Ďalšia fascinujúca romanca zo série Vojvodovi muži od Sabriny Jeffriesovej.
Stratená nevesta je druhá kniha po Vojvodovej túžbe a opäť okorenená štipkou napätia i dobrodružstva. No predovšetkým, všetko je o láske a vášni…
Vojvodovi muži, ako nazývajú vyšetrovateľov Mantonovej detektívnej kancelárie, riskujú vlastné životy – a niekedy aj srdcia. Chcú vždy poctivo a zodpovedne odhaliť šokujúce podvody a škandalózne prečiny.
V tomto príbehu, ktorý si môžete hneď teraz stiahnuť do čítačky, sa nám predstaví ďalší z nich – nedávno nájdený bratanec vojvodu z Lyonsu Victor Cale.
Detektív Victor prichádza do Edinburghu riešiť svoj prvý prípad: má odhaliť minulosť tajomnej vdovy Sofie, nastávajúcej manželky bohatého baróna. Zo Sofie sa však vykľuje Victorova stratená nevesta Isabella, ktorá zmizla pred desiatimi rokmi a spolu s ňou aj vzácne kráľovské klenoty. Isa už dávno nie je tým nesmelým dievčaťom ako kedysi a rázne trvá na tom, že to Victor opustil ju a že nie ona, ale on má prsty v krádeži kráľovských diamantov. Medzi hrdinami sa pri hľadaní pravdy o udalostiach spred desiatich rokov znovu rozhorí spaľujúca vášeň. A hoci ich delia roky plné tajomstiev, Victor a Isa sa musia naučiť dôverovať jeden druhému, ak chcú konečne dostať pred súd skutočných zlodejov.
Začítajte sa do novinky Stratená nevesta:
AMSTERDAM 1818
Pred chvíľou sa zotmelo. Osemnásťročná Isabella Caleová sa pritisla pod krk svojmu novomanželovi Victorovi, keď ju niesol do jej bývalej izby v dome jej sestry Jacoby. Isa sem nechcela ísť, ale bolo to bezpečnejšie, ako keby sa o ňu mala Jacoba starať v ich byte. Nechcela, aby tam sestra hľadala napodobeniny diamantov, ktoré tam Isa skrývala pred manželom. A Victor odmietal nechať svoju manželku samu, keď bola chorá.
Zvraštila tvár. Dúfala, že Victor nezistí, že chorobu len predstiera, a nikdy nepríde na to, že ide len o pretvárku. Bolo ťažké vydržať celý deň, keď mala pracovať v klenotníctve, ale manželove starostlivé pohľady to ešte zhoršili. Nechcela ho klamať hneď prvý týždeň po sobáši.
Nemala však na výber. Pretvarovala sa pre jeho dobro. Aj pre svoje.
„Si si istá, že bude v poriadku?“ opýtal sa Victor Jacoby, keď opatrne uložil Isabellu do jej bývalej postele.
„Potrebuje si len trochu odpočinúť a rozmaznávať.“ Jacoba potiahla na Isu prikrývku. „Odmala trpí bolesťami hrdla. Nikdy však netrvajú dlhšie ako týždeň. Urobil si správne, že si ju priviedol. Nebolo by dobré, keby zostala sama.“
Nežné slová staršej sestry Isu kedysi upokojovali. Pred tým, ako ich otec hodinár pred šiestimi rokmi zomrel a jeho učeň Gerhart Hendrix si vzal Jacobu za manželku a priviedol ich sem. A pred tým, ako začal hrať hazardné hry.
Isa a Jacoba si už neboli také blízke ako kedysi.
„Nie som taká chorá, aby som umrela, kým budeš v obchode,“ povedala Isa Victorovi chrapľavým hlasom.
Jej manžel dočasne pracoval ako nočný strážnik v klenotníctve, kde Isa brúsila diamanty. Keďže mali opačné zmeny a nemohli spolu tráviť veľa času, dnes sa s ním doma cítila ako v siedmom nebi. Až na to, že musela predstierať chorobu.
Victorove pekné orieškovohnedé oči potemneli. „Prepáč, že ťa tu musím nechať, ale postará sa o teba Jacoba.“
Ach, ako si priala, aby nebola taká zbabelá a dokázala mu povedať pravdu do očí! No nezniesla by, keby tým zmenila to, čo si o nej myslí. Bude lepšie, keď sa tomu problému úplne vyhne.
Ak sa jej aspoň na jednu noc podarí oklamať sestru a švagra, že je naozaj chorá, zajtra už bude po všetkom. Victor sa nikdy nedozvie o šialenom pláne jej rodiny ukradnúť z klenotníctva súpravu kráľovských diamantov.
Keď sa zohol, aby ju pobozkal, do čela mu skĺzla kučera farby tmavého dubového dreva. „Kiežby som ťa nemusel nechávať samu, ale keď príde princova stráž…“
„Viem,“ prerušila ho, skôr ako stihol vyzradiť, že kráľovské diamanty odídu z obchodu už zajtra. Jacoba nesmie vedieť, že po dnešnej noci sa už nenaskytne príležitosť ukradnúť ich. „Možno tam už nebudeš dlho pracovať, tak tam choď, kým môžeš.“ O prácu príde zajtra ráno, keď klenotník odovzdá kráľovské klenoty princovej stráži.
„Určite si nájdem nejakú inú robotu,“ odvetil rozčúlene, „aj keď si ma tam klenotník nenechá. Neboj sa.“
„Nebojím sa,“ uistila ho rýchlo. Victor bol veľmi hrdý muž a ona ho nechcela zraniť. A okrem toho, kto by jej muža nezamestnal? Klenotník bol starý priateľ jeho matky, ten určite niečo vymyslí, aby si Victora mohol nechať. „Verím ti.“
Zdalo sa, že jej slová ho upokojili len trochu. „Vidí sa mi, že máš z niečoho obavy,“ hlesol. „Poznám to na tebe.“
„Netáraj.“ To je až taká čitateľná? Preboha, musí ho odtiaľto dostať, kým neprezradí priveľa. Prinútila sa prehovoriť ešte zachrípnutejšie: „Ak hneď neodídeš, prídeš neskoro.“ Zmena sa mu začínala o ôsmej večer, keď klenotník odišiel domov. „Neboj sa o mňa. U Jacoby som v dobrých rukách.“ Pri tom klamstve sa takmer zadusila.
Zdalo sa však, že Victor si nič nevšimol. Zastrčil pod ňu prikrývku. „Keď ráno skončím, prídem si po teba, Mausi“
Pri tom nežnom nemeckom oslovení sa mykla. Victor používal slová z cudzích jazykov často – hovoril plynulo po holandsky, flámsky, nemecky, anglicky a francúzsky, čo na ňu urobilo obrovský dojem. No nepáčilo sa jej, keď ju volal „myšička“.
Asi preto, lebo ňou naozaj bola. Vyzerala ako sivá myška – mala nevýrazné hnedé vlasy, ktoré sa jej nechceli vlniť, oči nudnej hnedej farby a boky trochu priširoké v porovnaní s malým poprsím. A aj sa tak správala. Radšej by brúsila diamanty alebo navrhovala šperky, akoby sa mala hádať alebo robiť scény. A práve kvôli tomu sa dostala do tejto kaše.
Aj preto teraz ticho ležala, keď Victor zamieril k dverám. Mala by ho zavolať späť, povedať mu pravdu a čeliť jej dôsledkom. No všetko bude jednoduchšie, ak sa jej podarí dnes v noci všetkých dobehnúť. Potom sa konečne vyslobodí z machinácií svojej rodiny.
Už nikdy nevyrobí ďalšiu napodobeninu kráľovskej súpravy. Nevyrobila by ani túto, keby ju Jacoba s Gerhartom nepresvedčili, že ju zákonne predajú ako kópiu a vďaka jej talentu vyrábať falošné diamanty získajú slušnú sumu peňazí. Keby vedela, že ju v skutočnosti využijú na spáchanie zločinu…
Potlačila vzdych, obrátila sa na bok a sledovala, ako Victor vyšiel s Jacobou na chodbu a šepkal jej, ako sa má o jeho manželku postarať. Victor bol mimoriadne príťažlivý a milý. A Isa stále žila v strachu, že napokon zistí, aké majú Hendrixovci podlé plány a akú úlohu v nich zohráva ona.
Zovrelo jej hrdlo. Ako sa jej vôbec podarilo zaujať jeho pozornosť? On bol ako lev a ona ako sivá myška. Početné jazvy na jeho tele prezrádzali, že počas troch rokov v pruskej armáde vytrpel naozaj dosť. A bolesť z bitky pri Waterloo sa mu ešte stále zrkadlila v jasných orieškovohnedých očiach. Podozrievala ho však, že má aj iné temné tajomstvá. Nikdy nehovoril o svojom detstve či rodine. Žil prítomnosťou a všetky trápenia z minulosti si nechával pre seba.
A ona tu teraz leží a predstiera, že je chorá. Ach, čo by dala za dostatok odvahy a ľahkovážnosti, aby sa dokázala postaviť Gerhartovi, vždy keď jej pripomínal, ako ju a Jacobu zachránil po otcovej smrti od istej biedy. Hoci to bola pravda, prečo by mala pre neho riskovať vlastné šťastie a bezpečie? A prečo mu to nedokáže povedať do očí?
Lebo Gerhart by na ňu a Jacobu kričal, a to neznášala. A nepáčila sa jej ani tá jeho kamenná tvár. Ani pripomienky, že by ju klenotník nikdy nezamestnal, keby Gerhart nepodporil jej talent vyrábať šperky a brúsiť diamanty, ktorý zdedila po otcovi.
Vzdychla si do vankúša.
„Takže nespíš,“ ozvala sa Jacoba, keď sa vrátila do izby potichu ako mačka.
Isa stuhla. „Nie, ešte nie. No cítim sa zle, som slabá a všetko ma bolí. Najmä hrdlo.“ Potlačila pocit viny a pozrela na sestru, ktorá bola od nej o sedem rokov staršia, preto kedysi takmer zastávala úlohu jej matky.
Kedysi.
Jacoba jej položila ruku na čelo. „Si trochu horúca.“
Len preto, lebo ležala pod kopou teplých prikrývok. Dúfala však, že ju neprezradí pot na čele. „Stále je mi zima,“ zaklamala chrapľavým šepotom. „Vždy sa to začína zimnicou…“
„Viem.“
Sestra si ju neľútostne premerala, akoby odhadla jej pretvárku. Isa zadržala dych. Jacoba a Gerhart na ňu naliehali, aby vymenila pravé kráľovské šperky, ktoré klenotník už dokončil, za napodobeninu, ktorú vyrobila sama. Podľa nich stačilo, aby ukradla manželovi kľúče, keď bude spať, a dostala sa do trezoru, kým bude klenotník obedovať.
Mala zradiť manžela a všetko, v čo verila.
Celé dni to odkladala. No včera v noci sa jej Gerhart vyhrážal, že o tom povie Victorovi a prinúti ho, aby ich vymenil on. To Isa nemohla dovoliť. Victor by bol zhrozený.
Nech Gerhart zúri nad nespravodlivosťou, že ochorela práve v posledný deň, keď mohla súpravy vymeniť. Napokon sa zmieri s tým, že prišiel o túto šancu. Mohol by predať jej kópiu, ako mal pôvodne v úmysle, nejakej bohatej žene, ktorá túžila po rovnakých šperkoch, aké bude mať nastávajúca nevesta mladého princa.
Zdalo sa, že Jacobu Isina lesť konečne presvedčila, a jej výraz znežnel. „Mala by si si trochu pospať. Prinesiem ti niečo na zmiernenie bolesti hrdla.“
„Ďakujem,“ zašomrala Isa a ani sa nesnažila skryť grimasu.
Neznášala Jacobinu medicínu. No keď sa sestra vrátila s odporným povzbudzujúcim liekom, vedela, že ho bude musieť prehltnúť. Keby ho odmietla, mohlo by to byť podozrivé.
Sestra ju prekvapila, keď si sadla k jej posteli a utierala jej čelo mokrou handričkou, až kým Isa nezadriemala.
Keď sa na úsvite prebudila do sivých slnečných lúčov, ktoré sa predierali do izby, zdalo sa jej, že prešlo len pár minút. Najprv sa cítila vyčerpane a dezorientovane. Kde je? Prečo nie je vo svojom byte? A kde je Vic…
Prudko si sadla, keď si uvedomila, čo sa stalo včera večer. Keď sa o šiestej ráno končila Victorovi zmena, bolo ešte stále tma, ale, súdiac podľa svetla, už muselo byť po siedmej. Už tu mal byť. Sľúbil jej, že po ňu príde, hneď ako sa mu skončí zmena!
Na chodbe sa otvorili a zatvorili dvere a ona začula hlasy. Kým stihla položiť nohy na zem, vošli do izby Gerhart a Jacoba.
„Zvládli sme to, Isa!“ zvýskla Jacoba, celá červená. Oči sa jej leskli a dokonca od nadšenia poskočila. „Máme ich!“
Keď na ňu Isa nechápavo pozrela, jej svalnatý švagor vytiahol z vrecka náhrdelník a podržal ho tak, aby sa v ňom zachytili prvé lúče vychádzajúceho slnka. „Je náš. Rozdelíme ho na jednotlivé diamanty a predáme ich v Paríži. Poznám obchodníka, ktorý nám za ne dobre zaplatí…“
„Prestaňte!“ vykríkla Isa. Žalúdok jej zvieralo od strachu. „Čo tým chcete povedať? Že máte skutočné diamanty?“
„Samozrejme.“ Gerhart si vymenil pohľad s manželkou. „Keďže si ochorela, museli sme konať sami. Azda si si nemyslela, že by sme si nechali ujsť takú príležitosť. Vymenili sme ich my.“
Myseľ jej horúčkovito pracovala. „Ale ako. Victor by vás musel pustiť.“
„Áno.“ Jacoba k nej podišla a objala ju okolo pliec. „Keď som mu všetko vysvetlila, súhlasil, že nám pomôže, ak mu dáme náušnice z tej súpravy. Šla som s ním, aby sme u vás v byte našli kópiu, a on ich potom v obchode vymenil.“
Po chrbte jej prešiel mráz. Preto si predtým tak nenápadne čosi šepkali na chodbe? Naozaj sa Jacobe podarilo presvedčiť jej muža, aby sa pridal k ich plánu?
„Veľmi radi sme sa s ním podelili,“ ozval sa Gerhart, „kvôli tvojej úlohe v našom pláne. a aj jeho. Keď predáte tie náušnice, mali by ste získať dosť peňazí, aby.“
„To by neurobil!“ vykríkla Isa cez stiahnuté hrdlo. Vymanila sa z Jacobinho objatia a vyskočila na nohy, aby sa k nim obrátila čelom. „On by nikdy nič neukradol. Poznám ho.“
„Zjavne nie tak dobre, ako si si myslela.“ Gerhart podišiel k oknu a roztiahol závesy, aby do izby vniklo slabé zimné svetlo. „Vravel som ti, že si vypočuje, o čo ide, len mu to treba správne vysvetliť.“
Je to možné? Žeby sa v manželovi tak mýlila? „Chcela som mu o tom povedať, ale čakala som, kým.“
„Áno, vieme,“ ostro ju prerušila sestra. „Som si istá, že si nám len zabudla povedať o tom, že dnes ráno si po tie šperky príde princova stráž. Určite si neplánovala, aby k tomu došlo bez toho, že nám to prezradíš.“
„Pravdaže nie,“ zašomrala, ale nebola schopná pozrieť sa sestre do očí. To nemôže byť pravda.
„Našťastie sa Victor o tom zmienil, keď odchádzal,“ pokračovala Jacoba. „Inak by sme tú šancu premárnili.“
Bože na nebi. „Kde je Victor?“ Isa zamierila k dverám. Musí zistiť, či naozaj urobil niečo také odporné.
„Je preč.“ Gerhart si strčil náhrdelník do vrecka na kabátci. „Jemu najviac hrozí, že ho chytia, takže odišiel do Antverp, hneď ako sa mu skončila zmena. V obchode ho nečakajú skôr ako večer, možno ani vtedy nie, keďže dnes ako strážnik skončil. Medzitým.“
„Chcete mi povedať, že Victor ma opustil?“ Isa sa obrátila k nim a uvedomila si, ako jej hučí v ušiach. „Môj manžel ma opustil?“
„Nie celkom,“ chlácholila ju súcitne Jacoba. „Keď predá v Antverpách tie náušnice, pripojí sa k nám v Paríži. My tam pôjdeme s náhrdelníkom, náramkom a brošňou. Victor navrhol, aby sme sa rozdelili – pre prípad, že po nás niekto pôjde. Budú očakávať, že odtiaľto odcestujú dva manželské páry. Nebudú predpokladať, že ty pôjdeš s nami a on na vlastnú päsť.“
„Niežeby sme si mysleli, že pri prehliadke odhalia tvoje napodobeniny,“ poznamenal Gerhart, „ale bude lepšie, ak už budeme preč, keď na to prídu. Klenotník nečaká, že sa v obchode ukážeš skôr ako zajtra, lebo Victor mu povedal, že si chorá. Našťastie! Vďaka tomu máme dosť času, aby sme odtiaľto rýchlo a ďaleko zmizli.“
„A najlepšie na tom je, že ak si nik nevšimne, že diamanty sú vymenené, nikto nebude tušiť, že došlo ku krádeži!“ rozplývala sa Jacoba. Isa sa roztriasla pri pohľade na zvláštny chamtivý lesk v jej očiach. „Victor napísal vášmu domácemu list, že ste obaja získali dobrú prácu vo Frankfurte. Klenotník sa nad tým nepozastaví, keďže tvoj manžel uňho práve skončil. Je to dokonalý plán!“