Londýn, Kodaň a opäť Londýn. Kufre si nemusíte baliť, ale pripravte sa na pohodu a naozaj príjemné a oddychové čítanie. To určite padne v súčasnej situácii vhod každému, pretože vás čaká hygge, voňavá kávička, útulná kaviarnička a príjemná hrdinka.
Kaviareň v Kodani je ďalší vydarený kúsok v sérii Julie Caplinovej – Romantické úteky.
Tou hlavnou hrdinkou je mladá a krásna Katie, ktorá nikdy nemala ustlané na ružiach. Mama jej zomrela príliš skoro a otec nezvládol situáciu práve najlepšie. Napriek tomu si dokázala vybudovať úspešnú kariéru v jednej z najprestížnejších londýnskych PR agentúr a nájsť skvelého priateľa. K šťastiu jej chýbalo už len vytúžené povýšenie…
Sny o úspešnej kariére a veľkej láske však zrazu visia na vlásku, keď sa dozvie, že jej úžasný priateľ ukradol nápad, vďaka ktorému ho povýšili namiesto nej. A tak sa Katinou poslednou nádejou stáva cesta do Kodane, kde sa musí pokúsiť získať nového klienta. Spočiatku otravný výlet s hŕstkou ešte otravnejších novinárov sa postupne mení na jedno úžasne dobrodružstvo, ktoré nakoniec všetkým zmení život.
Očarujúca Kodaň s jednou úžasnou kaviarňou, v ktorej to vonia škoricou, koláčikmi a horúcou čokoládou, v ľuďoch totiž dokáže znova zapáliť oheň lásky.
Takže ak máte rady takéto pohodové príbehy, pripravte si šálku voňavej horúcej čokolády, natiahnite si hrubé ponožky, schúľte sa do kresla a vydajte sa spolu s hlavnou hrdinkou Katie do Kodane.
Kaviareň v Kodani však neponúka len krásnu lovestorku, ale určite viac preniknete do umenia šťastného života hygge, ktorým sa preslávili Škandinávci po celom svete. Hygge, to je pohoda, drobnosti, ktoré spôsobujú radosť, úsmev na tvári, vnášajú pokoj do srdca i vašej duše…a presne taký je aj tento príbeh.
Ako sme si už u Julie zvykli, vie nádherne opisovať krajinu, v ktorej sa príbeh odohráva. Kodaň máte chvíľami ako na dlani, doslova sa prechádzate jej uličkami, cítite jej vôňu. K tomu vždy pridá zaujímavosti o kultúre, histórii, kuchyni, vloží sem-tam dánske slovíčko…
Julie vie vystihnúť detaily a atmosféru, ktorá vám prenikne pod kožu. Vtiahne vás do príbehu, vcítite sa do hlavnej hrdinky a zamilujete sa do nej. K tomu napokon prispievajú nielen krásne opisy, ale aj svižné a neraz vtipné dialógy, ktoré autora dokáže vytvárať.
Začítajte sa do knihy Kaviareň v Kodani:
Tak sa teda maj.“
Letmo som Josha pobozkala a vymenili sme si sprisahanecké úsmevy. Pritiahol si ma bližšie k sebe a venoval mi ešte jeden dlhý bozk, pričom mi rukami zašiel pod kabát, potom pokračoval na zadok a postupne mi začal vyhŕňať šaty.
„Určite tu nechceš ešte chvíľku zostať?“ V hlase som mu začula jemné chrapčanie.
„Nie, nejde to. Prídeš neskoro,“ namietla som a obzrela sa ponad plece. „A Dan môže prísť každú chvíľu.“ Jeho spolubývajúci sa rovnako neomylne ako labrador očuchávajúci si na verejnosti guľky zjavil vždy v okamihu, keď sa to hodilo najmenej. Zato moja spolubývajúca Connie bola omnoho väčší diplomat. Na rozdiel od Dana totiž disponuje sociálnou inteligenciou.
Josh ma pustil a natiahol sa po miske s vločkami. Oprel sa o kuchynský pult a začal ich jesť tak pomaly, akoby mal more času.
„Tak sa uvidíme neskôr,“ mrkol na mňa.
Schytila som tašku s laptopom a zavrela za sebou dvere jeho bytu, ktorý je oveľa krajší než ten môj. Ponáhľala som sa do metra a v duchu si vybavovala, čo všetko musím v ten deň v práci urobiť.
Prvý raz po dvoch rokoch, čo som – síce spotená, lapajúca po dychu, vtisnutá medzi ostatných a neustále frustrovaná tým, že by som mohla prísť neskoro alebo že mi niekto ukradne peňaženku – dochádzala do práce na minútu presne, som tentoraz jednoducho zabudla vystúpiť na svojej zastávke. Prvýkrát v živote. Toto malé cestovné pochybenie ma malo varovať. V Londýne musíte byť neustále v strehu.
Kontrolovať si maily, správy v telefóne, diskusie na sociálnych sieťach… a všetko stále dookola. Zastávku som prešvihla z jednoduchého dôvodu: príliš som sa pohrúžila do článku o poslednom trende z oblasti životného štýlu, ktorý som čítala inému cestujúcemu ponad plece, a vravela si: To sú teda hlúposti. Hygge. Moja spolubývajúca Connie o tom raz večer hovorila, mávala pri tom nejakou knihou a všade zapaľovala sviečky v beznádejnom pokuse trochu zútulniť náš bezútešný byt. Podľa mňa niekoľko sviečok nikdy nemôže vykompenzovať príšerný vkus nášho domáceho. Takže než som stihla zareagovať, dvere metra v stanici Oxford Circus sa zatvorili.
Vystúpila som na ďalšej stanici a vrátila sa peši. Nakoniec som síce neprišla príliš neskoro, ale neskôr ako zvyčajne. A to som pritom vždy v kancelárii veľmi skoro. Dávam tým najavo, že mi na mojej práci záleží a že ju beriem vážne. Nie som z tých, ktorí by to robili len pre zopár bodov navyše… aj keď – vlastne asi trochu aj áno. No hlavne sa nikdy neviem dočkať. Ach jaj, teraz vyzerám ako úslužná snaživka a vorkoholička. To však vôbec nie je pravda. Mám svoju prácu account directora jednoducho rada. Pracujem pre jednu z najlepších PR agentúr v Londýne a zdôrazňujem, že svoju prácu milujem. Trávim v nej takmer všetok čas. Zaobišla by som sa bez kancelárskeho politikárčenia a bojov o lepšie miesto a plat by som tiež mohla mať o dosť lepší. Dúfam, že sa to čoskoro zmení. Už dlho mi sľubujú povýšenie. Zarábala by som o niečo viac a mohla by som si dovoliť presťahovať sa niekam, kde sa zo steny v obývačke nešíri smerom dole päťcentimetrová vrstva plesne podobná zostrihu Mohykána.
Aj napriek fiasku s metrom som mala čas dopriať si jedno karamelové. No až keď som naň stála v rade, všimla som si, že mi prišla esemeska od mojej šéfky Megan. Vraj mám za ňou okamžite prísť.