Moniku Wurm nemusíme zvlášť predstavovať. Sympatická blondínka z malej dedinky Šišov sa vydala do Rakúska a na konte má už úspešnú knihu Slzy predaných dievčat.
Kniha Pakistanská pomsta opäť sľubuje zaujímavé a napínavé čítanie.
Čo sa stane, ak jedného dňa stratíte pamäť a v hlave vám ostane absolútna tma? A čo, keď sa trezor vašich spomienok rozplynul práve v nemocničnej izbe, v ktorej ste sa práve prebrali? Budete veriť cudzincovi, ktorý sa zrazu objaví na prahu dverí a presviedča vás o tom, že je vaším snúbencom?
Hlavná hrdinka v tejto chvíli netuší, že všetko je úplne inak, ako sa na prvý pohľad zdá. Nechá sa zlákať do Londýna, kde ju pod rúškom tmy sleduje neznámy fantóm…
Hlavná hrdinka v tejto chvíli netuší, že všetko je úplne inak, ako sa na prvý pohľad zdá. Nechá sa zlákať do Londýna, kde ju podrúškom tm ysleduje neznámy fantóm. Osud pripraví mladej spisovateľke ďalšie prekvapenie keď zisťuje, že je tehotná. Anglicko bude však len prechodnou destináciou. Pod ochrannými krídlami Shaha, vychudnutého čudáka, odlieta do Pakistanu. Ten jej vo svojej rodnej krajine zaručuje návrat zabudnutej minulosti, ktorá s Pakistanom úzkosúvisí. Hneď po príchode sa všetko prudko mení ale najviac správanie jej údajného nastávajúceho. To, že sa krásna Alexandra dostala do nebezpečenstva, zisťuje príliš neskoro.
Pri pokuse o útek opäť naďabí na drzého fantóma z Londýna, ktorý ju vie svojou trúfalosťou nielen rozzúriť, ale dokáže i rafinovane podráždiť jej zmysly. Je tento neznámy iba ďalším klamárom, alebo bude pravým kľúčom k jej minulosti? Príde na to, kto v skutočnosti stojí v úlohe pomstychtivého strašiaka, ukrývajúceho sa za presvedčivou maskou klamstiev? Nájdu hlavní hrdinovia cestu, ktorá ich i za cenu obrovských obetí opäť spojí?
Prečítajte si úryvok z knihy Pakistanská pomsta:
Prvé, čo som zacítila, keď som otvorila oči, bol intenzívny nemoc¬ničný zápach. Pohľadom som prešla po strohých béžových stenách, ktoré ohraničovali môj svet. Miestnosť, v ktorej som ležala, bola zaliata ostrým popoludňajším slnkom. Prudké lúče ma nútili privierať viečka.
Z pootvoreného okna prenikali do miestnosti zvuky ulice, ktoré sa miešali s detským smiechom.
Pohla som sa. Siahla som po trojuholníku pripevnenom na rame¬ne postele, aby som sa dokázala posadiť. Keď som sa narovnala, všimla som si, že som pripojená na nejaký prístroj. Vydával slabý šum a sem-tam blikol. Zrejme sledoval moje vitálne funkcie.
Posteľ hlasno zavŕzgala, čo pravdepodobne vzbudilo pozornosť za dverami.
Do miestnosti vbehla sestrička. Keď ma zbadala, začala vykrikovať.
„Pán primár! Pán primár! Už sa prebrala!“ zakričala smerom na chodbu piskľavým hlasom.
Sestra zmizla za dverami skôr, ako som sa jej stihla spýtať, kde vlastne som. Až potom, keď sa jej hlas stratil, som si uvedomila, že mám na hlave obväz.
Prstami som prehmatala jeho povrch po celom obvode. Zarazila som sa.
Náhle som si uvedomila, že si nedokážem na nič spomenúť. Ani len na to, ako som sa sem dostala. Teda to, že som v nemocnici, som si zatiaľ iba myslela. Rozhodne to tu tak zapáchalo.
Nešlo len o spôsob, akým som sa sem dostala, nevedela som si spomenúť ani len na to, kedy som si zranila hlavu. Čo však bolo úplne najhoršie, bol fakt, že som absolútne netušila, kto vlastne som.
Tuho som premýšľala nad svojím menom. Nič. A čo vek? Nič. Bydlisko? Tma. Nevedela som ani to, ako vyzerá moja tvár.
Cítila som, ako sa mi prsty, ktorými som si prechádzala po tvári ako slepec, od samého rozrušenia rozochveli. Dúfala som, že práve hmat bude zmyslom, ktorý mi pomôže dozvedieť sa viac.
Dvere sa odrazu rozleteli a dvaja lekári s ryšavou sestričkou vošli dovnútra.
„Ako sa cíti naša vzácna pacientka?“ prehovoril ten nižší a hneď ma začal prezerať. Mlčala som.
Pochopila som, že ma čaká rad vyšetrení. Lekár sústredene kon¬troloval akési údaje na prístroji stojacom vedľa postele. Prikyvoval pri tom hlavou a svojmu o poznanie mladšiemu kolegovi diktoval lekár¬ske výrazy, o ktorých význame som nemala ani len tušenia.
Po krátkej výmene názorov sa ku mne obrátil a priateľsky sa mi pri¬hovoril: „Moja manželka je vašou veľkou fanúšičkou. Keď sa budete lep¬šie cítiť, bol by som vám nesmierne zaviazaný za podpis s venovaním. Moja drahá polovička by sa veľmi potešila,“ poznamenal láskavo.
Skôr ako som sa stihla spýtať, čo tým myslel, pustila sa do mňa aj sestrička: „Aj ja by som bola rada, keby ste mi podpísali vašu knihu. Mám ju v šatni, som vaša veľká obdivovateľka. Práve teraz som ju do¬čítala a som z nej jednoducho unesená!“
Už-už sa na mňa chcel s podobnou prosbou vrhnúť aj druhý muž v bielom, keď som sa rozhodla, že ich musím zastaviť. Nemala som ani poňatia, o čom hovoria.
„Čo… čo sa vlastne stalo?“ spýtala som sa.
„Mali ste autonehodu,“ pustil sa do vysvetľovania lekár. „Našťastie, nič vážne, len ste si poriadne udreli hlavu. Máte otras mozgu a niekoľ¬ko stehov na temene. Stratili ste na istý čas vedomie, ale, chvalabohu, nemáte žiadne krvácanie do mozgu a okrem zopár modrín a niekoľ¬kých škrabancov vám prakticky nič nie je.“
Lekár pokračoval v rozprávaní, no ja som si aj tak nevedela spo¬menúť, ako som sa sem dostala a kto vlastne som.
Potriasla som hlavou, potom ešte raz. No zbytočne, spomienky neprichádzali. Chytala ma panika. Trýznil ma strach, ktorý čoraz viac nahlodával moje vnútro. Prísť o identitu nie je nič príjemné.
Hnev miešajúci sa so zúfalstvom ma napokon premohol. Do očí mi vyhŕkli slzy.
„Keď…“ sťažka som preglgla a rýchlo som pokračovala, „…ja si na nič nespomínam!“ Kvílivo som zaplakala.
Sestra ma objala. Lekár spustil upokojujúci monológ. „Z toho si nič nerobte, to je bežný stav, ľudia často zabudnú na priebeh nehody. Kto by si už chcel pamätať taký nepríjemný zážitok, no nie?“ Snažil sa ma upokojiť žartovným tónom.
„To nie je nič vážne alebo nezvyčajné,“ priateľským hlasom sa za¬pojil i mladý lekár.
„Nie, nie, tak to predsa nie je!“ protestovala som nahlas. „Vy ma vôbec nechápete! Ja si nespomínam na nič. Nielen na nehodu! Ale ani na svoj život pred ňou. Ja naozaj neviem, kto vlastne som!“ hlesla som bezmocne a oprela som sa o vankúš.
Muži sa na seba prekvapene pozreli. V zlomku sekundy stáli pri mne a detailnejšie zopakovali všetky vyšetrenia. Počas nich mi kládli otázky týkajúce sa mojej identity. Ani na jednu som nepoznala odpoveď.
„Tá amnézia… čo to je? Ako dlho to bude trvať?“ obrátila som sa na nich so zúfalou prosbou o pomoc.
Začali mi vysvetľovať moju diagnózu: „Amnézia, čiže strata pamä¬ti, je patologická porucha charakterizovaná čiastočnou alebo úplnou stratou spomienok, pričom ostatné mentálne funkcie sú viac-menej v poriadku. Nikto vám nemôže povedať, koľko to potrvá. Toto obdo¬bie trvá od niekoľkých hodín až po niekoľko mesiacov či rokov. Ale vaše zranenia nie sú takej povahy, že by vás strata pamäti mala trá¬piť nejakú dlhú dobu. Dostanete lieky na podporu prekrvenia mozgu a verím, že po určitej dobe sa len spoločne zasmejeme nad tým, ako ste zabudli na to, že ste autorka bestselleru.“ Hoci to mysleli dobre, bola to len slabá útecha.
Namáhala som mozgové závity, len aby sa mi podarilo spomenúť si na svoju minulosť. Hanbila som sa pýtať cudzích ľudí na svoj život. Bolo mi to nepríjemné a hlavne trápne. Nevedela som o sebe nič viac ako to, že som údajne spisovateľka…
„Mohol by mi niekto priniesť zrkadlo, prosím?“ požiadala som skromne. Potrebovala som vidieť tvár ženy, v ktorej tele sa nachádzala moja uväznená duša a ktorú som momentálne nespoznávala.
Lekári so sestričkou opustili miestnosť. Sestra sa po chvíľke vrátila so svojou pudrenkou a v druhej ruke zvierala niekoľko obrázkových časopisov.
„Nech sa páči, pokojne si ich prečítajte, ale berte to s veľkou re¬zervou. Novinári sa dozvedeli o vašej nehode skôr, ako človek dokáže narátať do troch. Hyeny!“ zahromžila a náhlivo otvorila jeden z bul¬várnych plátkov na strane, na ktorej písali o mojej nehode.
Známa spisovateľka sa pod vplyvom alkoholu pokúsila o samo¬vraždu!
Od prekvapenia mi spadla sánka. Obrátila som sa na ženu po svo¬jom boku: „Je to pravda? Bola som opitá? Chcela som sa zabiť?“
Nemohla som uveriť slovám, ktoré som si prečítala. Sestra pokrú¬tila hlavou: „Podľa všetkých vyšetrení ste nemali v krvi ani kvapku alkoholu, ale…“ nadýchla sa a pokračovala, „… zvyšky nejakej narko¬tickej látky. Osobne neverím, že ste sa chceli zabiť! Tá látka mohla mať aj iný pôvod. Mohli to byt napríklad tabletky proti bolesti. Ste úspeš¬ná spisovateľka, ľudia vás milujú. Hoci ste v skutočnom živote trochu odmeraná a nikomu nedovolíte nahliadnuť do vášho súkromia, som 10 11
presvedčená, že tie veci v médiách sú len vymyslené fámy,“ vychrlila horúčkovito na moju obranu.
Siahla som po zrkadielku. Mala som strach. Ani neviem prečo. Váhala som. Napokon som sa odvážila pozrieť sa do zrkadielka, v kto¬rom sa však odrážal obraz neznámej ženy.
Siahla som si prstami na pery, potom na zašpicatený nos. Pod pra¬vým okom som mala malú fialovú modrinu so škrabancom.
„Zelené oči,“ vyslovila som nahlas.
Sestrička využila možnosť na ďalší rozhovor: „Áno, zelené a… a blond vlasy. Tak ako hrdinka z vašej knihy. Po jej vydaní sa šepkalo, že Angelika, hlavná hrdinka, bola v skutočnosti autorka sama, čo ste, samozrejme, v médiách popierali. Neviem, aká je pravda, ale, prosím, neprestávajte písať. Dúfam, že sa vám pamäť čoskoro vráti a budete pokračovať vo svojich románoch!“ Sestrička od vzrušenia očervenela. Iste by rada vedela pravdu – rovnako ako ja.
„Ďakujem za milé slová, ale…“ odmlčala som sa. Nevedela som, čo povedať. Nespoznala som sa. Znova som sa pozrela do zrkadla.
V hlave sa mi rozozvučala melódia akejsi piesne práve v momente, keď som uzrela svoju, a predsa takú cudziu tvár. Bolo to len niekoľko tónov, ktoré pohládzali moju dušu a napĺňali ju príjemným pocitom.
Moja prvá spomienka! zakričalo moje vnútro, ale nahlas som to nevyslovila.
„My sa už o vás dobre postaráme!“ sestrička sa dotkla môjho ra¬mena v snahe dodať mi odvahu.
Bola už na odchode, keď som sa jej spýtala: „A ako sa vlastne volám?“
Otočila sa a zašepkala: „Každý vás pozná len pod pseudonymom, len málo ľuďom ste prezradili vaše skutočné meno. Ja ho tiež nepo¬znám. Je mi naozaj ľúto, neviem.“
„A ako ste sa vôbec dozvedeli, že práve ja som tá spisovateľka? Niekto vám to musel povedať.“
Sestrička sa na chvíľku odmlčala a premýšľala. „Tuším to bol váš snúbenec, všetko sme sa dozvedeli od neho. Už je na ceste do nemoc¬nice. Informovali sme ho hneď, ako vás priviezla záchranka. Teda nie ja, ale pán lekár, pretože ja neviem po anglicky. Mali ste jeho číslo za¬písané v peňaženke, ktorá bola, bohužiaľ, bez dokladov. Keďže nemáte na Slovensku pod pseudonymom platné poistenie, zaviazal sa uhra¬diť všetky nemocničné náklady. Ani on nám nechcel prezradiť vaše skutočné meno, vraj preto, aby vás chránil. Trval na tom, aby ostalo utajené, ako aj všetky detaily spojené s vašou osobou. Som si istá, že práve on vám dokáže zodpovedať všetky vaše otázky…“
Skôr ako stihla ešte niečo dodať, vyletela som na ňu: „Čo? Akého snúbenca? Ja mám snúbenca?“
Nestihla mi však odpovedať, lebo po ňu prišla ďalšia sestra. Náhli¬vo ju ťahala kvôli nejakému súrnemu prípadu.
„Prídem za vami po službe,“ zakričala za mnou.
V izbe som zostala celkom sama. Stále som si pohmkávala me¬lódiu, ktorú som iste kedysi poznala. Bola som presvedčená, že pred nehodou zohrala v mojom živote kľúčovú rolu.
V mysli sa mi vynáralo množstvo otázok: Kto som? Čo som? Akú úlohu zohráva spomienka na pár sekundovú melódiu? Kde sa fláka môj snúbenec, ktorý vraj hovorí po anglicky?
Sledovala som svet za oknom. Husté mračná naznačovali príchod búrky. Pociťovala som úzkosť, ktorá z nevysvetliteľného dôvodu na¬hlodávala moju, od spomienok očistenú myseľ.
Čakala som na nový dielik do rozostavaného puzzle, ktorý by ma posunul ďalej.
Siahla som po jednom z časopisov. Musela som smutne konštato¬vať, že si nedokážem spomenúť ani len na to, aký je práve teraz rok.
Máj 2014
Ten dátum mi nič nehovoril. Pustila som sa teda do čítania článku, ktorého väčšinu tvorila fotografia modrého havarovaného vozidla.
Sláva stúpla známej spisovateľke do hlavy natoľko, že si včera podvečer pod vplyvom alkoholu sadla za volant a šiale¬nou rýchlosťou sa preháňala po diaľnici smerom z Piešťan do Bratislavy. Podľa nemenovaných zdrojov chcela spáchať samo¬vraždu, čo sa jej takmer aj podarilo, keď pred Bratislavou pri predbiehaní bočne vrazila do nič netušiaceho auta. Zatiaľ nie sú známe…
„Ahoj, drahá!“ zaznel v izbe nečakaný pozdrav. Bola som natoľko zahĺbená do čítania toho bulváru, že som si ani nevšimla, že niekto stojí vo dverách.
Zodvihla som hlavu a zazrela som akéhosi muža. V jeho ma¬lých očiach sa odrážala zvedavosť. Hneď na prvý pohľad mi bolo jasné, že je cudzinec. Bol nápadne atletickej postavy a v ruke dr¬žal kyticu kvetov, ktorá prekrývala jeho hrudník. Usmieval sa. Po niekoľkosekundovom zaváhaní ku mne pristúpil. „How are you, dear? Everything alright with you?“1 prihovoril sa mi.
Podľa oslovenia „drahá“ som predpokladala, že sa poznáme.
„Yes, I am fine, thank you.“2 Od prekvapenia, že rozumiem a aj rozprávam po anglicky, som si dlaňou prikryla ústa.
Cudzinec tmavšej pleti sa približoval. Bol prekvapený, rovnako ako ja. Sadol si na stoličku pri posteli.
„Priniesol som ti kvety, meri dulhan,“ vyslovoval pomaly, na každé slovíčko kládol extra dôraz. S vážnou tvárou sledoval moje reakcie. Muža som stále nespoznávala a v jeho spoločnosti som sa necítila veľ¬mi príjemne.
„Ako, prosím? Aký meri? Aký dulhan? Čo to znamená?“ osopila som sa naňho. Rozumela som po anglicky, ale tieto slová mi nič nehovorili.
„Meri dulhan,“ zopakoval muž tie dve slovíčka, ktorým som ne¬rozumela. „Tie slová neznamenajú nič iné ako moja nevesta,“ povedal celkom pokojne.
„Aha!“ hlesla som. Akosi som sa nechcela zmieriť s myšlienkou, že som s týmto mužom, ktorého som vôbec nespoznávala, zasnúbená.
„Rozprával som sa s lekárom. Povedal mi, že si stratila pamäť. Je to prav¬da? Nepamätáš si na mňa? Ani trošku?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím.
So slzami v očiach som pokrútila hlavou. Muž sa nado mňa naklo¬nil a objal ma. Urobil to skôr, ako som mu v tom dokázala zabrániť. Decentne som ho odtlačila a naznačila mu, že to stačí.
„Ako sa voláš?“ spýtala som sa ho chladne.
„Ty si naozaj nespomínaš na moje meno?“ zdalo sa, že neverí tomu, že sa mi vymazal z pamäti rovnako ako všetko ostatné.
„Ja si nepamätám ani svoje vlastné meno, tak ako si môžem pamä¬tať to tvoje?“ odvetila som smutne.
„Volám sa Shah3. Poznáme sa už dlho. Mesiac si mojou snúbenicou.“
Pohľadom som si ho premeriavala. Mal úzke pery, bradu vsunutú hlboko v tvári a tmavohnedé kučery mal chaoticky rozlietané po celej hlave, akoby si chcel nechať dorásť dlhé vlasy.
„Čo máš s vlasmi?“ spýtala som sa ho trochu posmešne. Usmiala som sa. Môj úsmev ho prinútil zaškeriť sa. Rukou si prešiel cez kučeravé vrabčie hniezdo.