Strácala som sa v jeho modrých očiach a zúfalo sa nádejala, že povie niečo iné – niečo, čo mi pozdvihne náladu. Smiešne, ale akoby ma podviedol. Sotva som ho poznala, ale predstava, že s týmto mužom smiem stráviť iba jedinú noc, ma ničila.
„Chceš ma iba na jednu noc?“ opýtala som sa. Bolesť zosilnela. Iba na jednu noc? Prečo ma to prekvapuje? Už predtým spomínal najlepší sex v živote. Nič viac.
„Jednu noc,“ potvrdil. „A modlím sa za to, aby si súhlasila.“
Štartuje nová šteklivá séria Jedna noc. Horúca, vášnivá, plná bozkov, objatí a nežných dotykov.
V prvej časti Sľúbená spoznáme Livy a Millera Harta, alias M. Ich príbeh vás nadchne, emočne prevalcuje a do poslednej kvapky si vychutnáte tento vášnivý a sexi príbeh.
Livy si všimne Millera, len čo vkročí do kaviarne. Atraktívny muž s prenikavými modrými očami ju tak očarí, že nie je schopná slova. V tej chvíli by jej ani nenapadlo, že sa s ním ešte stretne. Kým nenájde odkaz na servítke podpísaný písmenom M.
Žiada od nej jedinú noc. Nijaké city, záväzky, iba čistú rozkoš. Livine zásady, ktorým je vo svojom osamelom živote verná, tak ohrozí muž plný protikladov. Je neznesiteľný, ale zdvorilý. Džentlmen, no zároveň odmeraný. Vášnivý, zato bezcitný. A predsa Livy tak fascinuje, že mu nedokáže odolať…
Miller Hart ju postupne vtiahne do svojho nebezpečného sveta. Prebudí v nej vášeň, ktorá v nej driemala. Livy vycíti, že za rýchlymi autami, značkovými oblekmi a luxusným bytom skrýva Miller bolesť, a ak si chce podmaniť jeho dušu, musí zistiť, čo pred svetom tají. Hrozí však, že jej srdce to nezvládne.
„Séria Jedna noc mi napadla znenazdania. Zrodila sa Livy a M a pri písaní ich príbehu ma zaplavovalo vzrušenie a starosti. Vytvorila som ďalší svet neskrotnej vášne, oslepujúco intenzívnej a stravujúcej lásky. Plakala som pri tom, smiala sa aj kričala. Zbožňujem ho rovnako ako svet série Tento muž. Dúfam, že aj vy,“ odkazuje autorka Jodi Ellen Malpasová.
Jodi pôvodne pracovala v otcovej stavebnej firme a popritom tajne písala, kým nenašla odvahu odhaliť svetu svoju tvorbu. Vo svojej sérii Tento muž ponúkla čitateľom príbehy so silnými postavami, čo vyvolalo neuveriteľné reakcie žien na celom svete.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Judita Hansman:
Začítajte sa do novinky Sľúbená:
PROLÓG
Zavolal si ju. Vedela, že raz to zistí – oči a uši mal všade, to jej však nebránilo neposlúchnuť ho. Bola to súčasť jej plánu, ako získať to, čo chce.
Tápala v tmavej chodbe podzemného londýnskeho klubu smerujúcej k jeho kancelárii a nedochádzala jej vlastná hlúposť. Bránilo jej v tom odhodlanie a priveľa alkoholu. Doma mala milujúcu rodinu, ľudí, ktorí si ju vážili a milovali ju, vďaka nim sa cítila vzácna. V hĺbke duše vedela, že nemá dosť dobrý dôvod ponúkať svoje telo ani myseľ tomuto odpornému, ošumelému podsvetiu. A predsa to dnes v noci urobila znova. A zajtra v noci to spraví zas.
So stiahnutým žalúdkom pristúpila k dverám do jeho kancelárie. Alkoholom omámený rozum ju prinútil zdvihnúť ruku a stisnúť kľučku. Tackavo vpadla na vysokých ihličkách do Williamovej kancelárie, čkalo sa jej.
William bol fešný muž tesne pred štyridsiatkou s hustými vlasmi, kde-tu na spánkoch postriebrenými, ktoré sa skvele hodili k jeho distingvovaným oblekom. Vďaka hranatej sánke pôsobil drsne, ale keď chcel, priateľsky sa usmieval, hoci to nebolo až tak často. Pred klientmi však ani len nenadvihol kútiky úst. Zachovával si výraz drsniaka, pri ktorom sa všetci muži trasú. Pri dievčatách mu však oči vždy iskrili a tváril sa nežne a presvedčivo. Nerozumela tomu a ani sa o to nesnažila. Vedela iba to, že ho potrebuje. A aj to, že je Willamovou slabosťou. Rozhodla sa to využiť. Tvrdé srdce biznismena mäklo pri všetkých jeho dievčatách, pri nej sa však úplne roztápalo.
Len čo sa mu vrútila do kancelárie, William sa pozrel na dvere a gestom prerušil vážny prejav vysokého nepríjemného muža. Jedným z jeho pravidiel bolo zaklopať a počkať na povolenie vojsť, ona ho však nikdy nedodržiavala a William ju za to ani raz nenapomenul. „Dokončíme to neskôr,“ prepustil svojho spoločníka, ktorý sa bez slovka zdvihol. Nečujne za sebou zatvoril dvere.
William vstal, uhladil si sako a vyšiel spoza obrovského pracovného stola. Napriek alkoholovému oparu jasne rozoznala jeho ustaraný výraz. Neušiel jej ani náznak podráždenia. Opatrne k nej pristúpil, ostražito, akoby sa bál, že mu utečie, a jemne ju chytil za rameno. Usadil ju do jedného z prešívaných kožených kresiel pred stolom, nalial si škótsku, jej podal vychladenú vodu a sadol si.
Tohto mocného muža sa nebála, dokonca ani v takomto zraniteľnom stave. Naopak, vždy sa pri ňom cítila zvláštne v bezpečí. Pre svoje dievčatá by urobil čokoľvek, dal by vykastrovať každého muža, ktorý by prekročil hranicu. Stanovil presné pravidlá a nijaký muž so zdravým rozumom by sa ich neodvážil porušiť. Na to im bol ich život pridrahý. Raz to videla a nebol to pekný pohľad. „Varoval som ťa, nech sa to viac neopakuje,“ nahneval sa William naoko, vyznel však skôr chápavo.
„Ak mi ich nezoženieš, postarám sa o to sama,“ zašomrala, alkohol jej dodal odvahu. Hodila kabelku na stôl, William však ignoroval jej nedostatok rešpektu a potisol ju k nej.
„Ak potrebuješ peniaze, dám ti ich, ale u nás ťa už viac nechcem vidieť.“
„O tom ty nerozhoduješ,“ odvrkla nebojácne. Veľmi dobre vedela, čo robí. Jeho pevne zovreté pery a tmavnúce sivé oči jej prezradili, že sa jej to podarilo. Tlačila naňho.
„Máš sedemnásť rokov a pred sebou celý život.“ Vstal, obišiel stôl a sadol si na okraj. „Klamala si mi o svojom veku, porušila si nekonečne veľa pravidiel a teraz mi nedovolíš, aby som ti pomohol pozviechať sa.“ Chytil ju za bradu a nadvihol jej vzdorovitú tvár. „Nevážila si si ma a čo je najhoršie, ani seba.“
Na to nemala čo povedať. Oklamala ho, podviedla, len aby sa k nemu dostala. „Mrzí ma to,“ zamrmlala a odvrátila sa. Poriadne si odpila vody. Nevedela, čo ešte povedať, a i keby predsa len našla slová, nestačili by. William s ňou súcitil a tým riskoval stratu úcty, ktorú si v tomto biznise zaslúžil, a jeho povesť ešte väčšmi ohrozovala tým, že odmietala jeho pokusy vyriešiť jej situáciu, za ktorú sa cítil zodpovedný.
Kľakol si pred ňou a položil jej veľké dlane na holé nohy. „Ktorý z mojich klientov porušil pravidlá tentoraz?“
Mykla plecami, nechcela prezradiť meno muža, ktorého zviedla. William všetkých varoval, aby sa od nej držali čo najďalej. Oklamala ho rovnako ako Williama. „Na tom nezáleží.“ Chcela nahnevať Williama svojou drzosťou, ale on zachovával pokoj.
***
„Tu nenájdeš to, čo hľadáš,“ vyslovil William drsne. Ten bastard. Vedel, o čo jej ide. „Nemôžem sa o teba starať,“ povedal mierne a stiahol jej prikrátke šaty, aby aspoň pôsobili trochu dlhšie.
„Viem,“ zašepkala.
William sa unavene nadýchol. Nepatrila do jeho sveta. Bohvie, či vôbec on ešte doň patrí. Doteraz nedovolil, aby sa mu do biznisu zamiešal súcit, vyhýbal sa situáciám, ktoré by ohrozili jeho postavenie, no pri tejto mladej žene to porušil. Mohli za to jej zafírové oči. City mu nikdy nebránili v biznise – nemohol si to dovoliť –, tentoraz však zlyhal.
Veľkou dlaňou ju pohladil po alabastrovom líci. Zúfalstvo v jej očiach ho bodalo priamo do srdca. „Pomôž mi urobiť to, čo je správne. Nepatríš ku mne,“ ozval sa.
Prikývla a William si od úľavy vydýchol. Táto dievčina bola príliš pekná a príliš ľahkomyseľná – nebezpečná kombinácia. Ocitla by sa v problémoch. Hoci ho oklamala, zúril sám na seba, že to dopustil.
O svoje dievčatá sa staral, rešpektoval ich a uisťoval sa, že ich rešpektujú aj jeho klienti. Striehol na všetko, čo by ich vystavilo riziku, duševne či fyzicky. Vedel, čo urobia, skôr ako to urobili. A predsa mu jedna prekĺzla pomedzi prsty. Jedna ho oklamala. No nemohol jej to mať za zlé. Skôr sebe. Rozptýlila ho jej krása, ktorá sa mu navždy vryje do pamäti. Znova ju pošle preč a tentoraz sa uistí, že sa už nevráti. Na tejto mu priveľmi záležalo na to, aby si ju nechal. A to mu bolestivo prepaľovalo čiernu dušu.
1. KAPITOLA
Pripraviť šálku dokonalej kávy nie je jednoduché. A už vôbec nie pripraviť ju v jednom z týchto kávovarov pripomínajúcich kozmickú loď. Celé dni som pozorovala svoju kolegyňu, čašníčku Sylvie, ako jej to ide od ruky, a popritom stíha rozprávať, nachystať ďalšiu šálku a naťukať cenu do pokladnice. Ja som zatiaľ vyrábala dokonalé nepodarky, aj čo sa týka kávy, aj toho prekliateho prístroja.
Potichu som zakliala a vybrala upchatý filtračný vynález. Vykĺzol mi z rúk a kávové zrnká boli všade. „Nie, nie, nie,“ zaúpela som a z predného vrecka na zástere som vybrala utierku. Bola už hnedá, čo prezrádzalo, že dnes som narobila neporiadok už hádam miliónty raz.
„Mám to vziať za teba?“ ponúkla sa Sylvie pobavene. Nemalo to zmysel. Bez ohľadu na množstvo pokusov vždy som sa ocitla v rovnakej kaši. S touto kozmickou loďou sa jednoducho neskamarátim.
S povzdychom som sa otočila a podala Sylvie tú veľkú kovovú vec. „Mrzí ma to. Ten kávovar ma jednoducho neznáša.“
Láskavo sa na mňa usmiala žiarivo ružovými perami a pokrútila hlavou. Čierny lesklý bob sa zavlnil. Mala so mnou božskú trpezlivosť. „Dostaneš sa do toho. Choď radšej upratať sedmičku.“
Bez váhania som schmatla podnos a vybrala sa k prázdnemu stolu v nádeji, že odčiním svoju nešikovnosť. „Vyrazí ma,“ dudrala som popri ukladaní šálok a tanierikov na podnos. Pracovala som tu iba štyri dni, pri prijímaní ma však Del uistil, že kávovar, tróniaci na zadnom pulte v bistre, sa naučím obsluhovať za pár hodín. Ten deň bol príšerný a podľa mňa si to isté myslel aj Del.
„Nevyrazí.“ Sylvie naštartovala kávovar a bistro naplnilo syčanie pary. „Má ťa rád!“ prekričala hluk. Pripravila hrnček, podnos, lyžičku, servítku a čokoládu na posypanie, a to všetko s ľavou zadnou popri krútení kovovým krčahom s mliekom.
S úsmevom som utrela stôl, vzala podnos a zamierila do kuchyne. Del ma poznal iba týždeň a už vyhlásil, že zo mňa niečo bude. Starká hovorila to isté, nezabudla mi však pripomenúť, aby som sa poponáhľala, lebo svet ani ľudia v ňom nie sú vždy milí a príjemní.
Položila som podnos k umývačke riadu a začala do nej vkladať riad.
„Livy, je ti niečo?“
Otočila som sa na Paula, kuchára s chrapľavým hlasom. „Mám sa skvele. A ty sa ako máš?“
„Najlepšie na svete.“ Umýval hrnce a popritom si pískal.
Ukladala som taniere do umývačky a rozmýšľala, že by som sa mala ešte lepšie, keby ma k tomu stroju vôbec nepustili. „Treba ešte niečo urobiť?“ opýtala som sa Sylvie, ktorá práve vošla do kuchyne cez lietacie dvere. Závidela som jej, ako ľahko a rýchlo spĺňa všetky úlohy od obsluhovania toho prekliateho kávovaru po naskladanie hrnčekov na seba hoci aj poslepiačky.
„Nie.“ Otočila sa a utrela si ruky do zástery. „Môžeš ísť. Uvidíme sa zajtra.“
„Ďakujem.“ Odviazala som si zásteru a zavesila ju. „Maj sa, Paul.“
„Príjemný večer, Livy,“ zavolal a zamával mi naberačkou.
Prepletala som sa pomedzi stoly v bistre a vyšla von do úzkej uličky. V okamihu som sa ocitla pod dažďovou sprchou. „Nádhera.“ Usmiala som sa, zakryla si hlavu džínsovou bundou a rozbehla sa na autobusovú zastávku.
Preskakovala som mláky a s každým krokom mi v converskách čoraz viac čvachtalo. O chvíľu už skrz-naskrz premokli.
Milan Buno, literárny publicista