„Jmenuji se Eva…“ je príbeh jednej z priamych svedkýň holokaustu, Evy Smolkovej-Keulemansovej, rodenej Weilovej. Osud ju skúšal ako málokoho. Prežila strašné veci a predsa dokázala zostať sama sebou. Zachovala si svoje hodnoty a dar tešiť sa zo života.
Tento príbeh vyrozprávala počas koronakrízy Jane Mirovskej. V čase, keď sa uzatvárali hranice a vlastne všetko, čo sa dalo zatvoriť.
Je to skutočný príbeh, ktorý prináša mnoho otázok, na ktoré asi nikto nikdy poriadne neodpovie…a predsa sú to dôležité témy, ktoré treba otvárať.
„V živote som spoznala mnoho pamätníkov druhej svetovej vojny, čítala som knihy na tému holokaustu, ktorý sa bytostne dotýkal aj mňa, pretože časť našej rodiny ho neprežila. Počúvala som rozprávanie ľudí, ktorí ho prežili. Väčšinu preživších obklopovala akási temnota, výčitka, smútok a bolesť. Eva bola však iná. Jej láskavý úsmev, záujem a svieža energia sa pre mňa stali záhadou. Čoraz viac som túžila poznať jej príbeh, zároveň som však vedela, že o tom nikdy nechcela ani dnes nechce hovoriť,“ tvrdí autorka Jana Mirovská.
Prežila 3 koncentračné tábory…
V marci 1943 ju nacisti odviezli do geta v Terezíne a oddelili ju od otca. Neskôr ju aj s matkou previezli do koncentračného tábora v Osvienčime, kde zažila šesť skutočne príšerných mesiacov. Posledný transport bol už bez mamy do koncentračného tábora Bergen-Belsen, ktorý čoskoro oslobodili.
V Terezíne vraj pracovali ťažko, ale bolo to aspoň ako-tak zmysluplné. V Osvienčime museli povedzme len ťahať ťažké veci a to iba preto, aby ich nacisti vyčerpali a zničili. Ťažké kamene vláčili hore a potom zasa dolu. To bolo všetko…
Zažila strašné časy, trpela chorobami ako úplavica, žltačka, dostala týfus aj tuberkulózu. Pri oslobodení vážila neuveriteľných 36 kíl. Medzinárodný Červený kríž jej nedovolil vrátiť sa do rodného Česka, ale poslali ju spolu s ďalšími 6000 väzňami na ozdravovací pobyt do Švédska.
Napokon sa koncom roku 1945 vrátila do Prahy a začala študovať. Dokončila gymnázium, z ktorého ju vylúčili, keď začali platiť počas vojny protižidovské zákony. Objavila v sebe lásku k chémii, ktorú študovala na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity a neskôr sa z nej stala prvá dáma chromatografie. Ide o fyzikálno-chemickú separačnú metódu, ktorej podstatou je rozdeľovanie zmesi.
Eva bola prvou profesorkou chémie v Česku a jednou z prvých v Európe.
Jmenuji se Eva…
„Knihu venujem rodičom, ktorí mi darovali život, šťastné detstvo a dospievanie, dar tešiť sa zo všetkého krásneho – prírody, umenia i priateľstva. To všetko mi pomohlo prežiť vojnové časy a ťažké obdobia v mojom živote,“ píše v úvode knihy Eva.
Srdce sa jej rozbúšilo, pulzovalo jej vychudnutým, vyhladovaným telom až do mozgu. Ruky sa jej triasli, musela pevne držať papier, musela rozdýchavať nával radosti, aby vôbec dokázala čítať.
V liste stálo, že ju už dlho hľadá. Že na Evu čaká v Prahe, že nájde svoj domov u profesorky, že sa má čo najskôr prihlásiť… Rýchlo začala čítať znova, od začiatku: „Milá Evička, hľadám ťa už niekoľko mesiacov…“
Ani to nedočítala a z lôžka medzi ostatnými pacientmi vo vagóne začala volať a mávať listom. „Už mám kam ísť! Vyneste ma von z vlaku! Pôjdem k svojej profesorke tuto na tú adresu v Prahe!“ chcela vstať, chcela vyjsť z vlaku, ale nemohla. Dvere vagónov sa zatvárali, lokomotíva zapískala a ozvalo sa hlásenie: „Vlak do Lübecku pripravený!“ a ona stále kričala. „Počkajte ešte! Nemôžete odísť… nechcem nikam ísť! Mám sa kam utiahnuť… mám svoj domov!!! Chcem ísť domov!!!“
Ale nikto ju už nepočul…
Vlak Červeného kríža vyrazil z Bergen-Belsenu. Bol naložený stovkami tých, ktorí prežili. Smer Švédsko. Chcela sa vrátiť domov, do svojej Prahy, do bytu v Libni, kde vyrastala, zahalená do múdrosti a láskavosti svojej mamičky. Do rozprávok svojho otca, v ktorých dobro vždy zvíťazilo. Chcela sa vrátiť do milovaného Kostelca nad Orlicí, kde trávila voňavé letá s babičkou.
Netušila, že nič z toho už neexistuje. Bola jednou z „vyvolených“, ktorí boli určení na vyhladenie v plynovej komore. Keď sa ako dieťa stále pýtala na svoje detské Prečo, vždy dostala dobrú a zrozumiteľnú odpoveď.
Teraz, keď zomrelo toľko miliónov ľudí, kto má odpovedať na to nepochopiteľné PREČO? Mnohí z tých, ktorí prežili, už neboli schopní do konca života prekročiť ostnatý drôt.
Dokáže to ona sama? Naplní svoju túžbu po vzdelaní, ktorú jej Hitler vzal, keď mala len dvanásť rokov? Teraz má osemnásť a nevie, či niekto z jej rodiny prežil. Má prijať ponuku na adopciu vo Švédsku, vyštudovať dobré školy a potom pracovať a žiť v tejto krásnej krajine, alebo sa má vrátiť do povojnového Československa?
Hoci jej osud pripravil viac bolesti a tragických strát, nikdy nestratila svoj motív a vôľu, ani očarujúci úsmev na tvári.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: archív Evy Smolkovej, SkveléKnihy.sk
