Nejde o to, ako hlboko klesnete, ale ako vysoko vyskočíte. A najmä o to, či vyskočíte, keď je to najviac potrebné. Keď kľačíte na kolenách, cítite sa zradená a podvedená…no práve vtedy to chce nadľudskú silu a vstať. Najskôr jedna noha, potom druhá…
Novinka Cez oblaky stále svieti slnko je príbeh o prvých láskach, bolesti zo zrady a o tom, ako sa spamätať, keď má dievča zlomené srdce.
Od prvého okamihu, čo Annabelle vstúpila do triedy, dvanásťročná Tallulah Lulu de Longland je očarená novou spolužiačkou, jej rodinou a ich rozľahlým rozpadávajúcim sa domom zvažujúcim sa k rieke.
Ich neobyčajné priateľstvo utužuje tajný jazyk, ktorým sa navzájom zdôverujú, hovoria si o svojich svojráznych a trochu nepochopiteľných matkách, prudérnej sestre Scholastike, o prvých láskach a dospievaní v austrálskom prímorskom mestečku Juniper Bay.
Ale eufória mladosti málokedy vydrží.
Zrada, ktorá zničí ich priateľstvo, zanechá trvalé stopy na Lulinej duši, ktorú aj v dospelom veku mátajú pochybnosti o sebe samej. O pár rokov má Lulu na výber: buď navždy zostane dobrým dievčaťom s pocitom krivdy v srdci, alebo vystúpi z tieňa a urobí čosi nezvyčajné. A možno neodpustiteľné.
„Láskavý pohľad na priateľstvo, rodinu a prvé lásky.“
Liane Moriartyová
Frances Whitingová patrí medzi najznámejšie a najpopulárnejšie austrálske autorky. Píše reportáže do prílohy Q Weekend popredného queenslandského časopisu Courier Mail, ale aj obľúbené stĺpčeky do Sunday Mail a iných nedeľných novín, a to už celých devätnásť rokov. V Austrálii vyšli dve zbierky jej stĺpčekov, ktoré sa stali bestsellermi: Oh to Be a Marching Girl (2003) a That’s a Home Run, Tiger! (2006).
„Milovala som tú knihu a nechcela som, aby sa skončila,“ rozplýva sa čitateľka na Amazone. Cez oblaky stále svieti slnko je nádherný príbeh so svojráznymi hrdinkami, ktoré majú svoje slabosti. Sú zraniteľné, majú svoje túžby a sny. Je to príbeh o intenzívnom priateľstve v detstve, či mladosti, ktoré zažili všetky ženy. O priateľstve na život a na smrť, ktoré občas hraničí až s posadnutosťou a keď si sľubujeme vernosť až do konca života.
Je to však aj príbeh o bolesti, ktorú nám vedia spôsobiť namilovanejšie osoby. Príbeh o zrade, ublížení, no i nádeji, že sa všetko môže obrátiť na dobré.
Začítajte sa do novinky Cez oblaky stále svieti slnko:
Prológ
Jeho pokožka.
Prstami viem vystopovať cestu, ktorú prekonala.
Jazva, čiarka na ľavom kolene – zrážka bicykla s dragsterom Red Demon, 1974; stehy nad pravým obočím – rezná rana od krídelka surfu, Cabarita, 1982; slabé obrysy domáckeho tetovania na ľavom zápästí – stredná škola, moje iniciálky.
Poznám túto pokožku, poznám ju na dotyk, poznám jej vôňu, poznám každý centimeter jeho tela.
Joshua Keaton.
Prekotúľal sa ku mne na posteli šírej ako oceán. Ležíme v Hoteli du Laurent, nepokojní a rozhorúčení pod studenými obliečkami.
V žalúdku som cítila vlny nevoľnosti a v hlave mi trešťalo – vedela som, že to sú príznaky opice, ktorá by zložila aj vola, ako by sa vyjadrila Simone.
Vykĺzla som z postele, šla som do kúpeľne pozrieť sa na dievča s kruhmi pod očami ako medviedik čistotný a premýšľala som o nej.
Vo vlasoch som mala čosi drobné, ružové a okrúhle.
Konfety.
Ušli sa mi včera v kostole. Stáli sme na dlažbe obklopení ženami v žiarivých šatách a skrčenými deťmi, vykúkajúcimi pomedzi nohy v pásikavých nohaviciach.
Tesne predtým, ako sme vošli dnu, mi otec položil ruku na líce. „Všetko dobre dopadne, Lulu,“ povedal a mal pravdu.
Keď som vstúpila do kostola, Joshua sa obzrel na mňa a v tej chvíli všetko vybledlo – sviečky s vôňou santalového dreva, kytičky ružových púčikov priviazaných k laviciam – a ja som bola znova pri pulte v rohovom obchode Snow, kde sme s Joshom len bez slova stáli a ohromene sme sa na seba usmievali. Mali sme šestnásť rokov.
Vykročila som uličkou v kostole poháňaná silou toho pohľadu a kráčala som k Joshovi rozhodnutá od tohto dňa myslieť iba na to, kam smerujeme, nie zamýšľať sa nad detailmi, kde sme boli.
Vkĺzla som znova do postele a Josh sa posunul ku mne, položil mi hlavu na hruď, dvíhajúcu sa a klesajúcu pri každom nádychu, medzi prstami som mala jeho tmavé kučery a on sa v prítmí načiahol ku mne a zdesene vyvalil ospalé oči.
„Lulu,“ zamrmlal, „to čo má byť, dočerta?“
Prudko sa posadil na posteli, z úst sa mu valili nadávky, ktoré na nás dopadali ako včerajšie konfety.
Hoci som sa zobudila v posteli vedľa Joshuu Keatona a jeho až pridobre známej pokožky, nebola som jeho nevesta.
PRVÁ ČASŤ
Prvá kapitola
Niekedy nastane chvíľa paniky, keď čas odrazu visí ako čínsky lampión na druhej strane ulice, a v tom okamihu si môžete nahovárať, že všetko sa napokon utrasie, len musíte zachovať pokoj.
Ozvalo sa zdvorilé klopanie na dvere, krátke, ostré ťukanie, po ktorom nasledoval rad hlasnejších úderov, na dvere búšili päste.
Chytila som Josha, ten len pobehoval po hotelovej izbe, potkýnal sa na bielej plachte, pritláčal si ju na hruď, akoby dokázala skryť to, čo urobil – čo sme urobili – v kúpeľni.
„Josh,“ držala som ho za plecia a usilovala som sa ho zastaviť, aby som sa mu mohla pozrieť do očí, „musíme zachovať pokoj. Som si istá, že tam vonku je Annabelle, a musíme sa pokúsiť vysvetliť jej, prečo si tu so mnou, prv než sa vrúti dnu a odtrhne nám obom hlavu.“
Josh vyvalil oči, až vtedy pochopil reálnu situáciu.
„Doriti,“ zahrešil, akoby to pomohlo.
Ale už bolo neskoro – obaja sme počuli, ako sa dvere hotelovej izby otvárajú a spolu s tým vtrhol dnu cyklón Annabelle.
Vykukla som a videla som ju stáť vedľa vystrašeného manažéra, ktorý zvieral v ruke rezervné kľúče. Potom som čo najtichšie zatvorila dvere na kúpeľni.
„Joshua,“ Annabellin hlas preťal ticho v izbe a znel mrazivo zdvorilo. „Už vyjdi z tej kúpeľne a, Tallulah, mohla by si aj ty vyjsť von, prosím ťa?“
To prosím ťa zabralo.
Annabelle Andrewsovú som poznala ešte z dievčenských čias. Videla som ju nahnevanú, počula som ju syčať a vrieskať ako vílu smrti, keď niečo nebolo podľa jej predstáv. Videla som ju plakať, zraziť na zem chlapa, ktorý k nej bol v nočnom klube surový, dohnať zopár ľudí k slzám. Ale nikdy v živote som ju nepočula hovoriť zdvorilo.
Skamenela som a vystrčila som Josha von z dverí, aby jej čelil, ja som sa zamkla vnútri.
Po pár sekundách, tlmených výkrikoch a jednom veľkom tresnutí, to sa zrejme zabuchli dvere, zavládlo ticho.
Ľahla som si na dlažbu, cítila som, ako ma zaplavuje chlad, a kým klimatizácia v hotelovej izbe ticho bzučala, zatvorila som oči a spomínala som.
Na všetko.
—
Mala som dvanásť rokov, keď Annabelle Andrewsová vtrhla do môjho života v siedmej triede, rovno popri sestre Scholastike, ktorá sa usilovala predstaviť ju so žiarivým úsmevom.
„No dobre, dievčatá, zoznámte sa, prosím, s novým prírastkom do rodiny Svätej Rity Annabelle Andrewsovou, ktorá prišla do nášho krásneho Juniper Payu zo Sydney, kde… Annabelle, ešte sme ti nevyhradili miesto.“
„To nič, sestra,“ odvetila Annabelle, „sadnem si sem.“
Nie: „Môžem si sem sadnúť?“ Ani: „Nesedí tu niekto iný?“ Jednoducho: „Sadnem si sem.“
Položila si knihy na lavicu vedľa mojej, usmiala sa od ucha k uchu, sadla si a vyhlásila ma za svoju.
„Ako sa voláš?“ zašepkala, kým sestra Scholastika krúžila okolo nás, očividne nešťastná z toho, že predstavenie neprebehlo podľa tradičného postupu.
„Tallulah,“ odvetila som šeptom.
„Tallulah čia?“
„De Longland,“ odvetila som. „Ale nikto ma nevolá Tallulah, všetci mi hovoria Lulu.“
Od tej chvíle ma nikdy neoslovila Lulu, vždy som bola Tallulah. „Tallulah de Longland,“ zopakovala pomaly, nevšímala si ma a lenivo omáľala na jazyku všetky l v mojom mene, prv než vyniesla rozhodnutie.
„To je,“ oznámila, „naozaj okúzlúžasné meno.“
Annabelle rada spájala slová a vymýšľala novotvary, vlastne nový jazyk. Nakoniec mi dovolila, aby som aj ja vytvárala novotvary, a keď som prišla s niečím, čo sa jej mimoriadne páčilo, zvolala, napodobňujúc britský prízvuk: „Tallulah, to je brilherné!“
Annabellin jazyk sa veľmi rýchlo stal naším spôsobom komunikácie, ktorý vylúčil všetkých ostatných – čo Annabelle vyhovovalo.
„Koniec koncov,“ hovorila mi znova a znova, keď ma ťahala preč od Stelly Kellyovej a Simone Wilsonovej, ktoré boli dovtedy mojimi najbližšími priateľkami, „prečo by sme mali strácať čas s ľuďmi, ktorí sú – povedzme si to otvorene, Tallulah – zvobyčajní?“
Na záver toho prvého predpoludnia, keď si Annabelle vyárendovala svoje miesto a odmietla sa presunúť odo mňa, sme sa stali najlepšími priateľkami – v dobrom i v zlom.
Zbožňovala som ju.
Bola zábavnícka.
Niekedy teraz rozmýšľam, či si ma Annabelle vybrala iba pre moje meno. Tallulah de Longland, bola si taká brilherná, ako to bolo možné v Škole svätej Rity pre mladé dámy, alebo, ako ju nazvala Annabelle, v Škole svätej Rity pre mladé lesbičky.
Z dôvodov pre mňa nepochopiteľných si vybrala práve mňa, ale keď som začala chodiť do Annabellinho domu, v ktorom vládol neuveriteľný chaos, lebo jej matka Annie podchvíľou vyhlásila niečo dramatické a jej otec Frank neprítomne blúdil hore-dolu, obávala som sa, že mi to všetko vezmú.
Bála som sa, že Annabelle raz poriadne roztvorí tie zelené mačacie oči a uvidí, že tam nepatrím.
Jedného rána sa zobudí, uvedomí si, že som votrelkyňa, a hodí ma späť medzi Tracy a Lorraine, kam som v skutočnosti patrila. Predstavovala som si, že skríkne: „Bože dobrý, Tallulah, nikdy som si neuvedomila, že si taká nudmerná!“
Ale nikdy to nepovedala a nakoniec po tom, čo sme niekoľko týždňov chodili každý deň spolu domov a hádali sme sa, ku komu pôjdeme, prestala som očakávať, že povie niečo také.
Annabellin dom, v zálive známy ako Dom pri rieke, mal pri bráne dva chrliče, strecha sa pomaly strácala pod klenbou prepletených konárov a záhrada sa zvažovala k rieke.
„Žijem v džungli,“ vzdychla si Annabelle dramaticky, vždy keď sme prišli k prednej bráne. Bolo to tak, ale nevypovedalo to pravdu o nádhernom, i keď trochu schátranom dome a o tom, že kdesi medzi tými stenami boli Annabellini rodičia Frank a Annie.
Každý, samozrejme, vedel, kto sú, príchod Andrewsovcov do nášho malého prímorského mestečka bol celkom, akoby nám niekto na trávnik vypustil kŕdeľ pávov. Obaja boli známi umelci „zo Sydney“, ako všetci opakovali, ani čo by to bola iná krajina, a pre mňa zrejme aj bola.
Prvý raz som navštívila Dom pri rieke v piatok popoludní po vyučovaní – dvere nám otvoril Frank a v ruke držal podnos s koláčikmi: „Ty budeš iste Tallulah,“ vyhlásil. „Len poď, len poď, urobil som ti okrúhle lamingtony! Čo si o tom myslíš?“
Čo som si o tom mohla myslieť?
Lamingtony som mala vždy rada, ale každý dobre vedel, že majú štvorcový tvar, neboli okrúhle.
Pôvodne boli tieto koláčiky poliate čokoládovou polevou a obalené v kokose, takže vyzerali ako hracie kocky, ale Frankova verzia pripomínala tak trochu hracie guľky. Keby ich uvidela moja mama Rose, dostala by infarkt.
Okrem toho som si myslela, že Frank Andrews je najúžasnejší muž, akého som kedy stretla. Bol to hollywoodsky krásavec starej školy, tvár mal ako všetci muži z rodiny Andrewsovcov – ako ošľahanú mapu plnú hlbokých výmoľov a ostrých hrán, vrásky sa mu ťahali po lícnych kostiach ako skalné útesy.
Dobronzova opálený, vysoký, štíhly, šľachovité ramená sa mu vždy vynímali v bielom tielku, nohy mu vytŕčali z olivovozelených šortiek, a všetko mal zafŕkané od farieb. „Keby som niekedy zomrel a zostala by si na mizine, Annie,“ nadhodil jedného dňa, keď sme všetci ležali na trávniku zvažujúcom sa k rieke, „máš dovolené odseknúť mi jednu končatinu a predať ju ako originál Franka Andrewsa.“
„Len jednu, Frank?“ zatiahla Annie.
Frank sa zasmial a potiahol si na oči grécku rybársku čiapku – Annie sa o nej vyjadrila, že ju má privarenú k lebke.
Frank Andrews bol krásny chlap a pravdepodobne som doňho bola trochu zaľúbená od prvej chvíle, čo mi otvoril dvere a ponúkol neistému dvanásťročnému dievčatku najhoršie lamingtony, aké kedy vo svojom krátkom živote jedla.
V to prvé popoludnie sme sedeli pri stole – Frank, Annabelle a ja –, jedli sme koláčiky a Annabelle pri každom zahryznutí prevrátila oči, zatiaľ čo Frankovi pri očiach naskočili vejáriky šibalských vrások.
„Čo je? Tebe nechutia, Belle? Čo si o nich myslíš, Tallulah de Rozkošná?“
„Podľa mňa sú veľmi chutné, pán Andrews,“ odvetila som a Annabelle si sarkasticky odfrkla.
Potom mi Frank venoval nádherný úsmev. „Keď budeš pripravená, môžeš mi hovoriť Frank,“ navrhol.
Keď som naňho niekedy natrafila v tom dome – a s Frankom to už bolo raz tak, nevideli ste ho, len ste naňho nečakane natrafili –, vždy mi povedal čosi, z čoho som mala dobrý pocit. Volal ma Tallulah de Rozkošná alebo Tallulah de Likátna a Annabelle niekedy poznamenala: „Skôr Tallulah de Mentná,“ a všetci traja sme sa zasmiali ako hyeny.
Na tej návšteve som sa zrejme nestretla s Annie, lebo verím, že každý si pamätá svoje prvé stretnutie s Annie Andrewsovou.
Annie s medenými vlasmi zachytenými sponkami a so šálmi. So skarabeovými brošňami a s náramkami na rukách. Annabelle vždy hovorila, že Annie počuť, prv než sa zjaví na scéne – a bolo to ako divadelný výstup, aj keď sa len vracala zo záchoda.
Jediné, čo bolo na Annie tiché, bol zastretý hlas. Niekedy ste sa k nej museli nakloniť, aby ste ju počuli.
„Mužom sa to páči, Lulu,“ povedala mi raz v Dome pri rieke a nemala som dôvod, aby som o tom pochybovala. Aj keby Annie nežila s Frankom, aj keby sa nevydala za kráľa austrálskeho umeleckého sveta a keby ich svadobnú fotku neuverejnili v roku 1964 na obálke Women’s Weekly s titulkom Dokonalý obraz, aj keby nepretvorila tú obálku na jednom zo svojich obrazov, kde nahradila Frankovu hlavu hlavou páva a svoju hlavu háčikom na ryby, vždy by si našla spôsob, aby si ju ľudia všimli.
Rozhodne si ju všimli v Juniper Bay, kde Annie krátko po príchode povedala pre miestne noviny The Bayside Bugle, že jej rodina sa tam presťahovala, aby našla pokoj a ticho.
„Frank i ja potrebujeme tvoriť,“ vyhlásila vtedy. „Neviete si predstaviť, ako nás v meste neprestajne oberali o čas a aké smiešne veci od nás žiadali. Sme maliari, nie sluhovia verejnosti, a nie každý to chápal.“
Annino krátke interview som si prečítala rovnako dychtivo ako každý v zálive vrátane rozličných členov umeleckých spolkov a galérií, ktorí bez slova vyčiarkli Andrewsovcov zo zoznamu potenciálnych mecenášov.
