Leila Meachamová
Vojna ruží
Román Ruže prirovnávajú mnohí čitatelia i kritici k slávnemu Odviate vetrom. Príbeh zachytáva príbeh zakladateľov imaginárneho texaského mesta odvíjajúci sa v dvadsiatom storočí a zobrazuje úzko prepletené osudy troch generácií spriatelených rodín, potomkov súperiacich vetiev starobylého kráľovského rodu. Ruže sú dojímavým príbehom o láske, vnútornom zápase i obetiach, plným nostalgie za časmi, keď vládla česť a dobré mravy. Tento román je predurčený nájsť si svojich obdivovateľov, ktorí sa k nemu radi vrátia aj viac ráz. Vojna červenej a bielej ruže po piatich storočiach…
RUŽE (Leila Meachamová) – 5.časť
Srdce sa jej vtedy rozbúchalo, keď sa k nej tento vysoký blondiak postavil. V devätnástich bol taký driečny, že sa naňho ani nedalo pozerať. Bol to vždy jej galantný vysnívaný hrdina, no keď vyrástla na „mladú dámu“, cítila, že jeho postoj k nej sa zmenil. Akoby sa z nej začal vysmievať. Často stála pred zrkadlom a trápila sa jeho novým prístupom, zranená ustavičným posmechom v jeho očiach. Bola síce veľmi pekná, ale nie ako ružovo-biela bábika z porcelánu. Na dievča bola privysoká, samá ruka, samá noha. Pre svoju olivovú pleť sa ustavične hádala s matkou, ktorá ju sotvakedy pustila von bez rukavičiek a klobúka. Navyše, kým ostatní ju pre kučeravú hrivu nežne oslovovali „baranček“, Percy ju volal cigánka, čo považovala za urážku Toliverovcov, ktorí mali všetci podobnú farbu pleti.
Vedela však, že kombinácia jej havraních vlasov, zelených očí a oválnej tváre s toliverovskými črtami je pozoruhodná. A okrem toho sa – ako pravá Toliverovka – slušne správala a mala dobré známky. Čiže sa z nej nemal prečo vysmievať.
A keďže nevedela prísť na ospravedlniteľný dôvod Percyho pohŕdania, napätie medzi nimi sa menilo na nepriateľstvo. Aspoň z jej strany. Percy však o tom očividne nemal ani potuchy tak ako predtým o tom, ako ho obdivovala.
V ten deň sa naoko pohŕdavo pozrela na koktail, čo jej podával, hoci naň mala chuť – bol to jej obľúbený čokoládový. Celé to júlové ráno sa jej darilo predstierať, že sa jej horúčava vôbec netýka a ruky si držala od tela tak, aby jej do rukávov prenikal vánok. A Percy jej zrazu tým svojím úškrnom s koktailom v ruke dal najavo, že mu je jasné, že sa v tých šatách ide roztopiť.
„Tu máš,“ povedal jej. „Vezmi si to, lebo sa tu roztopíš.“
Vnímala to ako otvorený útok. Toliverovské dámy predsa nikdy nepôsobia, ako by sa išli roztopiť. Vystrčila bradu, zdvihla sa z lavičky v parku a povýšenecky odsekla: „Pravý džentlmen také veci nekomentuje, ale ty ním nie si.“
Percy sa zasmial. „Kašlem na džentlmenov. Som tvoj kamarát. Vypi to. Nemusíš ďakovať.“
„Tak v tom máš pravdu, Percy Warwick,“ povedala a ustúpila nabok. „Budem ti však vďačná, ak dáš ten nápoj niekomu, kto je smädný a potrebuje sa občerstviť.“
Nato odkráčala k otcovi, aby ho pochválila za prejav, ale na pol ceste od schodiska radnice sa obzrela. Percy za ňou s úškrnom hľadel a koktail ďalej držal v ruke. Hľadeli si priamo do očí tak intenzívne, až jej telom prebehli zimomriavky. Z hrdla sa jej dral výkrik od pobúrenia, a hoci sa nepredral von, Percy ho predsa len počul. Ešte viac sa uškrnul, nadvihol pohár k nej a vypil ho, zatiaľ čo si ona len predstavovala chuť chladnej čokolády.
Tú studenú čokoládu cítila Mary dodnes. Cítila, ako sa z nej leje pot a ako jej žalúdok a stehná zviera rovnaký pocit. „Percy,“ zašepkala.
„Mary?“
Obrátila sa za zvukom známeho hlasu, s rovnakou vervou ako to štrnásťročné dievča, úplne ju to však zmiatlo. Ako sa k nej dostal Percy? Práve ho predsa videla stáť pod brestom pri radnici.
„Percy, láska moja..“ pozdravila ho udivene a len palica a kabelka jej bránili vystrieť k nemu ruky. „Musel si mi vtedy vypiť celý ten koktail? Vieš, že som po ňom tak veľmi túžila, ako aj po tebe, len som o tom ešte nevedela. Bola som príliš mladá a hlúpa a príliš tvrdá Toliverovka. Keby som len vtedy nebola taký blázon…“
Cítila, ako ňou niekto trasie. „Pani Mary… tu je Matt.“
4
Matt?“ zopakovala Mary, hľadiac do ustarostenej tváre Percyho vnuka.
„Áno, madam,“ odpovedal Matt.
Ó, bože, pomyslela si Mary, keď sa jej v hlave rozjasnilo a videla Mattov výraz. Otvorila veľmi starú Pandorinu skrinku. Ako to teraz vysvetlí? Nechcelo sa jej však vzdať spomienok na ten deň, ku ktorému ju viazalo toľko citov. Aké úžasné bolo vrátiť sa k tým pár okamihom, keď bol život plný šťavy a krv v žilách sa jej búrila. Opäť vidieť Percyho ako devätnásťročného.
Senilita mala aj svoje svetlé stránky.
Usmiala sa na Matta a uhladila naškrobený vrch jeho košele. Podobne ako jeho starý otec stále chodil v obleku s kravatou, aj v lete. „Ahoj, môj milý. Nachytal si ma, ako sa rozprávam sama so sebou?“
„Nemyslím, že by ste našli lepšieho partnera na konverzáciu než samu seba,“ odpovedal Matt a v žiarivo modrých očiach po starej matke sa mu zablysla zvedavosť. „Rád vás vidím. Veľmi ste nám posledný mesiac chýbali, najmä starému otcovi. Idete na nejaké konkrétne miesto? Odprevadím vás.“
„Práve že som sa teraz vrátila,“ záhadne sa usmiala. „Z minulosti,“ doplnila, pozorujúc, ako sa nadvihol obočie. Asi si ju všimol z okna radnice a vedel, že nikde nebola. Čo na tom? Už s tým nič nenarobí. Matt je dosť mladý, aby to prekonal, a dosť starý, aby pochopil indiskrétnosti, z ktorých teraz mohol podozrievať ju a svojho starého otca. S láskou naňho pozrela. „Ešte nie si dosť dlho na svete, aby si mal nejakú minulosť, ale raz to príde.“
„Veď už mi ťahá na tridsaťpäťku,“ usmial sa Matt. „Ale povedzte, kam máte namierené?“
„Vlastne nikde,“ povedala a náhle ju zaplavila únava. Zbadala, že hlad už vyhnal Henryho hľadať ju na chodník. Kývla k limuzíne.
„Henry mi práve išiel po auto,“ ukazovala Mary. „Odprevaď ma po koniec ulice, dobre? Už sme sa dávno neporozprávali.“ Ruku mu vsunula pod pazuchu a druhou si pridržiavala palicu. „Kedy sa oženíš, Matt? Určite máš bohatý výber.“
„Boli by ste prekvapená. Veľa možností, ale takmer nič, čo by stálo za to. Ako sa má vaša praneter? Môžem dúfať, že nás v blízkom čase príde navštíviť? Nevidel som ju od smrti pána Ollieho. Mala vtedy okolo šestnásť alebo sedemnásť rokov, ak si dobre pamätám – a už vtedy to bola krásavica.“
„Sedemnásť,“ zamrmlala Mary so stiahnutým hrdlom. „Narodila sa v päťdesiatom šiestom.“
Aj za to sa bude musieť zodpovedať, že sa snažila udržať Matta a Rachel od seba. Od kedy sa prvýkrát stretli, keď mala Rachel štrnásť, špekulovala nad tým, akou nevýslovnou iróniou by bolo, keby sa tí dvaja zblížili. Pri ich druhom stretnutí na Ollieho pohrebe o tri roky neskôr už boli pripravení zakotviť tam, kam boli nasmerovaní – Rachel pri plantážnictve a Matt v drevárskom priemysle – a taká kombinácia by nefungovala… aspoň nie v spojení so Somersetom.
Cítila vtedy medzi nimi iskru, v Mattových očiach videla záujem a v Racheliných obdiv, a práve preto sa už vtedy rozhodla, že tí dvaja by nikdy nemali zostať v rovnakom čase v Trebárstovoe. Nebolo ťažké to zariadiť. Matt mal už vtedy po maturite a jeho starý otec ho neskôr väčšinu času držal mimo mesta, aby spoznal rozsiahly biznis drevárskej spoločnosti Warwickovcov. Keď sa aj dostal domov na krátke návštevy a dovolenky, Mary sa vždy postarala o to, aby bola Rachel niekde inde. Pretrvávajúcu zvedavosť jej pranetere na fešného vnuka Percyho utlmila tak, že jednoducho nikdy nespomínala jeho meno a zmenila tému, keď na neho prišla reč. Bol medzi nimi päťročný vekový rozdiel, takže sa spoliehala, že sa Matt ožení, kým Rachel skončí univerzitu v Texase a usadí sa.
Všetky tieto zákulisné hry sa, samozrejme, odohrali niekoľko rokov pred tým, než sa jej pred očami začala v plnosti odkrývať tragédia, ktorú spôsobila… pred Racheliným sporom s matkou a jej rozchodom s vojenským pilotom. Ako mohla tušiť, že Rachel – takmer tridsiatnička – a Matt vo veku takmer tridsaťpäť rokov, teda s rovnakým rozdielom, ako je medzi ňou a Percym, sú ešte stále slobodní? Matt sa natrvalo vrátil domov. Stal sa šéfom podniku a nebyť nového závetu, vrátila by sa aj Rachel… Zastala. Čo ak narušila ďalší priebeh udalostí? Tá myšlienka jej rezala pľúca ako nôž.
„Čo je vám, pani Mary?“ Matt jej rukou pokryl zložené prsty, obočie sa mu ustarostene zvlnilo. „Povedzte.“
Mary naňho utrápene pozrela. Po starom otcovi zdedil výšku aj postavu, ale aj drsnú mužnosť. Vždy sa jej jeho tvár páčila ešte viac než Percyho. Pôsobila upokojujúco, nie devastačne, a pritom bola mimoriadne príťažlivá. Okrem jeho svetlohnedých vlasov a žiarivých modrých očí na ňom nevidela nič zo starej mamy, Percyho manželky. „Ako sa má Lucy?“ spýtala sa.
Zarazene sa uškrnul presne ako jeho starý otec. „Nuž, ako vždy. Naliata v alkohole a octe. Práve som ju bol navštíviť v Atlante. Mám jej nabudúce povedať, že ste sa na ňu pýtali?“
Mary pohodila rukou. „Ó, bože, nie! Ešte by dostala infarkt.“
Matt sa zachichotal. „Vy dve a ten váš spor. Asi sa nikdy nedozviem, čo sa medzi vami stalo.“ Predpokladám, že o tom konečne máš aspoň akú – takú predstavu, pomyslela si Mary pobavene, hútajúc, či sa Matt spýta Percyho na to, čo od nej počul. Pravdepodobne nie. Nebude pokúšať čerta. Načo by vŕtal do niečoho, čo by mohlo starkého zahanbiť. Napokon, bolo to všetko tak dávno.
„Vidím, že neukojíte moju zvedavosť,“ povedal Matt, „vráťme sa teda k Rachel. Kedy ju máme čakať?“
„Asi tak o dva-tri týždne, povedala by som,“ odvetila Mary, pozorujúc, ako sa k obrubníku blíži jej limuzína. Biela starodávna, ale funguje perfektne. To isté si o sebe prednedávnom myslela aj jej majiteľka. „Henry je už tu, rozlúčim sa teda s tebou, Matt.“
Zadívala sa naňho cez slnečné okuliare a v hrdle sa jej narástla hrča. Vždy to bol taký dobrý chlapec. Spomenula si, ako prišiel so svojou matkou Claudiou bývať do rezidencie Warwickovcov. Mal vtedy len pár mesiacov. Pripomínal jej Matthewa, svojho menovca. Stal sa pre ňu dúhou po búrke. V hrudi ju zabolelo. „Matt,“ chcela ho osloviť, ale z úst sa jej na vlastné zdesenie vydral len vzlyk.
