Candice Proctorová
Pod austrálskym slnkom
Vydal : Slovenský spisovateľ 2008
CR – Vydavateľstvo: Alpress v edícii Klokan, 2002. Pod Austrálskym sluncem
anotácia:
Píše sa rok 1864 a mladá Angličanka Amanda Davenportová sa náhle ocitá sama v austrálskom meste Port Adelaide. Ak chce získať prostriedky na návrat do milovaného rodného Anglicka, neostáva jej nič iné ako prijať miesto guvernantky na dobytčej farme uprostred divočiny, ktorú z duše nenávidí. Tri nezbedné deti majiteľa farmy robia všetko možné, aby ju odtiaľ vyštvali, podobne ako všetky jej predchodkyne, no Amanda je odhodlaná vydržať za každú cenu. Ani otec podareného trojlístka, Patrick O´Reilly, nie je nijaký džentlmen, a navyše neznáša Angličanky s fajnovými spôsobmi, lebo práve jedna z nich ho pred časom opustila. Prirodzene, vzťah týchto dvoch úplne odlišných ľudí od začiatku sprevádza množstvo konflikov a nedorozumení, a najmä Amanda sa musí zbaviť predsudkov a zábran, ak si chce k Patrickovi, ktorý ju čoraz väčšmi priťahuje, nájsť cestu.
Okrem pútavého príbehu román zaujme pôsobivými opismi drsnej austrálskej prírody a zvykov pôvodných obyvateľov.
Jedným slovom nádherná… Nikdy by som si nepomyslela, že po Vtákoch v tŕni ma ešte tak chytí nejaký román z austrálskeho buša. A vôbec, už dlhšie sa mi vyhýbali naozaj dobré knihy, ktoré by ma takpovediac nadchli niečim novým, originálnym, pútavým, iskrivým, vášnivým dejom, so štipkou vtipu, nesiahodlhým a predsa osobitým opisom drsnej austrálskej krajiny a ľudí, vrátane domorodcov, honcov a pastierov oviec, živými a predsa milými obyvateľmi farmy a čo je hlavné, hlavnými postavami.
Amanda je na povrchu chladná puritánska anglická lady, Patrick je zasa živočíšny kus chlapa, ktorý miluje svoje deti a farmu, no z duše nenávidí anglické – slušne vychované dámy.
Obaja rozdielni ako noc a deň, a predsa to medzi nimi horí ako požiar na vysušenej púšti. Priam cítite tu páľavu z buša za každým jedným riadkom.
Keďže Amanda po smrti svojej zamestnávateľky z núdze príjme prácu guvernantky detí, o ktorej však nemá páru, aj napriek upozorneniu, že všetky guvernantky z tohto miesta zdupkali akoby im horelo za pätami. No ona nemá na výber, buď to, alebo…
Už prvé stretnutie s Patrickom ju šokuje a každý ďalší deň v jeho spoločnosti a spoločnosti nevychovaných malých tyranov ju utvrdzuje v domienke, že to miesto nenávidí. Avšak len do času, kým objaví skutočnú povahu svojho zamestnávateľa i jeho detí.
Láska, ktorá sa zjaví z nenávisti je však o to vrúcnejšia a vášnivejšia. Odhodí napokon Amanda všetky puritánske spôsoby, ktoré si roky vtĺkala do hlavy a z pod prísne zašnurovaného korzetu vypustí vášnivú ženu, ktorá driemala pod povrchom ?
Pripustí Patrick, že nie všetky Angličanky sú ako jeho matka, sestra aj manželka, ktorá ich kedysi opustila?
Ukážka z knihy:
Z tieňa verandy pred obchodom hľadela na O´Reillyho chudá, nevýrazná guvernantka, vystretá ako mŕtvola v truhle.
Mala na sebe škaredý staromódny čepiec, ktorý jej úplne zakryl vlasy a zdôrazňoval svetlú tvár so zovretými perami. Pláštik bez rukávov bol fádny a neforemný, hnedé šaty jednoduchého strihu pôsobili ešte fádnejšie ako v skutočnosti. Asi ešte nevidel ženu, ktorá by sa rozhodla vyzerať tak ošklivo.
Doriti, pomyslel si v duchu. Tentoraz si dával pozor, aby mu to slovo nevykĺzlo z úst. Nasadil si klobúk na hlavu a načiahol sa k drevenému kufríku, ktorý si tuho pritískala k prsiam. „Vezmem vám ho, ak dovolíte.“
„Vy…“ Vyrazila zo seba, ale znelo to ako škrek. „Vy ste u pána O´Reillyho zamestnaný?“
Angličanka. O´Reilly stuhol a zízal na ženu, čo pred ním stála. Dopekla. Hetty mu to zasa urobila – zasa mu poslala jednu z tých anglických dám.
Silno zavrel oči, oddával sa predstave, ako rukami objíma hrdlo svojej staršej sestry a poriadne ňou trasie. Bude ňou triasť, kým mu nepovie, že chápe, ako veľmi sa anglické dámy nehodia do austrálskeho buša ani v najlepších obdobiach, nieto ešte počas zhubného sucha. Že chápe, ako veľmi nechce, aby sa Hannah a Missy začali správať ako dve malé ctihodné anglické dámy. Prepána, čo jej má urobiť, aby to konečne pochopila? Keď po skúsenosti s Katherine už nikdy v živote neuvidí nijakú hlúpu Angličanku, ani to nebude stačiť. Dopekla aj s Hetty a s jej predstavou, že všetko vie a môže strkať nos do cudzích vecí!
Zhlboka sa nadýchol, otvoril oči a zistil, ako začudovane sa naňho nová guvernantka pozerá. „Ste Angličanka.“
Vystrela už aj tak tuhé rovné plecia, hrdo zdvihla úzky nos o trocha vyššie, ako mala, čím mu pripomenula Katherine. „Isteže som Angličanka,“ odvetila mu spisovnou výslovnosťou. „V inzeráte pani Radwithovej sa doslova vyžadovalo, aby uchádzačky boli anglické dámy.“
„Naozaj?“
Pohŕdavo naňho pozrela, aby mu dala najavo, že mu to akosi pomaly myslí. „Isteže, pán O´Reilly…“
„Ja som Patrick O´Reilly,“ podráždene ju upozornil. „A teraz dovoľte, odnesiem vám ten balík.“
„Vy?“ V tvári sa jej zračil výraz vyjadrujúci pochybnosti a zároveň zdesenie. „Ale veď vy ste… Austrálčan!“
„Som.“ Vzdal sa, prestal sa ponúkať, aby mu dovolila odniesť jej nejaký poondiaty príručný písací stolík, iba tam stál a díval sa na ňu. Preboha, tá je drobná. Temenom hlavy mu siahala asi po prsia. A aká je útla, ako podvyživená, pôsobí tak krehko. Ako keby sa mala zosypať pri prvej najmenšej prekážke.
Nemá šancu, nezvládne tunajšie kruté podmienky ani jeho troch
malých čertov, pomyslel si v duchu.
Kým ju sledoval, cítila sa trápne, vyhýbala sa mu pohľadom, akoby si
uvedomovala, že tá poznámka o jeho koloniálnom pôvode vyznela neprístojne. Z predchádzajúcich skúseností vedel, že Angličanky si vždy priam puntičkársky zakladali na zdvorilosti. Dokonca aj keď, obrazne povedané, zabodli človeku do chrbta nôž.
„Prepáčte,“ ozvala sa škrobene. „Viete, vaša sestra… no, predpokladala som, že pani Radwithová sa narodila v Anglicku.“
„Ach, keď sa jej chce, vie sa tváriť ako hlúpa Angličanka. Ale napriek tomu sa narodila tu – ako ja.“
Pri slovách hlúpa Angličanka do dokonale tvarovaných lícnych kostí slečny Amandy Davenportovej stúpla od pobúrenia červeň. Keď na ňu znovu pozrel, uvedomil si, že je mladšia, ako si sprvu myslel. Oči mala prekvapujúco pokojné, teda dovtedy, kým nestisla pery a nenasadila ten kyslý, prísny výraz, ktorý sa zjavoval na tvárach precitlivených anglických dám vždy, keď niekto v ich prítomnosti povedal hovno alebo doriti.
Zadul studený vietor a ovial ich prachom a trpkou hnilobou hynúceho buša. Všimol si, ako slečna Davenportová stuhla ani socha, len aby neuhla pred vetrom, hoci tam meravo stála už aj predtým, a takmer mu jej prišlo ľúto. Je taká… taká anglická.
Pozeral sa, ako tam stojí vystrojená podľa bontónu v bielych rukavičkách a v naškrobenej krinolíne, ako prísne vyzerá a úzkostlivo dodržiava spoločenskú normu, a uvedomil si, že to, čo z nej robí anglickú dámu, čo jej umožňuje pokojne a s istotou sa pohybovať vo svete, ktorý doteraz poznala, jej tu bude celkom nanič. Dokonca to bude ešte horšie – tu to bude jej nevýhoda. A dokonca to ani netuší.
Všimol si, ako zdvihla bradu, ako sa jej zachvel úzky nos, a bolo mu jasné aj bez toho, aby mu to niekto hovoril, že tu nechce byť práve tak, ako on nechce takú ženu v Penyake. Lenže potrebuje, aby niekto učil jeho deti a hneď teraz, nie až od ďalšieho polroka – aj keby presvedčil Hetty, nech hľadá náhradu, hoci pochybuje, že by sa na to dala, keby túto poslal späť.
Pokiaľ išlo o slečnu Davenportovú, asi je v zúfalej situácii, keď sem merala za prácou toľkú cestu. Došlo mu, že sú jeden na druhého odkázaní.
Vôl vedľa neho sa prehupol na druhú nohu a zahrkal postrojom. O´Reilly stisol klobúk, posadil si ho hlbšie do čela a poobzeral sa, hľadal guvernantkine truhlice. „Mohli by sme ísť, ak mi poviete, kde ste si nechali ostatnú batožinu.“
Akoby aj jej niečo zaplo, priložila si ruku v bielej rukavičke k ústam a spôsobne si odkašľala. „Dostavník musel zastaviť pri kováčovi, bolo treba opraviť pokazené koleso. Truhlicu aj tašku som si nechala tam.“ Šibla pohľadom po voze a červeň, ktorá sa jej na chvíľu vrátila do líc, razom zmizla. „Ten… ten povoz je váš?“
O´Reilly prižmúril oči. Takže voz, na ktorom vozí zásoby, je dáme pod úroveň. „Je,“ nedbanlivo odvetil. „Ale dovezie ma, nemusím ísť peši.“
Zvláštne naňho pozrela, ani čo by nechápala, ako to myslí. No zišla na slnkom zaliatu prašnú cestu a dovolila mu, aby jej vzal vzácny písací stolík. Položil ho naspodok do voza. Keď sa vrátil, stála ešte uprostred cesty a zazerala na voz ako na nejakú ropuchu.
„Čo vám je?“ Založil si ruky v bok. „Ešte ste sa takto neviezli?“
Pokrútila hlavou.
„Nie. Sedadlo je dosť vysoko.“ Pozrela naňho a uvedomil si, že to, čo predtým zbadal v jej očiach, nebola nadutosť, ale neistota podfarbená strachom – aspoň tak sa mu zdalo –, hoci sa to úporne snažila zakryť.
Zahrešil popod nos a podišiel k nej. „Počkajte, pomôžem vám vyliezť.“
Nervózne pred ním uhla. „Nie,“ takmer zaškriekala od strachu, no jej reakcia ho natoľko prekvapila, že hneď zastal. „Nie, ďakujem,“ odvetila pokojnejšie. „Zvládnem to sama.“
Veľmi o tom pochyboval, no oprel sa o stĺp podopierajúci verandu, založil si ruky na prsiach a sledoval ju.
Referencie nielen na spisovateľku ale aj na knihu sú výborné, tak dúfam, že tá kniha bude stáť za to, keďže ju už mám – hádam sa do nej aj pustím…
