„Očarujúci príbeh a nádherný hold sile staromódnych ľúbostných listov,“ povedal o tejto knihe Peter Mayle, autor bestsellerov Dobrý ročník alebo Rok v Provence. Je to príbeh o druhej šanci, ktorú dala Samantha stratenej láske. Poteší každého čitateľa, ktorý si aspoň raz pomyslel: „čo keby…“
Samantha mala 40 rokov, život sa jej rozpadal pod rukami, rozvádzala sa, bola nezamestnaná a s dlhmi. V tej chvíli ju však život postrčil istým smerom a ona sa nechala viesť. Napokon našla svoje šťastie. Svoju životnú lásku po dlhých dvadsiatich rokoch od stretnutia v Paríži. Môže sa také čosi udiať? Existuje životná láska?
Sedem listov z Paríža je skutočný príbeh Američanky, ktorá spoznala lásku k cudzincovi. A tá láska ju vlastne zachránila…
Devätnásťročná Samantha počas svojho európskeho výletu spoznala francúzskeho vedca Jean-Luca. V uliciach Paríža spolu prežili jeden deň. Po návrate domov ju čakalo sedem nádherných milostných listov.
O dvadsať rokov neskôr, keď uvažuje o rozvode a chybách, ktorých sa vo svojom živote dopustila, objaví Jean-Lucove staré listy. Je na dne a prežíva životnú krízu.
Neviem, ako som tú katastrofu prežila.
Poslednou kvapkou bolo to, že po veľkom prepúšťaní vo firme sa zo mňa stala výtvarná riaditeľka bez práce v Chigacu, a nové pracovné možnosti – živnostníčka alebo čokoľvek iné – boli v nedohľadne. Strašidlo dlhu na kreditke zničilo akékoľvek predstavy finančnej nezávislosti. Hnev a odpor si vybrali svoju daň na tom, čo voľakedy začalo ako šťastné manželstvo. Osem rokov som spávala v hosťovskej izbe so psom, Ikeom. Niet sa čo čudovať, že sme s mojím manželom Chrisom nemali deti, len jednu chlpatú „náhradu za dieťa“.
Samantha preto cez internet vypátra Jean-Luca, aby sa mu ospravedlnila. Puto, ktoré ich spájalo, sa veľmi rýchlo obnoví a všetko je presne tak, ako v roku 1989, keď ho opustila na vlakovom nástupišti v Paríži.
Samantha si uvedomuje, že odísť do Francúzska za mužom, ktorého pozná len z jedného vášnivého letného dňa je bláznovstvo – ale je to presne to bláznovstvo, na ktoré celý život čakala.
Sedem listov z Paríža je úžasný príbeh, do ktorého sa zamilujete a ktorý dokazuje, že na pravú lásku sa oplatí čakať. „Vo svete, v ktorom zmizli ľúbostné listy a romantické predohry, je príjemné vidieť, že tieto veci stále dokážu spojiť dvoch ľudí,“ povedala Patricia Gucci zo slávnej módnej dynastie.
Prečítajte si 1.kapitolu z novinky Sedem listov z Paríža:
PRVÁ KAPITOLA
Sedem listov
Neviem, ako som tú katastrofu prežila.
Poslednou kvapkou bolo to, že po veľkom prepúšťaní vo firme sa zo mňa stala výtvarná riaditeľka bez práce v Chigacu, a nové pracovné možnosti – živnostníčka alebo čokoľvek iné – boli v nedohľadne. Strašidlo dlhu na kreditke zničilo akékoľvek predstavy finančnej nezávislosti. Hnev a odpor si vybrali svoju daň na tom, čo voľakedy začalo ako šťastné manželstvo. Osem rokov som spávala v hosťovskej izbe so psom, Ikeom. Niet sa čo čudovať, že sme s mojím manželom Chrisom nemali deti, len jednu chlpatú „náhradu za dieťa“.
Moje štyridsiate narodeniny číhali za dverami a ja som nevedela, kam zamieriť, lebo sa zdalo, že všetky cesty vedú priamo na dno. Tak som sa šiesteho mája 2009 stretla s človekom, o ktorom som bola presvedčená, že mi ukáže tu správnu cestu, alebo ma aspoň vytrhne z mojej biedy.
Tracey počúvala moje sťažnosti, náreky a plač dobrú pol hodinu. Potom sa zaškerila ako mačka. Schmatla fľašu Pinot Noir a doliala nám doplna. Než sa červené víno rozprsklo na všetky strany, chytila som svoj pohár a podozrievavo na ňu pozerala. Aj keď nemala okolo úst vtáčie perie úbohého Tweetyho, po dvadsiatich piatich rokoch priateľstva som vedela, že niečo chystá – stará intrigánka Tracey. „Tak už to povedz, kocúr Sylvester.“
„Osemdesiaty deviaty. Dvadsať rokov dozadu. Paríž.“
A v tom momente sa depresívna debata zmenila z piesne „zamračené noci“ na „šťastné dni“ a my sme sa hrabali v našej minulosti, oživovali si každý z tých krásnych okamihov, na ktoré sme si spomenuli. Zneli sme úplne ako dve päťdesiatničky z tej legendárnej reklamy z osemdesiatych rokov – z tej, v ktorej nad šálkou kávy spomínali na výlet do Paríža. Jedna z nich povedala: „Milovala som toho čašníka,“ a obe sa začali chichotať a vzdychať. „Jean-Luc.“
Na druhej strane náš výlet do Paríža v 1989 nemôže byť porovnávaný s reklamou na kávu; bolo to vysnívané dobrodružstvo, tie najlepšie časy v našich životoch. La vie on rose, Paríž si nás získal. Nielen, že sme boli očarené jeho architektúrou, kultúrou a umením. Aj Tracey aj ja sme v historických uliciach Paríža našli lásku. Ale môj Jean-Luc nebol čašník; bol sexi vesmírny fyzik, ktorý vďaka svojej práci vo vesmírnom priemysle na medzinárodnej úrovni hovoril takmer perfektnou angličtinou. A Patrik (jeho rovnako príťažlivý kamarát) hral v našich živých debatách rovnakú úlohu.
Ešte stále som vďačná, že Tracey a ja sme sa nezaľúbili do toho istého.
V jej očiach sa zjavili iskry a nadvihla obočie. Nahla sa dopredu a zašepkala: „Stále máš Jean-Lucove listy?“
Veľmi dobre vedela, že ich mám. „Sú niekde doma. Prečo?“
„Pretože založíš blog, ktorý sa bude volať Najkrajšie ľúbostné listy na celom svete. Ľudia tam budú pridávať svoje listy a my ich budeme porovnávať s tými od Jean-Luca. Jeho listy nastavia latku.“
Jej nápad ma zaujal, lebo ma trochu rozptýlil.
Dopili sme fľašku a preberali sme blog. Súhlasila som, že by to mohlo ísť, ale nezdieľala som Traceyin optimizmus. Keby som uverejnila Jean-Lucove listy a porovnávala ich s inými, znížilo by to ich hodnotu. Veď som s ním nebola v kontakte dvadsať rokov. A čo ak by nejako narazil na ten „milostný blog“ a spoznal sa v nich? Nebolo by to ponižujúce? Naozaj som sa nechcela ponížiť. Rozhodla som sa nájsť tie listy, dobre si ich prečítať a potom sa uvidí. Už bolo po pol noci a toto bolo jediné, na čo som pristala. Možno to bolo tým ako som sa hrala s pohárom vína, ale Tracey konečne pochopila.
„Chceš odviezť domov?“ spýtala sa ma.
„Nie, prechádzka mi dobre padne.“
„Je to na tebe – “
„Naozaj, som v pohode.“
„Porozmýšľaj nad tým blogom, Sam.“ Tracey položila svoj pohár, silno ma objala a potom vlniac sa odišla z reštaurácie. Pospevovala si: „Milostný blog je malé staré miesto, kde môžeme blogovať. Milostný blog, baby. Milostný blog, babyyyyyy.“
To ako moja najlepšia kamarátka zosmiešnila pesničku od B-52s, aby ma presvedčila, ma rozosmialo. Pevným krokom som vyšla z reštaurácie a zamierila domov, ktorý bol vzdialený dva bloky. Bolo mi jasné, že Jean-Lucove listy sú prioritou numero uno.
Bola som žena s poslaním. Takmer som sa zabila, keď som prehrabávala plastovú škatuľu v skrini. Vypadla rachotiac a len tak-tak minula moju hlavu. Vďakabohu, že môj muž bol pracovne mimo mesto, takže ten hluk nemohol nikoho vyľakať, teda okrem susedov a môjho psa. Ike, ktorý bol zvedavý, čo sa deje, sa s námahou prišiel pozrieť a dychčal mi za plecom. Čo už. Pohladila som ho po chlpatom uchu, otvorila som škatuľu a našla v nej ďalšiu. Fotoalbumy. Detské fotky. Zopár náhodných spomienok z minulosti.
Po šiestich ďalších škatuliach som ešte stále nič nemala a už som to chcela vzdať. Zrátala som škatule na zemi. Sedem. Presne toľko, koľko listov od Jean-Luca som dostala. To muselo byť znamenie.
Tak či tak, bola som zmierená s neúspechom.
Na prvý pohľad ani táto škatuľa nevyzerala nádejne – boli v nej rôzne papiere, zmluvy, reklamácie a staré výplatné pásky. Ale potom sa mi zatajil dych, lebo som vybrala zopár zakladačov, a aleluja, moja jediná momentálna túžba sa naplnila. Bledomodrý plastový obal plný starých listov zo mňa spravil šťastnú ženu. Opatrne som vytiahla Jean-Lucove listy a pozorne ich skúmala. Boli také čisté a zachované, akoby som ich dostala len včera, hoci uplynuli už tisíce včerajškov. Všetky smotanovo biele stránky boli popísané čiernym atramentom. V porovnaní s mojím škrabopisom, bolo Jean-Lucovo písmo priam umeleckým skvostom. Zoradila som listy, usadila sa na gauči a čítala som:
PRVÝ LIST
Paríž, 28. júl 1989
Moja milá Samantha,
naozaj neviem, ako začať tento prvý list. Nie preto, že by som nemal, čo písať, ale skôr preto, že mám v hlave toľko myšlienok, ktoré by som Ti chcel napísať, no nedokážem sa sústrediť. Nemám pri sebe slovník, aby som písal perfektnou shakespearovskou angličtinou, tak prosím, ospravedlň chyby, ktoré som spravil, a ktoré ešte určite spravím.
Prosím, nemysli si, že je pre mňa jednoduché vyjadriť svoje city na papier, ale keď Tvoje srdce niekoho potrebuje, nie je dobré to skrývať. Možno si myslíš, že je príliš skoro, aby som Ti vyznal lásku. Možno si to myslí aj väčšina ľudí, ale mňa ostatní nezaujímajú, pretože robím len to, čo musím. Nikto pred tebou si moje srde nezískal tak rýchlo ako Ty. Ty si zbúrala všetky moje bariéry.
Sam, viem, že udržiavať medzi nami zdravý vzťah bude veľmi náročné, ale už som sa naučil, že „kde je vôľa, tam je cesta,“ a verím tomu. Ty si dievča, ktoré dokáže spraviť každého muža šťastným. Mám rád Tvoj zmysel pre humor, to, že si trošku blázon, Tvoju vášeň pre umenie, ale najradšej zo všetkého mám rád, keď si so mnou. Chýba mi Tvoj hlas. Stále mi znie v hlave, ako štebot šťastného vtáčika. Úplne si mi rozžiarila dušu… ako víla. Ďakujem Ti za čas, ktorý sme spolu strávili – plný nehy a radosti.
Bola by to katastrofa, ak by sme chceli zastaviť tú vášeň medzi nami. Ja som muž, ktorý nevie žiť bez vášne. Možno je to príliš trúfalé, ale je to to najlepšie, čo môžeme urobiť. V ten večer v reštaurácii som to cítil – nevyslovené spojenie. Musel som sa s Tebou rozprávať, ak by som to neskúsil, vyčítal by som si to celý život. Pre tú vášeň sa budem snažiť urobiť všetko. Naozaj chcem žiť výnimočný život po Tvojom boku.
Keď ste odchádzali zo stanice, nespýtal som sa, kde v Nice budete. Bol som blázon – samozrejme blázon do Teba. Mal som za vami prísť cez víkend. Ale moja hlava bola mimo, a dnes sa na seba hnevám, že som bol taký hlúpy. Volala si ma, aby som išiel s vami, ale ja som nad víkendom nerozmýšľal. Ale mal som ísť, Sam.
Naozaj túžim po tom, aby náš príbeh bol skvelý – aj romantický (áno!) aj erotický (hmmm!) súčasne. Naozaj som Ťa chcel potešiť a uspokojiť v každom smere, aby si si ma zaľúbila, a teraz si vyčítam, že som to nespravil. Napriek tomu si mojím krásnym dievčatkom, na ktorom mi veľmi záleží. Máme toho toľko spoločného – aj intelektuálne aj fyzicky – a nájsť niečo také v jednom človeku nebýva ľahké. Takže keď ho nájdeš, nemôžeš ho nechať odísť. Naozaj chcem byť s Tebou, aj keď to bude náročné. Musíme spolu bývať – ruka v ruke, srdce so srdcom, telo na telo.
Tento list nemôžem dopísať. Je to bláznivé. Ja som blázon!
***
Jean-Lucove slová boli afrodiziakom, jedlom pre človeka, ktorému chýba láska. Ich čítanie bolo lepšie než pchať sa čokoládou. Nenásytne som ich čítala, každá nová stránka bola krajšia, romantickejšia a poetickejšia. Jeho slová boli nádherné, plné vášne a prísľubu. Cítila som, ako mi pri každom slove srdce bije silnejšie. Naozaj som potrebovala nový zmysel života.
Obdivovala som jeho odvahu. Ja som nikdy tak ľahko nevyjadrovala svoje city. Nie ako on. A Bože môj, čo by som dala za to, aby som v živote zažila takú vášeň. Ale ja som sedela na gauči, uvažovala, čo sa to vlastne deje, prečo všetko, čo som chcela v živote mať, je nanič. Nemala som nič – len dlhy a nefunkčné manželstvo, pocit viny a strach. Kam to všetko zmizlo? V ruke som držala Jean-Lucove listy.
Traceyin nápad, aby som tie listy zverejnila na blogu ako nejaký barometer lásky, som zavrhla. Zrazu som bola obkľúčená výčitkami svedomia a ľútosťou. Jean-Luc mi napísal sedem krásnych listov, aby sa pokúsil oživiť našu vášeň.
A ja som mu nikdy neodpísala.
Ani jediné slovo.
Pas un mot.
