Mladej autorke Dominike Ponechalovej, rodáčke z Tepličky nad Váhom, vyšla nová knižka Punková princezná sa vracia. Ide o pokračovanie jej debutu Punková princezná z roku 2008 a ako povedala v rozhovore pre Žilinský večerník, nový príbeh je vážnejší a trošku temnejší.
Nedostanete sa k týmto novinám? Nevadí. Vďaka Romantike si môžete rozhovor prečítať aj u nás.
Punková princezná sa vracia – pokračuje príbeh tam, kde skončil, alebo je jeho dejisko posunuté o pár rokov dopredu?
Punková princezná sa vracia sa odohráva približne rok po tom, ako sa skončila prvá Princezná, takže je tam istý posun, ale naozaj len mierny.
Čo vás priviedlo k napísaniu pokračovania?
V podstate som nikdy neplánovala písať pokračovanie, keďže Punkovú princeznú som si pôvodne písala iba tak, pre seba… kto tušil, že z nej raz bude knižka (úsmev). Takže príbeh sa zrodil úplne neplánovane. Nemohla som spať a zrazu som v hlave mala obraz Bendžiho s ulízanými vlasmi ako predavača mobilných telefónov a Karolínu, ktorá sa mu márne ospravedlňuje. Nevedela som, prečo sa pohádali, nevedela som, ako sa Bendži dostal tam, kam sa dostal, ale zrazu som medzi nimi skladala dialóg a keď som to už nemohla vydržať, zapla som počítač a začala písať. Čiže táto scéna bola úplne prvá.
Ako na vaše písanie reagovali rodičia, kamaráti?
Nevedeli o ňom. Dlho som pochybovala, či z toho niečo bude (a či to bude dobré), takže som si celé písanie nechávala pre seba. Keď už som sa konečne rozhodla povedať, že pracujem na pokračovaní, samozrejme, že boli všetci nadšení a povzbudzovali ma, ale to ma znervóznilo ešte viac, haha.
Povedzte niečo bližšie k svojej knižnej novinke.
Vystupujú tu všetky dôležité postavy – Bendži s chalanmi, David s chalanmi, Karolínina sestra Katka s rodinou, Jakub – aj keď už možno nemajú toľko priestoru ako predtým. Určite ale pribudli noví ľudia, hlavne preto, že sa zmenilo prostredie, v ktorom sa Karolína pohybuje – aj napriek tomu, že nechcela ďalej študovať, skončí v škole. Takisto by sa dalo povedať, že nová Princezná je vážnejšia, trošičku temnejšia a môže sa stať, že Karolínu budú čitateľky neznášať.
Ako dlho trvala práca na tomto románe?
Opäť to bolo vyše roka, hlavne preto, že som nepísala pravidelne – bolo obdobie, kedy som pri tom sedela každý deň, ale aj obdobie, kedy som ten dokument neotvorila dva mesiace.
„Raz som si dokonca vzala notebook k Vodnému dielu,
sadla som si na schodíky k vode a písala…
z hľadiska prítoku inšpirácie a kreativity to bolo úžasné.“
Odrážajú hlavné postavy v knihe reálnych ľudí, reálne situácie?
Pri prvej Princeznej som si vypočula, že v príbehu je veľa nereálnych vecí – s čím súhlasím, pretože to bol primárne príbeh len a len pre mňa. Pokračovanie je ale určite reálnejšie, je v ňom oveľa viac situácií, ktoré majú základ v skutočných udalostiach a väčšina nových postáv sú viac-menej skutoční ľudia, ktorí sa už tešia, ako sa tam budú hľadať. Karolína ale stále ostáva takým mixom všeličoho, a aj keď mi kedysi rodina hovorila, že si pri čítaní stále predstavovali, že Karolína som ja, minimálne v prvej polovici tohto príbehu je extrémne vzdialená od mojej osobnosti.
Aj vaším snom bolo vycestovať do Anglicka, ako po tom vždy túžila hlavná hrdinka Karolína?
V podstate áno, bola to moja predstava, ale už som od nej akosi upustila. Teraz ma viac láka Francúzsko.
Skôr ako začnete s písaním knihy, robíte si niekde poznámky, osnovu, schému…?
Vôbec. Píšem tak, ako mi napadne, rozmýšľam za pochodu. Poznámky si robím jedine vtedy, keď príde nápad v situácii, kedy ho nemôžem rozvíjať, a potrebujem si ho zaznačiť, aby som naň nezabudla – najčastejšie je to v noci, v škole alebo pri cestovaní do školy.
Kedy najradšej a najčastejšie píšete? Máte obľúbené miesto, popr. rituál, ktorý pravidelne robíte skôr, ako sa pustíte do písania?
Rituál nemám žiaden, len nenávidím, keď ma niekto vyruší v strede písania, keď som práve v „tranze“, vtedy som naozaj veľmi zlá. Obľúbené miesto takisto nemám: tento príbeh som písala buď doma v posteli alebo na internáte (tiež v posteli, hrozný internátny zlozvyk). Keby sa dalo, častejšie by som písala aj vonku, na slniečku a čerstvom vzduchu. Raz som si dokonca vzala notebook k Vodnému dielu, sadla som si na schodíky k vode a písala… z hľadiska prítoku inšpirácie a kreativity to bolo úžasné, akurát vôbec nie pohodlné – a ľudia sa na mňa pozerali ako na blázna, že ešte aj vonku zízam do počítača.
Kto číta vaše knihy ako prvý, skôr, než ich pošlete vydavateľovi?
Prvú najskôr čítali kamarátky a mama s tetou, a až od nich prišiel nápad, že ju mám nejakému vydavateľstvu poslať; druhú okrem mňa nečítal nikto, pretože som ju nikomu nechcela ukázať.
Čomu sa venujete, keď nepíšete?
Momentálne ma plne zamestnávajú školské povinnosti: diplomovka, príprava na skúšky a učenie na štátnice. Kvôli škole som sa musela začať učiť hrať na klavíri, ktorý sa neskôr stal mojím nástrojom na odreagovanie – hlavne, keď som začala badať nejaké pokroky. Najlepšie sa ale odreagujem, keď sa vyšťavím na tréningu pole dance – je to dokonalá fyzická aj psychická vzpruha.
Uverejnené v Žilinskom večerníku, 28.4.2015
autorka Katarína Kvašňovská
Snímky z archívu Dominiky Ponechalovej
