Čo sa stane, keď sa problémové dieťa stane mužom a skončí v cudzom väzení? A čo sa stane s rodinou, ktorá ho celý život milovala, chránila a možno aj nezvládla?
Vlasta Hochelová prináša silný generačný román o adopcii, rodičovstve, hľadaní identity a dôsledkoch rozhodnutí. Striedanie listov zo španielskeho väzenia s rodinnou minulosťou vytvára napätie, ktoré vás núti čítať ďalej. Román Volali ma Giri patrí k tým knihám, ktoré čitateľa zasiahnu nielen príbehom, ale aj emóciou.
Na prvý pohľad ide o príbeh mladého muža Miša, adoptívneho syna, ktorý sa ako dospelý ocitne v španielskom väzení. Obvinili ho z ublíženia na zdraví a čakajú ho roky za mrežami. No v skutočnosti je táto kniha omnoho viac.
Je to román o rodine, o rodičovských nádejach, o zlyhaniach systému, o traume detstva, o divokých deväťdesiatych rokoch aj o tom, ako veľmi môže človeka poznačiť hľadanie vlastnej identity.
Listy z väzenia, ktoré mrazia autentickosťou
Jednou z najväčších predností knihy je forma rozprávania. Mišo píše rodičom listy, najmä svojej mame Kláre. Už prvé riadky čitateľa vtiahnu do deja:
„Píšem Ti z miesta, na ktoré som sa nikdy nechcel dostať… Som totiž zavretý v španielskej base.“
Tieto listy pôsobia surovo, úprimne a miestami až bolestne. Mišo nie je svätec, ale ani monštrum. Je to človek, ktorý robil chyby, impulzívne reagoval, zamotával sa do problémov, no zároveň si uvedomuje následky. V listoch cítiť samotu, hanbu, vzdor aj túžbu po prijatí. Autorka sama vysvetľuje, že práve listová forma sa ukázala ako najlepšie riešenie: „Napokon sa mi ukázalo, že najvhodnejšia bude forma listov, ktoré hrdina píše rodičom, predovšetkým svojej matke.“
A je to výborné rozhodnutie. Čitateľ má pocit, akoby držal v rukách skutočnú korešpondenciu človeka, ktorému sa rozsypal život.
Dva príbehy v jednej knihe
Hochelová priznáva, že v románe sa ukrývajú „dva základné príbehy či osudy“. Jeden patrí Mišovi vo väzení, druhý jeho adoptívnym rodičom Kláre a Karolovi na Slovensku.
Práve táto druhá línia robí z knihy niečo výnimočné. Nejde len o osud problémového syna. Ide aj o príbeh matky, ktorá po bolestivých zdravotných komplikáciách túžila po ďalšom dieťati, a tak sa s manželom rozhodla pre adopciu.
Klára je fascinujúca postava – silná, zraniteľná, oddaná, miestami až tragická. Jej materinská láska k synom je bezhraničná, no zároveň ju ničí. Čitateľ pri nej cíti, aké komplikované je rodičovstvo, keď milujete niekoho, koho nedokážete zachrániť.
Karol pôsobí realisticky a civilne – muž, ktorý rodinu miluje, no emócie spracúva inak. Ich manželstvo je vystavené skúškam, ktoré poznajú mnohé rodiny: rozdielne predstavy o výchove, únava, sklamanie, mlčanie.
Atmosféra divokých 90. rokov
Román má aj silné spoločenské pozadie. Autorka ho pomenúva otvorene: „Atmosféra konca 90-tych rokov a začiatku nového milénia. Ako vieme, divoké 90-tky.“
Práve toto obdobie v knihe cítiť. Chaos, extrémizmus, nekontrolovaný prílev drog, ulica ako škola života, rozpad autorít. Mišo nevyrastá vo vákuu – formuje ho doba, prostredie aj vlastné vnútorné nepokoje. Vďaka tomu kniha nepôsobí ako izolovaný rodinný príbeh. Je aj generačnou výpoveďou o Slovensku, ktoré sa menilo rýchlejšie, než sa stíhali meniť ľudia.
Veľkou témou románu je identita. Adoptované dieťa často hľadá odpovede na otázky, ktoré iní riešiť nemusia: Kto som? Po kom som? Kam patrím?
Mišo tieto otázky nenosí na tričku, ale cítiť ich za mnohými jeho rozhodnutiami. Vzdor, sebadeštrukcia, konflikty aj túžba po uznaní môžu byť prejavom hlbšieho vnútorného nepokoja.
Práve preto kniha osloví aj čitateľov, ktorí sa s adopciou nikdy nestretli. Hľadanie seba samého je univerzálna téma.
Španielsko bez turistickej pohľadnice
Časť deja sa odohráva v Španielsku, no nečakajte slnko, pláže a dovolenkovú romantiku. Hochelová využíva prostredie väznice a cudzej krajiny ako priestor odcudzenia. Sama priznala, že Andalúzia ju inšpirovala osobne, no v románe sa krajina „neukazuje vždy v najlepšom svetle“. To je na knihe zaujímavé – exotické prostredie tu neslúži ako kulisa, ale ako tlakový hrniec.
Jedna z najväčších čitateľských „pikošiek“ je otázka, nakoľko je príbeh skutočný. Autorka hovorí úprimne: „Je veľa autentického, ale rovnako veľa fikcie… Prirodzene neprezradím, čo sa v mojej próze naozaj stalo a čo som vymýšľala.“
Práve táto nejasná hranica robí román ešte príťažlivejším. Čitateľ má pocit, že sa dotýka niečoho reálneho, odžitého, pravdivého.
Siahnite po novinke Volali ma Giri a oceníte silnú psychológiu postáv, autentický jazyk a schopnosť vyvolať diskusiu. Po dočítaní si možno budete klásť otázky: Kto vlastne zlyhal? Syn? Rodičia? Spoločnosť? Náhoda?
Je to skvelý slovenský román bez pózy – surový, inteligentný a emocionálne pravdivý.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: Skveleknihy.sk
