľad jednoduchou a miestami priamočiarou prózou sa však ukrývajú psychologické sondy. Dostojevskij nemusí vytvoriť veľký dramatický príbeh. Stačí mu človek, ktorý sa bojí, miluje, závidí, šetrí, sníva alebo sa príliš zaoberá tým, čo si o ňom myslia ostatní.
A zrazu máme pred sebou otázky, ktoré sú aktuálne aj dnes.
Zbierka zároveň pripomína, že Dostojevskij nebol iba autorom veľkých románov. Už v raných poviedkach sa venoval postavám, ktoré sa ocitajú na okraji spoločnosti alebo majú problém vyrovnať sa so svojím životom. Práve Biele noci a Mäkké srdce patria medzi jeho rané petrohradské texty z roku 1848.
Pre koho môžu byť Biele noci?
Táto kniha nemusí automaticky osloviť dnešných mladých čitateľov. A práve to je možno zaujímavá otázka. Dostojevskij je klasika, ale slovo „klasika“ ešte neznamená, že sa kniha bude čítať sama. Súčasný čitateľ musí prekonať určitú jazykovú a dobovú vzdialenosť. Kto však túto bariéru prijme, môže dostať oveľa viac než iba romantický príbeh o štyroch nociach.
Biele noci a iné poviedky sú predovšetkým knihou o ľuďoch. O osamelých, neistých, citlivých, vypočítavých, ustráchaných aj zasnívaných ľuďoch. A práve preto napriek svojmu veku stále dokážu niečo povedať. Možno nie každému. Ale vnímavému čitateľovi určite majú čo ponúknuť.
Z ruského originálu preložila Nataša Ďurinová.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: Skveleknihy.sk
