„Takmer som pre tú traumu zabudol, že niečo pre teba mám.“ Zalistoval v papieroch a vytiahol jeden celý popísaný hrozným písmom.
„Čo je to?“ chcela som vedieť.
Zoznam, na ktorom bolo 13 bodov…
„To všetko ti v živote chýba, ako si sa vyjadrila, tak prečo to neskúsiť? Číslo šesť už môžeme vyškrtnúť, lebo sme to práve urobili.“
Takmer úplne normálna je romantický príbeh, ktorý vás pobaví, zahreje a pohladí. Netradičná a nádherná romanca, ktorú si zamilujete od prvých strán. Rozosmeje vás, vyplačete sa nad jej stránkami a budete napäto sledovať boj, ktorý zvedú hlavní hrdinovia Effie a Theo.
Matilda „Effie“ Heatonová je tak trochu smoliarka, ktorej sa v živote nič nedarí. Akoby plávala proti prúdu. Jej kamarátky si už budujú kariéru a oslavujú zásnuby. Ďalší majú život vyriešený… len ona žije u rodičov a po večeroch vyplakáva pri fľaši vína, pretože ďalšie rande a la Tinder skončilo katastrofou.
Effie miluje len jediné a tou je práca v kníhkupectve. Tam sa môže stratiť v cudzích príbehoch a zabudnúť na svoje starosti a nezdary. V reálnom živote sa považuje za stroskotanca. Samu seba nemá rada a tak svoje znechutenie utápa v alkohole.
Potom však stretne Thea.
Ani on nie je dokonalý, ale až priveľmi dobre vie, že život nie je samozrejmosť. Má pocit, že konečne našla toho pravého.
Theo spíše zoznam trinástich úloh, ktoré má Effie splniť, aby prekonala sama seba a v živote jej už nič nechýbalo. Spoločnými silami plnia jednu úlohu za druhou a ich láske azda nič nestojí v ceste.
Osud však nečakane zamieša karty. Theo sa s Effie rozíde a neprezradí jej prečo. Effie sa napriek sklamaniu usiluje ďalej plniť úlohy zo zoznamu a zisťuje, že vďaka tomu sa z nej stáva lepší človek. Pomáha deťom bez domova, športuje, potláča nevraživosť, zmieri sa s matkou, spod postele vydoluje rukopis svojho románu a prepracuje ho. No zdá sa, že Theo ešte nepovedal posledné slovo.
Dozvie sa Effie jeho tajomstvo?
Dovolí mu opäť vstúpiť do svojho života?
Takmer úplne normálna z vydavateľstva Ikar je svieži a príjemný ľúbostný príbeh, ktorý autorka vyrozprávala naozaj citlivo a zo srdca. Nie je ako iné romance, uvidíte. Je iný, svojrázny a nesmierne čítavý.
Niekedy sa príliš sústredíme na okolie, iných ľudí, porovnávame a hodnotíme…a pritom nám unikajú veci, ktoré sme dosiahli. Nedokážeme ich oceniť a uspokojiť sa. Nájsť rovnováhu a úctu k sebe samým.
A je úžasné, ak vám do života vkročí niekto, kto vás vie z tejto ulity sebaľútosti a smútku vytiahnuť. Niekto, kto dokáže vo vás prebudiť túžbu a chuť po živote…
Autorka Hannah Sunderland napísala romantický príbeh, ktorý vám prenikne do srdca. Svojimi emóciami, bolesťami, trápením, ale aj nádejou, že život môže byť naozaj krásny. Úžasne opísala bolesti v srdci i duši, aj hľadanie šťastia, ktoré môže prísť kedykoľvek. Effie a Theo sú neskutočné postavy.
Hannah Sunderland má bakalársky titul z vedy o umení a vedie vlastný podnik, ktorý vyrába rekvizity slúžiace na rekonštrukciu miesta činu. Venuje sa aj charitatívnej činnosti. Spisovateľský talent zdedila po otcovi. Túžba po písaní sa v nej prebudila, keď jej ktosi dal zápisník a uvedomila si, že v ňom môže vytvoriť vlastný svet.
Začítajte sa do novinky Takmer úplne normálna:
Valil sa proti mne húf detí a tínedžerov, ktorých práve vypustili zo žalára, teda zo školy, a ja som ako vždy plávala proti prúdu. Ešte nedávno som bola ako oni – cítila som, že mám právo robiť, čo sa mi zachce, predstava, že ja by som zlyhala, nepripadala do úvahy, takisto pomyslenie, že zostarnem, a smrť bola len fiktívna cieľová stanica. Ale teraz – po rokoch totálnych sklamaní – sa ten pocit, pocit, že mám na to právo, zmenil na sebaľútosť, úvahám, že som zlyhala, sa nedalo vyhnúť, starnúť som už začala a smrť sa mi zdala čosi ako pokojná dovolenka.
Celé roky, odkedy som dospela a zmenila som sa z bezstarostného mladého stvorenia na zatrpknutú, vyšinutú babu, ktorá nič neurobí dobre, kládla som si otázku: Ako môže človek s takými veľkými snami dosiahnuť tak málo? Chcela som písať a chcela som, aby ľudia čítali, čo som napísala. Chcela som vidieť, ako niekto vo vlaku číta moju knihu, a cítiť v hrudi hrdosť. Chcela som, aby karta s mojím menom ležala na polici v kníhkupectve Waterstone. Ešte stále som túžila po tom všetkom. Pod posteľou mi ležal dokončený rukopis, slová pokryté prachom. Poslala som ho do sveta v snahe splniť si ten sen, ale nevyšlo to tak, ako som plánovala.
Jednoducho som zlyhala. Z každej stránky.
Zlyhala som vo všetkom, čoho som sa dotkla.
Mohli by ste mi dať najkrajší, najvzácnejší kvet na svete, a v mojich rukách by sa za desať minút zmenil na hnilobu.
Vždy mi išlo najlepšie zlyhanie, ale najsmiešnejšie bolo, že moje prvé zlyhanie som si nespôsobila sama. Zavinili ho rodičia, keď mi dali to absurdné meno! Celým menom sa totiž volám Matilda Effie Heatonová, ale od ôsmich rokov som odmietala používať to prvé meno, lebo ľudia ma často podpichovali, aby som predviedla svoje telekinetické schopnosti, a pýtali sa ma, prečo ma slečna Honey nevyzdvihla zo školy. Ale v skutočnosti nebola chyba v celom mene, nie, chyba bola v iniciálkach. Presne tak, moje iniciálky sú vlastne Meh.
Meh: Univerzálny miléniový termín na všetko, čo je neinšpiratívne, tuctové.
Pred pár rokmi som rozmýšľala, že si zmením meno a vynechám Matildu, ale ten postup sa mi zdal taký zložitý, že som sa tým napokon nezaťažovala. Nikto nepoužíval to meno, pokiaľ nešlo o niečo oficiálne, alebo keď som nahnevala mamu – čo sa stávalo dosť často –, a vtedy používala moje úplné meno, aby ma nazlostila.
Keď som sa blížila k Bobbyho obchodu na rohu, siahla som do vrecka a vybrala som peňaženku. Pozrela som na bankomatovú kartu a videla som tam vyrazené striebornými písmenami celé meno. Prstami s odlupujúcim sa zeleným lakom na nechtoch som vyťukala PIN a stisla som sumu dvadsať libier. Bankomat sa mi takmer vysmial, odmietol moju žiadosť a ponúkol mi desiatku.
„No dobre!“ precedila som cez zuby a vzala som desiatku.
Aj v tomto smere som zlyhala, na žiadnom z mojich trápnych účtov som nemala úspory.
Ale nebojte sa, tým sa to nekončí. To nie sú moje jediné zlyhania.
Nepodarilo sa mi nič viac než preflákať tri jednotvárne, nudné roky na univerzite a v zrelom veku, dvadsaťosemročná, som sa ešte vždy neodsťahovala od rodičov a nezačala som žiť vlastným životom. Jednoducho som sa vrátila ako poštový holub do mesta, kde som sa narodila, na predmestie Birminghamu, ktoré sa preslávilo tým, že z neho pochádzala televízna moderátorka Emma Willisová, bol tam veľký park a tri kilometre odtiaľ nie až taký slávny kruhový objazd, možno najstarší v celej Británii.
Zlyhanie by nebolo také výrazné, keby som okolo seba nemala more ľudí, ktorí bez námahy dosahovali vysokú úroveň. Videla som ich hrdé tváre na internete, do skorých ranných hodín som zostávala hore a pomaly som sa mučila prezeraním nekonečného radu fotografií mojich úspešných „priateliek“ pózujúcich na balkónoch vo svojich londýnskych bytoch. Všetky držali v rukách poháre so šumivým Cristalom, pripíjali si na povýšenie a pritom objímali okolo pliec svojho snúbenca s ľadovomodrými očami a hrudníkom ako Khal Drogo z Hry o tróny. Jednou z nich bola zhodou okolností moja „najlepšia kamoška“ Kate, v tejto chvíli zrejme smerovala do kaviarne, kde som sedela ja – pravdepodobne so sexi novým účesom, ledva čakala, aby mi oznámila vzrušujúce novinky o tom, v čom v poslednom čase vynikala.
V čom to je? Čo títo ľudia vedia, čo ja neviem? Chýbala som v škole, keď preberali tému Ako si neposrať život? Alebo mi od narodenia chýbali pazúry, ktoré ľudia využívali, aby sa predrali na vrchol?
Nič v mojom živote nesplnilo očakávania. Každá moja snaha bola odsúdená sa krach.
Moje zlyhania boli implicitne nastavené. V skutočnosti som vynikala jedine v tom, že som žila dosť dlho, aby som na vlastné oči videla každé zdrvujúce sklamanie, ktoré som zhŕňala ako chamtivý obor na fazuľovom výhonku.
Milan Buno, knižný publicista
