Mary Baloghová rada čítala odmalička a vždy chcela písať vlastné príbehy. Dostala sa k tomu až v období, keď mala jej najmladšia dcéra šesť rokov. Vždy rada čítala Gerogette Heyerovú a jej knihy ju očarili natoľko, že sa rozhodla písať vlastné romance z regentského Anglicka.
Práve vyšla jej nová historická romanca Horúce objatie. Očarujúci príbeh, pri ktorom sa budete spokojne usmievať, ale možno si aj trochu poplačete. Baloghová píše silné romantické príbehy, do ktorých vloží tie najvrúcnejšie emócie. Ich intenzita je niekedy neuveriteľná…
Lásku si netreba vždy zaslúžiť.
Láska nie je odmena za dobré správanie.
Láska jednoducho je.“
Humphrey Westcott, gróf Riverdale, zanechal po sebe veľký majetok a jedno škandalózne tajomstvo, ktoré navždy zmenilo život jeho rodiny – vrátane dcéry, ktorá sa rozhodne začať odznova.
Keďže manželstvo jej rodičov vyhlásili za neplatné, z Camille Westcottovej je zrazu nemanželská dcéra bez titulu. V snahe uniknúť svojej minulosti odíde z Londýna do Bathu a zamestná sa ako učiteľka v sirotinci, kde vyrastala jej nevlastná sestra Anna. Len čo si Camille zvykne na novom mieste, s nevôľou zistí, že stará matka objednala jej portrét u maliara, ktorého nemôže vystáť.
Ani učiteľ výtvarnej výchovy Joel Cunningham nie je nadšený, že dostal za úlohu namaľovať portrét povýšeneckej novej učiteľky. Ale zatiaľ čo mu Camille sedí ako model, ich vzájomná antipatia sa mení na túžbu a túžba na horúcu vášeň. A len vďaka tomuto silnému putu, čo sa medzi nimi vytvorilo, budú schopní čeliť búrke, ku ktorej sa neodvratne schyľuje…
Mary Baloghová je mimoriadne obľúbená autorka historických romancí aj na Slovensku. Jej knihy u nás vychádzajú už dlhé roky, spomeňme Zázračná láska, Žiť pre lásku, Zvrhlá láska, Vášeň ako liek, Sobáš z rozumu, Škandály lásky, Prísľub lásky, ale tiež Pavučina vášne, či Nezabudnuteľné leto.
V sérii o Westcottovcoch vyšla zatiaľ kniha Krásna dedička a teraz Horúce objatie.
Začítajte sa do romance Horúce objatie:
Po niekoľkých mesiacoch skrývania, trápenia a odmietania, hnevu a hanby a všetkých ostatných citov a pocitov, aké len jestvovali, Camille Westcottová sa v jedno slnečné, vetristé júlové ráno rozhodla vziať život do svojich rúk, a to v pokročilom veku dvadsaťdva rokov. Pred veľkou katastrofou, ktorá sa udiala pred pár mesiacmi, sa nemusela starať o svoj život, lebo bola dáma — lady Camille Westcottová, najstaršie dieťa grófa a grófky Riverdalovcov — a dámy sa nemusia starať, ako budú žiť. To musia robiť iní — rodičia, slúžky, opatrovateľky, guvernantky, gardedámy, manželia, všeobecne spoločnosť s množstvom pravidiel a očakávaní, z ktorých väčšina je nepísaná, ale napriek tomu reálna.
Ale teraz sa potrebovala uplatniť. Už nebola lady. Stala sa z nej jednoducho slečna Westcottová a nebola si istá ani tým menom. Má nemanželská dcéra právo používať otcovo meno? Život zíval pred ňou ako desivé neznámo. Netušila, čo môže očakávať. Nijaké pravidlá, nijaké méty.
Nijaká spoločnosť, nikam nepatrila. Ak nevezme život do svojich rúk a niečo neurobí, kto to urobí za ňu? Samozrejme, to bola rečnícka otázka. Nevyslovila ju nahlas, nikto ju nepočul, ale aj keby ju bola vyslovila nahlas, nikto by jej nedal uspokojujúcu odpoveď. A tak sa rozhodla, že to vyrieši sama. Buď niečo urobí, alebo sa do konca života bude ukrývať v tmavom kúte. Už nebola lady, ale bola živá, dýchajúca bytosť. Je niekto.
Camille a Abigail, jej mladšia sestra, bývali u svojej starej matky v impozantnom dome na prestížnej adrese Royal Crescent v Bathe. Dom stál na kopci nad mestom, viditeľný aj zďaleka, na tej ulici stál rad veľkolepých georgiánskych domov, pred ktorými sa rozprestieral park.
Ale výhľad bol na obe strany. Z okien na prednej strane mali obyvatelia Crescentu výhľad na mesto a na budovy za riekou, za nimi sa v diaľke rozkladal vidiek a vlnili sa kopce. Bol to jeden z najkrajších výhľadov v celom Anglicku a Camille sa z neho tešila, keď bola malá a mama vzala ju a jej súrodencov na dlhšiu návštevu k starým rodičom.
Ale teraz sa jej to už nezdalo také lákavé, keď tu bola nútená žiť v exile a nemilosti, hoci ona ani Abigail neurobili nič, aby si vyslúžili takýto osud. V to slnečné ráno počkala, kým jej stará matka a sestra odišli z domu, čo robievali často, do kúpeľnej dvorany blízko Bathského opátstva, kde sa prechádzali s vyššou spoločnosťou. Hoci tá spoločnosť už nepôsobila tak čarovne ako kedysi. Obyvatelia zostarli a viedli pokojný, usporiadaný život v honosnom prostredí. Aj návštevníci bývali zväčša starší ľudia, chodili sem piť minerálnu vodu a mysleli si, či už oprávnene alebo mylne, že hneď budú zdravší, keď sa napijú tej nechutnej vody. Niektorí sa v nej dokonca kúpali ponorení až po krk, hoci to sa teraz považovalo za staromódne.
Abigail rada chodila do kúpeľnej dvorany, lebo ako osemnásťročná sa rada prechádzala v spoločnosti a očividne tam obdivovali jej mladistvú krásu, hoci ju nepozývali na súkromné večierky ani na verejné zábavy.
Koniec koncov nebola úctyhodná mladá dáma, aj keď ich stará mama patrila k smotánke. Camille tvrdošijne odmietala sprevádzať ich niekam, kde mohli stretnúť iných ľudí. Keď sa výnimočne rozhodla vyjsť von, zväčša s Abby, zastrela si tvár závojom, lebo sa bála, že ju spoznajú.
Ale dnes nie. A zariekla sa, že už nikdy viac. Skoncuje so svojím starým životom, a ak ju niekto spozná a zaútočí na ňu, ona mu to vráti. Najvyšší čas začať nový život a nájsť si nové známosti! A ak pri prechode z jedného sveta do druhého utŕži nejaké rany, vyrovná sa s nimi.
Keď stará mama a Abby odišli, obliekla si slušivé vychádzkové šaty a na hlavu si založila čepiec, ktorý s nimi ladil. Obula si pohodlné topánky, lebo črievice, aké nosila, keď sa všade vozila kočom, boli teraz nepoužiteľné, mohla ich nosiť akurát tak po dome. Napokon si vzala kabelku a rukavičky a vyšla na dláždenú ulicu, nečakala, kým jej sluha otvorí a podrží dvere a spýtavo na ňu pozrie, prečo ide sama, možno sa ju aj pokúsi zastaviť alebo za ňou poslať lokaja, aby ju sledoval. Chvíľu postála vonku, zmocnila sa jej hrôza, ba až panika a premýšľala, či sa nemá vrátiť a skryť sa niekde v tmavom kúte. Za celý život málokedy vyšla z domu alebo parku bez sprievodu člena rodiny alebo sluhu, často oboch. Ale tie dni sa skončili, hoci stará mama by bezpochyby namietala. Camille vystrela plecia, zdvihla bradu a vykročila dolu kopcom smerom k opátstvu.
Milan Buno, literárny publicista
