Život na dlh (12.časť)
Na druhý deň už Mariana do práce nezaspala. Vstala dokonca ešte skôr, ako jej zazvonil budík.
Keď prišla do školy, Dávid si ju dal zavolať do riaditeľne. Nečakala to, a tak ju to trochu prekvapilo. S neblahým tušením sa pobrala do jeho kancelárie. Po zaklopaní vstúpila a hneď si uvedomila, že sa čosi stalo. Oproti Dávidovmu stolu sedeli dvaja ľudia – muž a žena. Bolo zjavné, že sú dobre situovaní a pod ich skúmavým pohľadom sa cítila nepríjemne. „Volal si ma?“ spýtala sa.
„Áno. Ďakujem, že si prišla tak rýchlo.“ Nenápadne jej výrazom tváre naznačil, že ich spoločnosť mu nie je po chuti. „Toto sú pán a pani Richterovci,“ predstavil ich.
„Prišli sme, pretože sa nám dostali do uší znepokojujúce správy o našom synovi,“ povedal pán Richter.
„Matúš Richter je jeden z chlapcov, ktorí sa vlámali do Lenkinej skrinky,“ vysvetlil Dávid.
„Radi by sme vedeli, čo sa vlastne stalo,“ pridala sa manželka pána Richtera.
Mariana kývla hlavou, čím dala najavo, že rozumie. Sadla si na jedinú voľnú stoličku a povedala: „Je mi naozaj ľúto, čo sa stalo a že to zašlo tak ďaleko.“
„Pochopiteľne,“ prisvedčila pani Richterová, ale neznelo to vôbec úprimne.
„Keď som prišla do školy, zbadala som vášho syna a troch ďalších chlapcov, ako vylomili zámku na skrinke a prezerali si jej obsah. Vtedy som zasiahla a žiadala som od nich vysvetlenie. Klamali, a preto som ich priviedla sem.“
„Rozumiem,“ riekol pán Richter. „Môj syn mi však tvrdil niečo iné.“
„Čože? Čo vám povedal?“ opýtala sa zarazene. Pozrela sa na Dávida, ale ten sa len ticho prizeral a čakal, ako sa situácia vyvinie.
„Vraj s vami už mal isté nepríjemnosti, slečna Záchenská.“
„To je pravda. Pred niekoľkými týždňami zapáral do jedného žiaka počas obednej prestávky,“ prisvedčila.
„Včerajší incident bol podľa neho len veľký omyl. Vyhlasuje, že ste voči nemu zaujatá a chcete ho len očierniť tak pred profesormi, ako aj pred samotným vedením školy. Keď ste chlapcov prichytili na chodbe, kontrolovali iba, či sa zo skrinky niečo nestratilo, pretože v tej chvíli prechádzali okolo a všimli si, že je otvorená. Mali podozrenie, že sa do nej niekto vlámal a keďže Lenka Šimková je ich spolužiačka, chceli zistiť, či je všetko na svojom mieste a nič nechýba.“
„Ale… ako… chcete povedať, že som si všetko vymyslela, len aby som uškodila vášmu synovi?“
„Z ničoho vás neobviňujeme, slečna Záchenská,“ povedala pani Richterová. „Len vám opakujeme, čo nám povedal Matúš.“
„Váš syn vám nehovorí pravdu,“ zvolala Mariana podráždene. „Viem, čo som videla a rovnako dobre to vie aj Matúš, aj ostatní.“
„Ste si istá? Možno…“
„Áno, som,“ vyhlásila, presvedčená o svojej pravde. Čo si to dovoľujú? Myslia si azda, že je šialená a vidí niečo iné okrem holej skutočnosti? A ešte sa opovažujú tvrdiť, že si vymýšľa!
„Hádam by bolo najlepšie,“ ozval sa Dávid, „keby aj nám povedal Matúš svoju verziu udalosti.“
Všetci prikývli, pretože v tej chvíli to bolo jediné rozumné riešenie a každý bol príliš rozrušený, aby mu protirečil.
Dávid vzal do ruky mikrofón, stlačil gombík a sýtym hlasom prehovoril. Dal si do kancelárie zavolať Matúša a kým naňho čakali, nikto nepreriekol ani slovo. Keď napokon vstúpil do riaditeľne, hľadel do zeme a čakal, kým ho niekto vyzve, aby prehovoril.
„Určite vieš, prečo si tu,“ povedal Dávid.
Matúš prikývol.
„Povedz nám, čo sa včera prihodilo.“
„Nuž… keď sme išli so spolužiakmi na hodinu, všimli sme si, že Lenkina skrinka je otvorená. Mysleli sme si, že sa do nej ktosi vlámal, a tak sme chceli skontrolovať, či niečo nechýba.“
„A to ste tak dobre poznali jej obsah?“ spýtala sa Mariana.
„No… áno,“ prikývol a začervenal sa. Mariana naňho uprene pozerala, ale on jej pohľad neopätoval. Pokladala to za malé víťazstvo.
„A odkiaľ?“
„Je predsa naša spolužiačka…“
„Chceš mi nahovoriť, že vám povedala, čo sa nachádza v jej skrinke? Prepáč, ale nie som taká naivná, ako si myslíš.“
„No dovoľte!“ ohradila sa pani Richterová. „Môj syn je príliš rozrušený, aby odpovedal na vaše otázky.“
„Skutočne? Ja mám z toho úplne opačný pocit. Všetky jeho reči sú výmysly, milá pani. Matúš,“ otočila sa k nemu. „Prečo nepovieš pravdu a neušetríš nás týchto nepríjemností? Nikomu to neprospieva a už vôbec nie tebe.“
Matúš však zaryto mlčal a bolo jasné, že nemá v úmysle nič povedať.
Dávid sa naklonil ponad stôl. „Celú vec podrobne prešetríme,“ sľúbil. „Uisťujem vás, že zistím pravdu.“
„Boli by sme veľmi radi, pán riaditeľ,“ povedal pán Richter. Očividne mu odľahlo, že sa toto nepríjemné stretnutie skončilo. Zagánil na svojho syna a vstal. Nebol hrdý na to, že ho podozrievajú z pokusu o krádež. Podal Dávidovi ruku a rozlúčil sa aj s Marianou, čo ju prekvapilo, pretože to ani najmenej nečakala. Jej predpoklad o nevšímavosti sa odrazil na správaní pani Richterovej. Pri odchode ju ignorovala, ale nijako sa jej to nedotklo.
Keď s Dávidom osameli, vydýchla si. „Neskutočné! Ako im mám dokázať, že pravda je na mojej strane?“
„Nezabúdaj, že Matúš nie je jediný chlapec, ktorého sa to týka. Možno nám čosi prezradí niektorý z jeho spolužiakov.“
„Ostáva mi spoliehať sa na to,“ povedala. Pozrela naňho s obavami. „Čo si o tom myslíš ty?“
„Myslím, že pravda sa skôr či neskôr dostane na povrch. Ale mám pocit, že tvoja verzia pôsobí dôveryhodnejšie,“ usmial sa a Mariane spadol kameň zo srdca. Predtým nezapochybovala, že by jej Dávid neveril. Potešilo ju, že jej dôveruje.
„Študenti čakajú,“ spomenula si. „Musím ísť.“ Vo dverách sa otočila a poslala mu vzdušný bozk.
Počas vyučovania sa ťažko sústredila, stále myslela na to, čo jej povedal Dávid o Lenke a jej otcovi. Preto bola taká osamotená? Odsudzovali ju ostatní kvôli rečiam o Igorovi? A vôbec, ako mohol ktokoľvek uveriť tomu, že by bola schopná predávať drogy? Veď už len pomyslenie na to je absurdné!
Počas hodiny sa ospravedlnila a vyšla na chodbu. Otvorila dokorán okno a nadýchala sa čistého vzduchu. Keď jej kyslík prenikol do krvi, cítila sa lepšie. Vrátila sa do triedy a pokračovala vo výklade.
Bola rada, keď konečne zazvonilo. Študenti sa vyhrnuli von a ona osamela. Klesla na stoličku pri jednej z lavíc a hlavu si podoprela dlaňami. Nevedela, ako dlho tam sedela, ale keď po čase vstala, chodby školy boli prázdne a tiché. Unavene sa poobzerala. V jednej z lavíc čosi upútalo jej pohľad. Podišla k nej a vzala do ruky koženú peňaženku. Otvorila ju. Nie preto, aby zistila, čo je vnútri, ale chcela sa dozvedieť, komu patrí. Medzi niekoľkými bankovkami sa nachádzala aj fotka. Vytiahla ju a na obrázku spoznala Igorovu podobizeň. Dovtípila sa, že peňaženka patrí Lenke. Premýšľala, čo urobí. Čo ak ju bude potrebovať? Okrem toho, bol piatok a cez víkend sa Lenka do školy nedostane. Mohlo by sa stať, že by jej ju vzala niektorá z upratovačiek. Znova nazrela dnu a našla tam papierik s adresou. Pravdepodobne na nej býva aj so svojím otcom. Vopchala si ju do vrecka a zašla si po svoje veci.
Keď bola prichystaná na odchod, ešte raz si prečítala adresu a odišla. Nasadla na autobus a o pätnásť minút stála pred starým, ale dobre udržiavaným domom. V okolí sa nepohol ani lístok na strome, nikoho nevidela ani nepočula.
Odhodlane vykročila k vchodovým dverám. Zazvonila. Zvnútra počula rýchle kroky. Dvere sa opatrne otvorili a zjavila sa pred ňou prekvapená Lenkina tvár. „Slečne Záchenská!“ zvolala.
„Ahoj, Lenka. Dnes si si zabudla v triede peňaženku,“ vytiahla ju z kabelky a podala ju jej. Všimla si, že modriny na jej tvári už nie sú také výrazné.
Placho ju vzala a poďakovala. Bolo zjavné, že nečakaná návšteva ju nijako zvlášť nepotešila. „Nabudúce si dám lepší pozor,“ sľúbila.
Mariana prikývla. Keď už bola tu, rozhodla sa aspoň využiť príležitosť. „Mrzí ma, čo sa prihodilo… mám na mysli to vlámanie.“
„Áno. Bolo to nedorozumenie,“ vyhlásila.
Zarazilo ju to. Prečo to povedala? Má azda naozaj dôvod niečo tajiť? Žeby Igor v skutočnosti… „Nedorozumenie? Mne to tak nepripadá. Nemusíš sa báť, Lenka. Ak sa cítiš byť nejako ohrozená…“
Lenka sa krátko zasmiala, ale jej smiech neznel príliš úprimne. „Nebojím sa. Takéto príhody sú celkom bežné.“
Mariana nevedela, čo jej na to odvetiť. Uvedomila si, že sa Lenka nevie dočkať, kedy odíde. Nemala v úmysle ostať tam dlhšie, ako bolo potrebné. „V poriadku. Dávaj si na veci lepší pozor,“ dodala s úsmevom a obrátila sa na odchod.
Za chrbtom začula Lenkin tichý pozdrav a buchnutie dverí.
Až keď stála na zastávke a čakala na autobus, spomenula si na Igorove slová: „Spadla zo schodov u nás doma.“ Obzrela sa na prízemný dom Šimkovcov. Z akých schodov?
"text ešte neprešiel redakčnou úpravou"
Viac romantiky na www.kniznyweb.sk
Vaše názory – prehľad komentárov
Nie je možné! (Silvia, 29. 04. 2009 07:43)
Nie je možné, aby toto napísal 22, či koľkoročný chalan. Priznám sa, nepoznám ho, počula som to meno, ale s predsudkom – ten nemôže písať lovestorky, ktoré tak milujem, som ho pustila z druhého ucha von. Ale toto sa mi vcelku páči, som zvedavá ako sa to rozbehne, bude vyvíjať. Mladík má evidentne talent.
áno (Jura, 02. 05. 2009 09:31)
suhlasim s nazormi co su tu… len keby neboli tie casti take kratke. a kolko ich vlastne bude? je to vcelku fajn. Inak, kto to este necital, odporucam Zrandu vasen, je to super!!!
román ešte nevyšiel (knihovnica, 01. 05. 2009 08:58)
no má výjsť vo vydavateľstve IKAR, iba my však máme jedinečnú možnosť čítať tento román v predstihu a dokonca sa k nemu môžeme vyjadrovať… Takže píšte a diskutujte, autor Marek Zákopčan, si každý komentár určite prečíta…
Super (Sandra, 01. 05. 2009 08:00)
Aj mne sa to velmi paci a tesim sa na dalsie casti… nech uz je pondelok 🙂 ale radsej by som to mala doma… kedy to vychadza knizne? alebo to uz vyslo a neviem o tom?
chytilo ma to… (knihovnica, 29. 04. 2009 09:52)
Musím priznať, že skôr skalu voda nahlodá, než ja prečítam román zo súčasnosti, ale toto ma chytilo. A súhlasím s Lenkou, že pokiaľ bude Marko takto písať, každý týždeň budeme s napätím čakať na ďalšiu časť, kým sa dozvieme, či sa Mariana rozpamätá či zabila alebo nezabila svojho muža,a dokáže sa ešte uplatniť v živote s tým cajchom vrahyne???
Super (Lenka, 29. 04. 2009 09:39)
Tak už teraz som zvedavá ako to bude pokračovať neviem či je zdrave nás všetkých takto napínať, zatiaľ ale môžem povedať, že sa príbeh rozbieha sľubne a ja sa teším na dalšie pokračovanie
Fíha, to sa mi páči (Štefánia, 05. 05. 2009 13:43)
Taký mladý chalan a taký šikovný? A vraj nemáme na Slovensku autorov. Mne sa to pomerne pozdáva, blbé je, že to musím čítať po kúskoch, celé by sa to asi vychutnávalo inak, ale chápem prečo to tak je:-) Tak sa teším.
Čoraz lepšie, (Milena, 25. 05. 2009 08:11)
čoraz lepšie,pekne sa to vyvíja, napreduje a ja ďakujem romantike, že také čosi pre nás pripravila. Držim Markovi palce, je to pekné.
super (peta, portugalsko, 08. 06. 2009 00:21)
najprv som si povedala,ze si pockam na knihu,aby som si to precitala naraz,ale neodolala som,chcela som vediet co marek pre nas opat chysta:)a nesklamal ma!marek len tak dalej!:)
ohohoooo, dobreee… (Katka-Dubko, 05. 06. 2009 18:46)no marecku, toto som necakala, ani si sa nepochvalil :))) sa mi to paci, aj ked moj vyber knih je trosku iny, ale aj toto je OK 😀 si sikuliak, ale to my uz davno vieme… 🙂
btw, slovo ukludnit sa je spisovne? :PPP (akoby si ma nepoznal… :D)
btw, slovo ukludnit sa je spisovne? :PPP (akoby si ma nepoznal… :D)
život na dlh… (Verča, 18. 06. 2009 20:19)
Veľmi sa mi páči tento príbeh. Je iný, na aké som zvyknutá, ale o to viac mi príde taký ľudský…
Žena, ktorá výjde z väzenia a snaží sa opäť začleniť do života… Trocha romantiky, trocha detektívky… Myslím, že je to veľmi originálne.
Normálne sa začínam tešiť na pondelky na romantike!
Žena, ktorá výjde z väzenia a snaží sa opäť začleniť do života… Trocha romantiky, trocha detektívky… Myslím, že je to veľmi originálne.
Normálne sa začínam tešiť na pondelky na romantike!
