Sherry Thomasová
Stará láska nehrdzavie
Slovenský spisovateľ 2014
Keď sa lekárka Bryony vydala za miláčika žien Lea Marsdena, v londýnskej spoločnosti to vyvolalo veľký rozruch. Predsa len Bryony sa oveľa viac zaujímala o svoju prácu, ako o hľadanie vhodného ženícha. Počas dlhej a významnej kariéry sa stala témou mnohých článkov v novinách a časopisoch. Lea poznala celý život, ale nevenovala mu jedinú myšlienku, až kým v roku 1893 neprišiel do Londýna. Po niekoľkých týždňoch ho ONA požiadala o ruku. O ďalší mesiac už boli svoji. Veď Stará láska nehrdzavie…
„Existuje mnoho manželov, ktorí sa k sebe nehodia, a napriek neprajníkom sú spolu šťastní. Manželstvo Lea a Bryony však dopadlo katastrofálne. Prinajmenšom pre ňu…“
Áno, ich manželstvo nevydržalo a Bryony odišla pracovať do ďalekej Indie.
O tri roky za ňou nečakane prichádza Leo so správou o zlom stave jej otca a podujme sa, že ju bude sprevádzať na ceste do Anglicka. Počas namáhavej cesty sa Leo s Bryony dostanú priamo do centra povstania proti Britom a ich život je neustále v ohrození. A práve vtedy sa v nich začnú prebúdzať city, o ktorých si obaja mysleli, že sa už nikdy nevrátia…
„Dokonalé spojenie ľúbostného a historického románu,“ napísal o novinke Stará láska nehrdzavie Romance Reviews Today. „Výnimočné postavy, exotické prostredie a podmanivý príbeh lásky, ktorý vo vás bude doznievať ešte dlho po prečítaní poslednej strany.“
Po románe V noci budem tvoja nám Sherry Thomasová ponúka ďalší podmanivý príbeh lásky na pozadí skutočných historických udalostí. Keď v druhej polovici roka 1897 vypuklo na rozsiahlom území Severozápadnej pohraničnej provincie viacero povstaní, medzi prvými novinármi, ktorí sa ponáhľali na front napísať reportáž, bol vtedy 22-ročný Winston Churchill.
Romantika.estranky.sk vám prináša úryvok z knihy, tak príjemné čítanieJ
Bryony Asquithová sa počas svojej dlhej a významnej kariéry stala témou mnohých článkov v novinách a časopisoch, ktoré takmer vždy opisovali jej výzor ako distingvovaný a jedinečný, a vo všetkých sa našla zmienka o bielom prameni, ako sa dramaticky vyníma v jej havraních vlasoch.
Zvedaví reportéri sa jej často pýtali, ako k nemu prišla. Bryony sa zakaždým usmiala a vinu zviedla na obdobie priveľkej prepracovanosti krátko pred tridsiatkou. „Je to dôsledok niekoľkých prebdených nocí. Chuderka moja slúžka. Dosť ju to šokovalo.“
Bryony Asquithová mala skutočne krátko pred tridsiatkou, keď sa to stalo. Naozaj bola prepracovaná. A jej slúžku to naozaj dosť šokovalo. Ale ako pri každej lži, pre ktorú existuje opodstatnený dôvod, chýbala jedna dôležitá informácia: príčinou bol muž.
Volal sa Quentin Leonidas Marsden. Poznala ho celý život, nevenovala mu však ani jedinú myšlienku, až kým na jar 1893 neprišiel do Londýna. Po niekoľkých týždňoch ho požiadala o ruku. O ďalší mesiac už boli svoji.
Od začiatku ich považovali za zvláštny pár. Leo bol najkrajší, najobľúbenejší a najšikovnejší z piatich pekných, obľúbených a šikovných synov siedmeho grófa z Wydenu. Keď sa brali, mal dvadsaťštyri rokov, pravidelne prednášal v Londýnskom spolku matematikov, absolvoval expedíciu do Grónska a bol autorom divadelnej hry inscenovanej v Divadle svätého Jakuba.
Bol vtipný, žiadaný a všeobecne obdivovaný. Ona, naopak, bola málovravná, málokedy vyhľadávaná a obľúbená iba vo veľmi úzkom kruhu ľudí. Ľudia z jej spoločenskej vrstvy poväčšine neschvaľovali jej povolanie, ba ani skutočnosť, že vôbec nejaké povolanie má. Naozaj bolo nevyhnutné, aby dcéra džentlmena navštevovala lekársku školu a potom chodila do práce každý boží deň ako nejaká predavačka?
Existuje mnoho manželov, čo sa k sebe nehodia, a napriek neprajníkom sú spolu šťastní. Manželstvo Lea a Bryony však dopadlo katastrofálne. Prinajmenšom pre ňu. On mal ďalšiu prednášku v Spoločnosti matematikov, vydal knihu o svojich dobrodružstvách v Grónsku, ktorá zožala veľký úspech, a bol obľúbenejší než kedykoľvek predtým.
Od sobáša uplynul ešte len rok, no ich vzťah sa ocitol v troskách. Bryony zamedzila manželovi prístup do svojej spálne a nepredpokladala, že žije v celibáte. Už spolu nevečerali. Dokonca sa spolu ani nerozprávali, keď na seba náhodou niekde narazili.
Takto to mohlo pokračovať desiatky rokov, nebyť čohosi, čo Leo povedal – a nie jej.
Stalo sa to jedného letného večera, asi štyri mesiace po tom, čo mu prvýkrát odoprela jeho manželské právo. Vrátila sa domov skôr než zvyčajne, ešte pred polnocou, pretože posledných sedemdesiatdva hodín bola na nohách – menšia epidémia dyzentérie a rozšírenie zvláštnych vyrážok ju držali pri mikroskope, ak sa práve nemusela starať o pacientov.
Vyplatila drožkára a na chvíľu zastala pred domom. Zdvihla hlavu a vystrela dlaň, aby zistila, či už začalo pršať. V nočnom vzduchu bolo cítiť ostrú vôňu elektriny. Hrmelo a oblohu každú chvíľu osvetlil blesk, akoby sa nezbední anjelici hrali s diablovými zápalkami.
Keď odtrhla pohľad od nebies, všimla si, že neďaleko nej stojí Leo a chladne si ju premeriava. Doslova jej vyrazil dych. Oživoval v nej obrovskú túžbu, skrytú v najtemnejších zákutiach jej srdca.
Keby boli sami, iba by si hlavou kývli na pozdrav a prešli okolo seba bez jediného slova. Leo však bol s priateľom, zhovorčivým chlapíkom menom Wessex, ktorý Bryony rád dvoril, hoci dvorenie na ňu malo rovnaký účinok ako vakcína na kus betónu.
Wessex ju informoval, že mali pri hre ohromné šťastie; Leo si zatiaľ úzkostlivo uhládzal prsty na rukaviciach ako nepríčetný starý komorník. Bryony hľadela na jeho ruky, žalúdok mala ako z olova a srdce jej pukalo.
„… vskutku úžasné, ako ste to vystihli. Ako presne ste sa vyjadrili, Marsden?“ vykladal Wessex.
„Povedal som, že dobrý hazardér má pri príchode k hráčskemu stolu vždy pripravený plán,“ odvetil Leo nepokojným hlasom. „A zlý prichádza so slepou nádejou a zúfalou modlitbou na perách.“
Mala pocit, akoby práve spadla z veľkej výšky. Náhle pochopila, že aj ona hazardovala. A na ich manželstvo stavila všetko. Pretože keby ju miloval, urobil by ju rovnako krásnou, žiaducou a zbožňovanou, ako je on sám. A to by každého, kto ju nemal rád, presvedčilo, že sa mýli.
„Presne tak!“ vykríkol Wessex. „Presne tak!“
„Mali by sme nechať pani Marsdenovú ísť si odpočinúť, Wessex,“ nadhodil Leo. „Určite je vyčerpaná po dlhom dni strávenom svojou vznešenou prácou.“
Ostro naňho pozrela. Zdvihol zrak od rukavíc. Dokonca aj v chabom, vlhkom svetle pôsobil ako stelesnenie príťažlivosti a pôvabu. Vyžarovalo z neho kúzlo, akému sa nedá odolať.
Keď prišiel do Londýna, všetky ženy, vrátane slúžok, sa doňho zamilovali. Mal mať dostatok slušnosti, aby sa Bryony vysmial, že staropanenská lekárka, akokoľvek bohatá, nemá nárok žiadať o ruku samotného Apolóna. Nemal sa na ňu usmievať a povzbudzovať ju: „Len hovorte, počúvam vás.“
„Dobrú noc, pán Wessex,“ povedala. „Dobrú noc, pán Marsden.“
O dve hodiny neskôr už búrka plieskala okenicami a Bryony ležala v posteli a chvela sa. Pridlho sedela vo vani a voda medzitým vychladla na teplotu okolitej noci. Leo, uvažovala ako každú noc. Leo, Leo, Leo.
Prudko sa posadila. Zrejme si to predtým neuvedomila, ale nekonečné opakovanie jeho mena bolo pre ňu ako zúfalá modlitba, slepá nádej zhmotnená do jediného slova. Kedy sa jej túžba premenila na posadnutosť? Kedy sa stal jej ópiom i morfiom?
Dokázala vydržať mnoho – na svete žije plno ohrdnutých manželiek, ktoré i napriek tomu nosia hlavu vysoko zdvihnutú. Nezniesla však, aby ju ovládala taká hanebná žiadostivosť. Nebude ako tí chudáci, s ktorými sa stretáva pri práci – podvoľujú sa svojej závislosti, hoci s každou dávkou čoraz väčšmi strácajú vlastnú dôstojnosť.
Jej závislosťou bol Leo. Preňho stratila rozum i zdravý úsudok. Chýbal jej natoľko, že nemohla jesť ani spať. Dokonca aj teraz sa jej myseľ utiekala k tým nemnohým chvíľam neuveriteľného šťastia, čo s ním prežila, akoby na nich ešte záležalo, akoby stále, nedotknuté a nepoškvrnené, žiarili uprostred trosiek, ktoré ostali z jej manželstva.
Ale ako sa môže od neho oslobodiť? Ani nie pred rokom mali honosnú svadbu, na ktorej Bryony nešetrila, chcela, aby celý svet vedel, že spomedzi všetkých žien si vybral práve ju.
Zadunel hrom, hlasný ako výstrel z dela. V dome bolo všetko nehybné a tiché. Na schodoch ani vo vedľajšej izbe sa neozval nijaký zvuk. Už dávno nepočula nič, čo by prezrádzalo Leovu prítomnosť.
Tma ju zadúšala. Pokrútila hlavou. Keby na to nemyslela, keby každý deň pracovala až do úplného vyčerpania, mohla by predstierať, že jej manželstvo nie je úplná pohroma. Ale bolo – katastrofálne, chladné ako Grónsko a asi rovnako príjemné.
Riešenie prišlo s ďalším zablysnutím. A pomerne jednoduché. Má dostatok peňazí, môže si najať právnikov, aby vyhľadali zámienku vyhlásiť ich sobáš za neplatný. Keby navyše pridala drobnú lož, že manželstvo nikdy nebolo naplnené, dosiahla by úplné anulovanie.
Potom by mohla od neho odísť, opustiť neúspešnú hazardnú hru, najväčšiu a jedinú, do ktorej sa v živote pustila. Konečne by mohla zabudnúť, že má zlomené srdce, že s Leom poznala iba sklamanie, ktoré jej v duši zahnívalo ako močiarna voda. Mohla by opäť voľne dýchať.
Nie, to nemôže urobiť. Nedokáže ho opustiť. Keď sa na ňu usmial, akoby kráčala po lupeňoch ruží. Keď mu zopárkrát dovolila, aby ju pobozkal, ešte hodiny cítila v ústach chuť mlieka a medu. Keby požiadala o anulovanie manželstva a uspela, vezme si inú, tá bude jeho manželkou a porodí mu deti, ktoré mu Bryony dať nemohla. Nechcela, aby na ňu zabudol. Pretrpí čokoľvek, len aby si ho udržala.
Nedokázala zniesť tú zúfalú, ufňukanú bytosť, čo sa z nej stala. Milovala ho, a zároveň jeho i seba nenávidela. Objala si ramená, pohojdávala sa a hľadela do tmy, ktorá nie a nie sa rozptýliť.
Sedela na posteli a objímala si kolená ešte aj vtedy, keď ráno do jej izby vstúpila slúžka Molly. Prešla cez miestnosť, roztiahla závesy a otvorila okenice, aby vpustila dnu denné svetlo. Naliala Bryony čaj, podišla k posteli a podnos jej vypadol z rúk. Ozvalo sa hlasné zarinčanie.
„Ach, pani, vaše vlasy! Vaše vlasy!“
Bryony na ňu nechápavo civela. Molly odbehla a vrátila sa s príručným zrkadielkom. „Pozrite sa, pani. Pozrite sa.“
Bryony si pomyslela, že na človeka, ktorý nespal viac ako tri dni, vyzerá pomerne znesiteľne. Vtom zbadala prameň vlasov široký asi päť centimetrov, biely ako sneh. Zrkadlo jej vypadlo z ruky.
„Idem po dusičnan strieborný a zafarbím vám to,“ navrhla Molly. „Nikto si to ani nevšimne.“
„Nie, nechcem žiadny dusičnan,“ odmietla Bryony automaticky. „Je škodlivý.“
„Tak teda síran železnatý. Alebo zmiešam henu s čpavkom, ale neviem, či to bude… “
„Áno, choď to pripraviť,“ povedala Bryony.
Keď Molly odišla, Bryony opäť zdvihla zrkadlo. Vyzerala zvláštne zraniteľne – bezútešnosť, ktorú tak dôkladne skrývala, sa predrala na povrch v podobe bieleho prameňa vlasov. Nemohla viniť nikoho, len seba. Spôsobila si to sama svojou neúprosnou túžbou, klamnými predstavami a ochotou riskovať všetko pre nesplniteľný výplod vlastnej horúčkovitej mysle.
Odložila zrkadlo, znova si objala kolená a začala sa pohojdávať. Má ešte pár minút, kým sa prirúti Molly s farbou na vlasy a kým si s ním bude musieť dohodnúť stretnutie, aby sa pokojne a rozumne porozprávali o ukončení ich manželstva. Dopraje si poslednú chvíľu slabosti. Leo, premýšľala. Leo, Leo, Leo.
Takto sa to nemalo skončiť.
