Izabela. Láskou spútaní
Prečítajte si úryvok z historickej romance Izabela. Láskou spútaní, ktorá má podľa prvých ohlasov potenciál stať sa slovenským bestsellerom. Ponorte sa do príbehu, ktorý je plný lásky, romantiky, dobrodružstiev a intríg odohrávajúci sa v 15.storočí vo Francúzsku. Sledujete osudy nádhernej Izabely, ktorú osud nešetrí, no ona tvrdohlavo ide za svojím šťastím…
Izabela. Láskou spútaní – 6. úryvok
4.
Tri Francúzska
Zmluva v Troyes, uzatvorená medzi burgundským vojvodom Filipom Dobrým a Henrichom V., vydala 21. mája 1420 Francúzsko Angličanom. Troyeská dohoda zachovala fiktívnu autoritu šialeného Karola VI. až do jeho smrti. Anglický kráľ sa oženil s Katarínou Francúzskou a stal sa tak „synom“ kráľovým a priamym dedičom kráľovstva. Mal vládnuť verejným záležitostiam krajiny, keď tak nemohol urobiť panovník. V prípade kráľovej smrti sa mal Henrich alebo jeho dedič stať nástupcom a „obe“ koruny Francúzska a Anglicka mali zostať navždy spolu v područí toho, kto bude súčasne kráľom a suverénnym pánom jedného aj druhého kráľovstva… viac-menej pri zachovaní práv jednej či druhej krajiny, slobôd, zvyklostí a zákonov oboch kráľovstiev, pričom by ani jedno z nich nebolo akýmkoľvek spôsobom podrobené tomu druhému. Čo sa týkalo „takzvaného“ dauphina, nemohol sa pre „svoje veľké zločiny a delikty“ vôbec zúčastniť na tomto dedičstve a králi Francúzska a Anglicka, takisto aj vojvoda burgundský, sa zaviazali, že s ním nepodpíšu mier.
Dňa 31. augusta 1422 zomrel na zámku Vincennes Henrich V. a po slávnostnom rekviem v svätodeniskej katedrále previezli jeho telesné pozostatky do anglického Westminsteru. Onedlho po ňom, ešte v ten istý rok 21. októbra, zomrel i Karol VI. Nad hrobom nebohého kráľa zaznelo volanie: „Nech žije Henrich, kráľ francúzsky a anglický!“ Prvý panovník zdvojenej monarchie Henrich VI. mal iba desať mesiacov a regentstva za neplnoletého kráľa sa ujal vojvoda z Bedfordu. V Mehun-sur-Yévre sa dauphin Karol takisto nazval kráľom Francúzska. Bohaté štáty pod vládou burgundského vojvodu však vytvorili tretie Francúzsko, ktoré mohlo priniesť riešenie…
5.
Kráľovstvo Lancasterské
„Anglické“ Francúzsko spojilo prvky veľmi rozličného pôvodu s najrôznejším spôsobom vlády. Jeho jednotlivé územia sa líšili svojím hospodárskym postavením. Niektoré z nich dostal anglický kráľ už so zmluvou z roku 1380. Bolo to Calais, ktoré dobyli ešte v prvých rokoch vojny a stalo sa miestom osídľovania; ďalej to bola Guyene, vlastne to, čo z nej zostalo po francúzskej okupácii, teda dosť úzky pás súbežný s pobrežím (územie bordeauxské, Bazadais a Landes). Normandia, rozšírená o Maine, Vexin a časť Ochartreiského územia, bola časťou otcovského dedičstva po Viliamovi Dobyvateľovi a Plantagenetovcoch, ktorého sa Henrich V. osobne znovu „chopil“. Zmluvou v Troyes sa tieto územia dostali do plného vlastníctva anglického kráľa. Zvyšok kráľovstva patril podľa práva francúzskemu kráľovi „Henrichovi VI.“, ale anglické jednotky mali len časť Pikardie a Champagne; nedostatočne kontrolovali Île-de-France, kde sa dauphinovi stúpenci opierali o niekoľko pevností a skrývali sa v Hurepoixskom lese, zatiaľ čo v oblastiach ležiacich medzi Saônou a Loirou sa od seba anglická autorita a miesta poslušné dauphinovi nedali presne územne rozlíšiť. „Niekoľko ráz dobyli Angličania ráno od Armagnačanov nejakú pevnosť – a večer ju dvakrát stratili.“ (Denník parížskeho mešťana)
Guyenne mala už dlhšie vlastnú správu: senešala, ktorý predstavoval kráľa-vojvodu, kanceláriu odosielajúcu jeho listiny, radu zaoberajúcu sa vládou a správou, súdny dvor a pod riadením prvého kráľovského úradníka finančnú správu a mincovňu. Normandia mala svoju veľkú radu, kancelárstvo a finančnú správu v Rouene a účtovnícku komoru v Caen. Vojvoda Bedford predstieral, že rešpektuje miestne zvyky. Lichotil normandskému patriotizmu tým, že založil v Caen univerzitu, ktorá dodávala intelektuálnu elitu anglickému režimu. Bol taký opatrný, že príliš nemenoval okupantov do rady a ústrednej správy, ale vyhradil pre svojich krajanov veliteľské miesta vo vojsku a richtárske úrady; konfiškoval léna vrchností, keď odmietali prisahať vernosť novým pánom. V Paríži sa stretol s vedením, ktoré bolo očistené burgundskými okupantmi mesta a nachádzali sa v ňom už len „čestní úradníci“ verní ideálu reformy, a tej bol burgundský vojvoda verným stúpencom. Burgundská propaganda často sľubovala daňové úľavy, ktoré ani zďaleka nedodržali. Anglické Francúzsko, no zvlášť Normandia, drvili mimoriadne dane na údržbu posádok a vydržiavanie regentovho dvora. +„Bedford vždy obohacoval svoju krajinu niečím, čo zobral v tomto kráľovstve, a keď sa vracal, neprinášal nič, iba novú daň.“
Všetky tieto územia boli chudobné. Bordeauxský vidiek sa pomaly zotavil zo spúšte, ktorú utrpel koncom štrnásteho a na začiatku pätnásteho storočia. Morová epidémia medzi rokmi 1415-1420 ukončila úsilie o rekonštrukciu a vyvolala vážnu krízu z nedostatku ľudí schopných pracovať. Obchod s vínom bol vo výraznej tiesni, do ktorej upadlo i vinárstvo. Energicky vedená francúzska ofenzíva vyľudnila vidiek a vyvolala príliv dedinských utečencov do mesta. Nebezpečne vzrástol počet ľudí, ktorých bolo potrebné živiť. Mestá boli nútené privážať drahé obilie zo vzdialených krajov. Slabé platby a nedostatok veľkého majetku viedli ku spomaleniu stavebných aktivít. Pokiaľ ide o Guyenne a zvyšok krajiny vydaný Lancasterovcom, nebola doba anglickej okupácie dobou mecenášov. Vidiek Île-de-France zažil opätovné príchody ozbrojencov všetkých skupín. Vzbúrenie roľníkov bolo príčinou vzniku bánd „lupičov“. Bieda ich rýchlo zmenila na drastických zlodejov, ktorí číhali na cestách. Vidiek zažil kruté a zúrivé vyvádzanie smrti príšerného moru, ktorý svojou prudkosťou možno porovnať s morovou epidémiou z roku 1348; prežil sibírsku zimu rokov 1420-1421 a mnohé hladné roky. Keď sa Angličania zmocnili krajov od Loiry po Seinu a odtiaľ až po Sommu, sedliakov pobili, alebo zahnali na útek. Takmer všetky polia zostali dlho, po celé roky, nielenže neobrobené, ale nebolo ani ľudí, ktorí by na nich – s výnimkou niekoľkých – pracovali. + „Tie malé kúsky zeme, ktoré boli obrobené vo väčších vzdialenostiach od miest, pevností či hradov, sa nemohli rozšíriť pre časté vpády drancovatelov.“
6.
Kráľovstvo v Bourges
Hranica oddeľujúca anglické Francúzsko od druhého francúzskeho kráľovstva sa dala len ťažko určiť, lebo bola hračkou zmätenej vojny a bojov, v ktorých sa len zriedka o niečom rozhodlo. Dauphin mal svoje pevnosti a svojich verných na sever od Loiry. Jeho kráľovstvo sa územím zhodovalo, okrem Guyenne, s južnou polovicou Francúzska. Pod dauphinovou mocou boli jeho osobné dŕžavy, ku ktorým patrilo i Turínsko a Dauphiné. Držal sa pri moci vďaka vernosti princov, ktorí rozšírili jeho územie. Patrili k nim vojvoda anjouský, bourbonský, orleánsky a kniežatá z Foix a Armagnacu.
Karol Orleánsky bol zajatcom Angličanov ďaleko od „veľmi kresťanského Kráľovstva francúzskeho“. V Londýne skladal pôvabné balady, ktoré oslavovali milostnú trýzeň. Zatiaľ čo sa zaoberal svojimi jemnými veľdielami, dal jeho nevlastný brat Ján, knieža z Dunoisu, svoju drsnú energiu do služieb Karola VII. Iný zajatec v bitke pri Azincourte, Ján Bourbonský, prenechal vládu svojmu synovi, kniežaťu clermontskému, ktorý nechal konať svoju matku – Máriu z Berry. Ako šikovná politička „sa zdržovala vojny“ s mocným burgundským susedom, a pritom sa pridala k táboru dauphina. Jej postoj bol dvojaký a hra na obidve strany, ktorú rozohrala, jej umožnila zväčšiť apanáž bourbonských vojvodov o Auvergne a oženiť svojho syna so sestrou vojvodu burgundského. Ľudovít III. Anjouský, ktorý sa ustavične usiloval o neapolské dedičstvo svojho domu, vydal sa v roku 1420 do Talianska. Bedford túžil po Maine a Anjou, aby z nich vytvoril jadro svojho kniežactva a jeho konanie vohnalo vojvodkyňu matku – Jolandu Aragónsku – do dauphinovho tábora. Na juhozápade, kde už po jedno storočie stáli proti sebe kniežatá z Foix a Armagnacu, prebudila občianska vojna tento rodinný spor. Ján II. z Foix sa celkom prirodzene postavil na čelo burgundskej strany. Využil nespokojnosť miest zaťažených opakovanými daňami a stal sa ich ochrancov pred drancovaním. Keď mestá vyhnali „burgunďanov“ a priklonili sa ku Karolovi VII., pridal sa Ján z Foix k tomuto hnutiu a kráľ z Bourges ho ihneď vymenoval za guvernéra a kráľovského zástupcu v Languedocu, Auvergne a Guyenne.
Karol VII. sídlil s obľubou v Bourges, kde zriadil aj účtovnícky dvor. Jeho parlament a dvor mimoriadnych daní sídlili v Poitiers. Rada i dvor sa sťahovali podľa potrieb vojny z miesta na miesto. Mal úradníkov, ktorí zosadili „burgunďanov“, našiel schopných a výkonných mužov, ktorých potreboval pre svoju výkonnú správu. Medzi nimi boli čestní ľudia, ako Jean Juvénal des Ursins, historik vlády Karola VI., ktorý spravoval Štátnu radu v paláci v Bourges, alebo Alain Chartier, ktorý bol kráľovým notárom a sekretárom. Oboch vyhnali z Paríža masakry z roku 1418. Na melancholického básnika Alaina hlboko zapôsobili pohromy, ktoré postihli Francúzsko. Pociťoval rozhorčenie nad prebiehajúcimi bojmi a zmietal ním súcit nad trpiacim ľudom. Princovia, ktorí sa pridali k táboru Karola VII., mu usilovne ponúkali služobníkov vybraných medzi svojimi dvoranmi, aby si zabezpečili väčší vplyv na politiku panovníka a mali tak väčší úžitok zo svojho pripojenia k jeho veci. Jolanda Aragónska poslala na dauphinov dvor Jeana Louveta, ktorý predsedal v Aix účtovníckemu dvoru provensalského kniežactva a neskôr začal riadiť financie kráľovstva v Bourges.
Ešte väčšiu úlohu ako sám nepokojný a podozrievavý panovník, ktorý niekedy pochyboval o svojej legitimite, mali na dvore strážcovia klanov, ktorých záujmy boli protikladné. Tento raz honosný, inokedy chudobný dvor, vydaný na milosť a nemilosť prerušovanému toku peňažných podpôr, ktorého rozpočet bol zle spravovaný, bol semeniskom intríg. A politika rady sa vyznačovala nerozhodnosťou.