„Pripravte sa na niečo výnimočné… niečo neuveriteľné…niečo absolútne srdcervúce. Pripravte sa na ľúbostný príbeh, ktorý vás úplne pohltí,“ píše Shayna Renee's Spicy Reads.
"Najtemnejší úsvit je úžasná kniha, ktorú doslova hltáte a pritom vami lomcujú všetky emócie… Už sa teším na pokračovanie," hodnotí knihomoľka Janka.
Študentke medicíny Charlotte unesú syna Lucasa. Stačila chvíľka nepozornosti v parku. Po desiatich rokoch je z Charlotte pneumologička, má posttraumatickú stresovú poruchu a nedokáže pracovať s deťmi.
Porter je otec malého Travisa. Chlapček má silnú astmu a chradne. Keďže Charlotte má povesť odborníčky, zúfalý otec chce, aby syna liečila ona. Charlotte je však neoblomná ‒ žiadnych detských pacientov neprijíma.
Na pikniku, ktorý každoročne organizuje Charlottin kolega pre klientov, si Porter padne do oka s príťažlivou, dosť rezervovanou tmavovláskou. Vtedy ešte netuší, že sa zahľadel do Charlotte. Vrhnú sa do vášnivého ľúbostného vzťahu. Obaja sú poznačení tragédiami z minulosti a Porter sa trpezlivo snaží preniknúť pod Charlottin pancier. Stále sa však neodváži požiadať ju, aby Travisa liečila. Vie, že by Charlotte stratil. Mladá lekárka sa ani po toľkých rokoch so synovou stratou nezmierila. Stále verí, že raz sa Lucas nájde.
„Viem, že si ho milovala.
A viem, že by si urobila čokoľvek, aby sa ti vrátil.
No už niet čo.“
Najtemnejší úsvit je prvá časť strhujúceho, iskrivého dvojdielneho románu pre ženy od bestsellerovej autorky.
Mimoriadne dojímavý a silný príbeh, ku ktorému si určite pripravte vreckovky. Ak ste mama, nedokážete pochopiť žiaľ Charlotte…a jej osud vám rozbije srdce na márne kúsky. Zároveň budete veriť a dúfať, že vzťah s Porterom vydrží čo najdlhšie…naveky…
A keď dočítate tento úžasná príbeh, nebudete sa vedieť dočkať pokračovania. Prezradíme, že to má názov Najjasnejší súmrak a vyjde už v máji tohto roka.
Vypočujte si AUDIO úryvok
Z knihy číta herečka Zuzana Jurigová Kapráliková:
Začítajte sa do novinky Najtemnejší úsvit:
Porter
„Ocko?”
Áno, pomyslel som si, no na to, aby som dokázal sformulovať odpoveď, som bol ešte hlboko vo sne. Už týždne som si poriadne neoddýchol. Práca a k tomu deti, bol som na pokraji vyčerpania.
„Ocko?“
Tu som, babuľka.
„Oci!“ zapišťala.
Posadil som sa v posteli ako strela a rozospatý pozeral po izbe.
Stála vo dverách s rozcuchanými gaštanovými vláskami a po drevenej podlahe sa jej šúchala tá hrozná nočná košeľa Hello Kitty, v ktorej chcela spávať celý posledný týždeň.
„Čo sa deje, Hannah?“ spýtal som sa a dlaňami som sa pokúšal zotrieť si spánok z očí.
„Travis nemôže dýchať.“
Tie tri slová mi spôsobovali nočné mory, strašili ma v spánku a žili v mojej realite.
Odhodil som paplón a vyletel z postele. Bosými nohami som dupotal po dlážke, keď som bežal do jeho izby.
Pred týždňom s ním začala spávať aj Hannah. Jej veľký brat sa tváril, ako by to bola krutá a netradičná forma týrania, no myslel som, že potajomky sa mu páčilo, že má spoločnosť.
Hoci mala len tri a pol, mal som lepší pocit, že počas takýchto nocí pri ňom niekto je.
Opatrne som otvoril dvere, aby som neroztrhol plagát Minecraft, ktorý sme len včera zavesili, vbehol som do jeho izby a našiel ju prázdnu.
„Trav?“ zavolal som.
Odpovedala Hannah: „Je v kúpeľni.“
Odkopol som z cesty škatuľu s legom a otvoril spodnú zásuvku v jeho stolíku, kde mal inhalátor. Náhle sa z vrchnej postele zosypala lavína prázdnych plastových fliaš.
Letel som von z izby a zaplavila ma hrdosť. To bol môj syn. Chorý, celý týždeň v posteli, a aj tak sa mu podarilo vytvoriť v izbe pascu pre nevítané návštevy.
„Hej,“ zašepkal som, keď som vošiel do kúpeľne na chodbe.
Pri tom pohľade mi stiahlo žalúdok. Jeho telo viselo cez okraj vane, plecia zvesené dopredu a lakte opreté o stehná. Oblieval ho pot a bol bledý. Chrbát sa mu každým nádychom prehýbal, jeho telo sa snažilo neúspešne dodať vzduch do pľúc.
„Nie… prosím,“ chrčal.
Vedel som, o čo ma žiada, no nemohol som mu nič sľúbiť.
„Ššš, som tu.“ Pohladkal som ho po jeho nakrátko vystrihaných vlasoch a pokúsil sa čo najlepšie predstierať, že som pokojný, kým som v chvate chystal jeho prístroj.
Celý týždeň bral antibiotiká, no tento raz infekcia v pľúcach nechcela ustúpiť. Pred pár mesiacmi bol Travisov inhalátor len drahá haraburda, na ktorú sadal prach. Posledných pár týždňov sa jeho stav zhoršil natoľko, že sme museli kúpiť ešte jeden do jeho izby.
Myslel som si, že situácia je zlá, keď musel počas dňa absolvovať jednu dýchaciu kúru, no teraz sme boli na troch.
Môj syn mal jedenásť rokov. Mal by byť vonku, hrať futbal a robiť zle dievčatám, ktoré sa mu páčia – nie budiť sa o tretej ráno a bojovať o prežitie. A ako plynuli dni, a on chradol, stále viac a viac som sa bál, že ho jedného dňa stratím.
Keď sa zhlboka nadýchol, jeho pľúca hrkotali tak, že to bolo počuť v celom dome.
Keď sa inhalátor rozbehol na plné obrátky, izbu zaplnilo známe bzučanie.
„Upokoj sa a skús dýchať,“ zašepkal som, a trhalo mi srdce, keď som mu medzi pery vložil náustok. Chytil ho bledou, roztrasenou rukou.
Bolo to naozaj zlé.
Klesol som mu k nohám na chladné kachličky, srdce až v krku, a rukou som ho chytil okolo stehien. Môj malý bol bojovník, nebol som si istý, či mu moja prítomnosť pomáha, no ten dotyk robil divy so mnou.
Zladil som si s ním dýchanie a po pár minútach sa mi točila hlava. Nedokázal som pochopiť, ako sa ešte môže držať na nohách.
Bože, prosím. Za posledné tri roky som toľkokrát prosil o Travisovo zdravie, že by som mohol byť kňazom.
Hruď som mal ako vo zveráku. Inhalovanie nepomáhalo. Aspoň nie dostatočne rýchlo.
Stiahlo mi žalúdok. Bude ma nenávidieť. Ale bol som rodič; mojou úlohou bolo robiť ťažké rozhodnutia – aj keby ma mali zničiť. Jeho bolesť a utrpenie kolovali aj v mojich žilách. Toto nebol len jeho boj. Zasiahlo nás to všetkých. Ak by sa niečo stalo, budem musieť niesť tú ranu na duši po zvyšok života.
Sľúbil som mu, že sa o neho postarám. „Hannah, donesieš tatkovi telefón?“
„Nie!“ zachrapčal Travis.
Zavrel som oči a oprel si hlavu o jeho plece. „Kamoš, mrzí ma to.“
„Nepôjdem… tam,“ sipel.
Preglgol som, aby som zahnal pocity, ktoré ma valcovali. Musel som byť silný pre nás všetkých – aj keď sa mi srdce lámalo na márne kúsky.
Nechcel som to znova zažiť.
Ale nemohol som to znova nezažiť.
„Trav, musíš ísť.“
Na slabých nohách vyskočil hore, no stratil rovnováhu a spadol dopredu.
Chytil som ho za pás skôr, než si stihol rozbiť hlavu o umývadlo. Inhalátor sa rozsypal po dlážke a ďalej si bzučal, kým so mnou Trav bojoval.
Jeho pohyby boli spomalené a ruky sa hýbali ťažko, no každý úder som cítil ako ranu od profi boxera. Boh mi je svedkom, že by som pokojne prijal technické KO, keby mu to pomohlo upokojiť sa.
„Mrzí ma to,“ šepkal som a pritiahol som si ho k sebe.
„Nenávidím ťa,“ kričal a odmietal sa vzdať.
Nebola to pravda. Travis ma ľúbil. To bolo nad slnko jasnejšie. Ale ak potreboval vybiť svoj hnev, bol som mu vždy poruke.
Jemne som ho stisol. „Mrzí ma to.“
Neobjal ma, a ani som to nepotreboval. Potreboval som jedine, aby dýchal.
Keď sa objavila Hannah s mojím telefónom, pomohol som Travisovi posadiť sa na záchod.
Ako sa dalo čakať, plakal. Nemohol som mu to zazlievať. Tiež sa mi chcelo revať.
Nebolo to fér. Vôbec nič.
K uchu som zdvihol mobil. Kým to zvonilo, pozbieral som z dlážky plastové trubičky inhalátora a podal ich naspäť synovi. „Dokonči to a potom pôjdeme do nemocnice.“
Zazrel na mňa tým pohľadom, s ktorým sa tínedžeri rodia, no bol príliš slabý, aby mi prístroj vyrazil z ruky.
Z telefónu sa ozvalo ospalé: „Prosím?“
„Mami, ahoj. Prídeš, prosím, za nami do nemocnice a vezmeš si k sebe Hannah?“
Posteľ zavŕzgala, ako z nej vyskočila. „Je to zlé?“
Sledoval som, ako sa Travis s každým nádychom zakolísal. Odmietol sa na mňa pozrieť, ale počúval.
„Hannah, zostaň tu s bratom,“ nakázal som jej a vyšiel z kúpeľne.
Na otázku som jej odpovedal, až keď som bol v spálni. Prešiel som rovno k šatníku, prezliekol som sa do košele a džínsov a obul si tenisky.
„Veľmi zlé.“
„Och bože,“ zašepkala. „Jasné. Hneď idem. Ponáhľaj sa, ale šoféruj opatrne.“
Prešiel som ku komode, aby som si vzal peňaženku a kľúče. Zavrel som oči a chytil sa za koreň nosa. „Dobre. Ty tiež.“
Zhlboka som sa nadýchol. Dúfal som, že to pomôže uvoľniť tú tupú bolesť, ktorá sa ma akosi nechcela pustiť, a potom som otvoril oči.
Pozerala na mňa Catherine.
Nevedel som, prečo som jej fotku nechal na komode. Hádam aby deti mali pocit, že je stále súčasťou nášho života, hoci sme boli už len traja.
Catherine sa usmievala do objektívu, oči jej iskrili od dojatia, Travis zabalený v perinke v jej náručí mal sotva pár hodín. Prešiel som prstami po jeho tmavých, strapatých vláskoch, ako keby som ich chcel uhladiť, no môj pohľad skĺzol na jeho mamu. Boli to len tri roky, čo umrela, no toľko sa odvtedy zmenilo.
Vedela by, čo robiť s Travisom. Ako ho vyliečiť. Možno nie fyzicky, ale emočne. Pamätám si jeho prvý záchvat. Pobehoval som po dome, volal záchranku, kým ona pokojne sedela pri ňom, šúchala ho po chrbte a do vlasov mu šepkala slová, ktoré ho upokojili. Bola v agónii, ale pre neho sa držala – trvalo mi tri roky, kým som sa to naučil. Vždy vedela presne odhadnúť jeho náladu a dokázala ho presvedčiť, aby užil lieky. Ak niečo potreboval, ona to cítila. Často som si vravel, že sledovať tých dvoch spolu je tá najkrajšia vec, akú som kedy videl.
Nebľabotala. Ani sekundu neváhala. Bola ako skala.
Nebol som ako Catherine.
Bol som slabý.
A vyčerpaný.
A tak hrozne vystrašený.
No hoci ma to ničilo, bol som tam pre neho. To jediné sa nikdy nezmení.
Vôbec som nebol ako Catherine.
Keď som začul, že sa vypol inhalátor, položil som fotografiu späť na komodu, pozrel sa mojej žene do očí a zašepkal: „Tak strašne ťa nenávidím.“
Milan Buno, literárny publicista
