Keby si len vedela je príbeh o rodine, sesterskej i materinskej láske. Príbeh o tom, ako dokáže jediná udalosť rozvrátiť rodinu na dlhé desaťročia. Každá z nich má svoje tajomstvá, pocity viny, zlosť a hnev, ale aj nenaplnené sny, po ktorých túžili. Tri ženy. Dve sestry a ich matka, ktorá práve umiera. Dokážu sa zmieriť?
Sestry Jess a Lily spolu neprehovorili tridsať rokov. Stačila jedna traumatizujúca udalosť v detstve a odcudzili sa natoľko, že ani ich dospievajúce deti sa nikdy nestretli. Staré tajomstvo rodinu rozvrátilo a zdá sa, že nadobro.
Dnes sú sestry rozdielne ako deň a noc. Jedna je rada, že má každý mesiac na nájomné, druhá si žije ako v rozprávke. Ich matke Audrey už neostáva veľa času a má len jedno želanie, aby sa sestry konečne zmierili. Napätie rastie a blíži sa chvíľa, keď dávne rozhodnutia konečne vyjdú na povrch. Možno aj za cenu, že skutočná pravda ublíži ešte viac.
Príbeh Keby si len vedela sledujeme z dvoch časových línií – súčasnosť a rok 1988, kedy došlo k tej nepríjemnej udalosti. A všetko z pohľadu troch žien, matky Audrey a jej dcér Jess a Lilly. Tie spolu odmietajú komunikovať, nebavia sa už dlhé roky…no možno nastal čas na zmierenie. Audrey má rakovinu, zostáva jej pár mesiacov a má jediné želania: aby sa jej sestry dali dohromady…
Pripravte sa na silný príbeh plný emócií, dojímavý a popretkávaný úprimným súcitom. Nesmierne čítavý príbeh, ktorý vás pohltí a vyžiada si všetku vašu pozornosť. Prekvapí vás zápletka, budete cítiť melanchóliu z každej strany, postavy troch žien vás chytia za srdce…
Hannah Beckerman je spisovateľka, žurnalistka, organizátorka spoločenských podujatí a redaktorka. Píše pre The Observer, FT Weekend Magazine a The Sunday Express. Recenzuje knihy pre BBC Radio 2.
Pravidelne sa zúčastňuje na literárnych diskusiách a súťažiach naprieč Spojeným kráľovstvom a niekoľkokrát bola členkou poroty literárnej súťaže Costa Book Awards. Pätnásť rokov produkovala dokumenty o umení, histórii a vede v Anglicku a Spojených štátoch amerických.
Začítajte sa do novinky Keby si len vedela z vydavateľstva Ikar:
Audrey
Audrey Siskinová sedela na posteli s rukami vedľa tela, dlaňami pevne zaborenými do periny, akoby si nebola istá, či ostáva, alebo odchádza. Obzrela sa po izbe, ktorú mala považovať za svoju. Známe veci jej pripadali ako bezprizorné nervózne decká počas prvého dňa v novej škole. Oceľový rám manželskej postele, nabielo natretý toaletný stolík, o akom od detstva snívala, no ktorý si mohla dovoliť až v dospelosti, vysoká dubová skriňa, ktorú si s Edwardom kúpili, keď sa rovno z radnice s dieťaťom na ceste nasťahovali do domu na Barnsbury Square.
Naklonila sa dopredu a odtrhla pásku na jednej z dvadsiatich kartónových škatúľ rozmiestnených po izbe, no nedokázala sa prinútiť otvoriť ju. Keď sa vybalí, bude po všetkom. Nebude cesty späť.
Mami, nie je to ďaleko. Len zopár míľ. Bude to skoro také isté.
Obe jej dcéry to povedali. Nezávisle od seba, no rovnako presvedčivo. A teoreticky – geograficky – mali Lily aj Jess pravdu. Bolo to sotva sedem míľ, vzdušnou čiarou ešte menej. Jednoduchá výmena severného Londýna za západný. Islington za Shepherd’s Bush. Georgiánsky za viktoriánsky. Audrey mala pocit, že sa sťahuje zo Zeme na Mesiac.
Vedela, že má šťastie – dve súťažiace dcéry, ku ktorej sa nasťahuje. Vedela, že je to lepšie teraz a nie čakať rok, po ktorom by to bolo ešte ťažšie. Audrey si však nevedela pomôcť. Stále premýšľala, či je to celé správne. Deti nemajú byť zodpovedné za svojich rodičov, je to proti prírode. Potom sa však vynorili spomienky na tie udalosti, na ktoré by najradšej zabudla. Toľko životných epizód, ktoré už dávno narušili normálne fungovanie sveta. Toľko dôležitých míľnikov – pôrody, úmrtia, svadby – sa udialo inak, ako sa pôvodne malo. Všetko malo byť inak, no to by sa musel svet krútiť po starom a nie vychýlený o pár stupňov od svojej osi.
„Starká, ako ti to ide? Nepotrebuješ pomoc?“
Hore schodmi sa ozýval Miin hlas a dorazil do izby, ktorá bola ešte donedávna jej izbou. Odteraz bude spávať v malej izbe na povale. Z vnučkinho hlasu bolo cítiť obavy, ktoré sa na poslednú chvíľu snažila nejako zamaskovať.
„Nie, srdiečko, ďakujem. Len odpracem tie škatule. Hneď prídem dolu.“ Audrey vstala. Pružinový matrac zaškrípal. Obzerala sa po svojej novej izbe a akosi nevedela, kde začať. Celé sťahovanie akoby prespala. Ani netušila, čo všetko povyhadzovala, čo si nechala a čo nájde v škatuliach.
Odtrhla pásku z ďalšej škatule. Všetky veci v nej boli zabalené a úhľadne poukladané. Odbalila prvú, bola to vyblednutá zarámovaná fotografia. Dívala sa na ňu a uvedomovala si zrnká času presýpajúce sa cez veľké presýpacie hodiny.
Jej baby na pláži – žeby to bola Woolacombe Bay? – utekajú popri mori. Nohy a ruky majú rozmazané, pretože sa prirýchlo pohybovali a uzávierka fotoaparátu ich nedokázala zachytiť. Na jasnej oblohe tróni slnko, atramentovomodré more sa snúbi s horizontom, v diaľke vidieť malý biely trojuholník plachetnice. Jej dievčatá sa držia za ruky, smejú sa a kúpu vo večnom svite slnka prechádzajúceho z jednej strany fotografie na druhú.
Audrey prešla prstami po ráme, po zapletených vlasoch, opálených rukách, slnkom ošľahaných lícach, a takmer cítila teplo toho letného dňa. Počula smiech svojich dcér, vlny narážajúce do piesku, čajky škriekajúce na oblohe. Cítila slaný vzduch, piesok na končekoch prstov nôh, radosť svojich dcér. Chcela vojsť do fotografie, objať dievčatá, pritúliť si ich a nikdy nepustiť.
Audrey pevne chytila fotku a cítila srdce krútiace sa v hrudi.
Občas mala pocit, že len fotografie dokazovali, že si to celé nevymyslela, že to nebolo len v jej fantázii. Že kedysi dávno boli jej dcéry dobré kamarátky.
Milan Buno, knižný publicista
