Keď na chatu pod Ďumbierom prišli chartisti a chatár zistil, koho ubytoval… takmer prišiel o prácu. ŠtB ich sledovala, vyzeralo to na poriadny problém… Ale pekne po poriadku:
Predstavte si obyčajný večer na horskej chate. Gitara, harmonika, spev a skupina hostí, ktorí si prišli oddýchnuť do Nízkych Tatier. Medzi nimi však boli aj dve výrazné osobnosti slovenského disentu – Dominik Tatarka a Hana Ponická. Keď chatár Jozef Pupák zistil, koho vlastne ubytovali, poriadne sa zľakol. Jeho kolega Ľuboslav Hudec, prezývaný Fajka, však zostal pokojný. A práve jeho pohotová reakcia napokon zachránila oboch chatárov pred výpoveďou.
Príbeh sa začal koncom novembra alebo začiatkom decembra 1977, popisuje Jozef Pupák v časopise Krásy Slovenska. V najnovšom čísle tohto najdlhšie vychádzajúceho časopisu u nás nájdete jeho autentický príbeh. V tom čase pôsobil ako chatár na Chate hrdinov SNP pod Ďumbierom, ktorá dnes nesie pôvodný názov Chata generála Milana Rastislava Štefánika. Za roky pôsobenia tam spoznal stovky návštevníkov. S niektorými sa stretával pravidelne, s viacerými si vytvoril aj osobné priateľstvá.
Patril medzi nich aj známy pražský intelektuál, spisovateľ, prekladateľ a dramaturg Československého rozhlasu Václav Cibuľa. Autor kníh Tatry mého srdce či Tatranské pověsti a báje miloval Prahu aj Tatry a každoročne v novembri pozýval Jozefa Pupáka do českej metropoly.
Nečakané stretnutie so spisovateľmi
Inak to nebolo ani na jeseň 1977. V januári toho roku vznikla Charta 77. Jozef Pupák o nej, samozrejme, vedel, no ani vo sne mu nenapadlo, že by sa jej aktivity mohli nejakým spôsobom dotknúť aj horskej chaty pod Ďumbierom. Po týždni strávenom v Prahe, kde mu Václav Cibuľa ukázal množstvo pamätihodností, sa vybral vlakom späť na Slovensko. V Podbrezovej mal odstavené služobné terénne vozidlo GAZ, ktorým sa odviezol na Trangošku. Odtiaľ pokračoval na chatu.
Ako J.Pupák popisuje v časopise, „bolo približne sedem hodín večer. Počasie bolo pokojné, ale v priebehu týždňa napadlo viac ako meter snehu. Nasadil som ostré tempo, aby som čo najrýchlejšie doplnil Fajku pri obsluhe. Asi po hodine, okolo deviatej som dorazil do chaty. Jedáleň bola vysvietená, hralo sa na gitarách a harmonike, proste zábava ako sa patrí. Keď som vošiel dnu, Fajka, ktorý sa bavil s prítomnými, vstal od stola a zvolal: „Toto je náš chatár Jožko!” A začal mi predstavovať hostí.
Nikoho z prítomných som nepoznal, len mi bolo divné, že Fajka a hostia sa správali tak, akoby sa poznali už dávno.
Prvý sa postavil, podal som mu ruku a on sa predstavil: „Som Dominik Tatarka.”
Ja na to: „Taká česť, som veľmi milo prekvapený.”
Po ňom vstala vedľa sediaca pani a pri podaní ruky mi povedala: „Ja som Hana Ponická.”
Vtedy mi padla sánka. Vedel som o charte a poznal tieto hlavné mená jej slovenskej časti.
Nenápadne som sa vyhol ďalšiemu zoznamovaniu a poprosil som Fajku, aby šiel so mnou do kuchyne.
Hneď ako sme vošli, Fajka ma ponúkol: „Daj si čaj s rumom.”
Povedal som mu: „Fajka! Ty nešťastník! Veď je to stretnutie Charty 77! Vieš, čo nás čaká? Vyhadzov zo zamestnania a trestné obvinenie za napomáhanie protištátnej činnosti. Kam odtiaľto pôjdeme? Kde budeme teraz v zime bývať?“
Celý príbeh nájdete v časopise Krásy Slovenska, ktorý vychádza každé dva mesiace a prináša množstvo tipov na výlety, túry, približuje krásy Slovenska – prírodné, technické, rôzne pamiatky. A samozrejme podobne silné príbehy.
ŠtB ich sledovala až pod chatu
Druhá časť príbehu sa začala o niekoľko dní neskôr. Na chatu zavolal riaditeľ z Liptovského Mikuláša a prikázal obom chatárom, aby sa okamžite dostavili na riaditeľstvo. Priniesť mali knihu ubytovaných hostí aj svoje občianske preukazy. Keď sa Jozef opýtal, čo sa deje, riaditeľ mu nazlostene oznámil, že ich čakajú výstupné pečiatky a výpovede zo zamestnania. Jozef sa ešte pokúsil situáciu oddialiť. Argumentoval tým, že ak obaja odídu, kto sa postará o chatu? Navyše bola zlá lavínová prognóza a cesta do údolia mohla byť nebezpečná. Riaditeľ mu však odpovedal spôsobom, ktorý veľa optimizmu neprinášal:
„Keď nás zasype lavína, ŠtB si nás nájde aj tam.“
Nedalo sa nič robiť. Vybrali sa teda do Liptovského Mikuláša…
Tajomstvo, ktoré sa napokon aj tak rozšírilo
Zatiaľ čo Dominik Tatarka a Hana Ponická patrili medzi najznámejšie osobnosti slovenského disentu, Jozef Pupák a Ľuboslav Hudec sa na niekoľko dní ocitli v situácii, v ktorej mohli prísť o prácu, bývanie a možno aj slobodu. Napokon ich zachránila pohotová reakcia, trochu odvahy a najmä Fajkov argument, že ako údržbár predsa nie je školeným príslušníkom Verejnej bezpečnosti. A tak sa jedno z najneobyčajnejších stretnutí slovenských disidentov odohralo v zasnežených Nízkych Tatrách, v atmosfére, ktorá navonok pripomínala obyčajné priateľské posedenie pri gitare a harmonike.
Viac si prečítajte v časopise Krásy Slovenska, číslo 11-12.
Zdroj a foto: Krásy Slovenska, Peter Urban a archív Jozefa Pupáka
