Príbeh natoľko úprimný a osobitý, až vám miestami vyrazí dych. Príbeh, ktorý hlavný hrdina rozpráva na spôsob Šeherezády a vy so zatajeným dychom počúvate…a chvíľami žasnete. Príbeh o mladíkovi, ktorý musel utiecť z Iránu a ktorý nás toho môže veľa naučiť o samotnom živote.
Príbeh plný metafor a podobenstiev, ktoré dokážu v nás prebudiť človenstvo. Ktoré môžu spojiť východ so západom…
Nekonvenčný autobiografický román Všetko smutné je nepravdivé je vyrozprávaný nezabudnuteľným a vtipným hlasom mladého iránskeho utečenca.
Všetko smutné je nepravdivé
Má 12 rokov a jeho meno je Chusrau, ale všetci ho volajú Daniel. Je to iránsky utečenec, ktorý žije v Oklahome a práve stojí na hodine angličtiny na druhom stupni základnej školy a rozpráva príbeh. Svoj príbeh.
Nikto mu však neverí ani slovo. Pre spolužiakov je iba chalanom s tmavou pleťou, chlpatými rukami a veľkým zadkom, ktorý si do školy nosí divne páchnucu desiatu, vymýšľa si príbehy, aby bol zaujímavý, a až priveľa rozpráva o hovienkach.
Všetci Iránci sú klamári a klamať je hriech.
To si myslia žiaci v triede pani učiteľky Millerovej, ale ja som jediný Iránec, ktorého kedy stretli, takže netuším, ako na to prišli. Moja mama vraví, že je to pravda, ale iba preto, lebo každý hreší a potrebuje, aby ho Boh spasil. Ocko tvrdí pravý opak. Iránci nie sú klamári. Sú básnici a to je ešte horšie…
Chusrauove príbehy siahajú do blízkej i vzdialenej minulosti. Sú krásne, radostné, no aj bolestivé a desivé. Spomína si, ako vydesenému býkovi vyteká z hrdla krv a jeho dedko sa k nemu načahuje so zakrvavenými rukami…dobre si pamätá, ako s matkou a sestrou utiekli uprostred noci z Iránu…
Jeho spomienky zahŕňajú rodinné historky odohrávajúce sa v Isfaháne, meste, ktoré vonia po jazmíne, a v palácoch kráľov z dávnych legiend.
Daniel v role Šeherezády
Dejová línia preskakuje medzi jazdami školským autobusom, kde sa bojuje kancelárskymi spinkami a požutými papierovými guľôčkami, a hrdinami a hrdinkami Chusrauovej rodiny, ktorí jedli cukrovinky, po ktorých im bolo do plaču, a dotýkali sa kobercov s votkanými drahokamami.
Chusrau alias Daniel je ako z rozprávky 1001 a jednej noci. V nepriateľsky naladenej triede rozpráva príbeh o chlapcovi, ktorý sa pokúša zachrániť si život a uplatniť si svoje právo na pravdu. Chce vyrozprávať pravdivý príbeh o sebe.
„Ak budete počúvať, poviem vám príbeh. Navzájom sa spoznáme a potom už nebudeme nepriatelia. Nevymýšľam si to. Toto je pravidlo, ktorým sa riadia aj džinovia. V Tisíc a jednej noci si Šeherezáda – tá, ktorá si pamätala všetky sny sveta – zachraňuje život tým, že noc čo noc rozpráva kráľovi príbehy…“
Všetko smutné je nepravdivé je poézia života v napohľad obyčajných slovách a vetách. Danielove spomienky sú ako dar, ktorý ponúka neveriacim a neprajným spolužiakom. Ukazuje im svoje chápanie sveta – chlapca z inej krajiny, iného kontinentu, utečenca, ktorý musel bojovať o holý život. Aj preto je jeho príbeh smutný, no zároveň zábavný. Budete cítiť všetky emócie sveta. Budú vám behať zimomriavky po tele a v hrdle vám navrie hrča.
Tu v Oklahome ma deti rady bijú, pretože vedia, že to nikomu nepoviem.
Náš autobus má číslo 209. Učiteľka ho volá „problémový autobus“, pretože deti v ňom sú také zlé, že zastupujúci šofér raz zastavil uprostred trasy, zreval na nás, že sme všetci chuligáni, a vystúpil. Chvíľu všetci sedeli, potom začali jačať a ešte väčšmi sa ohadzovať kancelárskymi sponkami. A Brandon Goff ma pritlačil k zemi a do ucha mi nastrkal požuté papierové guľôčky.
Autobus číslo 209 je známy aj ako autobus chudobných, pretože zastavuje v Brentwood Apartments a Forest Oaks, čo sú veľmi zlé štvrte s domami bez pivníc, takže keď udrie tornádo, ľudia sa nemajú kam schovať.
Sedeli sme tam pol hodiny. Napokon prišiel zástupca riaditeľa a odviezol nás domov. Držal nám kázeň, ale ja som ho nepočul, pretože Brandon Goff mi nedovolil vybrať si tie papierové guľôčky.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: i527, SkveléKnihy.sk
