Alexa Rileyová je pseudonym autorskej dvojice – Melissy Kingovej a Ley Robinsonovej. Obe sú vydaté, obe sú matky, majú rady futbal, šišky a sú posadnuté hrdinami románov. Spojila ich záľuba v čítaní a už od roku 2013 sú neprestajne v kontakte.
Pri písaní sa orientujú na lásku na prvý pohľad, na sladké aj pikantné ľúbostné príbehy so šťastným koncom, ale nie siahodlhé. Presne ako v novinke Pre ňu všetko. Doteraz napísali viac ako tridsať kníh.
Mallory Sullivanová začína nový život. Vysokú školu dokončila s výbornými výsledkami a vďaka tvrdej práci a odhodlaniu sa dostala na jednu z najprestížnejších stáží v USA. Kedysi vyrastala v sirotinci a o takomto živote mohla len snívať. Netuší však, že na druhej strane jej úspechu stojí niekto, kto jej vystiela cestu, ale zatiaľ nevie kto.
Ako sa ukáže neskôr, boháč, s ktorým sa Mallory zoznámi v bare a dá mu prezývku Oz, je majiteľom spoločnosti, v ktorej Mallory pracuje. Zistí, že to on jej vybavil stáž, našiel jej a jej priateľke ubytovanie a sleduje ju na každom kroku. Veľmi sa rozhnevá, lebo mala dojem, že všetko dosiahla vlastnými silami, nie protekčne, a že Oz musí byť určite duševne chorý.
Oz sa snaží udobriť si ju rôznymi pozornosťami a po týždni zmierovania sa Mallory ocitne v jeho vášnivom náručí. Keď pochopí, že Oz nie je posadnutý, ale že celé roky na ňu trpezlivo čakal a chránil ju pred svojím nebezpečným otcom, zaľúbi sa doňho ešte viac.
„Do tejto knihy som vložila všetko, čo sa mi na romancách páči. Posadnutosť, zvádzanie, lásku aj vášeň. Dúfam, že sa vám bude môj román páčiť a zahĺbite sa do príbehu Mallory a Oza až dokonca!“ odkazuje Alexa Rileyová, autorka šteklivej a vášnivej novinky Pre ňu všetko. Knižku venovala hriešnym knihám a priateľstvu. Bez nich by sme si nevedeli predstaviť svoj život…
Začítajte sa do novinky Pre ňu všetko:
Miles
Sledoval som ju od začiatku.
Je to smiešne, ale pred ňou si toho veľa nepamätám. Ako keby som rozdelil svoj život na dve polovice. Pred ňou a po nej. Spomínam si na život so svojimi rodičmi a pamätám si, že som sa dostal na vysokú školu, ale všetko len v sivých tónoch. Až do dňa, keď som ju uvidel, neexistovala pre mňa nijaká farba. Keď na nej prvý raz spočinul môj zrak, bolo to, ako keď Dorotka prišla do krajiny Oz a otvorila dvere. Svet nadobudol zvláštne farby a ona sa stala mojou dobrou čarodejnicou Glindou.
Prvýkrát som ju uvidel ako dvadsaťdvaročný. Ona mala sedemnásť a zúčastnila sa na štátnom kole matematickej olympiády stredných škôl.
Yalova univerzita ma požiadala, aby som ju zastupoval ako porotca, no takmer som odmietol. Štát Connecticut je malý, ale je domovom jednej z najväčších vysokých škôl zo skupiny siedmich najprestížnejších vysokých škôl v krajine. Stať sa jej hviezdou je takmer nemožné. V najvyššom ročníku so špecializáciou na štatistiku som patril medzi jedno percento top študentov.
Jediný dôvod, prečo som prijal pozvanie, bol ten, že som chcel predstierať, hrať svoju úlohu. Mnohí odo mňa očakávali, že pôjdem v šľapajach svojho otca, a ja som chcel, aby tomu verili. Môj cieľ však bol trocha iný, než by kto tušil. Kráčal som cestou pomsty a predstieranie mi na tej ceste pomáhalo. Potľapkával som sa po pleciach s tými istými ľuďmi ako môj otec, aj keď mi potom zostávala horká chuť v ústach.
Súhlas s posudzovaním v súťaži mi zmenil život. Horká chuť v ústach sa v ten deň zmenila. Nahradila ju sladkosť. Chcel som to. Potreboval som to.
Nikdy nezabudnem, ako vyzerala, taká sebavedomá a sebaistá. Pozoroval som ju z diaľky, ako by človek sledoval levicu vo voľnej prírode. Nepriblížil som sa k nej a nevyrušil som ju, ale ani na chvíľu som z nej nespustil zrak.
Neskôr som zistil, že jej účasť na súťaži sponzorovala stredná škola. Nemala rodinu, vychovávali ju v detskom domove, takže všetko financovala jej škola. Bola bystrá a chceli, aby uspela, a to sa jej aj podarilo.
Pri súťažení som u nej videl tak veľa schopností. Vedela všetky odpovede a vždy si nimi bola absolútne istá. Verila svojim inštinktom a tie ju nesklamali. Bol v nej veľký potenciál, iba čakal, kedy sa uvoľní. Chcel som si k nej sadnúť a nechať ju, aby mi porozprávala všetko, hocičo, len aby sa so mnou zhovárala.
Súťaž vyhrala a získala prvé miesto vo svojom odbore.
Po skončení súťaže vyšla z hotelovej sály, nechal som ju odísť. Bola to tá najťažšia vec, ktorú som kedy musel urobiť. Vedel som však, že keby som za ňou šiel priskoro alebo prirýchlo, ušla by mi. Nielenže bola pre mňa primladá, ale niečo na nej mi navrávalo, že je typ ženy, ktorá prichádza raz za desaťtisíc životov.
Nesmel som to unáhliť. Mal som všetko vychutnať.
Možno som svojho otca nenávidel, ale učil som sa z jeho chýb. Chystám sa tie chyby využiť vo svoj prospech. Je bystrý, ale zároveň lajdák, ako sa ukázalo. Zistil som, že ak niečo chceme, musíme na tom tvrdo pracovať, naplánovať všetky detaily, aby to bolo naše.
Od začiatku som vedel, že ona bude môj najväčší úspech, takže v deň, keď som ju nechal odísť, som jej vydláždil cestu.
Vydláždil som jej cestu k sebe.
Nikto nevie, že ja som za tým závesom, že ja ťahám za šnúrky. Ja som postavil všetko v našich životoch tak, aby som ju mohol získať v tej pravej chvíli.
Ten čas nadišiel.
1
Mallory
„Ježiš, tá vec je odporná.“ Paige znechutene mraští tvár a ďalej beží na bežiacom páse. Postavila ho v obývačke ako prvú vec, keď sme sa sem nasťahovali. Dlhý gaštanovohnedý chvost za ňou poletuje pri každom kroku. Už skáče tridsať minút a ešte sa nespotila.
Kým sme spolu bývali v internáte, vždy chodila do univerzitnej telocvične, ale neznášala to. Asi preto, že ju zvyčajne chceli zbaliť nejakí chalani. Len čo vyšla von, niekoľkí sa pokúšali s ňou hodiť reč. Je to len moja domnienka, pretože som s ňou nikdy nešla do telocvične, ani by ste ma nikdy nevideli na tom bežiacom páse. Nebehám, iba keby som meškala, čo sa mi nikdy nestáva.
„Čože? Je to milé,“ namietam, ťahám si ružovú chlpatú deku k lícu a šúcham si ju o pokožku. „A je taká mäkká.“
Pokrúti hlavou a ja hádžem deku späť na koženú pohovku.
„Toto miesto je bezfarebné. Je sivé, čierne alebo biele. Potrebuje niečo pestré.“ Posúvam deku, aby som jej ukázala, ako dobre vyzerá. Chápem, že ju nič nedonúti obľúbiť si ju, ale viem, že mi dovolí nechať ju tu.
Paige sa o módu ani dizajn vôbec nezaujíma. Má rada, keď sú veci jednoduché, čisté a tam, kam patria. Je to vlastnosť, ktorú som si na nej obľúbila, keď nás na Yale dali spolu bývať. Tlačiť sa v malom priestore s niekým iným nie je až také príjemné a je ľahšie, ak je ten druhý poriadkumilovný. Je to niečo, čo som si začala ceniť, lebo som vyrastala v pestúnskej starostlivosti, kde nás vždy strčili do izby s tromi až štyrmi ďalšími dievčatami.
„Nechaj tú hlúpu ružovú deku. Čo bude nasledovať? Vázy s umelými kvetmi a dekoračné vankúšiky?“ Tentoraz sa usmieva, keď to hovorí.
„Nie, nijaké umelé kvety. To je lacné.“ Obrátim sa a zdvihnem ďalšiu škatuľu, ktorú chceme vybaliť. Už sme tu niekoľko dní, ale ja stíham čítať len finančné a investičné správy spoločnosti Osbourne. „Ale dekoračné vankúšiky by mohli byť pekné, možno aj nejaké obrázky na steny,“ navrhnem, čím ju rozosmejem. Chcem, aby toto miesto pôsobilo domácky. Začínam nové dobrodružstvo a toto je jeho prvá časť.
S Paige sme spolu od prvého roku na Yale. Prakticky sme boli ako siamské dvojčatá zrastené bokmi, keď sme neboli na vyučovaní. Zvláštne sa k sebe hodíme, napriek tomu, že sme také odlišné. Myslím si, že práve preto spolu tak dobre vychádzame. Navzájom sa vyvažujeme. Ona je hlučná a vždy sa zdá, že je o dva kroky dopredu pred všetkými ostatnými. Je drobná, no raz som ju videla, ako spacifikovala deväťdesiatkilového chlapa, keď sa na mňa začal lepiť.
Väčšinou je ako moja staršia sestra. Je mi najbližšou osobou na svete a jediným človekom, ktorého môžem považovať za rodinu.
„Môžeš robiť, čo chceš, Mal. Len nenamaľuj steny naružovo.“ Vypne bežiaci pás a zoskočí z neho. „Prosím.“
„To by som neurobila,“ namietam, kým z chladničky vyberá fľašku vody. Väčšina bytov v tomto bytovom dome má otvorené priestory. Obývačka, jedáleň a kuchyňa sú spojené a na konci chodby sú dve spálne, každá s vlastnou kúpeľňou.
Je to viac, než som kedy mohla snívať, a Paige je jediný dôvod, prečo som tu. Je to jej byt. Ona ho kúpila, keď som povedala, že som dostala ponuku praxovať v Osbourne Corporation, a ona trvala na tom, že ideme.
Nechystala som sa zmeškať príležitosť, lebo som vedela, že neexistuje spôsob, ako by som sa dostala do New Yorku. Nemala som finančné prostriedky a, úprimne, bola som hrozne vystrašená. Zatiaľ som v živote nedopadla dobre a nebola som pripravená začať. Nie som suverénna, iba odhodlaná. A spoločnosť Osbourne má cveng. Ponúkajú tri stáže ročne a jedna sa ušla práve mne. Možno som mala výhodu, pretože som získala aj jedno z ich najlepších štipendií, lebo už poznali moje pracovné výkony. Štipendium ma živilo počas štúdia na vysokej škole a pokrylo všetky moje náklady: na internát, stravu, knihy – na všetko. Promovala som medzi najlepšími v mojom ročníku a ako prvá vo svojom odbore. Osbourne Corporation podporila moje vzdelanie a stáž mi dá príležitosť ukázať im, čím sa stanem vďaka nim.
Vždy som chcela dosiahnuť vysoké méty, ale možnosť dokázať to v New Yorku ma spočiatku vyľakala. Našťastie tu bola Paige, ktorá vždy stála po mojom boku a pomohla začať novú kapitolu v mojom živote.
Spočiatku som bola sklamaná, že som po promócii nedostala nijaké ďalšie ponuky, ale trh práce je krutý. Asi ma trochu prekvapilo, že som dostala osbournské štipendium a potom ponuku na stáž, ale nikdy nič viac.
„Vyzeráš, akoby si veľmi tuho rozmýšľala,“ vraví Paige a dáva si ďalší veľký hlt vody z fľaše. Potom ju položí na kuchynský pult.
„Myslím si, že som trocha nervózna z toho pondelka.“
„To myslíš vážne?“ Paige podíde bližšie, postaví sa predo mňa, vezme mi z rúk škatuľu a položí ju späť na zem. Viem, čo príde, a pousmejem sa. „Kto makal celú strednú a dostal plné štipendium na Yale?“
„Ja.“
„Kto absolvoval výšku ako najlepší?“
„Ja.“
„Kto opravil toho nafúkaného profesora Sittena, keď sa pokúšal povedať, že tvoja odpoveď je nesprávna, a potom ho prevalcoval ako malého školáka a takmer rozplakal?“
„Neplakal.“
„V duchu plakal, ver mi. Poznám výraz muža, keď plače v duchu.“
Nemôžem si pomôcť, len sa rozosmiať, lebo je to pravda.
„Kto?“ nalieha Paige.
„Ja.“
„A kto získal najlepšiu stáž v krajine?“
„Ja.“
„Áno, dokelu, ty. Ty sa chystáš zatriasť tou ich učtárňou. Ty budeš mať tie čísla v malíčku alebo čo to s nimi robíš,“ hovorí, akoby práca s číslami bolo lúštenie nepriateľského kódu.
„Mám ťa rada.“ Objímem ju. Viem, že som bystrá a dokážem urobiť všetko, na čo sa zameriam. Je fajn mať niekoho pri sebe, keď som sa musela po celý život spoliehať len sama na seba. Tak to bolo vždy, kým sa v mojom živote neobjavila Paige. Občas ešte vždy potrebujem postrčiť a ona má dostatok sebadôvery, aby mi z nej trocha dodala.
„Je ťažké nemať ma rád.“ Zdvihne svoj pehavý nos a zatvári sa samoľúbo.
„Okrem situácií, keď nútiš mužov v duchu plakať,“ dodám.
Pokrčí plecami, zdvihne škatuľu, položí ju na konferenčný stolík a odtrhne pásku.
„Mali sme všetky tieto veci spáliť, nie brať so sebou. Myslím si, že ešte vždy cítim rezance ramen. Prisahám, že takto smrdela celá dlážka v našom internáte.“
Máva rukami nad škatuľou, akoby sa ju pokúšala vyvetrať.
Podídem k nej, klesnem vedľa na pohovku a sledujem, ako zo škatule náhodne vyberá veci. V tejto sú najmä zarámované fotografie. Rada fotím; zachytávam spomienky. Paige neznášala, keď ju fotili, ale po štyroch rokoch som ju natoľko unavila, že si na to zvykla. V období pred vysokou školou som nikdy nemala byť z čoho šťastná, nemala som nič, čo by som chcela zachytiť, takže spočiatku som bola sklamaná, že ja chcem fotografovať a ona odmieta.
„Ktoré z nich sú moje?“ pýta sa a prezerá si ich.
„Ach, zrazu jednu chceš?“ Usmejem sa a prevrátim oči.
Vytiahne jednu z prvého ročníka. Dotiahla som ju na futbal s tvrdením, že musíme získať všetky vysokoškolské skúsenosti, ktoré sa dajú. Prvý rok na univerzite som veľmi túžila vstrebať všetko nové. Tak som ovplyvnila ja Paige, ako ona mňa, ale má pocit, že prvý rok som bola dosť znudená životom na výške.
„Bože, musím ťa mať rada. Nemôžem uveriť, že som do toho šla s tebou.“
Podáva mi fotku a ja sa rozosmejem. Odfotila som nás presne v okamihu, keď jednému chalanovi vylievala sódovku na hlavu. Polovicu zápasu táral o tom, ako miluje mladé mäsko, až Paige napokon vybuchla.
„Tá je moja.“ Berie si späť fotku.
„Mám kópie,“ pripomínam jej. V ten deň som si uvedomila, že Paige nie je na Yale normálna študentka. Chalan, ktorého obliala, sa snažil, aby ju vylúčili zo školy, ale bol to on, kto sa dostal do poriadnych problémov.
Paigein otec mal peniaze a moc, ale o tom sme veľa nehovorili. Ona na tú tému často nezačínala rozhovor a ja som nenaliehala. Mala som vlastné záležitosti, o ktorých som takisto nemienila hovoriť.
„Cez to som sa už preniesla.“ Vstane, presadne si na druhú pohovku a vyloží si nohy na konferenčný stolík. Trocha sa myknem. Ten stôl pravdepodobne stojí viac, než by som dokázala zarobiť za dva mesiace, tak ako zvyšok tunajšieho nábytku. Väčšina všetkého tu bola, skôr než sme sa nasťahovali. Paige sa správala, akoby to nebolo nič extra.
Milan Buno, literárny publicista
