„Beriem si ťa za manžela a sľubujem, že ti budem vernou manželkou a že ťa nikdy neopustím…“
Mala byť len družičkou. Krásne šaty, kytica kvetov a podpora svojej sestre-dvojičke. Mala byť len družičkou…no zrazu stála pred oltárom, nad jej hlavou sa týčila obrovská klenba katedrály a spáchala najväčší podvod vo svojom živote.
Vyzerala presne ako jej sestra-dvojička a práve si brala jej snúbenca.
Máte chuť na očarujúcu regentskú romancu? Tracy Anne Warrenová ich píše naozaj skvele. Už si získala desaťtisíce slovenských čitateliek príbehmi Jediná noc, V posteli starého mládenca, Princezná a gróf, Princezná a horal, či Tvrdohlavá princezná. Teraz je tu romanca, ktorou si získa srdcia ďalších čitateliek – Podvedený vojvoda.
Violet Brantfordová odjakživa túžila po Adrianovi Winterovi, bohatom vojvodovi z Raeburnu, ibaže on sa rozhodol oženiť s jej energickou a oveľa spoločenskejšou dvojičkou Jeannette.
Keď sa však Jeannette tesne pred obradom rozhodne, že sa za Adriana nevydá, Violet odvážne vykročí uličkou k oltáru namiesto sestry. Stane sa Adrianovou manželkou a splní sa jej tak najtajnejší sen. No život vojvodkyne nie je ľahký a navyše musí neustále tajiť svoju skutočnú totožnosť…
Adrian sa nazdáva, že presne vie, s kým sa oženil.
Jeannette je síce trochu vrtkavá a sebecká, ale bude z nej dokonalá manželka vojvodu. Manželstvo z rozumu napokon prinesie vojvodovi viac, než očakával: láskavá manželka ho prekvapuje na každom kroku. A hoci nikdy nemal v úmysle zaľúbiť sa, Violet v prestrojení si rýchlo získava jeho srdce…
„Výrazné, sympatické postavy, zaujímavé dialógy a vzrušujúca zápletka – to sú prvotriedne ingrediencie, na ktorých stojí nezabudnuteľný príbeh Podvedený vojvoda,“ napísali Romantic Times Bookclub.
Začítajte sa do novinky Podvedený vojvoda:
Úryvok
Londýn, júl 1816
„Ja, Adrian Philip George Stuart Fitzhugh, beriem si teba, Jeannette Rose, za manželku…“
Violet mala pocit, že odpadne alebo jej príde nevoľno priamo pri oltári rovno pred Adrianom a arcibiskupom. Pred takmer všetkými členmi vyššej spoločnosti, ktorí sa zhromaždili v Katedrále svätého Pavla, aby sa stali svedkami svadby roka. Uličku lemovalo tisíc ľudí. Dvetisíc očí sa s obrovským záujmom upieralo na Jeannette Brantfordovú, klenot tejto sezóny (aj predchádzajúcej), ktorá si práve vymieňala manželský sľub s Adrianom Winterom, šiestym vojvodom z Raeburnu a najžiadanejším slobodným mužom v Anglicku. Problém spočíval v tom, že nevesta nebola Jeannette Rose Brantfordová, ale jej jednovaječné dvojča Jannette Violet Brantfordová alebo Violet, ako ju volala rodina. A práve teraz mala dojem, že sa tak trocha zbláznila.
Uprela zrak na svoje črievičky z modrého hodvábu a zadívala sa na zložitý vzor na mramorovej dlážke pod elegantnými topánkami. Mala pocit, akoby ju obklopovala iskrivá hmla. Niekoľko zrniečok prachu sa znášalo na zem v žiare sviečok a prirodzenom svetle prúdiacom cez okná z farebného skla s výraznými odtieňmi modrej a zelenej.
Do nosa jej vchádzala priveľmi sladká vôňa ružových ruží a krémovobielych gardénií, ktoré pred obradom naaranžovali do veľkých kytíc. Dvíhal sa jej z nich žalúdok. Preglgla. V ústach mala sucho ako na púšti. Pomedzi lopatky sa jej skotúľala kvapka potu, takže by sa najradšej nervózne zahniezdila.
Mala som byť družička, pomyslela si v závratnej panike. Teraz mala čakať na kraji s ostatnými účastníkmi. Namiesto toho stála vedľa Adriana medzi dvoma masívnymi špirálovitými barokovými stĺpmi z tmavého mramoru a matného zlata. Obrovská klenba katedrály sa týčila zhruba sto metrov nad ňou. Zo stropu na ňu civeli maľby zo života svätého Pavla. Predpokladala, že by s jej konaním rozhodne nesúhlasil.
Nútila sa zostať pokojná.
Pokojná?
Ako mohla zostať pokojná, keď práve páchala ten najstrašnejší podvod vo svojom živote? Ustavične čakala, že si niekto všimne, kto v skutočnosti je, obviňujúco na ňu ukáže prstom a skríkne: Podvod!
No ako správne predpokladala jej sestra, ľudia videli presne to, čo očakávali. Aj rodičia a sluhovia ju pred obradom prijali ako Jeannette, keď sa zjavila v sestriných elegantných svadobných šatách z ľadovomodrého hodvábu so živôtikom s vyšitými lístkami, rukávmi po lakte a sukňou zo snehobieleho organtínu, ozdobenou ružami z drobučkých perál. Nikto nespochybňoval jej totožnosť, dokonca ani keď rozrušila sestrinu kaderníčku žiadosťou, aby jej v ten deň už „druhý raz“ urobila účes, a slúžka jej musela s veľkým úsilím vpliesť do vlasov perly a drobné trblietavé zafíry.
Bože dobrý, pomyslela si Violet hádam po stý raz, ako som sa dostala do takej šlamastiky? Keď sa dnes ráno zobudila, všetko bolo ako vždy. Teda až na to, že sa chystala svadba, celá domácnosť bola hore nohami a každý mal čo robiť. Keby vtedy tušila, že sa nebude vydávať jej sestra, ale ona, bola by oveľa nervóznejšia. Kiežby radšej vynechala vajíčka a údenáča. Raňajky ju teraz ťažili v žalúdku.
Aká je len hlúpa! Určite jej to nevyjde.
Jej ľadová ruka vo vojvodovej mocnej horúcej dlani sa zachvela. Odkedy k nemu kráčala uličkou, len raz naňho úkosom pozrela. Bola príliš nervózna, takže sa neodvážila hľadieť naňho priamo. Nemohla však nevnímať jeho blízkosť, keď sa nad ňou týčil. Mocný tmavovlasý krásavec, očarujúci vo formálnom svadobnom obleku.
Vie to? uvažovala. Má podozrenie? Bože, čo ak áno? Obráti sa k nej chrbtom pred očami celej spoločnosti? Alebo počká, kým budú v súkromí, a potom požiada o okamžité anulovanie manželstva? V každom prípade, ako to Violet potom všetkým vysvetlí?
Čo povie žena, ktorej samotná identita je lož?
Čo ju to dnes ráno pochytilo? Ako mohla dovoliť Jeannette, aby ju nahovorila na taký hrozný podvod? Vari sa pred mnohými rokmi nezaprisahala, že už nikdy si nevymení miesto so starším dvojčaťom, lebo práve ona – Violet – vždy skončí v poriadnej kaši?
Prečo sa dala nalákať na taký zradný chodníček?
Vari preto, lebo Jeannette sa rozhodla odvolať sľub vydať sa za svojho bohatého, krásneho, vplyvného ženícha sotva dve hodiny pred obradom? Tento krok by nepochybne spôsobil katastrofálny škandál. Rodina by sa možno už nikdy nespamätala z toľkého poníženia a hanby.
Alebo preto, lebo Adrian pred svadbou daroval Jeannette dvadsaťtisíc libier, ktoré rodina minula ako nič, aby vyplatila obrovské dlhy, ktoré narobil nielen otec, ale aj márnotratný mladší brat Darrin?
Alebo preto, lebo Adriana Wintera ľúbila, odkedy ho prvý raz uvidela na začiatku minulej sezóny na svojom debutantskom plese? Neprestala ho milovať, hoci jej city neopätoval a požiadal o ruku jej sestru. Hoci jej nevedomky ukradol srdce a zároveň a jej ho zlomil.
„Ehm… milady,“ zašepkal arcibiskup, „ste na rade.“
„Čože? Ach, prepáčte, sa-samozrejme,“ odvetila ticho. Zahanbila sa, že ju prichytili nesústredenú.
Zdvihla zrak a v Adrianových očiach zazrela záblesk zmätenej zvedavosti. Ihneď sa odvrátila.
Arcibiskup odrecitoval slová, ktoré mala zopakovať.
„Ja, Jeannette Rose, beriem si teba, Adrian Philip George Stuart Fitzhugh, za manžela.“
„Ja, Jannette Vi… uhm.“ Odkašľala si. Čo je to s ňou? Ak sa rýchlo nespamätá, prezradí sa aj bez pomoci od kohokoľvek iného. Skús to znova, pomyslela si zúfalo. Sústreď sa.Zhlboka sa nadýchla. „Ja, Jeannette Rose, beriem si teba, Adrian Philip George…“ Zrazu mala v hlave prázdno. Bože, ako je to ďalej?
„Stuart Fitzhugh,“ napovedal jej ticho arcibiskup.
„… Stuart Fitzhugh, za manžela…“
Kňaz jej odrecitoval ďalšiu vetu.
Pozorne počúvala, a keď bola na rade, opakovala po ňom: „… a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem vernou manželkou a že ťa nikdy neopustím… ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v bohatstve, ani v chudobe…“
Znova zdvihla zrak a pozrela Adrianovi do pokojných tmavohnedých očí.
„… ani v zdraví, ani v chorobe…“
Jej nervozita o čosi ustúpila s vedomím, že myslí vážne každé slovo.
„… a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života…“
Naozaj ho milovala. Sľúbila, že ho bude milovať po zvyšok života. A čo sa týka cti… Nuž, obávala sa, že v tomto bode už sľub porušila, no v budúcnosti sa bude snažiť, aby mu to vynahradila.
Arcibiskup opäť prehovoril. Tentoraz sa prihováral Adrianovi, ktorý jej zdvihol ľavú ruku a navliekol tenkú zlatú obrúčku k obrovskému prsteňu ozdobenému diamantmi a smaragdami, ktorý jej pred necelou hodinou nastokla na prst Jeannette. Teraz patril jej.
„Prijmi tento prsteň…“ predniesol Adrian hlbokým vážnymhlasom, „… ako znak mojej lásky a vernosti v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.“
„Modlime sa.“ Arcibiskup zdvihol modlitebnú knižku.
Violet si s roztrasenými nohami kľakla k mužovi, ktorý sa mal o chvíľu stať jej manželom. Sklonila hlavu, zatvorila oči a vyslovila vlastnú modlitbu, žiadajúc Boha o odpustenie. Bola slaboška, no muža po svojom boku milovala viac, ako si dokázal predstaviť, hoci sa to zrejme nikdy nedozvie. Ako by mohol byť podvod, ktorý spáchala, takým veľkým hriechom, keď v srdci cítila neochvejnú oddanosť a úprimnosť?
Zdalo sa, že Boh vyslyšal jej tichú modlitbu, keď arcibiskupovi dovolil bez námietok ukončiť obrad. „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“
Adrian jej pomohol vstať, držiac ju za pravú ruku. Zachvela sa, keď ju objal okolo drieku a pritiahol si ju.
„Vaša milosť,“ usmial sa kňaz, „smiete pobozkať nevestu.“
Violet nedokázala odhadnúť, čo znamená výraz na Adrianovej tmavej tvári s ostrými črtami, keď sa k nej sklonil.
Dovtedy sa bozkávala iba raz: keď mala dvanásť, jeden z brantfordských bratancov jej vtisol kradmý letmý bozk v tieni jablone. Musela uznať, že tá predstava jej vtedy pripadala oveľa vzrušujúcejšia ako samotný bozk.
Adrian sa dotkol jej pier. Tie jeho boli horúce, hladké, pevné, a predsa nežné. V tej chvíli jej dokázal, že sa vlastne ešte nikdy nebozkávala. V ušiach jej hučalo, krv jej pulzovala v žilách ako rozbúrená rieka a celý svet ustúpil do úzadia: hostia, arcibiskup, všetci. Inštinktívne otvorila ústa, aby si mohol vziať viac, a on to aj urobil: pobozkal ju plnšie, takže sa nemohla nadýchnuť, a z mysle jej vytisol všetko ostatné.
Zrazu bolo po všetkom. Vystrel sa, chytil ju pod pazuchu a spolu vykročili uličkou.
„Usmievaj sa, drahá,“ zamrmlal tak ticho, aby to počula len ona. „Si biela ako krieda. Hoci ten bozk ti vohnal do tváre trocha farby.“
Keď spomenul bozk, ešte väčšmi očervenela, no keďže ju o to požiadal, nasadila blažený úsmev a uprela zrak na rozmazaný dav hostí, popri ktorých kráčali. Tvár sa šťastne, vravela si. Tvár sa ako Jeannette. Hrala jej úlohu a robila všetko, len aby sa neroztriasla.
Držala s ním krok, keď sa vracali cez dlhé presbytérium popri ďalších radoch usmiatych hostí usadených v zdobených laviciach z tmavého dubového dreva. Napokon vošli do davu gratulantov, ktorí sa zhromaždili v širokej klenutej priečnej chrámovej lodi.
Adrian sa držal po jej boku. Vďačne mu stískala rameno a snažila sa s úsmevom nadväzovať rozhovory, hoci by najradšej zahanbene mlčala.
Našťastie ich čoskoro vyrušili. Zjavil sa jeden z arcibiskupových asistentov, spolu s Adrianom ich odtiahol nabok a zamrmlal vojvodovi do ucha pár slov. Slov, ktoré nezachytila. Violet mlčala, keď ich muž odviedol do súkromia tichej priľahlej miestnosti, kde ich so zdvorilou vážnosťou informoval, že za nimi o chvíľu príde arcibiskup.
Potom za sebou zatvoril dvere a ona osamela s Adrianom.
Nenápadne pozrela na svojho novomanžela spod privretých viečok, zisťujúc, či jej jeho správanie neprezradí, prečo sú tam. Netváril sa nahnevane ani rozčúlene, no keď chcel, vedel šikovne zakryť, čo si myslí. Za posledných niekoľko mesiacov ho spoznala natoľko, že to už o ňom vedela. Odhalil pravdu? Alebo arcibiskup? Preto ich sem priviedli a majú tu čakať na kňaza? Lebo to vie? Lebo to vedia všetci?
Ledva stála na nohách a potili sa jej dlane. Klesla na najbližšiu stoličku – jednu z dvoch pri masívnom stole z orechového dreva s vyrytými anjelmi a cherubínmi. Jemnejšie detaily sotva rozoznávala, keďže bez okuliarov videla v podstate len rozmazané šmuhy.
Za iných okolností – keby si mohla nasadiť okuliare – by sa sklonila a preskúmala nádherný stôl. Okuliare však musela v to ráno dať sestre. Samozrejme, Jeannette ich vôbec nepotrebovala: zrak mala dokonalý.
No Violet bez okuliarov nedokázala oceniť nádherný nábytok, čo bola vzhľadom na jej vášeň k umeniu veľká škoda. Maľby, sochy, architektúra… Kochala sa všetkým krásnym a tvorivým. Umenie, hudba a literatúra podľa nej boli tým, čo človeka pozdvihovalo nad jeho úroveň – do nebies.
V tej chvíli však mala oveľa dôležitejšie starosti. Napríklad nedať sa odhaliť.
„Teda,“ snažila sa čo najlepšie napodobniť sestru, „musím povedať, že je príšerne teplo.“
„Myslím, že o tejto možnosti sme hovorili už pri plánovaní svadby,“ odvetil Adrian. „Ty si sa rozhodla, že chceš mať obrad uprostred júla.“
Trvala na tom. Violet si spomenula, koľko starostí tým sestra spôsobila celej domácnosti, najmä však matke. Každá žena sa môže vydávať v júni, vyhlásila Jeannette, no iba naozaj významná osobnosť dokáže presvedčiť členov vyššej spoločnosti, aby zostali v Londýne ešte dva týždne po skončení sezóny. Sestra tvrdila, že jej svadbu si každý zapamätá. Bude to najveľkolepejšia udalosť od poslednej kráľovskej svadby.
Adrian nalial dva poháriky červeného vína z krištáľového dekantéra stojaceho na stolíku a jeden jej podal. „Nech sa páči, drahá. Tuším ti padne na úžitok.“ Keď si ho vzala, odpil si zo svojho pohára. „Nie je ti nič?“ opýtal sa nenútene.
„Ako to myslíš?“
„Počas obradu si vyzerala, akoby si mala každú chvíľu odpadnúť. Cítil som, že sa celá trasieš.“
Myseľ jej horúčkovito pracovala. Snažila sa vymyslieť nejakú odpoveď. Rozhodla sa použiť tú, ktorá mala najbližšie k pravde. „Pochytila ma svadobná nervozita. Celé predpoludnie mi bolo nevoľno. Nemohla som jesť a celú noc som ani oka nezažmúrila. No teraz už mi je oveľa lepšie.“ Venovala mu slabý, upokojujúci úsmev.
„Nuž, musím povedať, uľavilo sa mi, že nejde o nič vážnejšie. Dnes si prišla tak neskoro, že som uvažoval, či si si to náhodou nerozmyslela.“
Náhlivo preglgla a takmer jej zabehlo víno, z ktorého si pred chvíľou odchlipla. Uhádol, že Jeannette si to rozmyslela? Adrian bol oveľa všímavejší, ako si sestra myslela. Práve preto mala Violet také pochybnosti o možnom úspechu tohto šialeného plánu.
„Čo tým myslíš?“ opýtala sa trocha bez dychu.
„Uvažoval som, či nezostanem pred oltárom sám.“
Čo má na to povedať? Bojujúc s panikou, zareagovala inštinktívne: so smiechom pohodila hlavou. „Ale no tak. Pravdaže by som ťa nenechala stáť pred oltárom. Prečo by som to robila?“
Znova si odpil z vína. Očividne ho zatiaľ nepresvedčila.
„Mohli za to moje vlasy,“ pokračovala statočne.
„Tvoje vlasy?“
„Áno. Jacobsová – moja kaderníčka – mi nevedela urobiť ten správny účes. Trvalo jej to celé hodiny a ja som musela čakať, kým moje vlasy nebudú dokonalé. Nemohla som sa predsa zjaviť na vlastnej svadbe a nevyzerať perfektne, alebo áno?“
Zadíval sa jej do očí a ona zadržala dych, čakajúc na jeho odpoveď.
Zrazu sa uvoľnil, usmial a oči mu zasvietili. „Nie, isteže nie, a toľká snaha nevyšla nazmar. Vyzeráš úžasne. Si nádherná.“ Pristúpil k nej bližšie a vzal jej ruku do dlane. „Najkrajšia nevesta, akú si môže muž želať.“
Pobozkal ju na pokožku s jemnými modrými žilkami na vnútornej strane zápästia. Zachvela sa, no tentoraz to nemalo nič spoločné s nervozitou.
Dvere sa otvorili a vošiel arcibiskup v rúchu, ktoré sa mu vlnilo okolo členkov. „Ospravedlňujem sa, že som vás nechal čakať, vaša milosť. Istotne si chcete ďalej užívať tento výnimočný deň. Matričná kniha sa nachádza vo vedľajšej miestnosti. Stačí sa len podpísať, a tým sa celá táto záležitosť uzavrie.“
Matričná kniha? Violet si uvedomila, že ona aj Adrian sa budú musieť podpísať, aby bol ich zväzok právoplatný. Ach jaj. Nuž, bude musieť sfalšovať Jeannettino meno. Nič viac.
Adrian sa podpísal prvý, no keď prišla na rad ona a mala pristúpiť ku knihe, na okamih zaváhala. Po prvé, na hrubej pergamenovej stránke videla len samé šmuhy. Sotva rozlúštila, čo Adrian napísal do riadka vedľa toho, kam sa mala podpísať ona. V tej chvíli ešte väčšmi ľutovala, že prišla o svoje okuliare.
Keď sa chystala podpísať Jeannettiným menom, zišla jej na um nepríjemná myšlienka. Ak použije sestrino meno, nebude to z právneho hľadiska znamenať, že Adrian sa v skutočnosti oženil s Jeannette, a to napriek tomu, že počas obradu pri ňom stála Violet?
Bože, nemala ani potuchy, čo by to znamenalo. Nebola predsa právnička. Zrazu však nadobudla silný pocit, že sa nechce vzdať posledných zvyškov svojej totožnosti, hoci tým veľa riskovala.
Ich prvé krstné mená sa líšili len o jediné písmenko. Jednoduché e dodávalo výslovnosti Jeannettinho mena elegantný francúzsky cveng, zatiaľ čo jej meno znelo obyčajne a nudne anglicky. Azda by mohla naškriabať prvé meno a druhé celkom vynechať, aby jej podpis obstál pri kontrole.
Teda za predpokladu, že dokáže zažmúriť a zistiť, kam má vlastne položiť pero.
Kiežby sa mohla tváriť, že nevie čítať a písať, a namiesto podpisu naškriabať na správne miesto iba krížik. Žiaľ, dokonca aj Jeannette, ktorá k učeniu nemala ktovieaký vzťah, nebola až taká nevzdelaná. S vedomím, že sa už neodváži dlhšie otáľať, sa sklonila nad knihu a naškriabala na stránku svoje meno: Jannette Brantfordová. Pritom jej zišlo na um, či to nie je naposledy, čo sa mohla takto podpísať.
„Hotovo, vaša milosť?“
Obrátila sa. „Áno, áno, hotovo.“ Snažila sa predstierať, že ju arcibiskup so svojou nevinnou otázkou na smrť nevydesil.
Čakala a srdce jej tĺklo ako kladivo o nákovu. Pozrie sa na jej podpis a všimne si, že na ňom niečo nesedí? Kňaz ho však len preletel pohľadom, posypal pergamen jemnými zrniečkami piesku, aby atrament rýchlejšie zaschol, oprášil stránku a zatvoril knihu.
„Dovoľte mi byť jedným z prvých, kto vám z celého srdca zaželá veľa šťastia, vaša milosť,“ povedal s úsmevom arcibiskup a vzal jej ruky do dlaní. „Nech Boh požehná váš spoločný život.“
Znova použil tie slová.
Vaša milosť.
Ako zvláštne zneli. Ako desivo! Violet vôbec netušila, ako sa má správať vojvodkyňa. Ako si poradí? Prečo súhlasila s Jeannettiným impulzívnym nápadom? Už teraz je jasné, že ich podvod spôsobí hotovú katastrofu.
Potom pozrela na Adriana, ktorý čakal o kúsok ďalej, a spomenula si prečo.
Nech sa nad ňou zmiluje Boh, no ona ho ľúbi. Nech nikdy neodhalí jej skutočnú totožnosť.
