Candice Proctor
Mys poslednej nádeje
Slovenský spisovateľ 2012
Anotácia knihy:
Candice Proctorová, ktorá si získala čitateľskú obľubu vďaka jedinečnému rozprávačskému majstrovstvu a schopnosti vytvárať nezabudnuteľné postavy, nás v tejto historickej romanci prenesie do Austrálie a ponúkne nám podmanivý príbeh dvoch mladých ľudí a zakázanej lásky, nebezpečnej rovnako ako zem, ktorá ich obklopuje.
Po niekoľkých rokoch štúdia v Anglicku sa Jessie Corbettová vracia do rodinného sídla neďaleko tasmánskeho pobrežia. Ešte ako malé dievčatko ju zasnúbili s bohatým dedičom susedného statku a teraz je rozhodnutá splniť očakávania rodiny.
Nič v jej doterajšom živote ju však nepripravilo na stretnutie s mužom s nahnevanými očami, ktoré ju prenasledujú v snoch.
Mladý Ír Lucas Gallagher prišiel na ostrov v putách ako trestanec odsúdený na doživotie.
Po štyroch rokoch hrdlačenia na anglickú šľachtu myslí iba na útek. Až kým nestretne zlatovlasú Jessie. A hoci ich láska nemá budúcnosť, nenachádza v sebe silu potlačiť túžbu hroziacu zničiť aj poslednú šancu získať slobodu…
Akonáhle som zbadala túto knihu v knižnici, vedela som, že jej jednoducho neodolám. Knihy od Candice sú moja srdcovka, takže som ju hneď doslova schmatla a nemohla sa dočkať kedy sa do nej začítam. A úprimne priznávam, že dokonale splnila moje očakávania…
Vo svojom (zatiaľ) poslednom u nás vydanom príbehu nás autorka privádza do divokej, nespútanej Austrálie, presnejšie ešte trošku južnejšie, na ostrov Tasmánia. Tam, do svojho rodiska a domova, sa po dvoch rokoch štúdia v Anglicku vracia slečna Jesmond Corbettová a hneď v prvý deň návratu sa stretáva s väzňom Lucasom Gallagherom, ktorého vidí pracovať v kameňolome. On je pre ňu len ďalším z množstva väzňov odpykávajúcich si svoj trest na nútených prácach, ona je preňho len rozmaznanou, bohatou paničkou. Možno to bude znieť banálne, ale toto jedno stretnutie spustí kolobeh udalostí, ktoré nikto z nich určite nečakal. Máme tu hneď „zmenu“ oproti historickým romancám, na aké sme zvyknutí, a nehovorím len o inej krajine. V tejto knihe je ona dedička, on vlastne nikto, je zločinec, otrok. Takže žiaden mladý, dobre situovaný anglický dedič a žiadna krehká, nevinná a samozrejme očarujúca mladá anglická deva, nie, nie… práve v Candiciných „netypických“ hrdinoch tkvie sila príbehu, robí ho iným, zvláštnym, príťažlivým.
Jessie možno pôsobí navonok krehko, priam nevinne, ale pod povrchom anglickej ruže drieme sebavedomá, mladá žena, ktorá vie, čo chce. Dosiahnuť jej to však nedovoľujú skostnatené anglické pravidlá a výchova bez prípustnosti akýchkoľvek pocitov či citov, ktorú striktne dodržujú aj na opačnej strane sveta, míle vzdialení od Anglicka.
„V kruhoch, kde sa pohybovala Jesmond Corbettová, sa nepreberali témy súvisiace s citmi. Kráčať životom so stisnutými perami za každých, akokoľvek nepríjemných, ba aj bolestných okolností bolo proti anglickému bontónu. Neskôr sa už o nich vôbec nehovorilo. Angličan nedával nikdy ani len náznakom najavo hnev či bolesť, čo v ňom hlodali.“
Jessie a jej brat Warrick majú uzavrieť manželstvá „z rozumu“, dohodnuté už pri ich narodení. Ako poslední žijúci potomkovia túto ťarchu „zdedili“, pretože ich prvorodení a druhorodení bratia a sestry zomreli a ostali len oni dvaja s matkou chladnou ako anglická skala (celú knihu som ju neznášala). Aby to obaja súrodenci nemali jednoduché, do cesty im osud pripletie poriadne skúšky.
Jessie v Lucasovi získava najskôr koniara, ktorý ma vycvičiť neskrotného žrebca, ktorého priviezla bratovi z Anglicka ako dar. A to je počiatok niečoho, čo je v tamojšej spoločnosti zakázané, nepredstaviteľné, ba priam vlastizradou. Celou knihou to medzi nimi iskrí, stránky akoby pálili ich vzájomnou príťažlivosťou. Uvedomujú si, že to, čo je medzi nimi, nemá absolútnu šancu na prežitie, ale napriek tomu dovolia vyklíčiť krehkému citu, krehkej láske. Páčilo sa mi, ako ich vzťah, ich vzájomnú lásku a príťažlivosť autorka postupne vykresľovala a nechávala ju rásť.
„Zrazu zdvihol zrak – na zlomok sekundy sa im stretli oči, vpili sa do seba a stratila pojem o čase. Čosi jej priškrtilo hrdlo a zovrelo hruď, nemohla sa nadýchnuť, zatmelo sa jej pred očami. Nekonečné rytmické dunenie konských kopýt sa jej ozývalo v celom tele, v žilách jej bubnoval prapôvodný hypnotický rytmus vyvolávajúci neurčitú potrebu.“
Ako totálny protiklad k Lucasovi bol vykreslený Harrison, Jessiin dohodnutý manžel. Nepríjemnejšiu osobu si neviem predstaviť, možno by ho mohla tromfnúť len Jessiina a Warrickov matka… bol mi v určitých okamihoch až odporný (najmä v bozkávacích scénach), v Jessie videl len budúcu matku svojich detí a ženu, ktorá mu ohreje posteľ a bude mu robiť spoločnosť pri nudných zdvorilostných návštevách v susedstve. Prínosom navyše bolo, že sa poznali od detstva a od detstva boli vedení k tomu, že sa raz vezmú. Nikto z nich sa neodvážil protirečiť vôli rodičov.
Jessiin brat Warrick tiež nebol ktovieaký slušák, mal pár „bokoviek“ či prelietavých známostí, aj keď vedel, že dohodnutému manželstvu sa nevyhne, musí zabezpečiť pokračovanie rodu. A svoju nastávajúcu, Harrisonovu sestru Philippu, rešpektoval skôr z povinnosti než z úprimného záujmu. Scéna, v ktorej zistí, že ho vlastne Philippa úprimne a skutočne miluje, bola jednou z najkrajších a najromantickejších scén z knihy, dojala ma. Láska napokon zvíťazila 🙂
Krásnych 312 strán Proctorovej príbehu, popretkávaných výraznými, príjemnými postavami, ktoré si buď obľúbite, alebo ich znenávidíte, môžem len odporučiť všetkým, ktorí hľadajú nielen oddychové čítanie, ale sa aj dozvedia niečo o histórii Tasmánie, mnoho udalostí je v príbehu zakomponovaných na základe skutočných, dochovaných historických záznamov.
Ako napokon dopadne zakázaná láska medzi Jesmond a Lucasom?
Možno mi zo začiatku pripadal koniec zvláštny, ale ako by to vlastne malo skončiť, ak malo byť hlavným hrdinom dopriate šťastie až naveky? Dopriate im bolo, to môžem prezradiť… aj s parádnym útekom spred oltára 🙂 táto scéna sa mi tiež páčila, verila som každý Jessiin krok a myšlienku… a držala palce, nech im to vyjde, lebo autorka napínala až do samotného záveru.
S pokojným svedomím dávam Mysu poslednej nádeje plný počet a už teraz sa teším na ďalší čitateľský zážitok pri knihe od Candice Proctorovej!
Myšlienka z knihy, ktorá sa mi páčila:
„Myslíte si, že ma odstrašíte,“ povedala pokojne, „ale nebojím sa.“
„Mali by ste sa báť. Verte mi, slečna Corbettová, že áno.“
Potriasla hlavou, chytila ho za ruku a pritisla si ju na roztúžené prsia. „Nebojím sa vás. Bojím sa polovičatého života – života, v akom sa moje osobné túžby rozplynú v tom, čo odomňa očakávajú ostatní. Iba pri vás sa cítim sama sebou.“
–
Toto je môj svet, pomyslela si s trpkosladkým pocitom Jessie pri pohľade na záplavu hodvábu všetkých farieb dúhy a tvári s primeranými úsmevmi; svet šampanského, obložených chlebíčkov s uhorkami, starostlivo modulovaných hlasov sprevádzaných cinkaním krištáľu a nevtieravým zvukom kroketovej palice odpaľujúcej loptičku. Svet prepychu a luxusu, udržiavaný tvrdou drinou odsúdencov zlomených okovami a bičmi či temnými hrôzami studených samotiek. Aj keď sú obaja s Gallagherom jeho súčasťou, majú v ňom úplne iné úlohy. Nie je im určené dať sa dokopy ani hovoriť o dôležitých veciach, nikdy sa nemajú dotknúť ani pobozkať. A nikdy sa nemajú ľúbiť.“
Originálny názov: Whispers of Heaven
Počet strán: 312 strán
spracovala Barborka
