Predstavte si luxusný penzión, do ktorého sa utiahli slávni a obľúbení spisovatelia. No nepozreli by ste sa doň tiež? Nechceli by ste ho navštíviť?
Splní vám to – aspoň fiktívne, cez čarovný príbeh o sile lásky a literatúry – kniha Domov slávnych spisovateľov.
Je to miesto, kde sa ľuďom vracia chuť žiť, kde starí mladnú, chorí sa uzdravujú a kde je možné všetko…
Hneď v úvode spoznáte Alfonsa Carducciho. Je to literárny velikán, ktorý žil svoj život naplno a teraz prichádza do Domova seniorov v Bar Harbore, aby tam strávil posledné dni medzi spriaznenými dušami z literárneho sveta.
Je v podstate sám, pretože pred láskou uprednostnil honbu za slávou. Má podlomené zdravie a už vlastne nedokáže napísať ani riadok novej knihy.
V domove je však aj Cecibel Bringerová, ktorú pred rokmi ťažká autonehoda poznačila na tele i na duši. Cecibel by si nikdy nepomyslela, aký obrovský dopad bude na ňu mať stretnutie s jej obľúbeným spisovateľom Alfonsom Carduccim, ako ovplyvní doslova celú jej existenciu.
Alfonse zasa v Cecibel nachádza múzu, čo v ňom prebudí vášeň, ktorú pokladal za nenávratne stratenú. Zo slov, čo vychádzajú z jeho pera, postupne rastie príbeh, ktorý zaujme ďalších obyvateľov penziónu až natoľko, že sa aj oni zapoja do písania, a v Cecibel, ktorá dychtivo hltá každý riadok, silnie potreba lásky a odpustenia…
Domov slávnych spisovateľov je dojímavý príbeh o domove seniorov pre literárne legendy, ktoré dokážu čarovne meniť životy ľudí naokolo.
„Je to naozaj príjemná oddychovka,“ odporúča spisovateľka Veronika Homolová Tóthová, autorka bestsellera Mengeleho dievča. „Príbeh o tom, ako by to vyzeralo, keby sa v domove seniorov zišlo niekoľko slávnych spisovateľov, ktorí by sa na sklonku svojho života rozhodli napísať svoju poslednú a zároveň prvú spoločnú knihu… Hlavným odkazom tohto príbehu je odpustenie. A cesta, ktorou musíme prejsť, kým si pýtame o odpustenie od tých druhých, až pochopíme, že si musíme odpustiť najmä sami sebe.“
Začítajte sa do novinky Domov slávnych spisovateľov:
Cecibel vytiahla jednu knihu — Jedovaté jazyky — a odniesla si ju k obloku. Obzrela si zadnú stranu obálky. Bol na nej päťdesiatročný Alfonse Carducci s úsmevom atraktívneho talentovaného a úspešného muža, ktorý si plne uvedomuje svoj pôvab. Kotlety na sluchách už mal nepatrne postriebrené. Fotografia bola čiernobiela, no Cecibel vedela, že oči má jantárové ako lev.
Z rozhovoru, ktorý s ním robil Johnny Carson, sa jej jasne vybavoval jeho hlboký hodvábny hlas s talianskym prízvukom, ktorého sa nezbavil, hoci celú dospelosť prežil v Spojených štátoch.
Ako veľmi ju tento muž na vrchole svojich síl v každom zmysle slova očaril! Teraz stála pri okne jeho nového príbytku, v ruke držala jeho knihu, ktorú mala najradšej, a po rokoch sa v nej znova ozvala dobiedzavá mladícka žiadostivosť.
„Dobrý deň, Cecibel,“ zavolal na ňu doktor Kintz od vchodu. „Vidím, že sme vás prichytili…“
Rýchlo sa obrátila a stiahla si z vlasov gumičku, dobreže sa pritom nepotkla. Odložila knihu na miesto, prihrnula si vlasy viac do tváre a ponáhľala sa k dverám. V úspešnom úniku jej zabránila niečia ruka.
„Kam sa tak náhlite?“ Hlas mal stále rovnako hodvábny a hlboký, iba menej robustný.
Cecibel obrátila tvár k zárubni. „Práve som skončila s upratovaním… a… prepáčte. Prajem pekné popoludnie, páni.“
Z Carducciho zovretia si ruku vytrhnúť nemusela. Alfonse Carducci ju jednoducho pustil. Ich hlasy k nej však doliehali, doktor Kintz rozprával hlasnejšie. „Obyvatelia ju majú radi, ale je hanblivá. Prežila nehodu, viete, a…“
Cecibel sa pustila do behu, bolo jej jedno, kam a ako rýchlo, len nech je preč. Niekde, kde nebude počuť ľútosť v hlase doktora Kintza. Alebo — čo by bolo ešte horšie — v hlase Alfonsa Carducciho.
„No tak! Počkaj chvíľu!“
Na pleciach ucítila čiesi ruky, znehybnela. Cecibel podvedome odvrátila tvár od hlasu, ktorý už poznala tak dobre, že sa nemusela ani obzrieť. Finlay Pottinger pracoval v peráriu dlhšie ako ona a tiež musel všeličo skrývať.
„Si v poriadku? Akoby si videla ducha.“
„Nič mi nie je. Vďaka, Finlay.“
Pustil ju a sklonil sa, aby zdvihol kyticu, previazanú kúskom motúza, a podal jej ju. „Všetko najlepšie k narodeninám.“
Stála pri ňom príliš blízko, a preto sa odvážila len na kratučký pohľad. Finlaya poznala dobre, nemusela si ho dôkladnejšie obzerať. Vzala mu z ruky kvety, priložila si ich k nosu a nadýchla sa. „Ďakujem, Finlay. Odkiaľ si to vedel?“
„Že máš narodeniny?“ vyprskol. „To predsa nie je žiadne tajomstvo.“
„Nie, ale nikdy som ich tu neoslavovala.“
„Možno by si konečne mala. Tridsaťpäťka je významné výročie.“
„O nič významnejšie než ktorékoľvek iné.“ Chcela odísť.
„Cecibel!“
Zastavila sa.
„Čo keby si si trochu vyhodila z kopýtka, keď už máš narodeniny? Nezájdeme do mesta na hamburger s hranolčekmi? Čo povieš?“
„Nie, ďakujem, Finlay. Dovidenia.“ Srdce jej v ušiach búšilo tak hlasno, že sotva počula vlastné slová. Nevnímala ani nezrozumiteľné zavrčanie, ktoré bolo zrejme jeho odpoveďou. A možno iba zahučal vietor. Alebo sa už neozvalo vôbec nič.
Milan Buno, knižný publicista
